Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, May 30, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/35/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208205718
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1208205718.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., bývajúceho v I., občana C., zastúpeného
JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou v Žiline, Na Priekope 174/13, P.O. Box 6, proti žalovaným 1/
Peris a.s., so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, zastúpenej JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, advokátom v
Pezinku, M. R. Štefánika 1, 2/ Asset Real a.s., so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, zastúpenej Mgr.
Máriou Kodajovou, advokátkou v Bratislave, Karpatská 6 a JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, advokátom v

Pezinku, M. R. Štefánika 1 a 3/ DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, so sídlom v Bratislave,
Bajkalská 31, zastúpenému JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, advokátom v Pezinku, M. R. Štefánika 1
(predtým JUDr. Janou Vojáčkovou, advokátkou v Bratislave, Ovručská 9), o určenie vlastníckeho práva,
vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 45 C 58/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 23. mája 2013 sp. zn. 9 Co 549/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávajú z
trov právneho zastúpenia, v sume 314,10 € na účet JUDr. Ing. Jána Felšöciho, advokáta v Pezinku, M.
R. Štefánika 1, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 3/ náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávajú z
trov právneho zastúpenia, v sume 1 224,50 € na účet JUDr. Jany Vojáčkovej, advokátky v Bratislave,
Ovručská 9, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou o určenie vlastníckeho práva z 11. marca 2008 voči žalovaným domáhal určenia,
že výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených na Správe katastra pre hlavné mesto X., okres W.,
obec W. - mestská časť H., kat. úz. A. na LV č. XXXX, parc. č. XXXXX/X o výmere 1 794 m2 zastavané

plochy a nádvoria, na LV č. XXXX parc. č. XX XXX o výmere 916 m2 zastavané plochy a nádvoria,
parc. č. XXXXX/X o výmere 18 708 m2 ostatné plochy, na LV č. XXX parc. č. XXXXX/X o výmere 7
928 m2 zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXXX/X o výmere 189 m2 zastavené plochy a nádvoria,
parc. č. XXXXX/X o výmere 2 558 m2 zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXXX/X o výmere 31
m2 zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXXX/XX o výmere 1 191 m2 zastavané plochy a nádvoria,
parc. č. XXXXX/X o výmere 4 419 m2 zastavané plochy a nádvoria je P., bytom D..

Okresný súd Bratislava II uznesením z 1. júna 2010 č.k. 45 C 58/2008-341 na návrh žalobcu pripustil
zmenu petitu žaloby nasledovného znenia:

1/ Súd určuje, že vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v kraji W., okres W., obec W., mestská
časť H., katastrálne územie A.;

- na LV č. XXXX: parc. č. XXXXX/XX o výmere 10m2, ostatné plochy,parc. č. XXXXX/XX o výmere 59 m2, ostatné plochy,
parc. č. XXXXX/X o výmere 383 m2, zastavané plochy a nádvoria

- na LV č. XXXX: parc. č. XXXXX/XX o výmere 450 m2, ostatné plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 116 m2, ostatné plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 1 m2, zastavané plochy a nádvoria
- na LV č. XXX: parc. č. XXXXX/X o výmere 26 m2, zastavané plochy a nádvoria, spoluvlastnícky podiel
1/4 je P., r.č.: XXXXXX/XXX, bytom D. XX, F..

2/ Súd určuje, že vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v kraji W., okres W., obec W., mestská
časť H., katastrálne územie A.;

parc. č. XXXXX/XX o výmere 995 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 2913 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 85 m2, zastavané plochy,

parc. č. XXXXX/X o výmere 122 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 67 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 387 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 1203 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 12 m2, zastavané plochy,

parc. č. XXXXX/XX o výmere 167 m2, zastavané plochy,

vytvorené geometrickým plánom č. XXXXXXX zo 16. marca 2010 vyhotovený Mgr. H., ktorý je
neoddeliteľnou súčasťou výroku rozsudku, spoluvlastnícky podiel 1/4 je P., r.č.: XXXXXX/XXX, bytom
D., F..

3/ Súd nahradzuje prejav vôle sporných strán smerujúci k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorou predávajúci
predáva podiel 3/4 a kupujúci ho kupuje nehnuteľnosti v kraji W., okres W., obec W., mestská časť H.,
katastrálne územie A., na LV č. XXXX: parc. č. XXXXX/XX o výmere 10 m2, ostatné plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 59 m2, ostatné plochy,
parc. č. XXXXX/X o výmere 383 m2, zastavané plochy a nádvoria

za dohodnutú kúpnu cenu 47 398,98 €. Kúpna cena je splatná do 15 dní od zápisu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností.

Kúpna zmluva

Predávajúci: Asset Real, a.s., so sídlom Prievozská 32, 821 05 Bratislava, IČO: 36 745 022
(ďalej len predávajúci)
a
Kupujúci: P., nar. XX. T. XXXX, r.č. XXXXXX/XXX bytom D., F.

(ďalej len kupujúci)
uzatvárajú túto zmluvu o prevode nehnuteľností

Predávajúci je spoluvlastníkom nehnuteľností vedených v kraji W., okres W., obec W. - m.č. H.,
katastrálne územie A., na LV č. XXXX parc. č. XXXXX/XX o výmere 10 m2, ostatné plochy,

parc. č. XXXXX/XX o výmere 59 m2, ostatné plochy,
parc. č. XXXXX/X o výmere 383 m2, zastavané plochy a nádvoria
v podiele 3. Predávajúci nadobudol vlastníctvo vyhlásením vkladateľa podľa Q. z 20. marca 2007.
II. Predávajúci predáva svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam uvedeným v čl. I. tejto zmluvy
kupujúcemu za dohodnutú cenu 47 398,98 € (slovom štyridsaťsedemtisíc tristodeväťdesiatosem

€, deväťdesiatosem centov), ktoré nehnuteľnosti za túto kúpnu cenu kupuje do svojho výlučného
vlastníctva.
III. Kúpna cena v sume 47 398,98 € bude uhradená v lehote 15 dní od zápisu vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností.

IV. Kupujúci je oboznámený so stavom nehnuteľností.

V. Právnym dokladom pre kataster nehnuteľností na zápis do LV v prospech kupujúceho je právoplatný
rozsudok v predmetnej veci. Kupujúci nadobudne vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností.VI. Daň z prevodu nehnuteľností zaplatí predávajúci a poplatok za vklad do katastra nehnuteľností
uhradí kupujúci.

VII. Na základe tejto zmluvy Správa katastra pre hlavné mesto X. W. zapíše vklad vlastníckeho práva
kraj W., okres W., obec W. - m.č. H., katastrálne územie A. takto:
do A LV: parc. č. XXXXX/XX o výmere 10 m2, ostatné plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 59 m2, ostatné plochy,

parc. č. XXXXX/X o výmere 383 m2, zastavané plochy a nádvoria

do B LV: P., nar. XX. T. XXXX, r.č. XXXXXX/XXX bytom D., F., spoluvlastnícky podiel 1/1

do C LV: žiaden zápis

4/ Súd nahradzuje prejav vôle sporných strán smerujúci k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorou predávajúci
predáva podiel 3/4 a kupujúci ho kupuje v nehnuteľnosti v kraji W., okres W., obec W. - m.č. H., kat.
úz. A., na LV č. XXXX,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 450 m2, ostatné plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 116 m2, ostatné plochy,

parc. č. XXXXX/XX o výmere 1 m2, zastavané plochy a nádvoria

za dohodnutú kúpnu cenu 59 458,46 €. Kúpna cena je splatná do 15 dní od zápisu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností.

Kúpna zmluva

Predávajúci: Peris, a.s., so sídlom Prievozská 32, 821 05 Bratislava, IČO: 36 745 332
(ďalej len predávajúci)
a

Kupujúci: P., nar. XX. XX. XXXX, r.č. XXXXXX/XXX bytom D., F.(ďalej len kupujúci)

uzatvárajú túto zmluvu o prevode nehnuteľností

I. Predávajúci je spoluvlastníkom nehnuteľností vedených v kraji W., okres W., obec W. - m.č. H.,

katastrálne územie A., na LV č. XXXX:
parc. č. XXXXX/XX o výmere 450 m2, ostatné plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 116 m2, ostatné plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 1 m2, zastavané plochy a nádvoria
v podiele 3/4. Predávajúci nadobudol vlastníctvo vyhlásením vkladateľa podľa Q. z 20. marca 2007.

II. Predávajúci predáva svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam uvedeným v čl. I. tejto zmluvy
kupujúcemu za dohodnutú cenu 59 458,46 € (slovom päťdesiatdeväťtisíc štyristopäťdesiatosem €,
štyridsaťšesť centov), ktoré nehnuteľnosti za túto kúpnu cenu kupuje do svojho výlučného vlastníctva.
III. Kúpna cena v sume 59 458,46 € bude uhradená v lehote 15 dní od zápisu vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľnosti.
IV. Kupujúci je oboznámený so stavom nehnuteľnosti.
V. Právnym dokladom pre kataster nehnuteľnosti na zápis do LV v prospech kupujúceho je právoplatný
rozsudok v predmetnej veci. Kupujúci nadobudne vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľnosti.
VI. Daň z prevodu nehnuteľnosti zaplatí predávajúci a poplatok za vklad do katastra nehnuteľnosti

uhradí kupujúci.
VII. Na základe tejto zmluvy Správa katastra pre hlavne mesto X. W. zapíše vklad vlastníckeho práva
kraj W., okres W., obec W. - m.č. H., katastrálne územie A. takto:
do A LV: parc.č. XXXXX/XX o výmere 450 m2, ostatné plochy,
parc.č. XXXXX/XX o výmere 116 m2, ostatné plochy,

parc.č. XXXXX/XX o výmere 1 m2, zastavané plochy a nádvoria
do B LV: P., nar. XX. T. XXXX, r.č. XXXXXX/XXX bytom D. F., spoluvlastnícky podiel 1/1
do C LV: žiaden zápis5/ Súd nahradzuje prejav vôle sporných strán smerujúci k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorou predávajúci
predáva podiel v 1/4 a kupujúci ho kupuje v nehnuteľnosti v kraji W., okres W. obec W.- m.č. H., kat.
uz. A., na LV č. XXX,

parc. L XXXXX/X o výmere 26 m2, zastavané plochy a nádvoria
parc. č. XXXXX/XX o výmere 995 m2, zastavané plochy,
parc. L XXXXX/XX o výmere 2913 m2 zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 85 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/X o výmere 122 m2, zastavané plochy,

parc. č. XXXXX/XX o výmere 67 m2, zastavané plochy,
parc. č. D. o výmere 387 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 1203 m2, zastavané plochy,
parc. L XXXXX/XX o výmere 12 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 167 m2, zastavané plochy,

vytvorenégeometrickýmplánomč.XXXX/XXzo16.03.2010vyhotovenýMgr.H.,ktorýjeneoddeliteľnou
súčasťou výroku rozsudku, spoluvlastnícky podiel 1/4 je P., r.č.: XXXXXX/XXX, bytom D., F. a za
dohodnutú kúpnu cenu 626 982,82 €. Kúpna cena je splatná do 15 dní od zápisu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností.

Kúpna zmluva

Predávajúci: DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, Bajkalská 31, 82725 Bratislava, IČO: OO
168017
(ďalej len predávajúci)

a
Kupujúci: P., nar. XX. XX. XXXX, r.č. XXXXXX/XXX bytom D., F.
(ďalej len kupujúci)
uzatvárajú túto zmluvu o prevode nehnuteľností

I. Predávajúci je spoluvlastníkom nehnuteľností vedených v kraji W., okres W., obec W.- m.č. H.,
katastrálne územie A., na LV Č. XXX parc. č. XXXXX/X o výmere 26m2, zastavané plochy a nádvoria a
parc. č. XXXXX/XX o výmere 995 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 2913 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 85 m2, zastavané plochy,

parc. č. XXXXX/X o výmere 122 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 67 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 387 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 1203 m2, zastavane plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 12 m2, zastavané plochy,

parc. č. XXXXX/XX o výmere 167 m2, zastavané plochy
vytvorené geometrickým plánom č. XXXX/XX zo 16. marca 2010 vyhotovený Mgr. H., ktorý je
neoddeliteľnou súčasťou výroku rozsudku, spoluvlastnícky podiel 1/4 je P., r.č.: XXXXXX/XXX, bytom
D., F. v podiely 3/4. Podľa poznatkov kupujúceho (žalobcu) titulom nadobudnutia vlastníctva bolo
zrušenie záložného práva ku dňu 01. 02. 2008.

II. Predávajúci predáva svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam uvedeným v čl. 1.
tejto zmluvy kupujúcemu za dohodnutú cenu 626 987,82 € (slovom šesťstodvadsaťšesťtisíc
deväťstoosemdesiatsedem eur, osemdesiatdva centov), ktoré nehnuteľnosti za túto kúpnu cenu kupuje
do svojho výlučného vlastníctva.

III. Kúpna cena v sume 626 987,82 € bude uhradená v lehote 15 dní od zápisu vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností.

IV. Kupujúci je oboznámený so stavom nehnuteľností.

Právnym dokladom pre kataster nehnuteľností na zápis do LV v prospech kupujúceho je právoplatný
rozsudok v predmetnej veci. Kupujúci nadobudne vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností.
VI. Daň z prevodu nehnuteľností zaplatí predávajúci a poplatok za vklad do katastra nehnuteľností
uhradí kupujúci.VII. Na základe tejto zmluvy Správa katastra pre hlavné mesto X. zapíše vklad vlastníckeho práva, kraj
W., okres W., obec W. - m.č. H., katastrálne územie A. takto:
do A LV: parc. č. XXXXX/X o výmere 26m2, zastavané plochy a nádvoria a parc. č. XXXXX/XX o

výmere 995 m2, zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX o výmere 2913 m2, zastavané plochy, parc. č.
XXXXX/XX o výmere 85 m2, zastavané plochy, parc. č. XXXXX/X o výmere 122 m2, zastavané plochy,
parc. č. XXXXX/XX o výmere 67 m2, zastavané plochy, parc. č XXXXX/XX o výmere 387 m2, zastavané
plochy, parc. č. XXXXX/XX o výmere 1203 m2, zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX o výmere 12 m2,
zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX o výmere 167 m2, zastavané plochy

do B LV: P., nar. XX. XX. XXXX, r.č. XXXXXX/XXX bytom D., F., spoluvlastnícky podiel 1/1
do C LV: žiaden zápis
6/ Žalované strany sú povinné solidárne zaplatiť žalobcovi trovy konania na účet právnej zástupkyne
JUDr. Tatiane Polkovej, vedený v X., číslo účtu: XXXXXXXX/XXXX tak ako budú vyčíslené v lehote 3
dni od vyhlásenia rozsudku, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 15. júna 2012 č.k. 45 C 58/2008-829 konanie v časti o nahradenie
prejavu vôle sporných strán smerujúci k uzavretiu kúpnych zmlúv zastavil a vo zvyšnej časti návrh
zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov konania v sume 904,83 €,
žalovanej 2/ náhradu trov konania v sume 33,19 € a žalovanému 3/ náhradu trov konania v sume 787,67
€, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení konštatoval, že z listinných dôkazov

založených v spise zistil, že rozhodnutím z 11. júna 1948 bol konfiškovaný spoluvlastnícky podiel Dr.
X. a jeho manželky P., rod. D., u každého vo veľkosti 1 -ina, spolu v 1 -ici ohľadom nehnuteľností
zapísaných vo vložke č. XXXX, k.ú. W., okrem iného aj u parcely č. XXXXX a na základe tohto
rozhodnutia bol aj zapísaný ako spoluvlastník tejto nehnuteľnosti v pozemkovej knihe Československý
štát - Obvodný národný výbor II v Bratislave a to v podiele 1 -ica. Rozhodnutím z 20. januára 1975

bol vyvlastnený spoluvlastnícky podiel P. v 1/8 -ine a D. v 1/8-ine z parc. č. XXXXX. Súd prvého
stupňa uviedol, že zápis v evidencii nehnuteľností v tom čase nemal konštitutívny charakter a teda na
nadobudnutie vlastníckeho práva štátom k vyvlastnenej nehnuteľnosti nebol potrebný zápis do evidencie
nehnuteľností, rozhodnutia neboli doručované žalobcovi resp. jeho právnemu predchodcovi, nakoľko
títo neboli účastníkmi vyvlastňovacieho konania, keďže tieto konania sa netýkali jeho spoluvlastníckeho

podielu. Poznamenal, že ak spoluvlastnícky podiel žalobcu prevzal štát v období od 25. februára 1948
do 1. januára 1990, na základe niektorého z dôvodov uvedených v reštitučných predpisoch alebo aj
bez právneho dôvodu, mohol si žalobca v príslušnej lehote uplatniť reštitučný nárok. Žalobca si však
tento nárok v stanovenej lehote neuplatnil a to z dôvodu, že nemal k dispozícii všetky podklady. Svojho
nároku sa teda domáhal v občianskoprávnom konaní žalobou o určenie vlastníctva. Prvostupňový súd

mal za to, že v tomto prípade sa oprávnená osoba nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa
všeobecných predpisov a to ani formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O.s.p., ani
vlastníckou žalobou. To znamená, že hľadať riešenie vo všeobecnom právnom predpise, či už žalobou
na vydanie veci alebo žalobou na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, možno iba
vtedy, ak chýba špeciálna úprava v špeciálnom zákone. Súd prvého stupňa mal ďalej za preukázané,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal riadne a zákonné nadobudnutie svojho
spoluvlastníckeho práva, resp. nevyvrátil tvrdenia žalovaných o zadržaní a konfiškácii majetku jeho
poručiteľa. Konštatoval, že žalobca svoj návrh opieral iba o jediný listinný dôkaz a to Uznesenie
o dedičstve v znení jeho opravných uznesení. Rozhodnutie štátneho notárstva tak bolo vydané na
podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu, toto rozhodnutie neosvedčuje vlastníctvo, ale len

deklaruje to, čo bolo v dedičskom konaní predložené. Štátny notár neoveroval podklady predložené
k dedičskému konaniu, čomu nasvedčuje aj neurčitý obsah dedičského rozhodnutia, ktoré bolo
niekoľkokrát opravované. Súd prvého stupňa uzavrel, že toto rozhodnutie len potvrdzuje, že žalobca
je dedičom po poručiteľovi. Dokladmi založenými v spise mal súd prvého stupňa za preukázané, že
všetky nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu ako konfiškát, štát s nimi nakladal aj po smrti poručiteľa,

pričom žiadnym relevantným dôkazom tieto skutočnosti spochybnené neboli. Záverom prvostupňový
súd uviedol, že žalobca svojim nekonaním zmeškal všetky lehoty na uplatnenie svojich nárokov tak
podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, ako aj podľa zák. č. 229/1991 Zb. o
úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Prvostupňový súd zároveň
konštatoval, že žalobca sa od smrti poručiteľa o svoje údajné vlastníctvo nestaral, nedomáhal sa ho, až v

roku 1995 si nechal vyznačiť právoplatnosť dedičského rozhodnutia, následne ďalších 5 rokov nekonal a
až v roku 2000 sa pokúsil zapísať svoje údajné vlastníctvo do katastra nehnuteľností. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 142 ods.1 O.s.p.Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 23. mája 2013 sp. zn. 9 Co 549/2012 v
prvom výroku rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. V druhom výroku žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov odvolacieho konania a to trovy právneho zastúpenia vo

výške 390,63 € k rukám JUDr. Ing. Jána Felšöciho, advokáta v Pezinku, v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. V treťom výroku súd žalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Posledným
výrokom žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 3/ náhradu trov odvolacieho konania a to trovy
právneho zastúpenia vo výške 2 449,60 € k rukám JUDr. Jany Vojáčkovej, advokátky v Bratislave,
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd považoval za nesprávne konštatovanie

prvostupňového súdu, že žalobca sa nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných
predpisov a to ani formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O.s.p. ak mohol žiadať o
vydanie veci podľa reštitučných predpisov. Uviedol, že tento právny záver je už prekonaný súčasnou
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Odvolacísúdpozopakovanídokazovaniauzavrel,rovnakoakosúdprvéhostupňa,žežalobcaneuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že v čase smrti bol právny predchodca žalobcu JUDr.

D., spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností a teda, že žalobca nadobudol vlastnícke právo
titulom dedenia. Poznamenal, že dôkazy, ktoré označil žalobca pred súdom prvého stupňa, ako aj
v rámci odvolacieho konania a ktoré boli vykonané, uvedenú skutočnosť nepreukazujú a rovnako
nepreukazujú ani to, že predmetná nehnuteľnosť nebola skonfiškovaná. Uznesenie štátneho notára
sp. zn. D 538/58-14, uznesenie OS v Žiline sp. zn. NcG 131/02-10, opravné uznesenie OS Žilina sp.

zn. D 538/58 majú iba deklaratórnu povahu, samé o sebe neosvedčujú existenciu vlastníckeho práva
žalobcu, ale len to, že žalobca je dedičom po poručiteľovi. Predmetné rozhodnutia nemajú nadovšetko
náležitosti verejnej listiny spôsobilej zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Rovnako
ďalšie dôkazy, a to článok Pôsobenie Dr. D. v odboji počas II. svetovej vojny, rozhodnutie Pozemkového
úradu zo dňa 19.9.1995, rozhodnutie finančného odboru Mestského národného výboru v Bratislave z

3.7.1963, výpis z pozemkovej knihy zo dňa 5.9.1988, nepreukazujú, že nedošlo ku konfiškácii parc.
č. XXXXX. Odvolací súd poznamenal, že pri rozhodnutí Pozemkového úradu je súd viazaný v zmysle
§ 135 ods. 2 O.s.p. iba výrokom tohto rozhodnutia a to sa netýka žalobcu. Rozhodnutie finančného
odboru Mestského národného výboru v Bratislave z 3.7.1963 sa týka iných pozemkov, ktoré nie sú
predmetom tohto konania. Uzavrel, že ak teda v čase svojej smrti t.j. 19. januára 1957 JUDr. D., nebol

spoluvlastníkom parc. č. XXXXX vedenej v pozemkovej knihe pod vložkou č. XXXX, tak potom žalobca
nemohol nadobudnúť spoluvlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti titulom dedenia. Odvolací súd zo
všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací
súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Žiadal, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy dovolacieho konania. Namietal odňatie možnosti konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Uviedol, že skutkové a právne závery odvolacieho
súdu sú svojvoľné, neudržateľné, prijaté v zrejmom skutkovom a právnom omyle konajúcich súdov,
ktorými bol popretý zmysel a podstata práva na spravodlivý proces. Namietal, že odvolací súd úplne
nekriticky prevzal tvrdenia o „údajnej“ konfiškácii majetku právneho predchodcu dovolateľa zo strany
žalovaných, ktorí nepredložili jediné rozhodnutie príslušného orgánu o konfiškácii majetku jeho otca a

nevykonal žiadnu analýzu právnych predpisov upravujúcich konfiškáciu majetku v rozhodnom období.
Poznamenal, že podstatným pre posúdenie podmienok konfiškácie majetku jeho otca je § 1 ods. 1
Nariadenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 4 z 27. februára 1945 a § 1 ods. 1 Nariadenia
Slovenskej národnej rady č. 104 z 23. augusta 1945 v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR a
nariadenia č. 89/1947 Sb. n. SNR, v ktorých je jasne uvedené, koho majetok podlieha konfiškácii. Ďalej

namietal, že odvolací súd porušil zásadu „súd pozná právo“ (curia novit ius) tvrdením, že dovolateľ
neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že majetok jeho otca nebol skonfiškovaný. Konštatoval,
že verejné listiny spochybňovali žalovaní a odvolací súd na základe ich tvrdenia označil verejné listiny za
neplatné. Uviedol, že žalovaní nie sú procesným subjektom, ktorého by sa netýkali procesné povinnosti
(bremeno tvrdení, bremeno dôkazov) a pokiaľ sa chceli úspešne brániť, mali preukázať, že otec žalobcu

nebol v čase úmrtia spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Odvolací súd a ani súd prvého stupňa
takto nepostupovali a tým zaťažili konanie inou vadou, ktorá mala za následok nezákonný rozsudok.
Odňatiemožnostikonaťpredsúdomdovolateľvidelvtom,žeodvolacísúdsvojvoľnenevykonaldôkazyv
jeho prospech. Uviedol, že odvolací súd v odvolacom konaní nariadil pojednávanie, na ktorom z vlastnejiniciatívy zopakoval časť dokazovania, ktoré bolo vykonané na súde prvého stupňa. Poznamenal, že
zo zápisnice z pojednávaní a ani z rozsudku však nie je zistiteľné, aký kľúč zvolil pri výkone listinných
dôkazov, ktoré sám čítal a aký význam malo opakovanie časti dokazovania, keď rozhodol na podklade

rovnakého skutkového stavu, ako súd prvého stupňa. Uviedol, že odvolací súd ignoroval pri vlastnom
dokazovaní listinný dôkaz, a to LV č. XXXX z 20. februára 2011, ktorý preukazuje, že podiel jeho otca v
nehnuteľnosti vedenej v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX konfiškovaný nebol. K tomu poznamenal,
že k pozemkom registra EKN s parc. č. XXXXX, lúka o výmere 14 222 m2 a lúka o výmere 1 487 m2 bolo
v roku 2011 vykonané konanie o obnove katastrálneho operátu, ktorého výsledkom je H. - Rozhodnutie

Správa katastra pre hlavné mesto X. č. X/XXXX/H. z 28. novembra 2011, ktorý sa premietol aj do údajov
katastra a z LV č. XXXX vyplýva, že ako spoluvlastník v 1 je k nehnuteľnosti vedený právny predchodca
dovolateľa - jeho otec.

Žalovaný3/vosvojichvyjadreniachkdovolaniuuviedol,žestvrdeniamižalobcuobsiahnutýmivdovolaní
sa v celom rozsahu nestotožňuje. Poznamenal, že za stavu dôkaznej núdze na strane žalobcu je

potrebné pochybný titul žalobcu neuznať, naopak priznať ochranu práv žalovaným, ktorí žalované
nehnuteľnosti získali na základe riadneho legitímneho titulu v dobrej viere. Na základe uvedeného
navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol ako neprípustné a priznal mu náhradu trov dovolacieho
konania.

Žalovaní1/a2/vosvojichvyjadreniachkdovolaniuuviedli,žespodanýmdovolaním,jehozdôvodnením,
ako aj umožnením jeho prípustnosti nesúhlasia a žiadali, aby dovolací súd dovolanie odmietol. Zároveň
si uplatnili náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p.

(poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1.
januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
veta druhá O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky

štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie.
Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým možno napadnúť ešte neprávoplatné
rozhodnutie, je dovolanie mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto
mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je odvolanie
prípustné. Pokiaľ je odvolanie zásadne prípustné (ak Občiansky súdny poriadok v prípade niektorých
rozhodnutí výslovne neustanovuje inak), dovolanie - naopak - je prípustné, len ak to Občiansky súdny
poriadok výslovne uvádza. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto mimoriadnosť dovolania často

vysvetľujekonštatovaním,žedovolanienieje,,ďalšímodvolaním“adovolacísúdniejetreťouinštanciou,
v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo
107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

Ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľa
pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne
zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu účastníka stojaceho na opačnej procesnej strane.
Porušenie princípov spravodlivého procesu totiž spočíva ,,v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho
opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného

prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o
veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej istoty, ktorá už bola nastolená
právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa“ (II. ÚS 172/03).Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vyplýva, že systém
opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ohrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6

Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba
vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť
mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods.
1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu existencie
odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci

Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že v záujme právnej istoty zahrnutej v čl.
6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať ,,nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto
malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v
žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova
proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom

zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku
2003) a napravenia ,,vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, ale nie z dôvodu právnej čistoty
(pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce

res iudicata ,,majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti prelomenia záväznosti a
nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajné výnimky z tejto zásady. Právnu úpravu
dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť,
nemožno v žiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237
a § 238 O.s.p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o

zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci
ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Aksúdnekonanietrpíniektorouzvádvymenovanýchvustanovení§237ods.1O.s.p.,možnodovolaním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné.
Vzhľadomnazákonnúpovinnosť(§242ods.1vetadruháO.s.p.)skúmaťvždy,činapadnutérozhodnutie

odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania
v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci
súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na

začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať
alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdí
a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z

týchto ustanovení nevyplýva.

Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
tým, že odvolací súd rozhodol svojvoľne a jeho rozhodnutie je tak neudržateľné, a že odvolací súdsvojvoľne nevykonal dôkazy v prospech dovolateľa. Uviedol, že neopakovaním dôkazu, ktorý svedčí v
prospech dovolateľa odvolací súd porušil princíp rovnosti účastníkov v súdnom konaní. V tejto súvislosti
dovolateľ taktiež namieta, že odvolací súd konanie zaťažil aj inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

ktorámázanásledoknezákonnýrozsudokspočívajúcouvovadáchdokazovaniavykonanéhoodvolacím
súdom ako aj v jeho nesprávnych skutkových záveroch. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolateľ
namieta aj nesprávne právne závery odvolacieho súdu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania,
ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide
najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je svojvoľné, neudržateľné a teda arbitrárne,
dovolací súd poznamenáva, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré
sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, považuje dovolací
súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta
tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký
prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie,
alebo keď sa vyskytli ,,vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok ,,justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci
skutkový stav, opísal priebeh konania, vysvetlil, čoho sa účastníci konania domáhali a čím argumentovali

v odvolaní. Odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane
vysvetlil spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu nevplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd

vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové alebo právne závery odvolacieho
súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,Ústava“) a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu
ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Pokiaľ dovolateľ poukazuje na právoplatné rozhodnutia, ktoré podľa jeho slov vychádzajú z úplne
rovnakýchskutkovýchaprávnychtvrdenížalobcuakovprejednávanejveci,dovolacísúdpoznamenáva,
že predmetné rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č.k. 7 C 163/2008 zo 17. júna 2013 a Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 586/2013 z 1. júla 2014 boli vydané až po rozhodnutí súdu prvého stupňa
(15. júna 2012) ako aj odvolacieho súdu (23. mája 2013) v predmetnej veci, preto sa konajúce súdy

nižšieho stupňa týmito rozhodnutiami nemohli riadiť a ani sa ich dôvodmi zaoberať a vysporiadať sa
s nimi.

Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov nižších súdov, či
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci - v tomto smere bol najvyšší súd viazaný ako rozsahom

tak i obsahom podaného dovolania - možno uviesť len to, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodomdovolanianemôžebyťsaméosebenesprávneskutkovézistenie.Dovolanietotižnieje„ďalším“
odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád.Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého
a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. To isté platí aj o nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený
dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonať dokazovanie (§ 213
O.s.p.).Dovolacísúdniejeďalšouvšeobecnoutreťouinštanciou,vktorejbymoholpreskúmaťakékoľvek
rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v

súvislostisprávnymposúdenímveci,nemôžedovolacísúdužlenztohodôvodu,ženiejeoprávnenýbez
ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia
§ 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Aj v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,
ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R
125/1999, R 6/2000 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo
248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom

súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p.

Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vada tejto povahy
ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania.
Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred
súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ak súd v procese dokazovania (prípadne) nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom

spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je
sícerelevantnýmdovolacímdôvodom(§241ods.2písm.b/O.s.p.),prípustnosťdovolaniaalenezakladá
(porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne

vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto
skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

Preto pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu, dovolací súd považuje

za potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávneprávneposúdenie
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho
procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo
50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade
konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z
ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalobcu v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa
právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho
vecnej správnosti.

Žalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo žalovaným 1/ až

3/ a neboli zistené žiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150
O.s.p.). Žalované 1/ a 2/ podali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§
243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu
spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ich zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za jeden úkon
právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 31. októbra 2013 a zo 16. apríla 2015

[(§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby
určil podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky, kde jeden úkon právnej služby za vyjadrenie k dovolaniu u žalovanej
1/ činí 253,94 € a za vyjadrenie k dovolaniu u žalovanej 2/ činí 237,34 €. Keďže právny zástupca
žalovaných 1/ a 2/ JUDr. Ing. Ján Felšöci zastupoval obe žalované aj v čase vypracovania vyjadrenia

k dovolaniu žalobcu z 31. októbra 2013 a vyjadrenia zo 16. apríla 2015, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky
sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo
viacerých osôb, teda táto odmena po znížení o 50% predstavuje spolu sumu 245,64 € (126,97 € + 118,67
€), k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 1 vyhlášky)
vo výške 7,81 € + 8,39 €, keďže ide o dvoch žalovaných t.j. 16,20 €, a DPH 26,96 € a DPH 25,30 €,

čo predstavuje spolu 314,10 €, pričom za tarifnú hodnotu pri žalovanej 1/ súd považoval sumu 9 412,20
€ [kúpna cena stanovená žalobcom v kúpnej zmluve z 29. septembra 2011 - 602 403 €, pri výmere
pozemkov 9 074 m2, cena za 1 m2 - 66,39 € (t.j. 602 403 € / 9 074 €), pri určení podielu 1 - 16,60 €,
cena za pozemky vo vlastníctve žalovanej 1/ 567 m2 - 9 412,20 € (t.j. 574 x 16,60 €)] a pri žalovanej 2/
sumu 7 503,02 € [kúpna cena stanovená žalobcom v kúpnej zmluve z 29. septembra 2011 - 602 403 €,

pri výmere pozemkov 9 074 m2, cena za 1 m2 - 66,39 € (t.j. 602 403 € / 9 074 €), pri určení podielu 1 -
16,60 €, cena za pozemky vo vlastníctve žalovanej 2/ 452 m2 - 7 503,20 € (t.j. 452 x 16,60 €)].

Žalované 3/ si náhradu trov dovolacieho konania taktiež uplatnilo a ich výšku vyčíslilo. Dovolací súd mu
priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi nižšieho stupňa) za

1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z 20. septembra 2013 [§ 13a ods. 1 písm.
c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška“)]. Pri určení odmeny za tento úkon právnej služby vychádzal z tarifnej odmeny
vyplývajúcej z § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky a jej výšku za 1 úkon právnej služby určil sumou 1 224,50 € [t.j.
1 216,69€ (§ 10 ods. 1 a 2 vyhlášky) + režijný paušál 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 1

224,50 €], pričom za tarifnú hodnotu považoval sumu 396 798,09 € (§ 10 ods. 2 vyhlášky).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.