Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 22, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/280/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612216476
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6612216476.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov

JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 26. 05.
2014, č. k.: 10C/198/2012-116, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, návrh navrhovateľa na prerušenie
konania zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľ sa návrhom na začatie
konania domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. spôsobenej okresným súdom v konaniach vedených na Okresnom
súde Lučenec pod spisovou značkou 10 C/198/2012, 10 C/170/2012, 10 C/196/2012, 10 C/200/2012,
17 C/201/2012. Uznesením zo dňa 05. 09. 2013, č. k.: 10 C/198/2012 - 22 súd spojil tieto konania do

spoločného konania, ktoré je naďalej vedené pod spisovou značkou 10 C/198/2012.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu majetkovej
škody vo výške 14 180,26 € (výsledná suma po zarátaní uplatňovaných majetkových škôd v každom
jednom konaní) a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2836,05 € (výsledná suma po zrátaní
uplatňovaných nemajetkových ujem v každom jednom konaní).

Odporca žiadal návrh zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok,
ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody podľa zákona číslo 514/2003 Z. z.

Okresný súd určil termín pojednávania na deň 26. 05. 2014. Na tento sa nedostavil zástupca
navrhovateľa ani zástupca odporcu, hoci predvolanie mali riadne a včas vykázané. Odporca sa
ospravedlnil. Navrhovateľ dňa 23. 05. 2014 podal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z
dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Poukázal na to, že podal sťažnosť

na Ústavný súd SR a zároveň žiadal prerušiť konanie do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o tejto sťažnosti. Navrhovateľ vyslovil názor, že sú dané dôvody na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.Súd dospel k záveru, že keďže si navrhovateľ uplatnil zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o
jeho námietke už bolo zákonným postupom rozhodnuté, súd nevidel dôvod pre prerušenie konania a
preto jeho návrh na prerušenie konania zamietol.

Taktiež sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka majúca
význam pre rozhodnutie súdu.

Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd v jednotlivých veciach jednotlivými výzvami musel
vyzvať rozhodcovský súd ako aj následne oprávneného na predloženie úverovej zmluvy, ktorá súdu
zaslaná nebola. Následne súd buď zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, prípadne v dôsledku odvolania a zrušenia rozhodnutia poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie.

Prvostupňový súd aplikoval príslušné ustanovenia zákona číslo 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, táto § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods.
1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 ako aj § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku účinného do 31. 05. 2010 a § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku účinného do 31. 05. 2010.

Na základe citovaných ustanovení súd skúmal, či sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti za
škodu. Mal za preukázané, že vo všetkých veciach boli exekučné konania začaté spísaním zápisnice
pred súdnym exekútorom v roku 2009, preto aplikoval ustanovenia Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31. 05. 2010. Zdôraznil, že samotné nedodržanie lehoty stanovenej v Exekučnom poriadku
neznamená automaticky prieťahy v konaní. Exekučným titulom bol v každom z vyššie uvedených

exekúcií konanie rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a súd musel preskúmavať rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul. Musel skúmať, či rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, čo si
vyžadovalo osobitnú právnu úvahu s prihliadnutím na to, že sa týka právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučného konania bola primeraná náročnosti veci.

Dospel k záveru, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia určená na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou
súdneho exekútora je lehota zákonná procesná, pričom vyjadruje ideálnu predstavu zákonodarcu o
lehote potrebnej na to, aby sa takýto úkon mohol urobiť, lehota má poriadkový charakter. Exekučný
poriadok neustanovuje sankciu za jej nedodržanie.

Zdôraznil, že 15 dňová lehota sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia. Ak súd nepoverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 15 dňová lehota neplatí.

Konštatoval, že nezistil nesprávny úradný postup exekučného súdu, postup exekučného súdu bol v
súlade so zákonom, lehotu, v ktorej exekučný súd rozhodol, považuje za primeranú vzhľadom na

závažnosť rozhodnutia exekučného súdu, ktorý skúmal formálnu a materiálnu vykonateľnosť
exekučného titulu.

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval

vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam

odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj k
porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v
jeho neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu
určil sám. Namietal, že meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj
preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému podal odvolanie.

Pokiaľ súd zamietol návrh vo vzťahu k skutočnej škode, namietal, že v odôvodnení rozhodnutia sa súd
zaoberálenškodou,ktorámalavzniknúťsosprávoupohľadávkypočasnečinnostisúdu.Ignorovalvšetkytvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému. V
tejto časti je preto rozhodnutie nepreskúmateľné.

Súd taktiež nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie
veci bez „zbytočných prielohov“ zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou nesúvisia, s čím
nemožno súhlasiť. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty.

Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

Namietal, že odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu podľa § 114
ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p.

Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu, že zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Namietal,žesúdvsúvislostismajetkovouujmouanalyzujeokolnosti,
ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania
si navrhovateľ zvolil, o podstate a rozsahu podnikateľského rizika ako jej udržiavaní kontaktu súdneho

exekútora.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.
1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhmi na začatie konania v spojenej veci sa navrhovateľ voči
odporcovi domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako

exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. rozhodnutím o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a
súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
v rozpore so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným(i) spisom
(spismi) okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti

všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa
odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania,
okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie odporcu k návrhu riadne doručil navrhovateľovi
prostredníctvom pošty. K spisu okresného súdu je pripojený v napadnutom rozsudku uvedený

konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.

Okresný súd na prejednanie veci samej nariadil pojednávanie, na ktoré sa zástupca navrhovateľa
nedostavil, hoci doručenie predvolania mal riadne vykázané.

Prvostupňový súd správne rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, keď mu nevyhovel.
Svoje rozhodnutie v tomto smere náležite odôvodnil, odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje.

Závery prvostupňového súdu v tomto smere sú správne. Okresný súd mal k dispozícii všetky listiny

predkladané navrhovateľom spolu s návrhom na prerušenie konania. Nebolo však preukázané vedenie
takého konania, ktoré by podľa názoru súdu rozhodujúceho o návrhu na prerušenie konania mohlo
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ovplyvniť rozhodnutie súdu o náhrade škody a nemajetkovej
ujmy. K námietkam navrhovateľa, že napriek rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici, akosúdu nadriadeného, o tom, či je a ktorý sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci,
musí okresný súd prerušiť konanie vo veci samej do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti proti
porušovaniu základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, dal prvostupňový

súd dostačujúcu odpoveď. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 30 Cdo/727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu
nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu
vinejvecimalabyťžalobcovispôsobenáškoda.Niejedôvodnánámietkanavrhovateľa,žeprvostupňový
súd v dôvodoch rozhodnutia nerozviedol svoje úvahy, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu na prerušenie

konania, pretože tieto v rozhodnutí stručne, zrozumiteľne uviedol.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom rozhodol krajský súd v jednotlivých veciach.

V danej veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. b/ O. s. p., pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho
stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov,
nie ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to vyplýva z uznesení Ústavného

súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne totožnej veci napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 06. 02.
2013, I. ÚS 92/2013 z 13. 02. 2013, ktorými sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s. r. o. proti
uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorými rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci na návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd dodáva, že o ústavných sťažnostiach navrhovateľa rozhodol Ústavný súd SR
v stovkách (tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal principiálne
názory napr. napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp.
zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS

301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013, preto okresný
súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O. s. p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre
rozhodnutie súdu v tejto veci.
Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce

konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku vo veci samej a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd
dodáva, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na

ktoré aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver
okresného súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací
súd v celom rozsahu za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup
exekučného súdu v spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami

navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná.

Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorejodporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa

svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011zodňa27.04.2012).Onavrhovateľomvznesenejnámietkezaujatostizákonnéhosudcu

riadne rozhodol nadriadený súd (uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici) súd s tým, že zákonného
sudcu z prejednávania a rozhodovania vecí nevylúčil.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred
súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná s poukazom na vyššie

uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu. O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej
navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného
súdu nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný
odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľovi bolo

riadne doručené aj vyjadrenie odporcu k návrhu. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom
nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd sa oboznámil s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz
navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ bol
účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených
skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia

exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že
všetkyrozhodnutiabolinavrhovateľoviriadnedoručené.Odvolacísúdvzhodesokresnýmsúdomdospel
k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu,
ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak

urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník
nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni, vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom

ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za
dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred
dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu)treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že
zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a
to v každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve

účastník trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého
bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Navrhovateľ pred pojednávaním vo veci žiadal
zrušiť pojednávanie, čo prvostupňový súd nepovažoval za závažný dôvod pre odročenie pojednávania
aj vzhľadom na obsah svojho odôvodnenia rozhodnutia v časti, ktorým zamietol návrh na prerušenie
konania. Pretože odvolací súd rozsudok aj v tejto časti potvrdil ako správny, námietka navrhovateľa

ohľadom odňatia konať pred súdom je neopodstatnená.

Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci.

Súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn.
II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013).

Odvolací súd podotýka, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje
pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná

na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku

pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je
exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou

ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou

zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp.

zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo

dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti C. M. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny
dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup
exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnenírozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto
v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku navrhovateľa vo vzťahu k majetkovej škode, keď
namietať, že súd sa zaoberal škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu.
Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na to, že nebola
preukázaná základná podmienka, a to nesprávny úradný postup, súd sa nezaoberal škodou a príčinnou
súvislosťou z rozhodnutia to ani nevyplýva. Pokiaľ v závere odvolania navrhovateľ namieta irelevantné

úvahysúdu,prvostupňovýsúdnamietanéskutočnostivôbecvrozhodnutíneriešilanisaniminezaoberal.

Za dôvodnú nepovažoval ani námietku, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, pretože
odporca sa k návrhu riadne vyjadril, svoju neúčasť na pojednávaní riadne ospravedlnil, pričom ust.
§ 153b O. s. p. upravuje možnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie pri splnení všetkých
predpokladaných podmienok, nie však povinnosť.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.