Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 12C/166/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202721
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Bíróová

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:2214202721.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Bíróovou v právnej veci žalobcu:

Pohotovosť, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, v zast.
Ministerstvom spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 27.09.2012 (doručenou Okresnému súdu Galanta) domáhal, aby súd

medzitýmnym rozsudkom určil, že „žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta, pretože tento nerozhodol o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 1170624 dlžníkom (povinným) C. G. (v ktorej veci súdny exekútor
návrh na vykonanie exekúcie zaregistroval pod č. EX 6010/2010) v zákonom stanovenej lehote“ a
ďalej sa domáhal rozhodnutia súdu rozsudkom, ktorým by bol žalovaný zaviazaný k „povinnosti zaplatiť
žalobcovi 125 eur titulom majetkovej škody a 385 eur titulom nemajetkovej ujmy“ a priznal žalobcovi

náhradu trov konania. V žalobe uviedol, že žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva podnikateľskú
činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V pozícii oprávneného v
exekučnom konaní navrhol žalobca postupom podľa § 38 a nasl. zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný
poriadok) zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor predložil návrh žalobcu miestne a
vecnepríslušnémuokresnémusúduapožiadalhooudeleniepoverenianavykonanieexekúcie. Žalobca
poukázal na to, že v exekučnom konaní sa (pri postupe podľa § 44 ods. 2 Ex. por.) robil rozdiel medzi

exekučnými
titulmi vzhľadom na zmeny právnej úpravy procesného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti nebola založená
vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených. V danom prípade exekučnými titulmi sú však rozsudky stáleho rozhodcovského súdu,
nejde teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ale rozsudok rozhodcovského súdu. Rozhodnutiami

rozhodcovskej komisie sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch, pričom prejednávanie a
rozhodovanie pracovných sporov bolo k 01.02.1991 zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií a
nimi schválené zmiery však ostali naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným
titulom podľa iného ustanovenia O. s. p. a neskôr Exekučného poriadku (§ 274 písmeno h/ O. s. p. a § 41ods. 2 písmeno i/ Ex. por. V zmysle uvedeného je tak založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. V zmysle právnej

úpravy platnej do 31.05.2010 sa rozdiel medzi exekučnými titulmi a povinnosťou exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora do 15 dní od doručenia žiadosti ani nerobil. V danom prípade
exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mala podstatný vplyv na čas potrebný
k posúdeniu a rozhodnutiu o žiadosti, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 07.10.2010,

a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 7 mesiacov). Podľa názoru žalobcu v predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil
až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ospravedlniteľná, počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca

nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca sa
o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, dozvedel po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie (?). Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej ujmy predstavujúcej náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou správou a vymáhaním pohľadávky v období,

ktoré zbytočne plynulo medzi doručením žiadosti a rozhodnutím o nej. V tomto období žalobca vynaložil
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur a na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu konania sumu 15 eur, spolu 125 eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu,

ak by exekučný súd postupoval správne a dodržal by zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej
škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, nakoľko presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca. Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože

samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom jeho

nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne
očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo
k vyvolaniu nasledovných rizík - zánik povinného, strata kontaktu s povinným, insolvencia povinného.
Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov

smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu.
V postupe exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.
Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal

pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
20.000 Sk, t. j. cca 660 eur, k čomu žalobca poukázal na doterajšie rozhodnutia Ústavného súdu SR vo
veciporušovaniaprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovsúdmivcivilnomkonaní.Výpočet
nároku na primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vykonal žalobca pomerom 55 eur za každý mesiac

omeškania v činnosti exekučného súdu. Žalobca postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Žalovaný do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.

Žalobca vo svojom návrhu (žalobe) súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu

Galanta. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23NcC/42/2012-21 z 22.10.2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Galanta sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vecí sp. zn. 10C/223/2012 (v
ktorej bolo spojených 204 žalôb uznesením Okresného súdu Galanta č. k. 10C/223/2012 - 7 zo dňa
09.10.2012) a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie tunajšiemu súdu, ktorému vec napadla pod sp.zn. 12C/39/2013. Okresný súd Dunajská Streda uznesením č. k. 12C/39/2013-49 zo dňa 13.12.2013
žaloby pôvodne vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 10C/223/2012 až 10C/251/2012,
10C/253/2012 až 10C/314/2012 a 10/316/2012 až 10C/428/2012 vylúčil na samostatné konania (teraz

sp. zn. 12C/39/2013 a sp. zn. 12C/28/2014 až 12C/230/2014).

Žalovanému boli žaloby ešte v spojenej veci pôvodným súdom doručené dňa 17.12.2012. K žalobe sa
vyjadril žalovaný na výzvu tunajšieho súdu zo dňa 03.05.2013 písomným podaním z 02.07.2013 (originál
vyjadrenia je založený v spise zn. 12C/39/2013), v ktorom navrhol žalobu ako právne neopodstatnenú

zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca v jednotlivých žalobách
zmätočne označil povinných z exekučných konaní, neuvádza spisové značky príslušných exekučných
konaní vedených na súde, neuvádza relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, majúce
význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca o vzniku škody v jednotlivých prípadoch
dozvedel. Žalobca nepripojil ani jeden relevantný dôkaz preukazujúci vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Žalobca síce uviedol časti dôkazov,

najmä s odkazom na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci
dôkaznébremenoznášažalobcasám.Zformulovanýchžalôb(vktorýchnezákonnosťúradnéhopostupu
okresnéhosúduvidížalobcavtom,žeokresnýsúd1/nerozhodolonávrhunazmenusúdnehoexekútora
v zákonnej lehote, 2/ rozhodol o poverení exekútora po 15-dňovej lehote, 3/ rozhodol o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote) nie je jednoznačné, na

základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly prelínajú, či z titulu
nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, či z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov
v konaní, žalobca uvádza kroky, ktoré podnikol na jeho odstránenie, len pri žalobách týkajúcich sa
exekučných konaní, v ktorých boli zamietnuté žiadosti o udelenie poverenia; jeho žiadosti o informáciu

o stave konania nie je však možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu
tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu, žalobca neuvádza, či využil možnosť podania
sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi súdu, resp. možnosť podania
ústavnej sťažnosti. Žiadosti o informáciu o stave konania nie je možné považovať za aktívny postoj
žalobcu vo veci v záujme účinného odstránenia prieťahov - tu poukázal žalovaný na nález Ústavného

súduSRč.k.III.ÚS69/2011-25z03.05.2011,vzmyslektoréhosťažovateľmápredovšetkýmpostupovať
v zmysle zásady vigilantibus iura (každý, nech si stráži svoje právo). Tiež poukázal na to, že všeobecný
súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v inom konaní súdu. Dňa
23.04.2012 boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, žaloby však okresnému súdu boli doručené už 27.09.2012, z čoho je zrejmé, že žalobca ich

nepodal po uplynutí šesťmesačnej lehoty. Žalovanému bolo doručených niekoľko desiatok tisíc žiadostí
žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, žalobca neposkytol v rámci predbežného
prerokovania požadovanú súčinnosť, čím bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený.
Žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp.
zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, preto žiadny z uplatnených

nárokov uspokojený nebol. Dôkazné bremeno preukázať predbežné prerokovanie nároku je na strane
žalobcu a nemôže zaťažovať žalovaného, ktorý nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené
nároky (v jednotlivých žalobách) boli predmetom doručených žiadostí o predbežné prerokovanie. V
zmysle citovaných §§ 15 ods. 1 a 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci sa poškodený práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci

môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Preto podľa žalovaného ide o predčasne uplatnený nárok na
súde. Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré (výzvy) žalovaný adresoval žalobcovi
po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola žalovanému
doručená len všeobecná odpoveď, v ktorej žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil

žiadané informácie, neposkytol teda žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaní žiadosti a
zmaril akúkoľvek možnosť predbežne nárok na náhradu škody prerokovať. Ďalej žalovaný poukázal,
že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky ustanovené zákonom č.
514/2003 Z. z., pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri
výkone verejnej moci, súčasne. K rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po

pätnásťdňovej lehote žalovaný uviedol, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota je výraznou prekážkou
toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písmeno
c/ zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo vo veľkom počte nezákonnýchexekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por. účinného
od 01.06.2011 jednoznačne vyplýva skutočnosť, že pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z

nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných
konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Argumentácia žalobcu v súvislosti
s takzvanými rozhodnutiami rozhodcovských komisií nie je správna, k čomu žalovaný poukázal na
dôvodovú správu k novele Exekučného poriadku zákonom č. 102/2011 Z. z., podľa ktorej správnosť
aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím

autentickým výkladom aj Národná rada SR, zároveň poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 16/02. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Žalobca (s poukazom na § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013) nepreukázal,
že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo
právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup
spočívajúcivexistenciiprieťahov.Efektívnosťarýchlosťsúdnehokonanianiejeoprávnenýpreskúmavať
súd v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 9Co/285/2011). Podľa skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k
nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009. S poukazom

na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaný pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo
k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti na udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t. j.
3 roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku)
vzniesol námietku premlčania. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Žalobca existenciu škody nepreukázal a nároky,

ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobca neuvádza, či uvádzané vecné náklady
predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk a žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov navyše
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech. Na
preukázanie vzniku škody by žalobca musel v konaní produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej
individuálnej pohľadávke. Žalobca ako spoločnosť zaoberajúca sa spotrebiteľskými úvermi k svojej

činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, takýto systém musel využívať nielen
počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok,
ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali
bez namietaných nedostatkov. Náklady prevádzkovania na správu informačného systému vznikali
žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a ich uplatnenie považuje žalovaný za účelové. Paušálnou

sumou na administratívne spracovanie urgencií a publikačné výdaje si žalobca uplatňuje neprimerané
čiastky. Uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené, nadhodnotené a nepreukázané.
Žalobca nepreukázal existenciu dlžníka, existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, ani
nevymožiteľnosť pohľadávky. K nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu poukázal žalovaný vo svojom
vyjadrení na § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. Poukázal na to, že každé prípadové okolnosti

sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha.
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o
veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Tiež ústavný súd prihliada aj na to, či sťažnosť
predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa
priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov ústavného súdu, keď predseda súdu

nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Nie je tak
preukázanývzniknemajetkovejujmy,anito,žebysamalaposkytovaťjejnáhradavpeniazoch.Žalovaný
zdôraznil potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aj § 17 ods. 2, 3 zák.
č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Nie je možné totiž opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému
postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo
žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv a práve uplatňovanie rôznych
pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a

v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. S poukazom na to pripojil žalovaný k svojmu
vyjadreniu list Európskej komisie adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej
únii v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu a s tým súvisiacimi sťažnosťami od slovenských
spotrebiteľov a slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Žalobca a jeho praktiky sú vnímanéverejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy vo viacerých prípadoch
konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu
podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca

je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.

Podľa § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v

drobných sporoch.

Podľa § 200ea ods. 1 O. s. p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1000 eur, od toho
okamihu ide o drobný spor.

Podľa § 156 ods. 3 O. s. p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho

pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote
najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a obsahom spisu tunajšieho
súdu zn. 12C/39/2013 a Okresného súdu Galanta sp. zn. 24Er/594/2010 a zistil nasledovný skutkový

stav veci:

Dňa 23.06.2010 podal súdny exekútor na Okresný súd Galanta žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu (na jeho návrh zo dňa 22.04.2010 proti povinnej C.
G.) na vymoženie istiny 164 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu v Bratislave č. k. SR 23046/09 zo dňa 18.03.2010. Okresný súd Galanta dňa
07.10.2010 vydal vo veci poverenie na vykonanie exekúcie. V súvislosti v týmto postupom súdu mala
žalobcovi vzniknúť škoda, náhrady ktorej sa v tomto konaní domáha. Uznesením č. k. 24Er/594/2010-28
zo dňa 21.05.2013 exekúciu zastavil (pre nespôsobilosť exekučného titulu).

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bodu 1. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení platnom a účinnom ku dňu udelenia
poverenia) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom
konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Podľa ods. 2 zodpovednosti podľa odseku 1 sa
nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa ods. 2 právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Podľa ods. 2 v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Podľa ods. 3 lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však

počas šiestich mesiacov.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení platnom v čase začatia exekučného konania)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 1 Ex. por. exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,

zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa ods. 2 písm. d/ podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 79 ods. 2 O. s. p. navrhovateľ je povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva,
okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (bez
ohľadu na zavinenie). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené
kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi

vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím sú 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik a existencia škody,
3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou.

Nesprávnym úradným postupom môže byť aj oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia

stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky) - rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 126/2009 zo dňa 30.6.2010.K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie
nárokov uplatňovaných v tomto konaní bola podaná u žalovaného 23.04.2012 a v závislosti od toho

by nároky, ktoré eventuálne vznikli žalobcovi v lehote troch rokov pred touto žiadosťou o predbežné
prerokovanie, mohli byť premlčané, keby išlo o nároky vzniknuté pred dňom 23.04.2009. V predmetnej
veci bola žiadosť o udelenie poverenia doručená po dni 23.04.2009 (23.06.2010), preto je námietka
premlčania neaktuálna.

Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 125 eur a na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 385 eur. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v danom období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobca

uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Sumu 385 eur žalobca vyčíslil výpočtom - sumou 55 eur za každý mesiac omeškania činnosti
exekučného súdu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu

dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v
zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Za nesprávny úradný postup exekučného súdu považoval
žalobca skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 Ex. por.

V danom prípade mal súd za preukázané, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal,
ale v priebehu konania exekúciu zastavil. Majetková škoda a nemajetková ujma mala byť žalobcovi
spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v predmetnom exekučnom

konaní, tento mal podľa žalobcu spočívať v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 6 mesiacov. Žalovaný
sa bránil tým, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy
v konaní.

Z exekučného spisu je zrejmé, že vo veci súd vydal poverenie, následne však exekúcia bola zastavená
(keď podmienky výkonu exekúcie je súd povinný preskúmať v každom štádiu exekučného konania),
uznesenie o zastavení konania nebolo ani zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Ustanovenie
§ 6 zákona č. 514/2003 Z. z. umožňuje síce výnimku z obligatórnej povinnosti vyčerpania riadnych
opravných prostriedkov podľa osobitného predpisu. Zákonodarca tým chcel umožniť v prípadoch

hodných osobitného zreteľa uplatňovanie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (pri splnení ostatných predpokladov) aj takým poškodeným, ktorí podmienku podania riadneho
opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu nesplnili (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo 171/2009 zo dňa 29.04.2010). Posúdenie prípadu za hodný osobitného zreteľa patrí do
kompetencie súdu. Muselo by ísť o prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo

spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie (vážne
dôvody na strane účastníka: náhla nevyhnutná hospitalizácia, obmedzenie alebo strata procesnej
spôsobilosti, alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, napr. nesprávne poučenie
o možnosti podania opravného prostriedku a pod.). Muselo by ísť ďalej o rozhodnutie, ktoré je zjavne
nezákonné, napr. ak súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci, prekážka res iudicata

(rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co 72/2008 zo dňa 07.10.2008).

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava
žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so
zákonom. Pritom skúma, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom

s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o
rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je treba
poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 3Cdo 164/1996 zo
dňa 27.01.2007 (Zbierka stanovísk a rozhodnutí č. R 58/1997) uviedol, že „súdna exekúcia môže byťnariadenálennazákladetitulu,ktorýjevykonateľnýpostránkeformálnejamateriálnej.Akbudeexekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom
štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Súd v exekučnom konaní realizoval svoje oprávnenie posúdiť,

či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012
zo dňa 21.03.2012).

Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť
zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí vždy súd žiadosti vyhovieť. Práve táto rozhodovacia

činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.08.2009). Nesprávny úradný postup možno
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu
postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak
tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo 24/04). Nesprávnym úradným postupom je činnosť spojená s výkonom právomoci

orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou
postupu. Uvedené ustanovenie zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá
predpokladá splnenie súčasne troch podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu
verejnej moci, vznik škody poškodenému a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikomškody.Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomsaneviažena
vydanie rozhodnutia v predpísanom konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak
ide o taký postup v konaní smerujúci síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu
rozhodnutia neodrazí. Úradný postup nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval
všetky predpísané dielčie kroky, ktoré je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť

úradného postupu musí byť hodnotená i hľadiskom účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne
moci smeruje.

Čo sa týka prieťahov v exekučnom konaní, otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (prieťahy v konaní tvrdil žalobca), je kompetentný

preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Priebeh súdneho konania nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale výlučne Ústavný súd
SR na podklade ústavnej sťažnosti. Rozhodnutie ústavného súdu žalobca nepredložil a na toto sa v

žalobe ani neodvolával.

Takýto výklad vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012 zo dňa 07.05.2013, v
zmysle ktorého v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na

to, aby sťažovateľ podal v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobu
o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť
vecne a miestne príslušné všeobecné súdy. Ústavný súd tu vyslovil názor, že až po konštatovaní
porušenia základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy sa otvára možnosť podať predmetnú žalobu. Navyše,

ako aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01).

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta za neopodstatnený. Okresnému súdu
Galanta bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej súd rozhodol
vydaním poverenia pričom o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol na 106. deň od jej doručenia
súdu. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na
prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva.

V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či
priebeh rozhodcovského konania. Exekučný poriadok určuje lehotu na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie (okrem exekučných titulov podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Ex. por., pod ktorý prípad spadá ajrozhodcovský rozsudok). Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si
vyžaduje osobitnú právnu úpravu, najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich

režimu spotrebiteľských zmlúv.

Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej zamietnutí
bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako žalobca nepreukázal, že táto doba viedla

k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko
ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže aj v mnohých iných exekučných veciach žalobcu
ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie bolo
rozhodnuté. Procesným výsledkom konania je jeho zastavenie pre nespôsobilosť exekučného titulu,
žalobcovi tak nemohla vzniknúť žiadna škoda v súvislosti s omeškaním vydania poverenia. Vzhľadom k

uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu,
a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nesprávny úradný postup nebol v konaní
preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek

márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik.
Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie
tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok
neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky

v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by mu
v súvislosti s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma.
Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho,
aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky

dlžníkov,akýpočetpohľadávokspravovalpomocouinformačnéhosystému,ktomuspravovalaudržiaval
informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil
povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená
to,ževzniknákladovžalobcuakooprávnenéhovexekučnomkonanínasprávuavymáhaniepohľadávky
niejevpríčinnejsúvislostispostupomOkresnéhosúduGalantavexekučnejveci.Žalobcasvojetvrdenia

ovznikumajetkovejškodyvžalobevšeobecnepopísanénijakonezdokladovala(paušalizované)určenie
výšky majetkovej (skutočnej) škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku.
V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd uvádza, že samotné vedenie exekučného konania
bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp.
exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla

dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť už v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu
vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský súd (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným
súdom, ktorý by nepochybne pri rozhodovaní vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne známa

vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike
rozhodcovských rozsudkov. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma,
nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci.

K žalovaným namietanému nedodržaniu 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku súd
uvádza, že žalobca v podaní zo dňa 20.05.2013 tvrdí, že podal žalovanému celkom 43.597 návrhov.
Súdu však žalobca nepreukázal, že podal návrh aj v prejednávanej konkrétnej veci, pričom dôkazné
bremeno ťaží práve žalobcu. Jeho „výhovorky“ typu, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, navyše obsahujúcim dátum podania, z dôvodu hospodárnosti,

abynedošlovsúvislostisnesprávnymúradným postupomsúduknavýšeniumateriálnejškodynastrane
žalobcu, a preto navrhol predloženie administratívneho spisu žalovaného, v ktorom by mal mať žiadosť
žalobcu založenú, neobstoja. Podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je
základnou hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby. Žalovaný vo svojom vyjadrení nepotvrdilpodanie konkrétnej žiadosti a práve žalobca sa mal pre takýto prípad zabezpečiť rovnopisom podania (a
predložiť ho prílohou k žalobe v súlade s § 79 ods. 2 O. s. p.) a mal vedieť, že v prípade, že súd posúdi
jeho nároky za oprávnené, má právo na náhradu trov vzniknutých mu v súvislosti s uplatnením nároku.

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že dôkaz žalobca nepripojil k žalobe vlastným zavinením.

Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu súdu,
reálnenepreukázanievznikuškody,chýbajúcapríčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupom
a vznikom škody, ako aj nepreukázanie dodržania zákonného postupu o podaní písomnej žiadosti

k predbežnému prerokovaniu nároku boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho
nedôvodnosť.

Žalobca vo svojom žalobnom návrhu žiadal o veci rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods.
2 O. s. p.). Rozhodnutie o základe veci medzitýmnym rozsudkom zohľadňuje zásadu účelnosti a je
opodstatnené v prípade, ak by súd 1. stupňa žalobe vyhovel a

pokračoval by po právoplatnosti dokazovaním o výške uplatneného nároku. Pri zamietajúcom
medzitýmnom rozsudku nie je zrejmá jeho efektívnosť.

Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§142ods.1O.s.p.vspojenís§151ods.1,2O.s.p.,žalovanému
ako procesne úspešnému účastníkovi v spore vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, súd

náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne v konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, na Krajský súd v Trnave cestou tunajšieho súdu.
Rozsudky o výživnom sú vykonateľné doručením.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.