Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/28/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313203894
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8313203894.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 264 29 705, zastúpený
Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: U.
T., trvale bytom V. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenie spotrebiteľov
Slovenska, o.z. so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 42309166, právne zastúpeného Mgr.
Henrichom Schindlerom, advokátom, so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, o zaplatenie 98,909 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 12C/73/2013-86 zo

dňa 22.1.2016 v spojení s opravným uznesením toho istého súdu č.k. 12C/73/2013-93 zo dňa 3.2.2016,
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 22.1.2016 č.k. 12C/73/2013-86 v spojení s opravným
uznesením zo dňa 3.2.2016 č.k. 12C/73/2013-93.

Účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom v spojení s vyššie označeným opravným uznesením
rozhodol, že:

„Súd konanie o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 168,- eur od 30.7.2010
do 17.11.2010, zo sumy 140,- eur od 18.11.2010 do 17.3.2011, zo sumy 120,- eur od 18.3.2011 do
17.8.2011, zo sumy 90,- eur od 18.8.2011 do 24.5.2012 a zo sumy 89,99 eur od 25.5.2012 zastavuje.
V prevyšujúcej časti súd návrh na zaplatenie sumy 89,99 eur s príslušenstvom zamieta.
Súd pripúšťa, aby do konania na strane odporcu vstúpil ako vedľajší účastník Združenie spotrebiteľov
Slovenska,o.z.IČO:42309166,sosídlomJankaKráľa7,BanskáBystrica,zastúpenéhoMgr.Henrichom

Schindlerom, advokátom, Janka Kráľa 7, Banská Bystrica.
Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 59,98 eur na účet
zástupcu vedľajšieho účastníka v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že návrhom z 28.3.2013 sa podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 Z. z. o európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa

žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
89,99 eur s príslušenstvom. Navrhovateľ odôvodnil svoj nárok tým, že ako indosátor je nadobúdateľom
všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca 18.2.2010 na zmenkovú sumu 168 eur, pričom sa
zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25% denne od 30.7.2010. Indosovaná zmenkaje vistazmenkou opatrenou doložkou, na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia. Za miesto
splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa - POHOTOVOSŤ, s.r.o. Indosant predložil
zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ nezaplatil na uvedenú zmenkovú sumu nič a to ani

na istinu, ani na úroky. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou bez protestu, indosant nenechal
skutočnosť predĺženia zmenky na platenie zistiť verejnou listinou. Podaním doručeným súdu dňa
22.12.2015navrhovateľzobralnávrhvčastizmenkovéhoúrokuvovýške0,19%dennespäťauplatňoval
nárok na zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne.

Odporca sa k návrhu nevyjadril.

Súd vykonal dokazovanie a to oboznámením sa s obsahom návrhu na uplatnenie pohľadávky, so
zmenkou, s úplným výpisom z obchodného registra navrhovateľa vedeného Městským soudem v
Praze, oddiel C, vložka 81616, s pripojeným exekučným spisom Okresného súdu Humenné sp.zn.
12Er/116/2011 a z neho predovšetkým s úverovou zmluvou a všeobecnými podmienkami poskytnutia

úveru, ako aj výpisom z obchodného registra predchádzajúceho veriteľa Pohotovosť, s.r.o. so sídlom
Bratislava, s uznesením Okresného súdu Humenné o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia a s uznesením Okresného súdu Humenné o zastavení exekučného konania.

Zo zmenky predloženej navrhovateľom zistil, že listina je označená ako zmenka, je vystavená v

Humennom dňa 18.2.2010 s textom: zaplatím za túto zmenku pri predložení na rad: POHOTOVOSŤ,
s.r.o. IČO: 35 807 598, Bratislava sumu 168 eur. A zmenkový úrok 0,25% denne od 30.7.2010. Splatné
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava. Bez protestu na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia.
Vystaviteľom je odporca. Na opačnej strane, na rube zmenky je uvedené: Namiesto nás na rad CD
Consulting, s.r.o. - navrhovateľ.

Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi POHOTOVOSŤOU, s.r.o. Bratislava (predchádzajúci veriteľ) a
odporcom, číslo zmluvy XXXXXXXXX zo dňa 18.2.2010 vyplýva, že odporcovi bol poskytnutý úver vo
výške 100,- eur a odporca sa zaväzuje zaplatiť požičanú sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške
68,- eur, t.j. celkovo zaplatiť sumu 168,- eur v 6. mesačných splátkach po 28,- eur počnúc od 25.3.2010
na účet veriteľa. V zmluve o úvere nie sú uvedené úroky z úveru, ani RPMN. Predmetom konania

je spor zo zmenky. Keďže navrhovateľ si výslovne uplatňuje právo na zaplatenie žalovanej sumy s
príslušenstvom zo zmenky, súd musel zistiť, či zmenka spĺňa náležitosti stanovené zákonom č. 191/1950
Zb. o zmenkách a šekoch. Predložená zmenka je vlastnou zmenkou uvedená zmenka spĺňa všetky
náležitosti podľa tohto právneho predpisu. Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Humenné,
sp. zn. 12Er/116/2011 vyplýva, že tú istú pohľadávku, z tej istej zmenky a z úverovej zmluvy, t.j. z

toho istého spotrebiteľského právneho vzťahu si na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu uplatnil voči odporcovi ako povinnému predchádzajúci veriteľ ako oprávnený - Pohotovosť s.r.o.
Z uznesenia exekučného Okresného súdu Humenné ďalej vyplýva, že súd žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dôvodom bolo, že v tomto prípade sa jedná o
spotrebiteľský právny vzťah a je preto na neho potrebné použiť právne normy o ochrane spotrebiteľa.

Exekučný súd zároveň konštatoval, že rozhodcovské doložky uzavreté v tomto prípade sú neprijateľnou
zmluvnou podmienkou a teda sú absolútne neplatné. Následne bolo exekučné konanie uznesením
exekučného súdu zastavené.

V uvedenom spore je zrejmé, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah o čom už rozhodli aj iné exekučné súdy.

Predmetom konania je zmenka, ktorá slúžila na zabezpečenie, ale aj na uhradenie dlhu vzniknutého
zo zmluvy o úvere, ktorý je spotrebiteľským vzťahom. Na uvedený právny vzťah je preto potrebné
použiť okrem ustanovení zákona o zmenkách a šekoch aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľskom práve a iné spotrebiteľské právne normy EÚ a SR. Návrhom sa uplatňuje nárok
zo zmenky, t.j. cenného papiera a to dokonca z indosovanej zmenky podľa zákona č.191/1950 Zb.

o zmenkách a šekoch, čo umožňuje právnemu predchodcovi navrhovateľa, aby použitím zmenky
obišiel ustanovenia o ochrane spotrebiteľa a následne si vymáhal od dlžníka plnenia aj z neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Zmenka je síce založená na prísnej formálnosti zmenkových vzťahov a vo
všeobecnosti sa pri zmenke neskúma causa pôvodného právneho vzťahu. Výsledkom však môže byť,
že dôjde k porušeniu rovnosti účastníkov zneužitím tohto inštitútu a to bez možnosti súdnej kontroly

(VI.ÚS457/2010 Ústavného súdu CZ). V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Európskeho súdneho
dvora sp.zn. C - 419/2011 zo 14. 03. 2013 (Česká sporiteľňa a.s. proti Geraldovi Feichterovi), v ktorom
samotný Európsky súdny dvor v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej moci skúmal postavenie
žalovaného ako spotrebiteľa. Podľa záverov tohto rozhodnutia napriek tomu, že v danom prípade sajedná o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou súdu
skúmať postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Pri posúdení veci poukázal aj na nemecký rozsudok
Z1965, podľa ktorého, ak bola zmenka prevedená na iný subjekt (čo je aj tento prípad, pretože prvý

zmenkový veriteľ Pohotovosť, s.r.o. ju previedol na navrhovateľa) a pritom jestvujú indície, že zmenka
zabezpečovala úver alebo pôžičku pre spotrebiteľa (čo je aj tento prípad), nie je možné poskytnúť
ochranu navrhovateľovi, lebo aj nový zmenkový veriteľ, t.j. navrhovateľ si mal preskúmať v súlade so
spotrebiteľským právom, či zmenka zabezpečovala spotrebiteľský úver a hlavne z dôvodu, že nadobudol
tieto zmenky od subjektov (v tomto prípade Pohotovosť, s.r.o.) o ktorých je všeobecne známe, že

predmetom ich činnosti je poskytovanie úverov alebo pôžičiek.

Bez platnej dohody o vypĺňacom práve nemôže byť platná ani vyplnená zmenka (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo/161/2007). Na uvedený prípad je potrebné okrem zákona o
zmenkách a šekoch použiť aj právne názory vo vyššie uvedených rozhodnutiach súdov EÚ a členských
štátov EÚ a aplikovať aj právne normy. Súd dodal, že treba rozlišovať neplatnosť zmenky ako cenného

papiera buď podľa zákona o zmenkách a šekoch č. 191/1950 Zb., ale na druhej strane je potrebné
rozlišovať neplatnosť dojednaní o vystavení, resp. vyplnení zmenky a následne neplatnosť samotnej
zmenky vystavenej podľa týchto dojednaní, ak sú v rozpore so spotrebiteľskými právnymi normami a to
či už pre neprijateľnosť zmluvných podmienok, alebo pre rozpor s dobrými mravmi. Dohoda o vypĺňacom
práve k zmenke ako aj zmenka sú neplatné podľa ustanovení spotrebiteľského práva a nie podľa zákona

o zmenkách a šekoch. Keďže si navrhovateľ uplatnil výslovne právo zo zmenky, súd celý návrh zamietol.
Zmluva a obchodné podmienky nie sú individuálne dojednané a sú na predtlačených formulároch.

V tomto konkrétnom prípade súd posúdil za absolútne neplatné dojednanie o vyplnení zmenky, ako aj
následne vystavenú samotnú zmenku a to z dvoch samostatných dôvodov. Dohoda o vyplnení zmenky

je neprijateľná zmluvná podmienka a to podľa článku 2 písm. a/ v spojení s ustanovením prílohy
odsek 1 písmeno s/ Smernice 93/13/EHS, pretože sa jedná o podmienku ktorej účinkom a dôsledkom
by bolo priznanie za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa, neprimerane vysokého príslušenstva
pohľadávky-zmenkovýúrok0,25%denne. Zároveňideoneprijateľnúzmluvnúpodmienkuajpodľa§52
anasledujúceObčianskehozákonníkaatopredovšetkýmpodľa§53odsek4písm.k/,pretožeumožňuje

požadovať od spotrebiteľa neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.
Podľa § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné. Je zrejmé, že dohoda o vyplnení zmenky a následná vystavená zmenka podľa
§ 53 odsek 1 Občianskeho zákonníka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a umožňuje mu vymáhať od spotrebiteľa aj neprimerane

vysoké sankcie. Okrem toho nebola individuálne dojednaná. Dojednanie o vypĺňacom práve zmenky
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj preto, že na základe tejto podmienky vystavená zmenka
umožnila previesť indosáciou bez súhlasu spotrebiteľa práva zo zmluvnej strany Pohotovosť, s.r.o. na
navrhovateľa CD Consulting, čím došlo k zhoršeniu postavenia a ochrany práv spotrebiteľa. Zmenka a
jej indosácia nadmerne sťažili spotrebiteľovi možnosť realizovať práva spotrebiteľa. Taký záver vyplýva

už z charakteru zmenkového konania, ktoré nepripúšťa skúmanie dôvodu vzniknutého záväzku, ani ex
offo ochranu spotrebiteľských práv (ÚS ČR IV., ÚS ČR 457/10).

Taktiež je zrejme, že tento právny úkon a to dohoda o vyplnení zmenky a následne podľa nej vystavená
zmenka, sú absolútne neplatné aj podľa § 39 a § 3 Občianskeho zákonníka a to pre rozpor s dobrými

mravmi a pre rozpor so zákonom, respektíve snahou veriteľa obísť právne normy spotrebiteľského
práva. Účelom tohto právneho úkonu je prostredníctvom zmeniek, obísť vyššie uvedené ustanovenia
spotrebiteľského práva zameraného na reálnu a nielen formálnu ochranu práv a povinností spotrebiteľa
a to aj súdom, v každom štádiu konania.

Súd poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Obo 161/2007 zo dňa 6.5.2008 konštatoval
absolútnu neplatnosť úverovej spotrebiteľskej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka a § 265
Obchodnéhozákonníka.ZároveňNSSRkonštatoval,žezabsolútneneplatnejúverovejzmluvynemohlo
veriteľovivzniknúťprávonavyplnenieblankozmenky.Vodôvodneníďalejuviedol:„Obchádzaniezákona
obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje

síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon
dodržaný nebol. O nedovolenosť a teda aj absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež v prípade,
keď sa tento prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov,
ktoré samy o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívnehopráva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa
podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.“ Súd
je viazaný návrhom a keďže si navrhovateľ uplatňoval v tomto konaní právo zo zmenky, ako z cenného

papiera a dohoda o vyplnení zmenky a na jej základe vystavená zmenka sú absolútne neplatné, súd
návrh v celom rozsahu zamietol. Poukázal už na ustálenú judikatúru súdov SR a EÚ, že veriteľ má
dôkaznú povinnosť preukázať, že uvedený právny vzťah nie je spotrebiteľským právnym vzťahom,
respektíve aj to, že dlžník bral úver ako podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti, respektíve
ako nepodnikateľ na výkon svojho povolania. Samotné odškrtnuté políčka v predtlačených zmluvách,

takýmto dôkazom nie sú. V tomto prípade žalobca takéto skutočnosti nepreukázal a neuniesol svoje
dôkazné bremeno a dôkaznú povinnosť.

Podľa článku 4 odsek 4 Nariadenia Európskeho parlamentu (ES) č. 861/2007 o európskych konaniach
vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ak sa súd domnieva, že informácie ktoré poskytol navrhovateľ, nie
súdostatočnejasnéaleboprimerané,aleboaktlačivona uplatneniepohľadávkyniejesprávnevyplnené

a pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, dá navrhovateľovi
možnosť tlačivo nárok na uplatnenie pohľadávky doplniť alebo opraviť, alebo predložiť týmto orgánom
určené doplňujúce informácie alebo dokumenty, alebo vziať pohľadávku späť a to v lehote určenej
týmto orgánom. V tomto prípade je zrejmé, vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie, že pohľadávka
žalobcu uplatnená v tomto konaní je v rozpore so spotrebiteľským právom a je zjavne neopodstatnená

a neprípustná. Súd preto bez nariadenia pojednávania bez ďalšieho postupu podľa článku 5 nariadenia
nasledujúceho s poukazom na bod 13 preambuly nariadenia a článok 4 odsek 4 nariadenia, návrh
navrhovateľa zamietol.

Námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva vznesenú zo strany žalobcu, majúc na pamäti dikciu

ustanovenia § 93 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku, považoval za nedôvodnú, pretože vyššie
uvedené združenie je subjektom, ktorý je oprávnený vystupovať v konaní ako vedľajší účastník na
základe zákonného splnomocnenia zo zákona o ochrane spotrebiteľa, a to bez konkretizácie svojho
hmotnoprávneho záujmu na výsledku konania. Tým sa zabezpečuje aj smernicou EÚ požadovaná
reálna a nielen formálna rovnosť účastníkov v spotrebiteľských veciach, čo je zmyslom a cieľom

spotrebiteľského práva EÚ a SR. Podmienky na vstup vedľajšieho účastníka v čase jeho vstupu, boli
teda splnené a preto súd pripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu.

Keďže navrhovateľ zobral návrh v časti zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne späť pred prvým
pojednávaním, súd v zmysle § 96 ods. 1, 3 O.s.p. konanie v tejto časti zastavil.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Neúspešnému navrhovateľovi nevzniklo právo
na náhradu trov tohto konania a úspešný odporca si trovy konania neuplatnil resp. mu žiadne trovy
nevznikli. Vedľajšiemu účastníkovi na strane úspešného odporcu priznal trovy konania pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia vo výške 59,98 eur.

2) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok zmeniť a
návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať navrhovateľovi náhradu trov
odvolacieho konania. Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané
prejednácou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a

vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia uvádza,
že vykonal dokazovanie o. i. aj úverovou zmluvou, všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru,
exekučným spisom i ďalšími listinnými dôkazmi. Navrhovateľ a podľa dostupných informácii ani odporca
však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli.
Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky

formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal jasne, úplne
a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu
zmenky zo strany žalovaného nebolo žiadnych námietok, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by
odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej

zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej v Nariadení. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa
§ 120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil,ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z
vlastnej iniciatívy, bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal
dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany

nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne
rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre
zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom
štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Prvostupňový súd

navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal, z podľa neho, nesporných skutočností. Súd za nesporné
považoval to, že odporca so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že
zmenka, ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou, že odporca uzatvoril zmluvu
o úvere ako spotrebiteľ. Súdom uvádzané údajne nesporné skutočnosti neboli tvrdením ani jedného
z účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám
navrhol. Odporca, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým

by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na
základeaplikácienesprávnychprávnychpredpisov,akoajnesprávnejinterpretácii príslušnýchprávnych
predpisov a práva Európskej únie. Zdôraznil, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný
záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že odporca vo
všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči novému majiteľovi zmenky,

ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže
činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností
uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany
odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.

Nie je prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. V danom prípade následkom
bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5 ods.1
O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa

22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je
aplikovateľná aj v tomto konaní. Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťa,
aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná
bolalenvýškazabezpečeniavovzťahukaktuálnejvýškedlhuvčasejejvyplnenia.Zuvedenéhovyplýva,
že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia

zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase
vyplnenia“ zo slov „vyplnenú veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú
vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil
vyplňovanie zo strany veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť
neplatná a nemôže byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov,

pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Napokon zdôraznil procesne
mimoriadnudôležitúokolnosť,žeodporcavosvojejodpovediuplatnenýnárokzozmenkyuznal.Odporca
tým, že uznal uplatnený nárok, jednoznačne prejavil svoju vôľu, že nemá záujem o ochranu pred
uplatneným nárokom. Nie je prípustné, aby súd napriek prejavenej vôli odporcu tomuto nanútil obranu,
o ktorú tento účastník nielen že nestojí, ale prezentuje stanoviská, ktoré sú v priamom rozpore so súdom

aplikovanou obranou. Súd v tomto konaní nie je nezávislým arbitrom, ale aktívnym účastníkom konania,
čo náš právny poriadok vylučuje.

V ďalšom odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/16/2010 zo dňa
3.2.2010, uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, uznesenia

Krajského súdu v Banskej Bystrici 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013.

K pripusteniu vstupu vedľajšieho účastníka do konania doplnil odvolanie aj o argumentáciu, že
predmetné konanie je Európskym konaním vo veciach s nízkou hodnotou sporu a je právne regulované
NariadenímEPč.861/2007,vktoromjeupravený procesnýpostupsúduastránodlišneodvnútroštátnej

úpravy obsiahnutej v zákone č. 99/1963 Z.z. (O.s.p.). Právna regulácia označeného Nariadenia
obsiahnutá v článkoch 4 a 5 vedľajšie účastníctvo nepozná a pripúšťa aplikáciu procesných pravidiel
zakotvených v Občianskom súdnom poriadku len výnimočne, a to vtedy, ak sa postupuje v súlade s
príslušným procesným právom, uplatniteľným v členskom štáte. Pre oznámenia o vstupe vedľajšiehoúčastníka do konania, doručené súdu pred 01.01.2015, teda pred účinnosťou zákona č. 353/2014 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., je konajúci súd povinný zabezpečiť si vyjadrenie
účastníka, na ktorého stranu vedľajší účastník vstúpil. Len samotné oznámenie vedľajšieho účastníka o

vstupedokonanianemôžeautomatickyzakladaťjehoprávonaúčasťvkonaní,atakisto,žeosoba,popri
ktorej vstúpil do konania, s takýmto úkonom súhlasí. Namietal nesúlad ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p.
s čl. 19 ods. 2, 3 Ústavy SR. Poukázal na to, že vedľajší účastník získava prístup k osobným údajom
spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ k takémuto prístupu nedal súhlas. Ide o neoprávnené zasahovanie do
súkromného života účastníka konania. Zároveň dochádza k rozporu s ustanovením § 7 ods. 1 zákona

č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý neoprávnené spracovávanie prísne sankcionuje.
Považuje preto namieste vyžadovať súhlas spotrebiteľa so vstupom vedľajšieho účastníka do konania,
čím by sa zabránilo porušovaniu jeho ústavných práv. Poukázal taktiež na novelizované znenie § 93
ods. 3 O.s.p., účinné od 01.01.2015. Vzťah žalobcu ako nadobúdateľa zmenky a žalovaného ako
vystaviteľa zmenky je právnym vzťahom, ktorého úprava je obsiahnutá v zákone č. 191/1950 Sb. a
ktorá neumožňuje prihliadnuť na kauzálny vzťah medzi indosantom a majiteľom zmenky. Predmetné

konanie teda nie je konaním, v ktorom by na jednej strane vystupoval spotrebiteľ, a preto nie je možné
pripustiť vstup vedľajšieho účastníka - právnickej osoby, ktorá bola založená alebo zriadená na ochranu
spotrebiteľa. Európske konanie s nízkou hodnotou sporu nadobudne atribúty sporového konania až po
podaní odvolania voči rozsudku vydaného príslušným súdom. Až po takomto procesnom úkone môže
byť naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva. Svoju argumentáciu doplnil o názor Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vyjadrený vo veci 6Cdo 357/2012 zo dňa 30.10.2013.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo na

odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.
Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom
zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom

odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací
súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke súdov SR (§ 211 ods.2, § 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Odvolací súd mal na zreteli i
to, že v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia, Slovenská republika informovala Komisiu o tom, že na

základe procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať
opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom
podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa
procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie
dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu prvého
stupňa je vecne správne. Prvostupňový súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné
dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové závery a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody
napadnutého rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne

posúdenie nárokov. Odvolací súd je toho názoru, že spĺňa v celom rozsahu náležitosti dané ustanovenia
§ 157 ods.2 O.s.p. a v podstate dáva odpoveď i na v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody.

Podľa § 219 ods.1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods.2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje

a na správne zdôvodnenie aj v celom rozsahu odkazuje.

V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami odvolací súd snáď môže uviesť len nasledovné.Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie

cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.
Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej

únii (bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa
mal rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou
sporu uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez
akejkoľvek možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod 30 Preambuly Nariadenia). J e možne čiastočne
s odvolateľom súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5
ods.1, čl. 8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná

(nutná), alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je
nariadiť ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za
potrebné vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej
veci prvostupňový súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol

priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého

rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia podporujú
aj aktuálne závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou

povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného

dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

K tomuto odvolací súd tomu dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka
bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom
rovnaké číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd podobne
ako súd prvého stupňa zdôrazňuje znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení platnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním

úveru od spotrebiteľa, alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide
o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutéhospotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou
veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v
prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že

predmetná zmenka mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo,
pretože zmenková suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

V súvislosti s odvolacími námietkami považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i
pri rešpekte k špecifickej a prísne formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k

okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a
postavenie. Pri svojej rozhodovacej činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská,
ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech
niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.

V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v

zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi

pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich

účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým pripustil, aby do konania na
strane žalovaného vstúpil ako vedľajší účastník Združenie spotrebiteľov Slovenska.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. účinného do 31.12.2014 do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na

výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva
súd rozhodne len na návrh.

S účinnosťou od 15.10.2008 zákon zaviedol novú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako
vedľajší účastníci v konaní. Medzi nich patria aj právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je ochrana

spotrebiteľa. V tejto tzv. druhej skupine subjektov vedľajšieho účastníctva, na rozdiel od prvej skupiny
vedľajšieho účastníctva, v ktorej musí ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku
konania, sa hmotnoprávny záujem na výsledku konania neskúma. Legitimáciu na vstup vedľajšieho
účastníka do konania dáva samotný zákon, keď ako vedľajší účastník vystupuje právnická osoba, ktorej
hlavným predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľských práv podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa, alebo združenie uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom komisiou Európskych
spoločenstiev. Obe skupiny združení sú z hľadiska oprávnenia vstupovať do súdneho konania ako
vedľajší účastník, rovnocenné. Podstatný rozdiel medzi
nimi spočíva v tom, že buď môže ísť o združenie, ktorého hlavnou náplňou činnosti je
ochrana práv spotrebiteľa, alebo združenie, ktoré nemusí mať takúto náplň ako hlavnú, ale ktoré

Ministerstvo vnútra SR navrhlo zaevidovať do zoznamu oprávnených osôb vedeného Európskou
komisiou.Másajednaťvobochprípadochozdruženiazriadenépodľazákonač.83/1993Z.z.ozdružení
občanov, ktoré musí byť zaregistrované na Ministerstve vnútra SR. Práva spotrebiteľov pred orgánmi
verejnej správy a pred súdmi môžu uplatňovať tak tie združenia, ktorých hlavnou náplňou je ochranaspotrebiteľov,akoajtie,ktorésúzapísanévzoznameoprávnenýchosôbvedenomKomisiouEurópskych
spoločenstiev (§ 25 ods. 1, 2 Zákona o ochrane spotrebiteľov č. 250/2007 Z.z.).

V prejednávanej veci vedľajší účastník Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z. Janka Kráľa 7, Banská
Bystrica, IČO: 42309166 vstúpil do konania z vlastného podnetu, a to písomným oznámením zo dňa
11.6.2013 o vstupe združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

Podľa výpisu z registra občianskych združení vedeného Ministerstvom vnútra SR, je Združenie

spotrebiteľov Slovenska, o.z. Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 42309166 zapísané v tomto registri
v oblasti spotrebiteľských činností.

V predmetnom konaní sa navrhovateľ domáha splnenia povinnosti zo strany odporcu, vyplývajúcej zo
zmenky, vystavenej súčasne s uzavretím Zmluvy o č. 803100603 z 18.2.2010, predmetom ktorých bolo
poskytnutie úveru odporcovi.

Keďže právny vzťah medzi účastníkmi konania je vzťahom spotrebiteľským a občianske združenie
Združenie spotrebiteľov Slovenska o.z. má ako hlavný predmet činnosti ochranu práv spotrebiteľov, je
vstup tohto Združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného v súlade so zákonom.

Vedľajší účastník môže vstúpiť do konania v ktoromkoľvek štádiu, a to z vlastného podnetu, alebo na
výzvu účastníka urobenou prostredníctvom súdu. Námietka žalobcu, že podmienkou vstupu vedľajšieho
účastníkadokonaniajesúhlashlavnéhoúčastníka,nastranektoréhochcevedľajšíúčastníkvystupovať,
nie je opodstatnená. Občiansky súdny poriadok v znení do 31.12.2014 v žiadnom ustanovení
upravujúcom vedľajšiu intervenciu (§ 93) nevyžadoval udelenie súhlasu účastníka konania na vstup

vedľajšieho účastníka do konania. Navyše žalovaný nevyjadril nesúhlas so vstupom vedľajšieho
účastníka do konania.

Ak úkon o vstupe do konania bol realizovaný v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení
do 31.12.2014, nemožno podmienky prípustnosti vedľajšieho účastníctva posudzovať ani v štádiu tohto

odvolacieho konania spätne, v zmysle podmienok upravených v novele O.s.p. realizovanej zákonom
č. 353/2014 Z. z. (konkrétne § 93 ods. 3 veta druhá O.s.p.) účinnej od 1.1.2015, žiadajúcej výslovný
súhlas účastníka, popri ktorom sa vedľajší účastník zúčastňuje na konaní. Pričom tak, ako je zdôraznené
vyššie, žalovaní nevyjadrili nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka. Nešlo o nanútenú účasť (viď
aj R 62/2014 NS SR).

Pokiaľ by sa pripustilo, že novela č. 353/2014 Z. z., ktorá zaviedla novú podmienku vstupu vedľajšieho
účastníka do konania - súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní, ktorý musí byť súčasťou
oznámenia o vstupe do konania sa uplatní aj na vstupy vedľajších účastníkov do konaní uskutočnené
pred jej účinnosťou, uplatnil by sa princíp pravej retroaktivity, ktorý je v našom právnom poriadku

(s výnimkou trestného práva) neprípustný. Z uvedeného vyplýva, že podmienky vstupu vedľajšieho
účastníka do konania môžu byť posudzované len s ohľadom na podmienky vstupu vedľajšieho účastníka
do konania, ktoré boli v platnosti v čase vstupu vedľajšieho účastníka. Ak by sa novozavedená
podmienka vstupu vedľajšieho účastníka do konania mala vzťahovať na skoršie vstupy vedľajších
účastníkov do konaní, znamenalo by to, že postup vedľajšieho účastníka, ktorý bol v súlade s vtedy

platným znením O.s.p., by sa dnes mohol označiť za neúčinný, na takýto vstup vedľajšieho účastníka do
konania by súd neprihliadal, a teda by sa použila pravá retroaktivita. Zákon č. 353/2014 Z. z. neobsahuje
vlastné prechodné ustanovenia a preto je potrebné jeho účinky vykladať v súlade s princípom zákazu
pravej retroaktivity. Ak nie je v prechodných ustanoveniach výslovne uvedené inak, je pri strete starej a
novej úpravy nutné vychádzať zo všeobecne platnej zásady nepravej retroaktivity procesných noriem,

teda aplikácie nových procesných noriem pre skôr začaté konania. V takomto prípade sa v konaní
pokračuje podľa neskoršieho zákona s tým, že právne účinky úkonov uskutočnených skôr zostávajú v
platnosti (Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 25.07.2007 sp. zn. 1 Azs 55/2006).
Čo sa týka nepravej retroaktivity v procesnom práve a názorov v odbornej literatúre na ňu z povahy
procesného práva vyplýva, že nové procesné právo (jeho zmeny) majú pôsobiť odo dňa nadobudnutia

účinnosti nového zákona, a to aj pre konania zahájené pred jeho účinnosťou. Účinky procesných
úkonov súdu a účastníkov, ktoré s nimi spájala či nespájala skoršia úprava, však zostávajú zachované
(uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II ÚS 512/05).Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vo zvyšujúcej
napadnutej časti potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods.1, 2 O.s.p.).

Navrhovateľ v odvolacom konaní nebol úspešný, odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi preukázateľné
trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli. Preto odvolací súd pri aplikácii ust. Čl.16 Nariadenia i
ust. § 224 ods. 1, § 142 ods.1 O.s.p. náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004

Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.