Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 22, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/26/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112216252
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112216252.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcov: 1. T. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, U. a 2. S. J.,
rod. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom tamtiež, obaja právne zastúpení spoločnosťou AK ZAHRADNIK &
Spol., s.r.o., IČO: 36 854 930, so sídlom Pluhová 78, Bratislava, proti žalovaným: 1. JUDr. Jozef Grman,
správca konkurznej podstaty úpadcu M. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. F. XX, U., so sídlom správcu
Landererova 1, Bratislava, 2. A. Y., bytom M. X. X, W., 3. J. F., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X.

X, W., 4. Z. M., bytom Q.. F. XX, U., 5. T. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q.. F. XX, U., X. H. F., bytom M.
X. X, W., všetci žalovaní zastúpení spoločnosťou GRMAN & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 861 553, so
sídlom Landererova 1, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov
a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 03. júna 2015, č.k. 37C/92/2012-438, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa žalobcovia domáhali
určenia, že spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. Y. nad R., Obec Y. Q. R., okres
Trnava, zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava,
(pozemky podrobne špecifikované v návrhu na začatie konania, ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“) sú
žalobcovia v 1. a 2. rade vo výške 1/2 k celku ako bezpodieloví spoluvlastníci tohto podielu, žalovaný
v 2. rade vo výške 1/6 k celku, žalovaný v 5. rade vo výške 1/6 k celku a žalovaný v 6. rade vo výške

1/6 k celku. Zároveň súd o trovách konania rozhodol, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalovaným náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 1.650,37 eur a to
do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, na účet spoločnosti GRMAN & PARTNERS,
s.r.o., právneho zástupcu žalovaných.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho a

reštrukturalizácii, § 14 ods. 1 písm. a) Zákona č. 328/1991 Z.z. o konkurze a vyrovnaní, § 206 ods.
1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej
len O.z.), ako aj rozhodnutím R 33/1975, vecne svoje rozhodnutie zdôvodnil záverom, že žalobcovia
nikdy platne nenadobudli predmetné nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania
za preukázané, že žalobcovia v 1. a 2. rade kúpnou zmluvou zo dňa 07.04.2009 nadobudli domnelé
vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu vo výške 1/2 k celku na predmetných nehnuteľnostiach

od T. a X. J., ktorí tento podiel „nadobudli“ od M. X. kúpnou zmluvou zo dňa 17.12.2008 za cenu
82.829,53 eur, čo bolo v čase, kedy už 3 roky bol na majetok úpadkyne M. X. vyhlásený konkurz
( dňa 25.02.2005 sp.zn. 2K/135/2004). Správca konkurznej podstaty úpadkyne ( žalovaný v 1. rade)
po odsúhlasení predaja majetku konkurznej podstaty úpadkyne v súlade s plánom speňažovania
(opatrením č. 2K/135/04-51 zo dňa 12.05.2005) previedol kúpnou zmluvou zo dňa 14.05.2012 dotknutý
podiel na nehnuteľnostiach (ktorý predtým „nadobudli“ od úpadkyne právni predchodcovia žalobcov

a ktorý je predmetom sporu) do vlastníctva žalovaných v 2. až 4. rade, následne žalovaní v 3. a 4.
rade darovacími zmluvami zo dňa 13.06.2012 previedli vlastnícke právo k ich časti na nehnuteľnostiachna žalovaných v 5. a 6. rade. Vlastnícke práva žalovaných boli zapísané do katastra nehnuteľností
rozhodnutiami správneho orgánu č. V2081/12 zo dňa 17.05.2012 č. V2385/12 zo dňa 13.06.2012 a č.
V2354/12 zo dňa 13.06.2013, ktoré rozhodnutia síce žalobcovia napadli správnou žalobou, o určenie

neplatnosti uvedených rozhodnutí, ich návrh bol však zamietnutý ( Krajským súdom v Trnave uznesením
č. 14S/67/2012-159, zo dňa 10.04.2014 a toto rozhodnutie potvrdené dňa 01.04.2015 Najvyšším súdom
SR).
Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa dospel k záveru, že vyhlásením konkurzu
na majetok úpadkyne M. X., menovaná objektívne stratila dispozičné právo nakladať s predmetnými

nehnuteľnosťami, ktoré patrilo len správcovi jej konkurznej podstaty a ak potom právni predchodcovia
žalobcov uzavreli po vyhlásení konkurzu kúpnu zmluvu so M. X. dňa 17.12.2008, táto scudzovacia
zmluva bola nielenže právne neúčinná v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) Zákona č. 328/1991 Zb. o
konkurze a vyrovnaní, ale bola neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože svojím
obsahom alebo účelom odporovala zákonu, obchádza ho, aj sa priečila dobrým mravom. Úpadkyňa
totiž jednoznačne musela vedieť, že na jej majetok bol vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho oprávnenie

nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty prešlo na správcu a pokiaľ v takejto situácii
uzavrela scudzovaciu zmluvu, jej konanie obchádzalo a priečilo sa zákonu, a bolo aj v rozpore s
dobrými mravmi, keďže M. X. prevzala od právnych predchodcov žalobcov kúpnu cenu, ktorú nikdy
neodovzdala do majetkovej sféry konkurznej podstaty. Nemohlo teda obstáť tvrdenie žalobcov o tom,
že ich právni predchodcovia dobromyseľne nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Konkurz na

majetok úpadkyne bol po vyhlásení uverejnený v Obchodnom vestníku, v ktorom zverejnené údaje
sa považujú za verejne známe a pri náležitej starostlivosti a opatrnosti sa tak právni predchodcovia
žalobcov mohli a mali o vyhlásenom konkurze na majetok M. X. dozvedieť. Nakoľko teda právni
predchodcovia žalobcov nikdy platne nenadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam,
keďže zmluvu uzavreli s osobou ktorá nakladaním s týmto vlastníckym právom už nedisponovala,

nemohli toto neexistujúce právo odovzdať ďalej, t.j. na žalobcov ďalšou kúpnou zmluvou (zo dňa
07.04.2009).AkpotomsprávcakonkurznejpodstatyúpadkyneM.X.kúpnouzmluvouzodňa14.05.2012
predal podiel na nehnuteľnostiach do vlastníctva žalovaných v 2. až 4. rade a následne žalovaní
v 3. a 4. rade darovacími zmluvami previedli vlastnícke právo k ich časti predmetného podielu na
nehnuteľnostiach na žalovaných v 5. a 6. rade, boli tieto právne úkony platné, vlastnícke právo na

základe nich riadne zavkladované rozhodnutiami správneho orgánu, ktoré rozhodnutia aj boli na základe
žaloby žalobcov potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Trnave v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu SR. Svoj záver o právnej neúčinnosti kúpnych zmlúv zo dňa 17.12.2008 a zo dňa 07.04.2009
ako aj ich absolútnej neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa oprel tiež o
odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave č. 14S/67/2012-159, zo dňa 10.04.2014 a rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Sžr/67/66/2014-203 zo dňa 01.04.2015, v ktorom tento
súd uviedol, že kúpna zmluva zo dňa 14.05.2012 mala všetky podstatné náležitosti, neodporovala
ani neobchádzala zákon, ani sa nepriečila dobrým mravom, nakoľko správca konkurznej podstaty bol
oprávnený nakladať s nehnuteľnosťami resp. so spoluvlastníckym podielom na týchto nehnuteľnostiach
patriacimdokonkurznejpodstaty.Tietonehnuteľnostipatrilidokonkurznejpodstatyúpadkyne,ichpredaj

v rámci plánu speňaženia bol odsúhlasený a schválený súdom a skutočnosť, že správca konkurznej
podstaty dňa 14.05.2012, keď uzatváral za úpadkyňu kúpnu zmluvu, nebol v katastri nehnuteľností
zapísaný ako vlastník, je právne irelevantná. Úpadkyňa uzatvorila kúpnu zmluvu zo dňa 18.12.2008 až
po vyhlásení konkurzu a kúpna cena nadobudnutá od právnych predchodcov žalobcov sa nikdy nestala
súčasťou konkurznej podstaty úpadkyne. Podľa názoru súdu prvého stupňa pokiaľ žalobcovia namietali

tiež platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 14.05.2012, súd žiadne nimi vytýkané vady, ktoré by mali spôsobiť
neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy nezistil, keď táto kúpna zmluva mala všetky podstatné náležitosti,
neodporovala ani neobchádzala zákon, ani sa nepriečila dobrým mravom. Naviac žalobcovia by ani
nemali právny záujem na určení neplatnosti z dôvodu prípadných vád uvedených scudzovacích zmlúv
a preto sa námietkami žalobcov v tomto smere súd ďalej nezaoberal.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 149 ods. 1 O.s.p. a v súlade s § 1, § 10, §11, § 14 a § 16 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. tak,
že plne úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania v sume 1.650,37 eur z titulu trov právneho
zastúpenia, vychádzajúc z hodnoty za 1 úkon právnej pomoci ako 1/13 výpočtového základu, keď súd
bral do úvahy, že právny zástupca zastupoval šesť žalovaných, kedy sa odmena znižuje o 50% za každý

úkon právnej pomoci pre každého zo zastupovaných žalovaných. Súd sa nestotožnil s platnenou výškou
odmeny, vychádzajúcou zo sumy 247,46 eur za 1 úkon právnej pomoci za každého zo žalovaných,
určenej na základe hodnoty spoluvlastníckeho podielu predmetných nehnuteľností z roku 2011, nakoľko
podľa názoru súdu prvého stupňa ide o návrh na určenie práva, ktorého hodnota sa nedá vyjadriť vpeniazoch, pričom nie je možné stotožňovať hodnotu podielu nehnuteľností s hodnotou práva resp.
vzťahu, o ktorom bolo súdom rozhodované.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa čo do rozhodnutia vo veci samej sa včas odvolali žalobcovia
s návrhom, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie alebo alternatívne zmenil rozhodnutie Okresného súdu Trnava tak, že návrhu žalobcov vyhovie.
Odvolanie zdôvodnili podľa § 205 ods. 2 písm. k) O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. e)
O.s.p. tým, že v konaní došlo k zmätočnosti, spočívajúcej v odňatí žalobcom postupom súdu možnosti

konať pred súdom, ďalej podľa § 205 ods. 2 písm. b), písm. c), písm. d) a písm. f) O.s.p.. Nesúhlasili
s jednotlivými závermi súdu, odôvodnenie rozsudku považovali za nepreskúmateľné, nepresvedčivé,
arbitrárne a nemajúce oporu v zákone a vo vykonanom dokazovaní, preferujúce hľadisko spravodlivosti
žalovaných, nehľadiac na rovnosť účastníkov konania, pričom špecifikovali jednotlivé námietky voči
záverom prvostupňového súdu. Dôvodili, že súd sa dopustil svojvôle pri výklade a aplikácii právneho
predpisu, najmä v otázke nesprávnej interpretácie následkov neúčinnosti právnych úkonov v zmysle

zákonač.328/1991Zb.a nesprávnejinterpretácieaaplikácieustanovenia§39Občianskehozákonníka,
súd ďalej neaplikoval na právne posúdenie veci ostatné relevantné ustanovenia právnych predpisov,
ktoré bolo v tejto veci nutné aplikovať a z tohto dôvodu dospel k nesprávnym právnym záverom,
keď žalobu zamietol výlučne na základe právne nepodloženého záveru, že žalobcovia nikdy platne
nenadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Súd predovšetkým vychádzal z absolútne nesprávnej

interpretácie§14ods.1písm.a)a16ods.4Zákonač.328/1991Z.z.týkajúcejsa následkovneúčinnosti
právnych úkonov a v nesprávnej interpretácii/ aplikácii ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka,
súd ďalej neaplikoval na právne posúdenie veci ostatné relevantné ustanovenia právnych predpisov,
ktoré bolo v tejto veci nutné aplikovať a z tohto dôvodu dospel k nesprávnym právnym záverom.
Tieto dva právne inštitúty sa však vzájomne vylučujú a majú aj rozdielne právne následky. Samotný

zákon č. 328/1991 Zb. postihuje právny úkon úpadcu ukracujúci konkurzných veriteľov neúčinnosťou,
nie však neplatnosťou, pričom prvostupňový súd nijako nevysvetlil, z akého konkrétneho dôvodu je
podľa jeho názoru scudzovacia zmluva absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka ( keď v
odôvodnení len skonštatoval, že bola neplatná v zmysle § 39 O.z. pretože svojím obsahom alebo účelom
odporovala zákonu, obchádza ho, aj sa priečila dobrým mravom), ale vôbec neuviedol, v rozpore s

akým zákonom je, či a aký zákon obchádza a akým spôsobom, a ani v čom spočíva tvrdený rozpor
s dobrými mravmi, ktorý mal podľa názoru prvostupňového súdu založiť absolútnu neplatnosť zmluvy.
Rozhodnutie je tak absolútne nezákonné, keďže nie je zrejmé, ako súd dospel k výroku rozhodnutia,
pričom súd sa tiež vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, či vôbec mohol byť právny úkon úpadcu
neúčinný, t.j. či ukracoval konkurzných veriteľov, keďže právni predchodcovia žalobcov zaplatili výrazne

vyššiu kúpnu cenu, ako bola kúpna cena, za ktorú predal tieto podiely na nehnuteľnostiach správca
konkurznej podstaty. Súd sa nezaoberal ani príslušnými ustanoveniami OZ a zákona č. 162/1995 Z.z.
upravujúcimi nadobúdanie vlastníckeho práva, hoci predmetom konania je určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Nie je ani zrejmé, ako dospel k záveru, že žalobcovia nikdy platne nenadobudli
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, keďže sa nezaoberal otázkou platnosti kúpnej zmluvy, ktorou

títo vlastnícke právo nadobudli, pričom práve zodpovedanie tejto otázky tvorilo predmet konania.
Rozhodnutie je z uvedených dôvodov nedostatočne zdôvodnené, nepresvedčivé a nepreskúmateľné,
úplne absentuje poukaz na to, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané, ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy. Vytýkali tiež súdu, že im svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, keď vychádzal

výlučne z podaní žalovaných a z prevzatej argumentácie z odôvodnenia rozhodnutí Krajského súdu v
Trnave č. 14S/67/2012-159, zo dňa 10.04.2014, a Najvyššieho súdu SR č. 4 Sžr/67/66/2014-203 zo dňa
01.04.2015, ktoré žalobcovia ale napadli v máji 2015 dovolaním a v súčasnosti sú predmetom konania
na dovolacom súde, čo súdu aj žalobcovia preukázali, navyše tieto rozhodnutia nie sú pre tunajší súd
právne záväzné. Odňatie možnosti konať pred súdom odvolatelia videli aj v tom, že súd im neumožnil

vyjadriť sa k poslednému podaniu žalovaných, doručenému súdu 03.06.2015, z ktorého aj súd prevzal
podstatnú časť argumentácie ohľadom neúčinnosti a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, čím došlo
k porušeniu princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali odvolanie aj všetci žalovaní, a to výlučne v časti výroku
o náhrade trov konania so žiadosťou o jeho zmenu, majúc za to, že súd prvého stupňa nesprávne

vec právne posúdil, keď vychádzal zo sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vo výške 1/13
výpočtového základu, hoci správne mal v tomto prípade aplikovať ustanovenie § 10 ods. 1 a 2 Vyhlášky
č. 655/2004 Z.z.. a vychádzať z hodnoty nehnuteľností (cena práva), ktorej sa právna služba týka tak,
ako si to uplatnil právny zástupca žalovaných. Tarifná odmena v určovacom spore o určenie vlastníckehopráva sa určuje z hodnoty veci a hodnota práva (veci) spoluvlastníckeho podielu na predmetných
nehnuteľnostiach je podľa znaleckého posudku č. 4/2011 zo dňa 22.09.2011 vo výške 39.440,17
eur, takže spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1, ktorý bol predmetom sporu má hodnotu 39.440,17

eur. Základná sadzba tarifnej odmeny je teda pri vyššie uvedenej hodnote spoluvlastníckeho podielu
vo výške 494,93 eur, zatiaľ čo základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 1/13 výpočtového základu
prichádza do úvahy len v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo
ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, čo nie je uvedený prípad.

K odvolaniu žalobcov žalovaní v písomnom vyjadrení navrhli napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdiť, majúc za to, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom a vec aj správne právne posúdil. Interpretácia následkov neúčinnosti
právnych úkonov zo strany žalobcov je subjektívna, účelová a nesprávna. Žalobcovia v odvolaní
neuvádzajú žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by svedčili oprávnenosti podaného odvolania,
keď súd prvého stupňa sa vecou dostatočne zaoberal, vrátane príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka a katastrálneho zákona, vykonal a zhodnotil všetky navrhnuté relevantné dôkazy, vysporiadal
sa aj s tvrdeniami žalobcov a žalobcom nebola postupom súdu nijako odňatá možnosť konať pred
súdom.

K odvolaniu žalovaných proti výroku o náhrade trov konania žalobcovia podali písomné vyjadrenie,

v ktorom považovali posúdenie otázky trov konania súdom prvého stupňa za správne, keď hodnota
spoluvlastníckeho podielu nebola v rámci súdneho konania preukázaná a ani ustálená a ak by tomu tak
bolo, potom je potrebné zohľadniť veľkosť spoluvlastníckych podielov žalovaných aj pri ich vyčíslovaní
odmeny, poukazujúc na nález Ústavného súdu SR č. 119/2012.

Krajský súd v Trnave (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba
- účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, čím dôjde k zrušeniu aj závislého
výroku o trovách konania.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 37C/92/2012 je určenie vlastníckeho
práva k vyššie označeným nehnuteľnostiam. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie
správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba zamietnutá a žalobcom bolo

uložené zaplatiť žalovaným spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 1.650,37 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.
Odvolatelia odvolanie zdôvodnili tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (§ 205 ods.
2 písm. a/ O.s.p.), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci ( §205 ods. 2

písm. c/ O.s.p.), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Úvodom odvolací súd uvádza, že z rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva, či skúmal a ak áno,
akým spôsobom sa vysporiadal s otázkou naliehavého právneho záujem, ktorý je podmienkou procesnej

prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. (hoci v tomto prípade s ohľadom na predmet
konania je naliehavý právny záujem daný). Súd sa nezaoberal ani otázkou pasívnej vecnej legitimácie
žalovaných, osobitne vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, v 3. rade a vo 4. rade, ktorí nie sú ani aktuálnymi
vlastníkmi podľa stavu v katastri nehnuteľností, ani osobami, ktoré majú byť ako vlastníci určené. Z
listu vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. Y. Q. R. vyplýva, že ako vlastníci predmetných nehnuteľností sú

zapísaní: žalovaný v 2. rade v 1/3, žalovaný v 5. rade v 1/3 a žalovaný v 6. rade v 1/3, súčasne zo
žaloby vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú, aby ich dvoch ako bezpodielových spoluvlastníkov súd určil
v podiele 1 a okrem nich tiež žalovaných v 2. rade, v 5. rade a v 6. rade, každého z troch posledne
menovaných v podiele 1/6. Zápisu spoluvlastníctva žalovaných v 1. rade, v 3. rade a 4. rade sa žaloba
nedomáha. Nie je preto zrejmé, z akého dôvodu žalobcovia žalujú aj tieto osoby, hoci v uvedenom

prípade nie je predmetom konania určenie neplatnosti právnych úkonov (v ktorom prípade by účastníkmi
mali byť všetky osoby, ktoré boli ich účastníkmi) ale určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v
ktorom súd si platnosť resp. neplatnosť právnych úkonov rieši iba ako predbežnú otázku.V ďalšom sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami žalobcov, predovšetkým tými, ktoré podľa
nich mali viesť k odňatiu im možnosti konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktorý mu Občiansky súdny poriadok priznáva ( napr. právo zúčastniť
sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatím možnosti konať pred súdom
je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu
určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu

prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. K tomuto porušeniu povinnosti súdu teda môže
dôjsť v rámci procesu vedúceho k rozhodovaniu o samotnej podstate sporu, vylúčeným však nie je ani
zásah do práv účastníka samotným rozhodnutím. Spôsoby, akými pôjde do práv účastníkov zasiahnuť
a takto im tiež uprieť reálnu možnosť sa v konaní buď niečoho úspešne domáhať, alebo sa naopak
v ňom rovnako úspešne brániť, síce zákon nekonkretizuje, je to tak ale evidentne predovšetkým pre
zjavnú nepostihnuteľnosť všetkých počínaní súdov na ujmu účastníkov konaní, ktoré by takto mali byť

zadefinované.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odvolatelia v súvislosti s tvrdením vyššie označenej vady v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. namietali,

že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne pre absenciu riadneho odôvodnenia, pretože
prvostupňový súd vychádzal pri právnom posúdení a jeho aplikácii na skutkový stav výlučne z tvrdení
žalovaných a z odôvodnení iných rozhodnutí súdov a síce Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho súdu
SR, hoci správne súdy svoju argumentáciu o súčasnej neúčinnosti a absolútnej neplatnosti právneho
úkonu uviedli bez akéhokoľvek súvisu s týmto konaním a navyše v nich prebieha dovolacie konanie.

Odvolací súd bol toho názoru, že nejde o odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom takým
postupom súdu, v ktorom sa súd priklonil pri rozhodovaní k právnemu posúdeniu prezentovanému
jednou stranou sporu. Je vcelku logické, že v spore, kde dve strany prezentujú odlišné právne názory,
sa vo väčšine prípadov súd prikloní k argumentácii, ktorá sa stotožňuje s jeho vlastným názorom (aj

keď sa môže stať, že súd dospeje k právnemu záveru odlišnému od oboch strán sporu). To, že súd
vyhovel žalovaným, neznamenalo v tomto prípade, že by pri rozhodovaní nezohľadnil vôbec podania a
tvrdenia žalobcov, pretože toto z obsahu spisu nevyplýva (aj keď treba dať za pravdu žalobcom, že sa
ich argumentáciou zaoberal nedostatočne).

Ostatné námietky odvolateľov však odvolací súd posúdil ako dôvodné, ktorých následkom je nutnosť
zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvého stupňa. Tak tomu bolo predovšetkým z dôvodu,
že súd sa nevysporiadal s viacerými vecnými a právnymi tvrdeniami žalobcov, na ktoré títo v konaní
opakovane poukazovali a neposkytol im dostatočne zrozumiteľné odpovede na všetky nastolené a vo
veci relevantné otázky, ktoré mali alebo mohli mať vplyv na právne posúdenie veci a súdne rozhodnutie

tak trpí absenciou riadneho odôvodnenia.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v citovanom ustanovení O.s.p. je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného
v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy

Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných
zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak
uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k
záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu. I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko

vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky
(nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27.
apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoréskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom

takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto

vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych

opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľanázoruodvolaciehosúduopísanouvadoubolpostihnutýinapádanýrozsudoksúduprvéhostupňa
v prejednávanej veci.

Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobcovia odvodzujú svoje vlastnícke právo od kúpnej
zmluvy zo dňa 07.04.2009, ktorou kúpili dotknuté podiely na nehnuteľnostiach od svojich právnych

predchodcov a tí ich mali nadobudnúť kúpnou zmluvou z 18.12.2008 od úpadkyne M. X. (v čase,
keď už nemala právo s nimi nakladať). Žalovaní v 5. a 6. rade odvodzujú svoje vlastnícke právo k
ich spoluvlastníckym podielom od darovacích zmlúv zo dňa 13.06.2012, uzavretých s ich právnymi
predchodcami - žalovanými v 3. a 4. rade, a títo, spolu so žalovaným v 2. rade, ich mali nadobudnúť
kúpnou zmluvou zo 14.05.2012 od správcu konkurznej podstaty, majúceho právo konať za úpadkyňu

M. X.. Predmetom skúmania súdu prvého stupňa teda bolo, či nadobudli žalobcovia platne vlastnícke
právo k podielom, v ktorých žiadajú určiť ich vlastnícke právo a keďže žiadajú aj určenie vlastníckeho
práva k žalovaným v 2, 5. a 6. rade, teda sa predbežne musel zaoberať platnosťou všetkých týchto
štyroch právnych úkonov (tiež s tým súvisiacou otázkou dobromyseľnosti nadobudnutia od prípadného
nevlastníka). V prípade právnych predchodcov žalobcov išlo o prípad nadobudnutia nehnuteľnosti z

konkurznej podstaty, kedy právny úkon - kúpnu zmluvu namiesto správcu uskutočnil úpadca samotný
v rozpore so zákazom nenakladať s majetkom patriacim do podstaty, keďže tieto práva prešli na
správcu. Následky takéhoto právneho úkonu výslovne upravuje § 14 ods. 1 písm. a) zák. č. 328/1991
Z.z. o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého následkom takto urobeného právneho úkonu ex lege
je jeho všeobecná neúčinnosť voči konkurzným veriteľom. Z uvedeného vyplýva, že zákon takúto

skutkovú podstatu výslovne rieši iným spôsobom ako neplatnosťou právneho úkonu, keď postihuje
úkon urobený úpadcom týkajúci sa konkurzného majetku práve neúčinnosťou. Aj zákon o konkurze
a vyrovnaní však treba posudzovať tiež v kontexte celého právneho poriadku, v rámci ktorého súd
prihliada na prípadnú absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu. Pokiaľ však súd prvého stupňa bol toho
názoru, že tento neúčinný právny úkon je zároveň absolútne neplatný, nie je zrejmé, ako k tomu dospel,

pretože tento svoj záver ničím nezdôvodnil. Nepostačovalo iba konštatovať absolútnu neplatnosť a
to ani s poukazom na konkrétnu právnu normu (§ 39 OZ), ale tu treba dať za pravdu odvolateľom,
že bolo potrebné uviesť presne v rozpore s akým zákonom je tento právny úkon, či a aký zákon
obchádza a akým spôsobom, prípadne v čom spočíva tvrdený rozpor s dobrými mravmi, ktorý mal
podľa názoru prvostupňového súdu založiť absolútnu neplatnosť zmluvy. Záver o absolútnej neplatnosti

kúpnej zmluvy zo dňa 18.12.2008 založený iba na všeobecnom konštatovaní o obchádzaní zákona
a rozpore s dobrými mravmi postráda presvedčivosť a odníma tým možnosť účastníka konať pred
súdom pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Následky posúdenia tohto právneho úkonu buď ako „iba“
neúčinného alebo jeho posúdenia ako absolútne neplatného sú pritom veľmi rozdielne a môžu
privodiť odlišný výsledok sporu, preto náležité zdôvodnenie absolútnej neplatnosti je nevyhnutným

predpokladomnaplneniaprávaúčastníkanaspravodlivésúdnekonanie.Budetedatrebapreskúmavaťv
prvom rade otázku absolútnej neplatnosti (v prípade jej zistenia uviesť konkrétne dôvody a tiež následky)
a pokiaľ absolútna neplatnosť nebude zistená, zaoberať sa otázkou neúčinnosti a jej následkov.Súd sa opomenul tiež náležite vysporiadať s viacerými súvisiacimi otázkami, najmä otázkou platnosti
prevodu vlastníctva na žalobcov od ich právnych predchodcov, pričom odvolací súd zhodne s
odvolateľmi nepovažoval za presvedčivé odôvodnenie prvostupňového súdu, ktorý uviedol iba to, že keď

predchádzajúca zmluva je pre jej rozpor so zákonom, jeho obchádzanie a aj rozpor s konaním v súlade
s dobrými mravmi neplatná, teda logicky aj zmluva uzavretá medzi právnymi predchodcami žalobcov a
samotnými žalobcami nemôže byť platná. Pre účastníka konania totiž nemusí byť v takomto právnom
posúdení žiadna logika, obzvlášť, keď rozhodnutie je adresované najmä žalobcom, ktorých právny názor
je celkom rozdielny od názoru súdu. Tu bude potrebné, za predpokladu zistenia absolútnej neplatnosti

skoršieho právneho úkonu bližšie sa zaoberať otázkou, či a za akých okolností je možné nadobudnúť
vlastníctvo od nevlastníkov, či sa tak stalo a ak nie, potom z akých dôvodov, a to s prihliadnutím na
zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet (každý môže na druhého preniesť
iba toľko práva koľko má) ale aj existujúce výnimky z nej. Otázkou platnosti právneho úkonu sa treba
zaoberať aj vo vzťahu k ostatným zmluvám, teda aj tým, ktoré boli uzavreté na strane žalovaných a
vysporiadať sa s konkrétnymi námietkami ohľadom ich platnosti namietanými žalobcami (neurčitosť v

časti dohodnutej kúpnej ceny), pretože súd síce uviedol, že vady zmluvy uzavretej medzi žalovaným
v 1. rade a žalovanými v 2. až 4. rade nezistil, avšak tento svoj záver uspokojivo nepodložil žiadnymi
bližšími úvahami.

Všetky tieto nedostatky boli zapríčinené i nedostatkom konkrétneho právneho posúdenia veci zo strany

súdu prvého stupňa, ktorý tak, ako to dôvodne namietali v odvolaní žalobcovia, prakticky prevzal časť
odôvodnenia z iných rozhodnutí súdov a síce Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho súdu SR vo veci
týkajúcej sa zrušenia rozhodnutí o povolení vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 14.05.2012 a darovacích zmlúv zo dňa 13.06.2012, ktoré ako správne súdy svoju argumentáciu o
súčasnej neúčinnosti a absolútnej neplatnosti právneho úkonu uviedli v rámci iných konaní, stručne a

bezhlbšiehoprávnehoposúdenia,pretožeišlooinýpredmetkonania,vktoromnebolinastolenérovnaké
otázky ako v prejednávanej veci. Nimi predostreté závery (ktoré sa mohli prejednávanej veci okrajovo
dotýkať), nemôžu však poskytovať vyčerpávajúce vysvetlenia sporných otázok v prejednávanej veci a
hoci už neplatí žalobcami tvrdená skutočnosť, že prebieha vo veci dovolacie konanie ( pretože toto bolo
skončené zastavením dovolacieho konania dňa 27.01.2016), treba však prisvedčiť námietke žalobcov,

že ich názorom súd prvého stupňa nebol viazaný.

Postupom súdu prvého stupňa tak bola odňatá účastníkom možnosť konať pred súdom, pričom treba
dodať, že okrem vyššie vytknutých nedostatkov v postupe a rozhodnutí súdu aj tým, že žalobcom nebolo
umožnené vyjadriť sa k písomnému podaniu žalovaných, doručenému súdu dňa 03.06.2015, keď z

obsahu spisu vyplýva, že toto písomné podanie bolo doručené dňa 03.06.2015 o 8.50 hod. a o 9.00
hod. toho istého dňa prebehlo posledné pojednávanie vo veci, pričom z obsahu zápisnice nevyplýva,
že by označené podanie bolo doručené na pojednávaní žalobcom krátkou cestou, ani to, že by jeho
obsah bol súdom oboznamovaný a keďže na tomto pojednávaní došlo k vyhláseniu rozsudku, nemali
viac žalobcovia možnosť vyjadriť sa k nemu. Pokiaľ potom prvostupňový súd prevzal do odôvodnenia

svojho rozsudku časť argumentácie tam obsiahnutej, bolo potrebné mu vytknúť aj tento vadný postup,
ktorým odňal právo žalobcom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa zaťažil konanie
predchádzajúce napadnutému rozsudku i samotný rozsudok procesnou vadou (§ 221 ods. 1 písm. f/

O.s.p.), pri výskyte ktorej zákon nedáva odvolaciemu súdu inú možnosť, než rozhodnutie napadnuté
odvolaním zrušiť a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v
ktorom súd prvého stupňa odstráni vytknuté pochybenia, vyrieši otázku naliehavého právneho záujmu
na podanej žalobe a otázku vecnej legitimácie účastníkov konania, vec opätovne prejedná a právne
posúdi a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

náležite odôvodnení. Odvolací súd sa odvolaním proti výroku o trovách konania nezaoberal a osobitne
o ňom nerozhodoval, pretože zrušením rozhodnutia vo veci samej došlo aj k zrušeniu závislého výroku
o trovách konania, o ktorých bude rozhodnuté v novom rozhodnutí súdu prvého stupňa, pričom k tam
nastolenej spornej otázke odvolací súd uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR
sa pri odmene advokáta vychádza pri peniazmi oceniteľných veciach, ako je tomu v uvedenom prípade,

z takejto ceny.

Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.