Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 4, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/43/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113207914
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113207914.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, práv.
zast. advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti
žalovanej : K. K., bytom G. XXX/X, X. G., v konaní o zaplatenie 1.188 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 36CbZm/19/2013-75 zo dňa 08. októbra
2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 %

denne zo zmenkovej sumy, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa
z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e.

Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie sumy 1.188 Eur s
príslušenstvom, zmenkovej odmeny v sume 3,96 Eur a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V

odôvodnení rozhodnutia poukázal, že rozsudkom č.k. 36CbZm/19/2013-29 zo dňa 28.08.2013 súd
prvého stupňa zamietol návrh a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal
v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Krajský súd
v Trenčíne uznesením č.k. 8CoZm/45/2013-54 zo dňa 30.06.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu doručil súd prvého stupňa
účastníkom konania Oznámenie, v ktorom im oznámil, že žalobca podal návrh na súd podľa čl. 4 ods.
1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. K návrhu pripojil
zmenku. Preskúmaním predloženej zmenky súd zistil, že zmenka obsahuje číslo zmluvy, ktoré je číslom
zmluvy o úvere. Zmenka bola vystavená v prospech remitenta POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorý podľa výpisu
z obch. registra v rámci podnikateľskej činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov. Súd prvého stupňa
v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. v konaní pripojil úverovú zmluvu, ktorú zmenka zabezpečuje, vrátane
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria prílohu oznámenia. Zároveň účastníkom
konania doručil fotokópiu predmetnej úverovej zmluvy a Všeobecných obchodných podmienok. Žalobca

v písomnom vyjadrení zo dňa 28.07.2014 poukazoval na to, že oznámenie súdu
o vykonaní dokazovania oboznámením sa so zmluvou o úvere a Všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru považuje za postup mimo režimu Nariadenia. Žiadal, aby súd prvého stupňa
rešpektoval jeho právo na spravodlivý proces s upozornením na možnosť vzniku škody na jehostrane v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Žalobca ani žalovaná dôkaz predloženými listinami
nenavrhli. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový vzťah. Zmenka ako samostatný
abstraktný bezpodmienečný záväzok neakcesorickej povahy nemožno spájať, či podmieňovať inými

skutočnosťami, než sú na zmenke uvedené. Za stavu, keď dlžník nepreukázal, aj keď v pozícii
spotrebiteľa, že nový majiteľ zmenky konal pri jej nadobúdaní vedome na jeho škodu, a keď nepodal
žiadne námietky vyplývajúce z jeho vzťahu k žalobcovi a ani zo záväzkového vzťahu, ku ktorému sa
zmenka viazala, k remitentovi ako skoršiemu majiteľovi zmenky, nie je možné takýto výklad súdu prvého
stupňa akceptovať. Posudzovanie základného vzťahu by malo význam len vtedy, keby žalovaná, ako

spotrebiteľ vzniesla voči majiteľovi námietky, že k indosácii došlo na jej škodu alebo ak by podala
relevantné kauzálne námietky týkajúce sa zmluvy o úvere, príp. zmenky, čo by musela v konaní
aj preukázať napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy o úvere platila právna úprava , ktorá v §
2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 6 zákona č. 285/2001 Z.z. v znení účinnom do 11.06.2010 obsahovala
zákaz plniť dlh zmenkou. Dlžník nemôže namietať voči povinnosti zaplatiť zmenku, ktorá vyplýva z
jeho pôvodného vzťahu so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. z dôvodu, že došlo k jej indosácii.

Záväzky zo zmenky, aj keď vznikli z konkrétnych zmluvných vzťahov, sú záväzkami samostatnými. Z
vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že dňa 07.04.2009 žalovaná uzatvorila so
spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (ďalej len veriteľ) zmluvu
o úvere
č. XXXXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanej úver v sume 600 Eur. Žalovaná sa zaviazala

poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť zvýšené o poplatok v sume 576 Eur, spolu v sume 1.176 Eur
v 12 mesačných splátkach po 98 Eur, počínajúc dňom 17.05.2009. Prevzatie hotovosti žalovaná
potvrdila dňa 07.04.2009. Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru.
V bode 17 Všeobecných podmienok je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky : Na zabezpečenie
peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky, vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi

ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent
najneskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite. Žalobca
predložilvkonanívlastnúzmenkuobsahujúcu: miestovystavenia:V., dátumvystavenia:07.apríla2009,
zmenkovú sumu 1.188 Eur, bezpodmienečný sľub zaplatiť zmenkovú sumu 1.188 Eur a zmenkový úrok

0,25% denne od 22.08.2009, pri predložení, na rad : POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova
25, Bratislava, splatné : POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, „bez protestu“, „na
platenie predložiť v lehote do 4 rokov od vystavenia“, meno, priezvisko, rodné číslo a podpis vystaviteľa
- žalovanej, číslo zmluvy : XXXXXXX. Na rube zmenky sa nachádza indosament (rubopis), ktorým
bola zmenka prevedená na žalobcu. Súd prvého stupňa posúdil právnu vec podľa ním citovaných

príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb.
zmenkového a šekového (ďalej len ZZŠ) a Obchodného zákonníka s poukazom na článok 1 bod
1, článok 2 písm. a/ - c/, článok 3 bod 1, 2, 3, článok 4 bod 1, 2, článok 5, článok 6 bod 1 Smernice
93/13/EHS a článok 1, článok 2 bod 1, článok 3 bod 1, článok 5 bod 1, článok 9 bod 1 Nariadenia č.
861/2007. Uviedol, že žalobca podal žalobu podľa článku 2 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu

a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu.
Vychádzal zo zistenia, že žalobca je obchodnou spoločnosťou so sídlom na území Českej republiky.
Žalovaná ako fyzická osoba má bydlisko na území Slovenskej republiky, kde bola zmenka vystavená a
kde sa nachádza platobné miesto. Súd prvého stupňa konštatoval, že ide
o cezhraničný spor a hodnota pohľadávky v čase doručenia tlačiva žaloby na uplatnenie pohľadávky

nepresahovala 2.000 Eur bez akýchkoľvek úrokov, výdavkov a nákladov. Žalovaná má bydlisko v
obvode Okresného súdu Trenčín, ktorý je z tohto dôvodu v zmysle uvedeného nariadenia príslušným
na konanie vo veci. Takto určená právomoc je v súlade s čl. 16 bodu 2 nariadenia Rady (ES) č.
44/2001 Z.z. z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných
veciach. Žalované vzájomné majetkové vzťahy účastníkov konania sa spravujú právnym poriadkom

SR. Použitie právneho poriadku SR v súlade s § 10 a § 11 zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov zodpovedá rozumnému usporiadaniu
záväzkového vzťahu účastníkov konania. Iná dohoda účastníkov konania o voľbe rozhodného práva v
konaní nebola preukázaná. Žalovanou vystavená zmenka zabezpečovala záväzok žalovanej zo zmluvy
o úvere, ktorú veriteľ POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatváral ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti

(§ 52 ods. 3 Obč. zák.), ktorá skutočnosť vyplýva z výpisu z obchodného registra veriteľa (poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov) a z rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa, keďže veriteľ vystupoval v
obdobných veciach opätovne. Podľa § 52 ods. 4 Obč. zák. považoval súd prvého stupňa žalovanú, ktorá
s veriteľom uzavrela zmluvu o úvere a ktorá vystavila zmenku, za spotrebiteľa. Zistil, že zmluva o úvereje typovou zmluvou na predtlačenom formulári, pri ktorej nemal dlžník možnosť podstatným spôsobom
ovplyvniť jej obsah, najmä keď jej súčasťou sú aj všeobecné podmienky, ktoré dlžník nemôže vôbec
ovplyvniť. Povahu zmluvy vyhodnotil súd prvého stupňa ako adhéznu, nakoľko dlžník ju mohol prijať ako

celok, alebo ju mohol odmietnuť. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa vyhodnotil zmluvu
o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu podľa
§ 52 ods. 1 Obč. zák.. Snaha dodávateľa použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný
zákonník (bod 20 všeobecných podmienok) naráža na prednosť ustanovení Občianskeho zákonníka
upravujúcich spotrebiteľské zmluvy a jeho vykonávacích predpisov. Vzhľadom na výšku zmenkového

úroku 0,25 % denne a na poznatky súdu prvého stupňa z rozhodovacej činnosti a z judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, súd prvého stupňa predpokladal nekalú povahu viacerých zmluvných podmienok
vrátanedohodyozabezpečenízáväzkudlžníka,naktorýchbolazaloženážaloba.Vsúladesosmernicou
Rady 93/13/EHS sa súd prvého stupňa na účely preskúmania prípadnej nekalej povahy zmluvnej
podmienky zaoberal zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami. Vnútroštátny súd je z úradnej
povinnosti povinný preskúmať nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii skutkové

a právne okolnosti potrebné pre tento účel. I v rámci konania, ktoré je založené na zmenke, musí
súd aj bez námietok dlžníka, skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Prieskumu nebránia ani
ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb., najmä čl. I § 10 a § 17 tohto zákona. Aj keď dlžník - spotrebiteľ
nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, prípadne uplatneniu práv zo zmenky podľa
zákona č. 191/1950 Zb., je súd oprávnený a povinný skúmať platnosť zmenky a dohody o jej vyplnení,

aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní blankozmenky a tiež nekalú
povahu zmluvných podmienok dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok,
ktorý zmenka zabezpečuje a ktorou bolo vydanie zmenky predvídané. Dohodu veriteľa a dlžníka o
zabezpečení záväzku blankozmenkami obsiahnutú v bode 17 Všeobecných podmienok posúdil súd
prvého stupňa ako neprijateľnú podmienku, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná, a v kontexte s

ostatnýmizabezpečovacímiinštitútmidohodnutýmivzmluvespôsobujehrubúnevyváženosťvprávacha
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V dôsledku neprijateľnej zmluvnej podmienky
mal súd prvého stupňa za to, že neplatnosť zmenkovej zmluvy o zabezpečení záväzku zo zmluvy
o úvere, i keď nespôsobuje neplatnosť zmenky, znamená v tomto prípade neexistenciu kauzálneho
vzťahu medzi pohľadávkou zo zmluvy o úvere a žalovanou zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať, čoho

dôvodom je nedostatok dôvodu na použitie zmenky ako zmenky zabezpečovacej (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Obdo V 43/2006). Ako neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku
podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. posúdil súd prvého stupňa aj dohodu veriteľa a dlžníka o vyplňovacom
práve k blankozmenke obsiahnutú v bode 17 Všeobecných podmienok. Súd prvého stupňa vzhľadom na
vyššie uvedenú neplatnosť neprijateľných zmluvných podmienok vyslovil, že veriteľovi nevzniklo právo

vystavenú blankozmenku vyplniť, na základe čoho sa blankozmenka nestala zmenkou a veriteľ nemal
v čase indosamentu zmenky práva a povinnosti zo žalovanej zmenky. Úrokovú doložku na zmenke
(zmenkový úrok 0,25 % denne) posúdil súd prvého stupňa ako neúčinnú podľa čl. I
§ 5 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb. z dôvodu jej nejasnosti a nezrozumiteľnosti. V danom prípade
nie je možné posúdiť zákonnosť výšky dohodnutého zmenkového úroku, nakoľko nie je zrejmé, či

mal byť v úrokovej doložke dohodnutý riadny úrok zo zmenkovej sumy alebo zmenkový úrok. V
bode 6 všeobecných podmienok sa veriteľ a dlžník dohodli na úroku z omeškania v súlade s § 369
Obch. zák.. V prípade, ak by dohoda o zmenkovom úroku na zmenke predstavovala úrok podľa čl.
I § 5 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. bola by takáto úroková doložka neplatná podľa § 39 Obč.
zák. Z dôvodu neúčinnosti úrokovej doložky žalovanej nevznikla povinnosť platiť zmenkový úrok

0,25 % denne. V dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvných podmienok, obsiahnutých v bode čl.
17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, veriteľovi POHOTOVOSŤ s.r.o. nevzniklo právo na
vyplnenie blankozmenky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 06.05.2008, sp.zn.
4Obo 161/2007). Žaloba bola založená na zmenke, ktorá bola pôvodne blankozmenkou,
a ktorá bola vyplnená a dohodnutá ako zabezpečovacia zmenka na základe absolútne neplatnej

zmluvy o úvere a neprijateľných podmienkach v nej obsiahnutých, medzi ktoré patrila i dohoda o
vyplnení blankozmenky a dohoda o zabezpečovacom charaktere žalovanej zmenky. Súd prvého stupňa
konštatoval, že zo strany žalobcu ide o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, ktorý nepožíva právnu ochranu. Žalobca sa pri nadobudnutí zmenky dopustil hrubej nedbanlivosti
v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa, keďže si neoveril, aký právny vzťah predmetná zmenka

zabezpečovala, hoci zmenku, spoločne s ďalšími zmenkami, nadobudol od veriteľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., o ktorom je všeobecne známe, že predmetom jeho činnosti je poskytovanie úverov, alebo pôžičiek
spotrebiteľom, pričom indosamentom zmenky došlo v tomto prípade k podstatnému sťaženiu právneho
postaveniadlžníka(spotrebiteľa),atoizdôvodu,žepostúpenébolilenprávazozmenkybezpohľadávkyzo zmluvného vzťahu, ktorú zmenka zabezpečovala, a že ukladajú spotrebiteľovi pri zmenke niesť
dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah mal niesť veriteľ, resp. postupník
v prípade postúpenia pohľadávky. Súd prvého stupňa vyhodnotil, že žalobca pri nadobudnutí zmenky

konal vedome na škodu dlžníka, pretože minimálne zo zmenky zistil výšku úroku 0,25% denne, ktorá
je nielen
v rozpore so spotrebiteľským právom, ale aj so zásadami poctivého obchodného styku,
a napriek tomu si úrok z omeškania v tejto výške uplatnil v žalobe. Žalobca ako nadobúdateľ zmenky
zabezpečujúcej záväzok spotrebiteľa musel počítať s tým, že nárokom, ktoré majú základ v nekalej

podmienke a jej použití, súd nemôže poskytnúť právnu ochranu. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaná si právo na náhradu trov konania
neuplatnila a v konaní nebol preukázaný vznik trov konania na jej strane.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní uviedol, že v
prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie,
a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a

je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaná nedoručila súdu žiadnu odpoveď v
súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto
Nariadenia.Napadnutérozhodnutiejeprekvapivýmrozhodnutím,čopredstavujeodňatiemožnostikonať
pred súdom. Žalovaná uplatnený nárok nepoprela, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol.
Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o

úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaná dokazovanie v tomto
rozsahu nenavrhli. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednávacou
zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré
účastnícinavrhli.Žalobcapredložilsúduakodôkazosvojichnárokochplatnúzmenku,ktoráspĺňavšetky
formálne

a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb. Žalovaná voči forme
a obsahu zmenky nenamietala. Podľa názoru žalobcu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by
odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Potreba vykonať
ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd prvého stupňa
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej

zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná
zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových
strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods.3
a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie

je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke
za žalovanú. Ak tak súd činil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti
účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez
návrhu žalovanej vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa.
Žalovaná sa tejto obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporovala, svojim konaním ju prakticky

uznala. Súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre
žalovanú dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte
neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces garantované podľa čl.
46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Súd prvého stupňa považoval za nesporné to, že žalovaná a spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzavreli
zmluvu o úvere, že zmenka je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaná uzavrela zmluvu o úvere
ako spotrebiteľ. Tieto údaje však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov a súd prvého stupňa
si ich vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti nemožno považovať za
nesporné, k týmto skutočnostiam sa účastníci nevyjadrili. Neexistuje preto spôsob, akým by súd mohol

dospieť k nespornosti týchto skutočností. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnychprávnychpredpisov,akoajnesprávnejinterpretáciipríslušnýchprávnychpredpisovapráva
Európskej únie. Žalobca poukázal na to, že súd pri odôvodnení vychádzal len zo zaužívanej praxe súduv iných právne a skutkovo obdobných veciach, čím došlo k porušeniu základného práva na spravodlivý
súdny proces a k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom
akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným
záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než
tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu, predovšetkým §

17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv.
kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky.
Ak tak
v sporovom konaní nemôže robiť žalovaná, tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu
povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia
o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo

možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia č. 861/2007
vykonané bez návrhu.

Prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j. neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu
však vychádza z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani ich nikto z účastníkov

nepreukazoval. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013,
sp.zn. 43CoZm/10/2013
a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.06.2014, sp.zn. 4CoZm/3/2014. Navrhol, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi

prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

V priebehu odvolacieho konania vzal žalobca žalobu čiastočne späť, a to v rozsahu zmenkového úroku

vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25% denne a žiadal priznať
len 0,06 % denný zmenkový úrok z jednotlivých súm za v žalobe uvedené obdobia.

Odvolací súd doručil uvedené čiastočné späťvzatie návrhu žalovanej s výzvou, aby sa v lehote 5 dní
vyjadrila, či s týmto čiastočným späťvzatím súhlasí. Žalovaná oznámila prípisom doručeným súdu dňa

19.04.2016, že s čiastočným späťvzatím súhlasí.

Podľa § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší

rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

V zmysle ust. § 208 O.s.p. súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí.
Pretože žalovaná nevyslovila nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, odvolací súd na základe
procesného úkonu žalobcu, ktorým vzal žalobu čiastočne späť, konštatoval, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p., že boli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia
§ 208 O.s.p. a preto pripustil čiastočné späťvzatie žaloby tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia a rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

Odvolací súd prejednal vec vo zvyšku podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa

§ 214 ods. 2 O.s.p., dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je
potrebné vo zvyšnej časti potvrdiť § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade

so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol
a žalovanej ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňapodrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.)

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221
ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej

podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola

účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu O.s.p. priznáva. Na vady konania,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada odvolací súd z úradnej povinnosti aj
vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že súd prvého stupňa vykonal nikým

nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä, neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 O.s.p.
vznášal za žalovanú námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania
a rovnosti účastníkov ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie a vzhľadom k tomu, že

žalovaná nedoručila súdu žalobnú odpoveď, bol povinný vydať rozsudok o pohľadávke bez nariadenia
pojednávania.

Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 (ďalej len Nariadenie), ktorým sa ustanovuje európske konanie

vo veciach s nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s
príslušenstvom . Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to
navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom.

Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia,
v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom.

Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných

sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri

rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať strany

sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach,
pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí
v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas

súdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo
telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené
v zmysle vnútroštátneho práva.Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že použitý procesný predpis, v
tomto prípade Nariadenie, neumožňuje súdu za určitých procesných okolností (uvádzal nevyjadrenie
sa žalovanej stanoveným postupom) rozhodnúť inak ako vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je

však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade písomný
spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii
iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými
písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však
cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale

umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo čo
najjednoduchšímanajmenejzaťažujúcimspôsobom(čl.9ods.3Nariadenia).Zčlánkov8a9Nariadenia
jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať
potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústnej pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek
zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za správny postup súdu prvého
stupňa, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo

prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď vo všeobecnosti
súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka
(zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy
(sudcovia), dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z
formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým

zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z. v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov
byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek
formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani
náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by

učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho
úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za
výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je
však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom
účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou

autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom
právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich
základné princípy vychádzajúce
z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť
ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za

spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o
dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje
uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvého stupňa aj v procese podľa Nariadenia
oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrh (aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej odpovedi
nárok prípadne akceptovala) a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli

nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia
zmenky.

Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2, 3

Nariadenia vyzval súd prvého stupňa žalovanú tlačivom C na odpoveď
a spolu s tlačivom C jej zaslal žalobu a poučenie účastníka konania. Doručované písomnosti prevzala
žalovaná dňa 04.07.2013, na tieto nereagovala. Z úradnej činnosti súd prvého stupňa pripojil do
spisu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré zaslal účastníkom konania na
vyjadrenie s tým, že súd vykoná dôkaz ich oboznámením. Podľa

§100ods.1poslednávetaO.s.p.vykonalsúdprvéhostupňapredbežnéprávneposúdenieveci.Zároveň
súd prvého stupňa zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanej poučenie účastníka konania. Právny
zástupca žalobcu prevzal tieto listiny dňa 08.08.2014 a žalovaná dňa 28.08.2014 ( s poukazom na §
47 ods. 2 O.s.p.). Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania vykonal súd prvého stupňa
skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne

rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia v spojení s § 156 ods.
1 O.s.p. vo veci verejne vyhlásil rozsudok.V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods. 2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkovoichprocesnýchprávach.PretožesamotnéNariadenieneriešiprocesný postuppriverejnom
vyhlásení rozhodnutia, je potrebné postupovať v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré jednoznačne

v § 115a a § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá povinnosť súdu prvého stupňa pred rozhodnutím bez
nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v § 205a. Súd prvého stupňa dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva

z Nariadenia a v spojení s ním z príslušných ustanovení O.s.p., pričom postupoval v súlade
s § 120 O.s.p., a účastníkov konania poučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o dôkaznej povinnosti. Túto
povinnosť má súd bez ohľadu na to, či je účastník konania právne zastúpený.
V nadväznosti na oznámenie súdu adresované účastníkom konania, že vykoná z vlastnej iniciatívy aj
iné, než účastníkmi predložené dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné. Splnenie tejto poučovacej
povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v

riadnom,prípadneajvmimoriadnomopravnomkonaní,pretožejehoobsahomjevýznamnéobmedzenie
predkladať alebo označovať
v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa musí
splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom na to, že spravidla ide
o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli

priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej. Žalobca bol
v konaní riadne poučený, bolo mu doručené predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 100 ods.
1 O.s.p., bol oboznámený s vykonaním dôkazov a tieto listiny mal vo sfére svojej dispozície pred
rozhodnutímvovecisamej.Nemôžepretotvrdiť,ženapadnutérozhodnutiejeprekvapivýmrozhodnutím.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvého stupňa pripojil do spisu bez návrhu účastníkov
konania podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. a ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie
skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa §
123 O.s.p.. Toto zákonné ustanovenie dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli

účastníci konania za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie, aká nastala v danom spore.
Ide vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je
možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa mal so žalobcom predloženej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky
bolaspoločnosťPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,narad ktorejvystaviladňa07.apríla 2009žalovanázmenku, na

líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu
prvého stupňa podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená
žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, príp. i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvého stupňa svedčí aj to, že bol v súlade s následným
stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo
povinný zabezpečiť prieskum nároku

v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom práve

aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne.
Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k
zákonom.

Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II

(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej
za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom
rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva).

Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľavoformesúdnejkontroly,čizmluvnédojednania,vrátane akcesorických,neobsahujúnekalé

podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu
skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7
uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo

dodávateľov.

Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé).Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia

všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskúzmenku,vrámciktorej existujúodlišnostioprotizmenkezinéhoprávnehovzťahu.Jednou
z odlišností spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla.

Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy,
z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa
Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých
rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13 EHS ( C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky

v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
(C-618/10 Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu ak ich súd nemôže skúmať a
limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné
procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 z.č. 191/1950 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,

ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovanej len „vydá
rozsudok „ nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľskázmluvaačitátozmluvaneobsahujeneprijateľnézmluvnépodmienky.Pripojenímzmluvyo

úvereavšeobecnýchpodmienokposkytnutia úverusúdprvéhostupňaneporušilkoncentračnúzásadua
tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvého stupňa oboznámil
a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho
konania ani rovnosť účastníkov.

Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na
to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval,že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú
povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť ( posúdenie zmyslu

predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami,
vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...). Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred
nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako vyžadujú vnútroštátne pravidlá
verejného poriadku, teda vždy za každých okolností ( porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod
50,51).

Ako už odvolací súd konštatoval, proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho
dvora a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality
a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných
podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Spotrebiteľ nebýva natoľko právne zdatný, aby dokázal
rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej zmluvy a nárokmi zo zmenky samej. Preto bez ohľadu na jeho

postoj v konaní je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského
charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda napr. aj na prípadné uznanie
dlhu.

Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých
dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Obč.zák.) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať
oproti postaveniu, ktoré garantuje Obč. zák. (§ 54 ods. 1 ). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy
odkaz na zmluvy o úvere.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s hmotným právom, keď riešil
kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné
podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39 Obč.zák..
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky
nevzniklo právo zmenku vyplniť. V dôsledku tohto ani žalobcovi nemohlo vzniknúť právo na žiadne

plnenie zo zmenky. Naviac žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže
úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom podľa § 3
ods. 1 Obč. zák.. Dopadajú na neho všetky dôsledky nečestného konania vrátane toho, že musí počítať
s odmietnutím súdnej ochrany. Súdna ochrana sa principiálne neposkytuje osobe konajúcej so zlým
úmyslom. Súd chráni vzťahy založené na dobromyseľnosti

a čestnosti. Dobromyseľnosť je vylúčená pri návrhoch, v ktorých osoba musela pri elementárnej
opatrnosti zistiť, že sú založené na nečestnosti.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvého stupňa za aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p.,

vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s §
224 ods.1 O.s.p.. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania si
neuplatnila. Preto odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona

č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.