Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 29, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/86/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200353
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8012200353.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a z členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Zdenky Reisenauerovej v právnej veci žalobcu: GIRA
- B.G.H., spol. s r.o. v likvidácii, so sídlom Bardejovská 27, Giraltovce, IČO: 36 463 191, zastúpeného
JUDr. Ivom Babjakom, advokátom so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1040507/1/314854/2012 z 2. marca 2012, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/48/2012-88 z 27. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/48/2012-88 z 27. mája

2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Sžf/2/2013 z 29. januára 2014 v predmetnej
právnej veci zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej v texte rozsudku len „prvostupňový súd“
alebo „krajský súd“) č. k. 1S/48/2012-39 z 25. septembra 2012 v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f)

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s ust. § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a
vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou
stránkou odvolania. Po vrátení veci Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom č. k. 1S/48/2012-88
z 27. mája 2014 podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol žalobu žalobcu a účastníkom náhradu trov
konania v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. nepriznal.

Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

1040507/1/314854/2012z2.marca2012,ktorýmžalovanýpotvrdilrozhodnutieDaňovéhoúraduSvidník
č. 737/230/27839/11/Ba z 21. októbra 2011, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1
zákona 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. „511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) vyrubený
rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2004 v sume 117.307,30 Eur.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca namietal, že nebol povinný v roku 2004

účtovať o výnosoch poukazujúc na okolnosti vystavenia faktúry č. 111092005 s aplikáciou ustanovenia
§ 537 ods. 2 Obchodného zákonníka, zákonné podmienky účtovania výnosov, že nemal k dispozícii
podklady, ktoré by v roku 2004 dokumentovali zvýšenie ekonomických úžitkov titulom vykonaných
stavebných prác a rozdielne stanoviská správcu dane pri posudzovaní vzniku daňovej povinnosti pri daniz príjmov a pri dani z pridanej hodnoty. Ďalej sa krajský súd zaoberal námietkou žalobcu, že žalovaný sa
nedostatočne vyrovnal s námietkou, že podľa § 537 ods. 2 Obchodného zákonníka dielo sa považuje za
vykonané až dňom jeho prevzatia objednávateľom, a že faktúru č. 111092005 žalobca nepovažoval za

účtovný doklad, lebo nebola vyhotovená v úmysle vyúčtovať vykonané práce a nebola mienená vážne,
že v konaní vedenom na okresnom súde nie je vedené konanie o uloženie povinnosti zaplatiť sumu
734.714,20 Eur, ale tento návrh má zaviazať objednávateľa na prevzatie stavby. Žalobca tiež namietal,
že nemal k dispozícii podklady tak, ako upravuje Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č.
MF/23054/2002-92,ktorýmsaustanovujúpodrobnostiopostupochúčtovaniaarámcovejúčtovejosnove

pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v znení Opatrenia Ministerstva financií
Slovenskej republiky č. 25167/2003-92 (ďalej len „Opatrenie“), pretože dňom uskutočnenia účtovného
prípadu je deň splnenia dodávky a v roku 2004 k splneniu dodávky nedošlo.

Krajský súd k námietke žalobcu, že v predmetnej veci nešlo o dodanie služby, ale stavby uviedol, že táto
právna argumentácia žalobcu neobstojí, pretože z rozsudku tamojšieho súdu č. k. 1S/40/2011-50 z 25.

októbra 2011 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. októbra 2012 sp. zn.
2Sžf/5/2012, aj keď ide o zdaňovacie obdobie september 2005 vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty stále
ide o práce žalobcu na Základnej škole, Postupimská 37, Košice, v ktorých je jednoznačne definované,
že nejde o dodanie stavby, ale dodanie služby v zmysle ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“).

Podľa názoru krajského súdu nemožno rozdielne definovať stavbu a službu podľa zákona o dani z
pridanej hodnoty a podľa zákona o dani z príjmov, ak ide o tie isté práce. V predmetnej veci je nesporné,
že ide o dodanie služby na tej istej stavbe, a preto námietka žalobcu vo vzťahu k aplikácii § 537 ods.
2 Obchodného zákonníka je irelevantná. Rozhodujúcou skutočnosťou je však definícia výnosov podľa

citovaného ustanovenia § 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) a § 2 ods. 4 písm. c) zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“).

Ďalej krajský súd poukázal na dokazovanie vykonané správcom dane, z ktorého vyplýva (bol vypočutý

J. J., ktorý vykonával pri rekonštrukčných prácach stavebný dozor), že práce boli vykonané v období od
26. augusta 2004 do 9. októbra 2004. Túto skutočnosť žalobca nenamietal.

S poukazom na ustanovenia § 2 písm. b), j) zákona o dani z pridanej hodnoty a § 1 ods. 1 písm. a)
bod 1, § 2 ods. 1, 2 3, 4 písm. c), § 3 ods. 1, 2, 3, § 4 ods. 4, § 10 ods. 1, 2, 6 zákona o účtovníctve

žalobca bol povinný predmetný výnos za rok 2004 zaúčtovať v účtovníctve. Krajský súd sa nestotožnil
s názorom žalobcu, že výnos zaúčtuje až po prevzatí prác na rekonštruovanej stavbe a ich úhrade,
pretože takýto postup citovaným zákonným ustanoveniam nezodpovedá. Výnos mohol zaúčtovať aj v
neskoršom období za splnenia zákonných podmienok, čo však neurobil.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu podľa krajského súdu nepochybne vyplýva, že žalobca
ako kontrolovaný daňový subjekt ku daňovej kontrole nepredložil žiadne doklady súvisiace s nákladmi,
čo svedčí o jeho nezodpovednom prístupe, pretože žalobca ako daňový subjekt bol povinný podrobiť
sa daňovej kontrole a jeho povinnosťou bolo rovnako zabezpečiť dostatok podkladov na to, aby svoje
daňové náklady, výnosy v prípade kontroly mohol správcovi preukázať. Ak tak žalobca ako kontrolovaný

daňový subjekt neurobil a argumentoval tým, že finančné prostriedky mu neboli vyplatené a dielo bolo
dodané dodávateľsky, tieto námietky boli podľa krajského súdu irelevantné a nič nemenili na podstate
veci, že daňový subjekt má dôkaznú povinnosť tak, ako vyplýva z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č.
511/1992 Zb.

Z obsahu administratívneho spisu daňových orgánov mal krajský súd nepochybne preukázané, že
správca dane výzvou z 29. novembra 2009 č. 737/320/29198/2009/Pod, ktorá bola splnomocnenému
zástupcovi žalobcu doručená 14. decembra 2009 vyzval žalobcu, aby do 10 dní odo dňa doručenia výzvy
predložil dôkazy preukazujúce tvrdenia a to z dôvodu preverenia pôvodu materiálu, ktorý bol použitý
na uskutočnenie zdaniteľného obchodu, aby preukázal, aký materiál použil pri rekonštrukcii strechy na

Základnejškole,Postupimská37,Košice,t.j.čipoužilvlastnýmateriálalebomateriáldodalobjednávateľ,
t.j. Základná škola, Postupimská 37, Košice, a ak na tejto akcii a to rekonštrukcii strechy u objednávateľa
bol použitý vlastný materiál, žiadal predložiť doklady o jeho nadobudnutí a súčasne žiadal predložiť
súpis vykonaných prác, ktorý bol predložený Magistrátu mesta Košice. Krajský súd poukázal na reakciusplnomocneného zástupcu v písomnom podaní zo 14. decembra 2009, doručeným správcovi dane 15.
decembra 2009, že práce na rekonštrukcii boli vykonané dodávateľským spôsobom, to znamená, že
žalobca bol hlavným dodávateľom stavby a jednotlivé časti stavby realizovali jeho dodávatelia, s ktorými

bol dohodnutý s tým, že fakturácia bude vykonaná v súlade s ust. § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka
a § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, po odovzdaní stavby objednávateľovi, t.j. po ukončení
diela. Ďalej konštatoval, že na Magistrát mesta Košice nebol predložený žiaden súpis vykonaných prác,
nedošlo k odovzdaniu stavby a nie je mu známe, na základe čoho správca dane vyvodil svoj záver,
že súpis vykonaných prác bol predložený Magistrátu mesta Košice. Na Magistrát mesta Košice bola

ako zriaďovateľovi objednávateľa predložená faktúra 111092005, aby Mesto Košice mohlo zabezpečiť
dostatočné množstvo finančných prostriedkov na financovanie diela. Ďalej tvrdil, že táto faktúra nie je
účtovným dokladom a nikdy nebola predložená objednávateľovi, t.j. Základnej škole, Postupimská 37,
Košice. Uviedol, že toto stanovisko je konečné a nebude sa k tejto veci viac vyjadrovať.

Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že v predmetnej veci daňové orgány postupovali v rozpore s

ustanovením § 2 ods. 1 Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky, pretože nemali k dispozícii
potrebné podklady, ktoré by dokumentovali tieto skutočnosti, krajský súd poukázal na to, že uvedené
ustanovenie si žalobca vykladá účelovo, izolovane, od citovaných ustanovení zákona o účtovníctve
a zákona o dani z príjmov. Žalobca v priebehu daňovej kontroly a opakovanej daňovej kontroly, ani v
odvolacom konaní nepreukázal, že z objektívnych príčin nemal k dispozícii tieto podklady, pretože jeho

povinnosťou bolo si ich zabezpečiť. Ospravedlniteľným dôvodom pre žalobcu by bola iba tá skutočnosť,
ak jeho subdodávatelia by mu boli takéto podklady odmietli poskytnúť, čo žalobca v odvolacom konaní,
ale ani v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal.

Krajský súd v súvislosti s daňou z príjmu právnickej osoby uviedol, že povinnosťou žalobcu bolo

vyhotoviť faktúru za zdaňovacie obdobie roku 2004. Ak žalobca argumentuje rozdielnym definovaním
vzniku daňovej povinnosti daňovými orgánmi za dodanie služby vo vzťahu k DPH, poukázal na to,
že sú rozdielne podmienky vo vzťahu k dani z príjmu právnickej osoby a k dani z pridanej hodnoty.
Tieto právne predpisy a zákon o účtovníctve rozdielne ukladajú povinnosti žalobcovi a nemožno
ich stotožňovať. Námietky žalobcu vo vzťahu k vadám konania s tým, že neprebehlo prvostupňové

daňové konanie, v dôsledku čoho žalobcovi ako daňovému subjektu nebola daná možnosť preukázať
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane podľa zákona o správe daní a poplatkov
§ 2 ods. 1, 2, 8 a § 29 ods. 8, súd poukázal na to, že tieto tvrdenia žalobcu nezodpovedajú obsahu
spisu.Zadministratívnehospisujenepochybné,žežalobcavpriebehuvykonávaniaopakovanejdaňovej
kontroly mal dostatok časového priestoru na realizáciu svojich práv, o čom svedčí jednoznačne aj postoj

daňového subjektu k vyššie uvedenej výzve správcu dane.

V súvislosti s námietkou žalobcu vo vzťahu k aplikácii nálezu Ústavného súdu sp. zn.: I. ÚS 238/06 zo 16.
decembra 2008 súd poukázal na to, že podľa právnej vety z tohto nálezu daňová kontrola nepredstavuje
samostatné daňové konanie, ale je jej čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci

daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane.
Daňová kontrola sa spravidla začína spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly. Ukončená je dňom
prerokovania protokolu o daňovej kontrole s kontrolovaným daňovým subjektom. Protokol o daňovej
kontrole nemožno považovať za rozhodnutie, pretože ním sa daňovému subjektu neukladajú práva a
povinnosti, ale je iba podkladom pre prípadné vydanie platobného výmeru. Daňová kontrola je teda

svojou povahou procesom kontrolným a nie rozhodovacím. Ďalej k predmetnému nálezu krajský súd
uviedol, že z odôvodnenia tohto nálezu vyplýva, že ho nie je možné aplikovať na predmetnú vec,
pretože z rozhodnutí správcu dane a žalovaného, ako aj z administratívneho spisu bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že žalobca nepredložil žiadne listinné dôkazy, pričom vo vyššie citovanom náleze
je konštatované, že u kontrolovaného daňového subjektu žalobca predkladal dôkazy, ktoré neboli

vyhodnotené a neboli zohľadnené a ďalej, že dôkazy, ktoré použil žalovaný v neprospech žalobcu, boli
získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi a nebolo možné na ne prihliadnuť. Dôkazná
situácia v tejto veci je úplne iná, pretože napriek formálnej spolupráci žalobcu so správcom dane žalobca
žiadne dôkazy nepredkladal.

Podľa názoru krajského súdu správca dane a žalovaný v konaní postupovali v súlade s namietanými
ustanoveniami zákona o správe daní a poplatkov a povinnosťou žalobcu bolo preukázať všetky
skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosťpovinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V napadnutom rozhodnutí sa
žalovaný vyrovnal so všetkými odvolacími námietkami tak, ako upravuje ustanovenie § 48 ods. 6 zákona
o správe daní a poplatkov.

Po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného krajský súd dospel k záveru, že postup a rozhodnutie
žalovaného je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Účastníkom
nepriznal náhradu trov konania, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný aj pri úspechu v
konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania podľa §250k ods. 1 O.s.p.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v §
205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p. Podľa jeho názoru v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 250ja
ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho
orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil voči žalovanému
náhradu trov konania vo výške 1.126,30 €.

Žalobca v podanom odvolaní poukázal na skutočnosť, že v odôvodnení rozsudku krajský súd už
neuviedol tie skutočnosti, ktoré boli uvedené v rozsudku z 25. septembra 2012, keď citoval z písomného
vyjadrenia zástupcu žalobcu v daňovom konaní a bolo mu teda jasné, že žalobca prostredníctvom
svojho zástupcu vyzval správcu dane, aby právny úkon vystavenia faktúry č. 111092005 posúdil podľa
obsahu a nie podľa formy. Opätovne uviedol, že „právny úkon vystavenia tejto faktúry nebol mienený

vážne, faktúra bola doručená len zriaďovateľovi objednávateľa a s týmito skutočnosťami sa žalovaný v
odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom nevysporiadal.“

Podľa žalobcu sa nielen žalovaný vo svojom rozhodnutí s touto námietkou nevysporiadal, ale v
odôvodnení napadnutého rozsudku k nej nezaujal žiadne stanovisko ani prvostupňový súd, nevyjadril

sa k nej a ani nijakým spôsobom nezdôvodnil, akými úvahami sa riadil, keď sa ňou odmietol zaoberať,
a to aj napriek tomu, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne poukázal najmä na
dva žalobné dôvody, s ktorými je potrebné, aby sa prvostupňový súd riadne vysporiadal: 1. Okolnosti
vystavenia faktúry č. 111092005 a 2. že žalobca ku dňu podania daňového priznania k dani z príjmu
právnickej osoby za rok 2004 nemal žiadnu informáciu o výške svojho výnosu - porušenie § 157 ods.

2 O.s.p.

Žalobca v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 2 ods. 1 Opatrenia poukázal na splnenie dvoch
podmienok a síce zistenie ďalších skutočností, ktoré vyplývajú z osobitných predpisov alebo vnútorných
podmienok účtovnej jednotky, ktoré musia byť predmetom účtovníctva a musia v účtovnej jednotke

nastať a účtovná jednotka má k dispozícii potrebné podklady, ktoré dokumentujú tieto skutočnosti.
Tieto zákonné podmienky podľa žalobcu nenastali. Žalobca uviedol, že prvostupňový súd v tejto veci
zaujal nasledujúce stanovisko: „Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že v predmetnej veci daňové orgány
postupovali v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky,
pretože nemal k dispozícii potrebné podklady, ktoré by dokumentovali tieto skutočnosti, je potrebné

poukázaťnato,žepodľasúdutotoustanoveniežalobcavykladáúčelovo,izolovaneodvyššiecitovaných
ustanovení Zákona o účtovníctve a Zákona o dani z príjmov. Žalobca v priebehu daňovej kontroly a
opakovanej daňovej kontroly, ani v odvolacom konaní nepreukázal, že z objektívnych príčin nemal k
dispozícii tieto podklady, pretože jeho povinnosťou bolo si ich zabezpečiť. Ospravedlniteľným dôvodom
pre žalobcu by bola iba tá skutočnosť, ak jeho subdodávatelia by mu boli takéto podklady odmietli

poskytnúť, čo žalobca v odvolacom konaní ale ani v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal“.

Žalobca uviedol, že v žalobe poukázal na tú skutočnosť, že správca dane v dodatočnom platobnom
výmere uvádza: „Opakovanou daňovou kontrolou bolo zistené, že daňový subjekt GIRA-BGK, spol. s
r.o., Bardejovská 27, 087 01 Giraltovce vystavil odberateľskú faktúru č. 111092005 dňa 16. septembra

2005 na sumu 18.600 000,- Sk bez DPH pre Základnú školu, Postupimská 37, 040 22 Košice s textom:
„Fakturujeme Vám za stavebné práce vykonané pri rekonštrukcii striech na stavbe Základná škola,
Postupimská 37, Košice.“ Na faktúre je ďalej uvedené, že rozdiel bude dofaktúrovaný po splatení tejto
faktúry. Kontrolovaný daňový subjekt uvedenú odberateľskú faktúru nemá zaúčtovanú v účtovníctvespoločnosti v roku 2004 vo výnosoch na účte 602- Tržby z predaja služieb, v dôsledku čoho došlo na
r. 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby - Výsledok hospodárenia pred zdanením
k nesprávnemu vyčísleniu hospodárskeho výsledku.“ Uviedol, že správca dane vo svojom rozhodnutí

tvrdí, že faktúra, ktorá bola vystavená dňa 16. septembra 2005 mala byť zaúčtovaná v roku 2004 vo
výnosoch na účte 602 - Tržby z predaja služieb, čo považoval za správne aj žalovaný (viď str. 9 druhý
odsek). Takýto úkon t.j. aby faktúra vystavená 16. septembra 2005 bola zaúčtovaná na účet 602 - Tržby
z predaja služieb v roku 2004, je podľa žalobcu nemožný, nedá sa realizovať. Žalobca zostavil svoju
účtovnú závierku za rok 2004 k 31. decembru 2004 a daňové priznanie k dani z príjmov právnickej

osoby podal v zákonnej lehote do 31. marca 2005, preto nemohol túto faktúru zaúčtovaťv roku 2004 ako
tvrdí žalovaný. Vyjadrenie prvostupňového súdu k tejto žalobnej námietke nepovažoval za presvedčivé
odôvodnenie jeho záveru. V danom prípade sa absolútne nejedná o to, či žalobca mal v súvislosti s
prácamivykonanýmiprenehovroku2004spoločnosťouBAUTECHSK,s.r.o.zúčtovanénejakénáklady,
ale sa jedná o to, že správca dane vyrubenie rozdielu dane odôvodnil spôsobom, ktorý nepovažoval
žalobca za zákonný, cit.: „Na základe uvedeného mala byť odberateľská faktúra č. 111092005 dňa

16. septembra 2005 na sumu 18.600 000,- Sk bez DPH pre Základnú školu, Postupimská 37, 040 22
Košice s textom: „Fakturujeme Vám za stavebné práce vykonané pri rekonštrukcii striech na stavbe
Základnáškola,Postupimská37,Košice“zaúčtovanávúčtovníctvespoločnostivroku2004vovýnosoch
na účte 602 - Tržby z predaja služieb, v dôsledku čoho došlo na r.100 daňového priznania Výsledok
hospodárenia pred zdanením k nesprávnemu vyčísleniu hospodárskeho výsledku.“ „Nezaúčtovaním

predmetnej faktúry došlo k porušeniu § 8 ods. 3 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, pretože
účtovníctvo účtovnej jednotky je úplné, ak účtovná jednotka zaúčtovala v účtovnom období v účtovných
knihách všetky účtovné prípady podľa §3 a za toto účtovné obdobie zostavila účtovnú závierku.“ S
takýmto zdôvodnením rozhodnutia správcu dane žalobca nesúhlasil a podal proti nemu odvolanie so
skutkovou, ako aj právnou argumentáciou. Výslovne zdôraznil, že jediným, aj keď podľa jeho názoru v

žiadnom prípade nie relevantným dokladom preukazujúcim objem vykonaných prác, je predfaktúra č.
2004004 zo 16. septembra 2004 vystavená spoločnosťou BAUTECH SK, s.r.o. na sumu 2.200 000,-
Sk. Žalobca zdôraznil, že „bez presného zistenia v akom rozsahu mal daňový subjekt v roku 2004
možnosť priamo alebo nepriamo prispieť k toku peňažných prostriedkov v súvislosti s predmetnými
prácami na Základnej škole, Postupimská 37, Košice, sú závery správcu dane predčasné a sú v rozpore

s ustanovením § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov.“
S touto námietkou sa žalovaný žiadnym spôsobom nevysporiadal, čím z jeho strany došlo k porušeniu
stanovenia§48ods.6zákonaosprávedaníapoplatkovaanislovomsaonejnezmienilaniprvostupňový
súd, a to ani pri prvom preskúmavaní daňového spisu a ani teraz, keď ho na jeho povinnosť vysporiadať
sa so všetkými námietkami žalobcu, vrátane námietok odvolacích, upozornil Najvyšší súd Slovenskej

republiky.

Ďalej žalobca poukázal na ustanovenie § 157 O.s.p. a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 56/01 a sp. zn. I. ÚS 269/05, ktoré sa týkajú presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia. Uviedol
tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/20/2010 z 25. mája 2011, v ktorom

sa súd zaoberal procesným právom účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 4389/2009, v odôvodnení
ktorého najvyšší súd poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky zo 17. augusta 2005, sp. zn. I.
ÚS 403/03 a tiež na rozsudok sp. zn. 28 Cdo 1336/2006, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky zaujal
právny názor, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, ak sa odvolací súd nezaoberal argumentmi účastníka konania, ktorými sa bránil proti právnemu
posúdeniu veci súdom prvého stupňa.

III.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že s rozhodnutím prvostupňového súdu
vo veci sa stotožňuje v plnom rozsahu a považuje ho za správne. Zároveň poukázal na svoje právne
argumenty uvedené vo vyjadrení k odvolaniu proti „pôvodnému“ rozsudku. Odmietol názor odvolateľa,
že v napadnutom rozhodnutí sa s námietkami uvedenými v odvolaní nevysporiadal. Poukázal na to, že
sámžalobcadokoncavžalobe(čl.II,poslednýodseknastrane2)tvrdí,žeodvolacíorgánsasnámietkou

odvolania uvedenou v bode 1 (okolnosti vystavenia faktúry č. 111092005 s poukazom na § 537 ods.
2 Obchodného zákonníka) vysporiadal nedostatočne. Žalobca teda vysporiadanie sa s námietkami
nepopiera, iba nesúhlasí s dôvodmi, ktoré žalovaný v rozhodnutí uviedol a protirečivo podľa žalovaného
teraz namieta, že s námietkami sa odvolací orgán nevysporiadal.Žalovaný uviedol, že s detailmi odvolania, ktoré v tejto súvislosti odvolávajúci sa uviedol, sa odvolací
orgán vysporiadal na strane 9, štvrtý a piaty odsek a na strane 10, prvý odsek napadnutého

rozhodnutia. Na strane 8, tretí odsek a nasledujúce poukázal z daňového hľadiska na rozhodujúcu
skutočnosť, ktorou je nepochybne vykonanie stavebných prác na základnej škole v Košiciach a z toho
nepochybne vzniknutý výnos z činnosti (vykonanie stavebných prác v roku 2004 bolo preukázané
a nespochybnené), ktorý bol predmetom dane z príjmov. Ak teda odvolávajúci sa argumentoval nie
smerom k spochybneniu vykonania prác z roku 2004 (ale argumentoval Obchodným zákonníkom a

okolnosťami vystavenia faktúry), tak takto nemohol argumentovať účinne. Žalovaný poukázal tiež na to,
že rozhodujúca skutočnosť- nesporné (nikým nespochybnené) vykonanie stavebných prác v roku 2004,
založila povinnosť účtovať výnos v roku 2004.

Na vysporiadanie sa s touto námietkou odvolacím orgánom poukázal aj krajský súd v teraz napadnutom
rozsudku (strana 4, posledný odsek a strana 5, prvý odsek) a sám sa s touto námietkou aj v tomto

smere v rozsudku vysporiadal. Najskôr na strane 13, 14 a 15, prvý a druhý odsek uviedol právne
dôvody správnosti záveru žalovaného a poukázal aj na rozhodujúcu skutočnosť pri posudzovaní
správnosti tohto záveru (strana 15, štvrtý až šiesty odsek), a tou je už zmienený výnos v nadväznosti
na zákon o dani z príjmov a zákon o účtovníctve. Podľa jeho názoru z rozsudku je úplne jasné, že
akákoľvek argumentácia odvolateľa iným smerom nemôže obstáť. Preto absencia prípadného dovetku

v rozsudku: námietka žalobcu, že „vystavenie faktúry nebolo mienené vážne, faktúra bola doručená
iba zriaďovateľovi objednávateľa, že úmyslom konajúcej osoby bolo vystaviť faktúru iba ako zálohovú,
pretože Mesto Košice práve takúto faktúru samo vyžadovalo, nikdy totiž nebolo odberateľom, a že
faktúra mu nebola nikdy predložená, pretože na to nebol právny dôvod“, je na základe uvedených
skutočností nedôvodná a nemôže spôsobiť nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že asi z nepozornosti odvolateľ poukazuje na odôvodnenie
súčasného rozsudku s tým, že krajský súd už neuviedol tie skutočnosti, ktoré uviedol na strane 13
„pôvodného“ rozsudku č. k. lS/48/2012-39 z 25. septembra 2012, a to najmä v tom rozsahu, že žalobca
už vo vyjadrení zo 14. decembra 2009 vyzval správcu dane, aby faktúru č. 111092005 posúdil podľa

obsahu, a nie podľa formy, a že vystavenie faktúry nebolo mienené vážne, faktúra bola doručená iba
zriaďovateľovi objednávateľa. Žalovaný poukázal na stranu 16, druhý odsek rozsudku, kde krajský súd
tieto skutočnosti uvádza.

Druhou námietkou, s ktorou sa podľa odvolateľa nevysporiadal ani žalovaný, ani krajský súd, je námietka

uvedená v žalobe na strane 4, prvý odsek. Ide o argumenty voči ním citovanej časti dodatočného
platobného výmeru správcu dane súvisiace so spôsobom účtovania o výnosoch v nadväznosti na § 2
ods. 1 Opatrenia Ministerstva financií SR, ani táto námietka nie je podľa žalovaného dôvodná. Poukázal
tiež na stranu 9, druhý odsek rozhodnutia, kde odvolací orgán uviedol, že suma 18.600 000,- Sk (nie
faktúra, ako tvrdí odvolateľ) mala byť zaúčtovaná v účtovníctve roka 2004 vo výnosoch v prospech

účtu 602 - Tržby z predaja služieb, a dostatočne to aj odôvodnil, prečo to tak malo byť. Zdôraznil, že
nie je podstatné, že faktúra bola vystavená v roku 2005, doručená na Magistrát mesta Košice v roku
2007, ale podstatné je to, že tieto výnosy mali byť zaúčtované ako výnosy roku 2004. Zaoberal sa
aj námietkami voči toku finančných prostriedkov (strana 10 rozhodnutia), preto nepravdivo odvolateľ
tvrdí, že sa s touto námietkou žalovaný nevysporiadal žiadnym spôsobom. S uvedenou námietkou

sa podrobne vysporiadal aj na strane 15, štvrtý odsek a nasledujúce a na strane 16 rozsudku. Tam
uvedenými skutočnosťami (právnymi a skutkovými) dal jednoznačne odvolateľovi odpoveď na jeho
námietku, že ku dňu podania daňového priznania nemal informáciu o výške svojho výnosu. Ak teda
výnos vzniká momentom realizácie výkonov (v danom prípade služieb) na trhu, a tie boli nepochybne
realizované v roku 2004 daňovým subjektom GIRA - B.G.H., spol. s r.o. Giraltovce, o výnose daňový

subjekt musel vedieť, no o ňom neúčtoval, za nepochybne vykonané práce nevyhotovil faktúru aj napriek
tomu, že túto povinnosť mal. Podotkol, že neúčtoval o ňom ani v roku 2005, aj keď faktúru dňa 16.
septembra 2005 už vystavil. Všetky argumenty, ktoré v tejto súvislosti na svoju obhajobu uviedol v každej
doterajšej pozícii (odvolávajúci sa, žalobca, odvolateľ) neobstoja, pričom dôvody, prečo to tak je, uviedol
krajský súd v dostatočnom rozsahu v odôvodnení rozsudku.

Záverom žalovaný zdôraznil, že ako odvolací orgán postupoval v súlade s § 48 ods. 6 zákona o správe
daní a poplatkov, keď sa so všetkými námietkami odvolávajúceho podrobne vysporiadal a v detailoch
skutkových a právnych vysvetlil nedôvodnosť jeho argumentov a námietok. Obsah odôvodnenianapadnutého rozsudku krajského súdu svedčí tiež o tom, že súd sa so všetkými námietkami, aj s tými,
ktoré súvisia s právnym záverom Najvyššieho súdu SR, vysporiadal v dostatočnom rozsahu, a tak
nedošlokporušeniutýchprávnychpredpisovajudikátovsúdov,oktorésaodvolateľopiera.Zuvedených

dôvodovžalovanýnavrhol,abyNajvyššísúdSRrozsudokKrajskéhosúduvPrešoveč.k.1S/48/2012-88
z 27. mája 2014 potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj “najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) ako súd odvolací (§
10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a
v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca uzatvoril so Základnou školou, Postupimská

37, Košice zmluvu o dielo v ústnej forme, predmetom ktorej bola realizácia rekonštrukcie strechy na
základe objednávky č. 018/08/2004 z 26. augusta 2004. Stavebné práce u objednávateľa boli vykonané
na základe ohlásenia stavebných úprav- povolenie č.j. V-454/10137/07/Ďu z 27. apríla 2004 vydaného
mestskou časťou Košice- Dargovských hrdinov v období od 26. augusta 2004 do 9. októbra 2004.
Následne žalobca vyhotovil dňa 16. septembra 2005 faktúru č. 111092005 na sumu 18.600.000,- Sk

bez DPH, ktorú doručil len zriaďovateľovi. Pri podávaní daňového priznania za rok 2005 neuviedol
žalobca predmetnú faktúru na riadku 100 daňového priznania Výsledok hospodárenia pred zdanením,
čím znížil hospodársky výsledok, ktorý je určujúci pre výšku vyrubenej dane z príjmu, nakoľko ju
nemal zahrnutú do účtovníctva v roku 2004. Po vykonaní opakovanej daňovej kontroly Daňový úrad
Svidník vydal dodatočný platobný výmer č. 737/230/27839/11/Ba z 21. októbra 2011, v ktorom vyrubil

žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2004 v sume 117.307,30
Eur. Predmetné rozhodnutie Daňového úradu Svidník bolo po podaní odvolania žalobcom potvrdené
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1040507/1/314854/2012 z 2. marca 2012,
ktoré je predmetom preskúmavacieho konania.

Žalobca podal žalobu a po zrušení rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/48/2012-39 z 25.
septembra 2012 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/2/2013 z 29. januára
2014 pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia, krajský súd vydal opätovne rozsudok, ktorým zamietol
podanú žalobu. Predmetom odvolacieho konania bol teda v poradí druhý vydaný rozsudok Krajského
súdu v Prešove č. k. 1S/48/2012-88 z 27. mája 2014 vo veci.

Podľačl.142ods.1vetazabodkočiarkou,ÚstavySlovenskejrepubliky,súdypreskúmavajúajzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľačl.46ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,ktotvrdí,žebolnasvojichprávachukrátenýrozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak
zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich
sa základných práv a slobôd.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a

povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho
orgánu").Podľa § 244 ods. 3 O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov, správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej
súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také
prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov
je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka účtuje v sústave podvojného účtovníctva alebo
v sústave jednoduchého účtovníctva.

Podľa § 2 ods. 2 písm. d) zákona o účtovníctve, predmetom účtovníctva je účtovanie skutočností o
výnosoch.

Podľa § 2 ods. 4 písm. c) zákona o účtovníctve, na účely tohto zákona sa rozumie výnosom zvýšenie
ekonomických úžitkov účtovnej jednotky v účtovnom období, ktoré sa dá spoľahlivo oceniť, písm.

d) ekonomickým úžitkom možnosť priamo alebo nepriamo prispieť k toku peňažných prostriedkov a
ekvivalentov peňažných prostriedkov.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka účtuje a vykazuje účtovné prípady v období, s
ktorým časovo a vecne súvisia (ďalej len „účtovné obdobie"). Ak túto zásadu nemožno dodržať, účtovná

jednotka ich zaúčtuje a vykáže v období, keď sa tieto skutočnosti zistili.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka postupuje v účtovnom období v účtovníctve
podľa § 4 ods. 2 <. a písm. j) základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú
daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových
výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov, pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa

vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva1) z výsledku hospodárenia.
Podľa § 2 ods. 1 Opatrenia, dňom uskutočnenia účtovného prípadu je deň splnenia dodávky,
platby záväzku, inkasa pohľadávky, započítania pohľadávky, postúpenia pohľadávky, prevzatia dlhu,
poskytnutia a prijatia preddavku, úhrady úveru alebo pôžičky poskytnutím nového úveru alebo pôžičky,
zistenia manka na majetku a záväzkoch, schodku, prebytku majetku, škody na majetku, vkladu do

obchodnej spoločnosti a družstva, pohybu majetku vo vnútri účtovnej jednotky a deň zistenia ďalších
skutočností vyplývajúcich z osobitných predpisov alebo z vnútorných podmienok účtovnej jednotky,
ktoré sú predmetom účtovníctva a ktoré v účtovnej jednotke nastali a účtovná jednotka má k dispozícii
potrebné podklady, ktoré dokumentujú tieto skutočnosti.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného správneho
orgánu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a
po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods.
2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil podstatný dôvod na to, aby sa odchýlil od
právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd v

zásade stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, pričom duplicitné
opakovanie pre účastníkov známych faktov v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského
súdu považuje za nadbytočné.

Úlohou prvostupňového súdu bolo posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky pre vydanie žalobou

napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Aj podľa názoru senátu odvolacieho súdu, správne orgány oboch stupňov v danom prípade postupovali
v súlade s citovanou právnou úpravou, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných
pre vydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedli dôvody, na základe ktorých v danej veci

rozhodli, námietkami žalobcu sa náležite zaoberali a žalovaný súčasne v dôvodoch svojho rozhodnutia
sa dôsledne vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu.Žalobca ako obchodná spoločnosť bol povinný účtovať podľa Opatrenia. V zmysle ustanovenia § 3 ods.
1 zákona o účtovníctve účtovné prípady sa účtujú a vykazujú v období, s ktorým časovo a vecne súvisia.
V zmysle § 3 ods. 2 veta druhá, náklady a výnosy účtuje účtovná jednotka v tom účtovnom období, v

ktorom vznikli, bez ohľadu na deň ich úhrady, inkasa alebo na deň vyrovnania iným spôsobom. Inými
slovami dôležitým momentom pre účtovanie výnosov je moment vzniku výnosov, nie súvisiaci príjem
ako prírastok peňažných prostriedkov.

V nadväznosti na námietku žalobcu týkajúcu sa okolností vystavenia faktúry, vzhľadom na vyššie

uvedené odvolací súd uvádza, že zo spisového materiálu vyplýva, že stavebné práce boli vykonané v
období od 26. augusta 2004 do 9. októbra 2004. Rozhodujúcou skutočnosťou pre zaúčtovanie výnosov
týchto stavebných prác nie je dátum vystavenia faktúry č. 111092005 alebo dodania diela, ale realizácia
diela, t.j. stavebných prác, ku ktorým podľa obsahu administratívneho spisu preukázateľne došlo,
najmä podľa vyjadrenia stavebného dozoru pri vykonávaných prácach a vyjadrenia objednávateľa, čo
v konečnom dôsledku nenamietal ani žalobca.

V danom prípade skutočnosťou zakladajúcou povinnosť zaúčtovať faktúru je realizácia stavebných prác,
nie dátum vystavenia faktúry, ktorá len následne deklaruje vzniknutý stav. Aj napriek súdnemu konaniu
vedenému na Okresnom súde Košice I medzi žalobcom a objednávateľom (sp. zn. 31 Cb/41/2008),
o ktorom v priebehu súdneho konania bližšie neinformoval ani žalobca, je evidentné, že k vykonaniu

stavebných prác došlo. Senát odvolacieho súdu sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s názorom
žalovaného, že podstatnou skutočnosťou pre povinnosť daňového subjektu zaúčtovať predmetnú
faktúru je realizácia stavebných prác.

Bez ohľadu na dátum vystavenia faktúry, t.j. 16. september 2005, nedoručenie faktúry objednávateľovi,

len zriaďovateľovi a skutočnosť, že nebola mienená vážne, len ako zálohová faktúra pre potreby
zriaďovateľa, argumentácia žalobcu vzhľadom na vyššie uvedené nemohla obstáť.

Pokiaľ žalobca namietal, že nešlo o dodanie služby ale stavby, odvolací súd sa stotožňuje s
konštatovaním krajského súdu, že nemožno rozdielne definovať stavbu a službu, nakoľko pre účely

zákona o dani z pridanej hodnoty a zákona o dani z príjmov ide o tie isté práce. Aj napriek skutočnosti, že
krajský súd sa vyslovene nevyjadril k okolnostiam vystavenia faktúry č. 111092005 zo 16. septembra
2005, v napadnutom rozsudku jasne vyjadril názor, že dôležitým pre účtovanie výnosov je moment
realizácie stavebných prác, a preto posúdenie dovetku týkajúceho sa dofakturovania rozdielu ceny za
dielo nemá vplyv na túto rozhodujúcu skutočnosť a nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

K nevedomosti žalobcu o výške svojho výnosu k dátumu podania daňového priznania (31. marec 2005),
nakoľko nemohol účtovať výnos v roku 2004, keď faktúra bola vystavená v roku 2005, odvolací súd
poukazuje na vyššie uvedené a dodáva, že nakoľko k stavebným prácam došlo len v roku 2004, o čom
žalobca bol informovaný, povinnosť zahrnúť tento účtovný prípad do účtovnej evidencie vznikla v roku

2004. Napokon žalobca si mohol túto povinnosť splniť aj v neskoršom období za splnenia zákonných
podmienok, no nesplnil si ju a to ani v roku 2005, kedy bola vystavená faktúra.

Ohľadom nedodržania podmienok v zmysle § 2 ods. 1 Opatrenia odvolací súd konštatuje, že žalovaný
v prvom rade považoval za ďalšie skutočnosti účtovanie skutočností o výnosoch za dodané stavebné

práce a v druhom rade nepredloženie podkladov pre dokladovanie týchto ďalších skutočností je
nezodpovednosťou žalobcu, ktorý má dôkaznú povinnosť preukázať všetky skutočnosti týkajúce sa
daňových nákladov, výnosov a mal ich zabezpečiť. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s krajským
súdom, že žalobca nepreukázal objektívne príčiny, pre ktoré nemal k dispozícii tieto podklady, pretože
jeho povinnosťou bolo zabezpečiť si ich.

Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa práva účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 zo dňa
23. júna 2004, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných
účastníkom konania.Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch
stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k
porušeniuzákonaachránenýchzáujmovžalobcu,tentojehonázorpovažovalajodvolacísúd,zdôvodov

uvedených vyššie, za správny. Neobstojí preto námietka žalobcu, že rozhodnutie krajského súdu je
nepreskúmateľné.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu
vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu. V súdnom konaní obsahom

administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v
hodnotení dôkazov tak, ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické
nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Senát odvolacieho súdu sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,
pretožežalovanýsavrámcižalobounapadnutéhoodvolaciehosprávnehokonaniariadnevysporiadalso

všetkýminámietkamižalobcuasvojerozhodnutieodôvodnilracionálnymzhodnotenímskutkovéhostavu
vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na
relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý

rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.
v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.