Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, October 29, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 6C/35/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110209869
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1110209869.6

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Adelou Unčovskou v právnej veci navrhovateľa: B..
M. Š., K. B. XX, XXX XX O. proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava o určenie, že odmeňovanie navrhovateľa je
v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu dňa 02.03.2010 sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 124 725,86 Eur.

Súd uznesením zo dňa 23.10.2012 pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, že navrhovateľ

sa domáhal určenia, že bol v období od 15.04.2005 do 30.06.2009 dotknutý na svojich právach
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania zo strany odporcu, v dôsledku čoho spĺňa podmienky
pre priznanie primeraného zadosťučinenia podľa § 9 ods. 2, 3 zákona č. 365/2004 Z.z.

Následne súd uznesením zo dňa 11.06.2015 pripustil zmenu návrhu tak, že navrhovateľ sa okrem
určovacieho návrhu domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20 000,- Eur.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 20.05.2009,
sp.zn. PL.ÚS 17/08 rozhodol aj o tom, že ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. nie je v súlade s čl. 1
ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148
ods. 1 a 2 Ústavy SR a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii. V odôvodnení nálezu uviedol, že
zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním

sudcov ostatných súdov by bolo možné považovať za zlučiteľný s princípom proporcionality iba vtedy,
ak by ho bolo možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy, ktoré však Ústavnému súdu SR
neboli predložené a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu.
Na základe uvedeného nálezu zákonodarca prijal zákon č. 291/2009 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
dňom vyhlásenia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov, ktorým sa zmenilo ust. § 69 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z.z., čím sa upravil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špecializovaného trestného

súdu v sume rovnajúcej sa dvojnásobku nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
SR za predchádzajúci kalendárny rok. Vzhľadom na túto skutočnosť je zrejmé, že diskriminácia
vyjadrená nominálne pozostáva z rozdielu medzi šesťnásobkom a dvojnásobkom priemernej mzdy, t.j.
zo štvornásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Rozhodným obdobím pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je obdobie od 15.04.2005 do 31.06.2009. V príčinnej súvislosti
s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania v rámci odmeňovania sa v spoločnosti znížila

navrhovateľova vážnosť a dôstojnosť, lebo vo všeobecnosti vznikol dojem, ako keby sudcovia bývalého
Špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší, ako keby mali iné, výnimočnejšie vzdelanie a prax, ako mánavrhovateľ. Dôsledkom právnej úpravy bolo aj porušenie navrhovateľovej dôveryhodnosti a dôstojnosti,
keď sa vytvorilo pre jeho osobu zahanbujúce, ponižujúce prostredie (pracovné aj spoločenské),
ako keby veci, na rozhodovaní ktorých sa podieľal, neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou.

Zriadenie Špeciálneho súdu v spojení s bezpečnostnými previerkami viedlo aj k záveru, že sudcovia
všeobecných súdov sú menej dôveryhodní a že nielen ich odborná, ale aj morálna úroveň zaostáva
za úrovňou sudcov Špeciálneho súdu. Zmenu návrhu (doručenú súdu dňa 14.12.2011) navrhovateľ
odôvodnil tým, že v súvislosti s kampaňou vedenou proti sudcom, ktorí si uplatnili podobné nároky,
v záujme odstránenia pochybnosti o dôvodoch žalovaného nároku čo do jeho základu, zmenil návrh

na určenie, že navrhovateľ bol v rozhodujúcom období dotknutý na svojich právach nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania, v dôsledku čoho spĺňa podmienky pre priznanie primeraného
zadosťučinenia. Poslednú zmenu návrhu navrhovateľ odôvodnil v podstate rovnako ako pôvodný návrh
s tým, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je v konečnom dôsledku odvodená od štvornásobku
funkčného príplatku vyplácaného sudcom špecializovaného súdu a jedná sa o snahu objektivizovať
výšku nemajetkovej ujmy.

Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 20.01.2011
namietal, že Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 17/08-238 nespochybnil samotný charakter funkčných
príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu, ale iba ústavnosť výšky príplatku, pričom aj v súčasnosti je
výška príplatku stanovená na dvojnásobok priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

SR, a teda z uvedeného vyplýva, že nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu neboli v rovnakej
situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Poukázal na to, že rozdielne zaobchádzanie v
rámci odmeňovania malo a má legitímny dôvod s ohľadom na náročnosť prejednávaných prípadov,
väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov špeciálneho súdu, pritom každý zo sudcov
všeobecného súdnictva mali rovnakú príležitosť uchádzať sa o funkciu špeciálneho súdu a získať tým

súvisiace výhody. Zároveň uviedol, že väčšina Ústavného súdu SR neprijala záver, že postavenie
sudcov špeciálneho súdu je "iným postavením" podľa čl. 12. Za podstatné považoval odporca aj to,
že základné platy sudcov nie sú napádané ako neprimerané k platom ostatných predstaviteľov štátnej
moci. Vo svojom vyjadrení ďalej namietal, že v danom prípade absentuje naliehavý právny záujem
na požadovanom určovacom nároku z dôvodu že stratil na aktuálnosti v dôsledku zákonnej zmeny

príplatku špeciálnych sudcov, z dôvodu, že otázka existencie diskriminačného konania má povahu
predbežnej otázky a z dôvodu, že v súlade so zákonnými možnosťami ochrany namietaná existencia
diskriminačného konania nezakladá bez ďalšieho nárok na domáhanie sa určenia, že odmeňovanie
navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ ide o uplatňovaný nárok,
odporcanamietal,žepodľajehonázorunavrhovateľnepožadujenemajetkovúujmu,aleujmumajetkovú,

na ktorú však v zmysle antidiskriminačného zákona nemá nárok. Navyše, ak by aj daný príplatok
znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom, nakoľko opak by znamenal,
že neústavnosť zakladá ústavnosť. Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ ničím nepreukázal a ani
konkrétne skutkovo nevymedzil príčinnú súvislosť, že jeho dôstojnosť či vážnosť ako sudcu bola v
spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov. V závere vyjadrenia poukázal na ústavno-právne

stanovisko Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, z ktorého vyplýva záver, že v danom prípade nemohlo
dôjsť k diskriminácii. V súvislosti so zmenou návrhu odporca namietol nedostatok naliehavého právneho
záujmu na určení, že bol v špecifikovanom období dotknutý na svojich právach, nakoľko ten by bol
daný v prípade, keby bol aktuálny stav objektívnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom. V
súčasnosti určovací výrok nemá význam, keď je tu daná možnosť žaloby na plnenie a preventívna

ochrana nemá zmysel. Tiež poukázal na to, že v zmysle judikatúry, v zmysle ktorej existencia alebo
neexistencia právneho vzťahu alebo práva nemôže byť určovaná ani za dobu minulú ani do budúcnosti a
rozhodujúci je stav v čase vyhlásenia rozhodnutia. Rovnako určovacia žaloba nie je opodstatnená vtedy,
ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu
alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či

tu právny vzťah alebo právo je. Odporca v súvislosti s poslednou zmenou návrhu namietol premlčanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pri počítaní premlčacej doby od 15.04.2005 alebo 30.06.2009
uplynutím všeobecnej premlčacej doby.

Súd vykonal dokazovanie listinným dôkazom, a to: nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/08-238 zo dňa

20.05.2007, z ktorého ustálil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ B. A. C. A. Z. O..
Dňa 20.05.2009 bol Ústavným súdom Slovenskej republiky vydaný nález pod č. PL. ÚS 17/08-238.Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon)
dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia,

náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného
postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia.

Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je
potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama
diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na
diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého
zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,
zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

Podľa § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa
uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.

Podľa § 3 ods. 3 antidiskriminačného zákona pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie
do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.

Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa

domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa
osobitných predpisov12) nie je týmto zákonom dotknuté.

Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho
súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré
je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci
kalendárny rok.

Podľa čl. 1 Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na
nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 12 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.Podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) Ústavy SR do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí
rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.

Podľa čl. 144 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 148 ods. 1 Ústavy SR sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe
rozhodnutia disciplinárneho senátu.

Podľa čl. 148 ods. 2 Ústavy SR dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie a podmienky na dočasné
pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.

Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť.

V danom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa
20.05.2009 okrem iného vyslovil nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods.
1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl.
148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii.

Súd z uvedeného vyvodil, že Ústavný súd SR nielenže konštatoval nesúlad ustanovenia zákona s
Ústavou SR (protiústavnosť), týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň
konštatoval, že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo
výroku uviedol, že nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Citovaný článok Ústavy SR totiž
pojednáva o rovnosti ľudí v dôstojnosti i v právach, pričom základné práva a slobody definuje ako

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V nadväznosti na ods. 2 citovaného článku,
podľa ktorého sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu
pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, pričom nikoho nemožno z
týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, je teda zrejmé, že ustanovenie o

výške príplatkov sudcov Špeciálneho súdu je v rozpore aj so zásadou rovnosti v právach a teda aj so
zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je primárne upravená v Ústave SR (a špeciálne upravená
v zákone č. 365/2004 Z.z.). Na základe uvedeného súd dospel v rámci právneho posúdenia základu
predmetu sporu (ohľadom vzniku samotnej diskriminácie) k takému záveru, že nálezom Ústavného súdu
SR bola konštatovaná diskriminácia ohľadom výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom

všeobecných súdov (ktorého sudcom je aj navrhovateľ), a preto nie je ďalej potrebné zaoberať sa
uvedenou otázkou, keď súd vzal za podklad pre svoje rozhodovanie predmetný nález Ústavného súdu
SR. V dôsledku vyššie uvedeného sa preto ani nezaoberal argumentáciou účastníkov konania, či vznikla
alebo nevznikla diskriminácia a ani nevykonával v tomto smere dokazovanie.

Súd konštatuje, že konal s Ministerstvom spravodlivosti SR ako zástupcom štátu, ktorého označil
navrhovateľ, pričom zároveň vyvodil, že tento orgán je oprávnený konať za štát, nakoľko základom
predmetu sporu je odmeňovanie navrhovateľa, ktoré v súvislosti s rozpočtovými pravidlami verejnej
správy je napojené na rozpočet Ministerstva spravodlivosti SR, a teda vzťah sudcu k štátu v oblasti
odmeňovania predstavuje vzťah sudcu a Ministerstva spravodlivosti SR (v prípade sudcov okresných

a krajských súdov).

Navrhovateľovi v zmysle uvedeného teda vzniklo právo na ochranu pred diskrimináciou, pričom
právne prostriedky ochrany sú upravené v zákone č. 365/2004 Z.z. V ust. § 9 cit. zákona sa
každý, kto sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo

slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny
stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Posledným právnym prostriedkom ochrany je možnosť
domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípade, ak nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské

uplatnenie poškodenej osoby. Z uvedeného vyplýva postupnosť jednotlivých prostriedkov nápravy, ktorá
musí byť pri uplatňovaní nárokov dodržaná. V danom prípade však prvé dva prostriedky ochrany
(upustenie od konania a napravenie protiprávneho stavu) neprichádzajú do úvahy, preto navrhovateľovi
prináležalo domáhať sa primeraného zadosťučinenia, a následne (až pri jeho nedostatočnosti) náhradynemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ si uplatnil v návrhu na začatie konania náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s diskriminačným konaním štátu, a to z
dôvodu, že sa značne znížila jeho vážnosť a dôstojnosť. Súd v tejto otázke konštatuje, že pokiaľ ide

o zásah do práv navrhovateľa (vážnosť a dôstojnosť), je v zmysle ustálenej judikatúry postačujúce
pre poskytnutie právnej ochrany - 1/ neoprávnenosť takéhoto zásahu a 2/ objektívna spôsobilosť
takéhoto zásahu porušiť alebo ohroziť dané právo. Pri priznaní peňažného zadosťučinenia (§ 9 ods. 3
antidiskriminačného zákona) je však potrebné preukázať, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, a to predovšetkým z dôvodu

ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak
dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti
poškodeného a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľovi. Súd
po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ v uvedenom smere neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal, že v jeho prípade došlo k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti.
V konaní argumentoval iba tvrdeniami, že vo všeobecnosti došlo k vytvoreniu dojmu, že sudcovia

(mimo sudcov Špeciálneho súdu) sú menej kvalifikovaní, menej vzdelanejší, s menšou odbornou
praxou a svoje rozhodnutia nevydávajú s príslušnou erudovanosťou a zodpovednosťou. Nijakým
spôsobom však nepreukázal, že v prípade jeho osoby došlo skutočne v značnej miere k zníženiu
vážnosti a dôstojnosti. Súd teda vychádzajúc z predpokladu, že navrhovateľ sa inak mohol domáhať
náhrady nemajetkovej ujmy, keď samotný nález Ústavného súdu SR nepovažoval súd za poskytnutie

primeraného zadosťučinenia v zmysle antidiskriminačného zákona (za primerané zadosťučinenie by
mohol považovať napríklad ospravedlňujúci list, verejné ospravedlnenie a pod, čo však v konaní
nebolo preukázané), ale pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch bolo potrebné, aby
preukázal značnú intenzitu zásahu a konkrétne, skutočné zníženie vážnosti a dôstojnosti jeho osoby.
V tejto súvislosti, vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru, súd považoval nedôvodný

určovací nárok navrhovateľa, ktorým žiadal určiť, že spĺňa podmienky pre priznanie primeraného
zadosťučinenia. Nedôvodnosť vyplýva aj z nelogickosti takto formulovaného petitu, keď na jednej strane
žiadal navrhovateľ o určenie, že spĺňa podmienky pre priznanie primeraného zadosťučinenia a na
druhej strane sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď ide, ako už bolo uvedené,
o dva rozdielne nároky, ktorých uplatnenie si vyžaduje postupnosť. Pokiaľ ide o nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy, súd v tejto súvislosti prihliadol aj na odporcom vznesenú námietku premlčania
tohto nároku. Navrhovateľ mohol svoje právo prvýkrát uplatniť deň nasledujúci po zverejnení nálezu
Ústavného súdu SR (17.07.2009), nakoľko až týmto nálezom bola skonštatovaná protiústavnosť a
diskriminácia ustanovenia zákona, týkajúceho sa príplatku sudcov, a to zákonom stanoveným orgánom.
Navrhovateľ si svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil dňa 08.06.2015 (doručením návrhu na

zmenu návrhu), teda po uplynutí 3-ročnej všeobecnej premlčacej lehoty, čo je samostatným dôvodom
na zamietnutie tejto časti nároku.

Pokiaľ ide o určovací výrok, ktorým žiadal navrhovateľ vysloviť, že bol dotknutý na svojich právach
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, že na takomto určení nie je naliehavý právny záujem,

nakoľko rozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania bol vyslovený v samotnom náleze Ústavného
súdu SR, v súčasnosti neexistuje stav objektívnej neistoty navrhovateľa, je tu daná možnosť domáhať
sa nároku na plnenie a určovací výrok je v súvislosti s touto možnosťou iba predbežnou otázkou.

Súd vzhľadom k výsledkom vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je

dôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol.

Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. patrí náhrada trov konania voči
navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Bratislava I, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje

za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len dôvodmiuvedenými v § 205, ods. 2 O. s. p. Podľa § 205 ods. 2 0bčianskeho súdneho poriadku odvolanie proti
rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené ( § 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V prípade, že účastník svoju povinnosť uloženú týmto rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti
nesplní dobrovoľne, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.