Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 15, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/242/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214211798
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214211798.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov

JUDr. Daši Kontríkovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o.,Pajštúnska5,85102Bratislava,IČO:36613843,protižalovanému:T.O.,nar.XX.B.XXXX,bytom
M. X, XXX XX Z. M., o zaplatenie 502,32 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 25. septembra 2014 č. k. 8C/203/2014-51 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti veci samej p o t v r d z u j e
a v časti trov konania ho m e n í tak, že žalovanému náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 38,64
eur spolu s úrokom z omeškania 9% ročne od 11.6.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol a III. o trovách konania rozhodol tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil ust. § 115a ods. 2, § 200ea ods. 1 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení); § 52 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 103 O. z.

(Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy účastníkov; § 2 ods. 1 písm. a/ a b/, § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Z.z. v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy účastníkov; § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. v
znení účinnom od 1.5.2014; § 1 ods. 1, § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy účastníkov (ďalej len „ZoSÚ“). Vecne dôvodil,
že právna predchodkyňa žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a.s.) ako dodávateľ služieb - veriteľ (ktorej
predmetom podnikania bolo aj poskytovanie úverov) a žalovaný ako fyzická osoba - občan uzavreli

19.6.2006 písomnú zmluvu o splátkovom úvere, podľa ktorej veriteľ poskytol žalovanému úver v sume
44.000 Sk, splatný do 10.6.2011, každá splatná splátka ako čiastočná splátka sa premlčovala osobitne.
Mal za to, že ide o vzťah spotrebiteľský zo spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý sa riadi
ZoSÚ a O. z. (vrátane zákonnej úpravy o premlčaní). Žalobkyňa (ktorej bola pohľadávka z predmetnej
zmluvy postúpená na základe zmluvy o postúpení z 27.9.2012) podala žalobu 4.6.2014, tvrdiac, že platí
4 ročná lehota na premlčanie v zmysle zákonných ustanovení Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „Obch.z.“), odvolávajúc sa na uznesenie uvedené v žalobe

(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.3.2013 sp. zn. 6MCdo 4/2012), s čím sa súd
prvého stupňa nestotožnil, majúc s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
19.6.2013 č. k. I.ÚS 402/2013 - 10 za to, že platí právna úprava O. z., a má sa aplikovať aj zákonná
úpravapremlčaniapodľaust.O.z..,keďžeideovzťahspotrebiteľský,podliehajúciprávnejochranepodľazákonných ustanovení O. z.. a to aj z dôvodu, že je to pre spotrebiteľa úprava priaznivejšia, pretože
lehota na premlčanie je kratšia ako podľa zákonnej úpravy Obch. z.. Uzavrel, že ak lehota na plnenie
začala plynúť dňom 10.6.2011, trojročná lehota potom uplynula dňa 10.6.2014, žaloba bola podaná

4.6.2014, z čoho vyplýva, že nepremlčaná je len dlžná splátka splatná do 10.6.2011 v sume 38,64 eur, s
plnením ktorej sa žalovaný dostal do omeškania a preto je povinný zaplatiť okrem tejto splátky 38,64 eur
aj úroky z omeškania z nej, z ktorého dôvodu v tejto časti žalobe vyhovel. Vo zvyšku - ohľadom ostatných
splátok zamietol žalobu, teda ju zamietol čo do zaplatenia 463,68 eur (žiadaných 502,32 eur - priznaných
38,64 eur) spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 463,68 eur od 11.6.2011 do zaplatenia a

čo do vyčíslených úrokov z omeškania 22,46 eur, a to z dôvodu uplynutia trojročnej premlčacej lehoty,
keďže na premlčanie musel podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom
od 1.5.2014 prihliadnuť z úradnej povinnosti bez ohľadu na to, či niekto vznesie námietku premlčania
alebo nie. Dôvodil, že zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom od 1.5.2014 (ďalej
aj „ZOS“) neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia, preto bolo nutné aplikovať jeho ust. § 5b aj na
danú vec bez ohľadu, že právny vzťah vznikol pred jeho účinnosťou a bez ohľadu na to, že bol nárok z

neho uplatnený taktiež pred jeho účinnosťou. V časti o trovách konania rozhodnutie právne odôvodnil
ust. § 142 ods. 2 O.s.p., čiastočným úspechom oboch účastníkov v konaní a tým, že žalobkyňa mala
neúspech v rozsahu väčšom ako úspech.

Proti tomuto rozsudku iba v jeho zamietajúcej časti veci samej podala včas odvolanie iba žalobkyňa s

návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe žalobkyne aj v takejto časti, alternatívne navrhla zrušenie
rozsudku v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala nesprávne
právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. S poukazom na § 387 ods. 1, § 392
ods. 2 a § 397 Obch. z. bola názoru, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia O. z.
týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obch. z. (v zmysle ktorých

jej nárok nie je premlčaný), keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah
aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá
19.6.2006, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 až 54 O. z. len na kúpnu zmluvu,
zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti O. z., ako aj na zmluvu podľa § 55 O. z., zmluva o
úvere však bola upravená v Obch. z., v dôsledku čoho sa na účastníkov zmluvy nevzťahovala povinnosť

uvedená v prechodnom ust. § 879f ods. 3 O. z.. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 O. z. sa nespravujú
nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred
1.1.2008. Pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzatvorená zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, tak,
akovdanomprípade,niejemožnéprávaapovinnostivzniknutépred1.1.2008ztejtozmluvyposudzovať
podľa ust. § 52 až 54 O. z., právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú

ust. Obch. z. bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2MCdo 3/2011 z 28.4.2011, 6MCdo 4/2012 z 27.3.2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej
Bystrici 15Co/132/2013 z 21.11.2013, rozhodnutie rovnakého súdu z 30.10.2013 sp. zn. 15Co/28/2013
a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 20.2.2014 sp. zn. 9Co/138/2013, na ktoré poukazovala aj
počas konania a ktoré súd prvého stupňa nerešpektoval. Žalobkyni vznikol nárok na úhradu uplatnených

splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti
každej splátky až do zaplatenia.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podala včas účastníčka konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok v napadnutej časti v medziach
odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.) v spojení so závislým výrokom o trovách konania (§ 212
ods. 2 písm. b/ O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s
ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa a vzhľadom
na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní, odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou predchodkyňou
žalobkyne a žalovaným ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej
subjekty a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámcipredmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3 O. z.

v znení účinnom do 31.12.2007). Podľa ZoSÚ (§ 2 ods. 1 písm. a/) má tiež charakter spotrebiteľského
úveru dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tento
právny vzťah možno podriadiť aj pod režim ustanovení zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v
znení neskorších zmien a doplnení, platného v čase uzavretia zmluvy, keďže v zmysle jeho ustanovenia
§ 23a ods. 1 sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (okrem zmlúv podľa O. z.

i všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje).

Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré
osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia

spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo
prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak
by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne,
napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom
dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou.

Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial
International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo
C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych
noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale
tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v

čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).
Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc
(predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k
nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán, skutočnou rovnováhou) bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení
§ 52 O. z. a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase
uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy,
ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú

zmluvu,bezohľadunaprávnuformu,ktorúuzatváradodávateľsospotrebiteľom.Bolopretopovinnosťou
súdu prvého stupňa reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných
smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči
žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.

Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy O. z.
(účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným
nárokom voči nemu zo zmlúv uzavretých do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami
na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 O. z.). Až novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 1 O. z.
predstavuje správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez ohľadu

na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom).

Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už normatívne
vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami Obch. z. (na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné
od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť,
že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho
súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje
právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr.

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
24Co/126/2012,rozsudokKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.5Co/716/2014).Námietkažalobkyneonutnosti
favorizovať Obch. z. neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia
bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom akotzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára
2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ), bolo potrebné na daný
prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre
žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa Obch.
z.). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom

a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obch. z. bez
ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale
ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych
vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia

pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.
5Co/716/2014-63 zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú pre
spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení
sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech
spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obch. z. nedošlo k porušeniu ústavných práv

veriteľa.

Odvolací súd sa rovnako stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na súdenú vec, zakotvujúceho
povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný
(prípadnečiniejedanáinázákonnáprekážka,ktorábyneumožňovalanárokpoprávepriznať).Uvedené

ustanovenie má procesný charakter a bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje
osobitnéprechodnéustanovenie,ktorébyúčinkyposúvalonavecirozhodovanépoúčinnostipredmetnej
právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania (ide o tzv.
režim okamžitej aplikovateľnosti, uplatňovanej pri procesných predpisoch). Súd prvého stupňa správne
kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou ako premlčaný (s výnimkou poslednej splátky), aplikujúc

hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, keď s výnimkou poslednej
splátky, tie zostávajúce boli premlčané, splátky úveru splatné 10. júna 2010, 10. júla 2010, 10. augusta
2010, 10. septembra 2010 a 10. októbra 2010, 10. novembra 2010, 10. decembra 2010, 10. januára
2011, 10 februára 2011, 10. marca 2011, 10. apríla 2011, 10 mája 2011 boli premlčané (premlčacia doba
začala plynúť v prípade prvej z uvedených splátok 11. júna 2010 a uplynula 11. júna 2013, pri následnej

splátke začala plynúť 11. júla 2010 a uplynula 12. júla 2013, pri následnej splátke začala plynúť 11.
augusta 2010 a uplynula 12. augusta 2013, pri následnej splátke začala plynúť 11. septembra 2010
a uplynula 11. septembra 2013, pri následnej splátke začala plynúť 11. októbra 2010 a uplynula 11.
októbra 2013, pri následnej splátke začala plynúť 11. novembra 2010 a uplynula 11. novembra 2013,
pri následnej splátke začala plynúť 11. decembra 2010 a uplynula 11. decembra 2013, pri následnej

splátke začala plynúť 11. januára 2011 a uplynula 13. januára 2014, pri následnej splátke začala plynúť
11. februára 2011 a uplynula 12. februára 2014, pri následnej splátke začala plynúť 11. marca 2011 a
uplynula 12. marca 2014, pri následnej splátke začala plynúť 11. apríla 2011 a uplynula 14. apríla 2014,
pri následnej splátke začala plynúť 11. mája 2011 a uplynula 12. mája 2014, keďže podľa § 122 ods.
3 O. z. ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty

najbližší nasledujúci pracovný deň, pričom ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach plynie premlčacia
doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti). Pokiaľ bola žaloba podaná na súde 4.6.2014, správne
súd prvého stupňa konštatoval, že ohľadom všetkých splátok s výnimkou tej poslednej, bola podaná
po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa O. z. a žalobu preto správne v časti týkajúcej
všetkých splátok s výnimkou tej poslednej, aj s príslušenstvom, zamietol.

S poukazom na vyššie uvedené závery, sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacími námietkami
žalobkyne, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej
zmluvy a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku
Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu

rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov
ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako
aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súduSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je
daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku
jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym

právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila
vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobkyňou
v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako
aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,
smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych

a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s
dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle
eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými
rozhodnutiaminapodporujejtvrdení(vdanomprípade)stotožniť.Uvedenésavzťahujeajnažalobkyňou
citovanú odbornú literatúru.

Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil
zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti)
preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a
táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol

vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu (rozsudky SD EÚ C-240/98 až C 244/98 Oceáno
Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro ). V kontexte uvedeného bolo potrebné
riešiť aj dualizmus právnej úpravy dotknutých inštitútov podľa O. z. a Obch. z.. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v posudzovanej kauze v konaní sp. zn. 6M Cdo/4/2012 (na ktoré poukazovala žalobkyňa v
odvolaní) ani nevyslovil právny názor týkajúci sa favorizácie ustanovení O. z. alebo Obch. z. v prípade

spotrebiteľskej zmluvy.

Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti
veci samej ako vecne správne potvrdil. V časti o trovách konania ho zmenil podľa § 220 O. s. p., § 142
ods.3a§151ods.1O.s.p.tak,žežalovanému,ktorýmalvprvostupňovomkonaníneúspechvpomerne

nepatrnej časti nepriznal náhradu trov prvostupňového konania, nakoľko tento si žiadne neuplatnil a ani
zo spisu sa žiadne jeho trovy nepodávajú.

V odvolacom konaní bol žalovaný plne úspešný a podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. mu vzniklo
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Ani tu však žalovaný nepodal návrh na priznanie náhrady

trov odvolacieho konania a zo spisu vznik trov konania tohto účastníka nevyplýval, preto žalovanému
náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.