Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, April 11, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoPr/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311222450
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2311222450.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členov

senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: BERLIN-CHEMIE
AG, so sídlom 124 89 Berlín, Glienicker Weg 125, Spolková republika Nemecko, podnikajúci na
území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky BERLIN-CHEMIE AG - OBCHODNÉ
ZASTÚPENIE V SR, IČO : 30 814 006, so sídlom Bratislava, Palisády 29, zast. advokátom JUDr. Petrom
Zelenayom, so sídlom Bratislava, 29. augusta 19, proti žalovanej: Ing. I. U., nar. X.X.XXXX, bytom F., Q.
XX, zast. advokátom Mgr. Andrejom Maarom, so sídlom Bratislava, Dunajská 31, o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, o vzájomnom návrhu žalovanej o zaplatenie 2.290,22 eur s

prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 15Cpr/1/2011 - 254 zo dňa
9. októbra 2014 v spojení s opravným uznesením č. k. 15Cpr/1/2011 - 267 zo dňa 14. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa m e n í tak, že návrh žalobcu o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru sa z a m i e t a.

Rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí vzájomného návrhu žalovanej a náhrade trov konania aj v
spojení s opravným uznesením sa r u š í a v týchto častiach sa súdu prvého stupňa v r a c i a na

ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporkyne zo
dňa 26.7.2011 je neplatné. Vzájomný návrh odporkyne zo dňa 17.10.2011 zamietol. O trovách rozhodol
tak, že odporkyňa je povinná nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 1.123,99 eur, k rukám
jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd opravným uznesením č. k.
15Cpr/1/2011 zo dňa 14. októbra 2014 vykonal opravu - chybu v písaní v III. výrokovej vete rozsudku
tunajšieho súdu č.k. 15Cpr/1/2011-254 zo dňa 9.10.2014 v časti označenia sumy trov konania, ktoré boli
navrhovateľovi priznané k náhrade, a to tak, že : - sa vypúšťa " 1.123,99 eur " a vkladá sa " 2.071,39

eur ". Podľa § 155 ods. 1 Zákonníka práce došlo medzi účastníkmi dňa 22.3.2011 k uzavretiu Dodatku č.
1 k pracovnej zmluve, ktorá obsahovala dohodu zmluvných strán o prehlbovaní kvalifikácie odporkyne.
V uvedenej dohode sa navrhovateľ zaviazal, že z dôvodu prehlbovania kvalifikácie odporkyne vynaloží
náklady vo výške 3.983 eur, pričom odporkyňa ako zamestnankyňa sa zaviazala zotrvať v pracovnom
pomere u navrhovateľa po dobu 2 rokov po skončení skúšobnej doby. Na základe dohody o prehlbovaní
kvalifikáciesaodporkyňazúčastnilaškoleníatovdňoch7.4.2010až14.4.2010,očomjejbolovystavené
potvrdenie. Uvedená dohoda o prehlbovaní kvalifikácie taktiež obsahovala záväzok odporkyne pre

prípad nedodržania dohodnutej dĺžky trvania pracovného pomeru, pričom z tohto záväzku vyplývalo,
že odporkyňa je povinná uhradiť náklady na prehĺbenie kvalifikácie, ktoré vynaložil navrhovateľ do
3 dní od ich vyčíslenia. Aj napriek stanovisku odporkyne súd uvedenú dohodu považuje za platný
právny úkon, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynuli skutočnosti, ktorými by bolo bezpochybypreukázané,žedohodnutéplnenie,tedazáväzokhradiťnákladyspojenésozvyšovanímkvalifikáciebolo
užvčaseuzatváraniadohodynemožné.Zvykonanéhodokazovaniasúduvyplynulzáver,žesvedeckými
výpoveďami a listinnými dôkazmi, ako aj celkovým správaním navrhovateľa bolo preukázané, že

mal záujem na to, aby odporkyňa u neho ďalej pracovala a aby právny vzťah založený pracovnou
zmluvou naďalej trval. Pre neplatnosť právneho úkonu ako to vyplýva zo súdnej praxe sa vyžaduje
objektívna a trvalá nemožnosť plnenia, ktorá je zrejmá už v čase uzatvárania právneho úkonu . V
danom prípade preto prípadné skončenie pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením
nemôže samo osebe spôsobiť absolútnu neplatnosť dohody o prehlbovaní kvalifikácie. Taktiež je

potrebné poznamenať, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by účel dohody bol zmarený
konaním navrhovateľa. K otázke platnosti dohody súd poukazuje aj na stanovisko odvolacieho súdu,
ktorý platnosť dohody žiadnou zo svojich úvah nespochybnil. Z uvedených dôvodov sa nemohol súd
stotožniť s výhradami odporkyne a uvedenú dohodu považoval za platnú vo všetkých jej častiach.
Na základe vyššie cit. ustanovení súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a
okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporkyne zo dňa 26.7.2011 považoval za neplatné.

Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd zo skutočností, že jednak nebola preukázaná skutočnosť, ktorú
by bolo možné kvalifikovať ako nevyplatenie mzdy resp. jej časti, nakoľko ako je uvedené vyššie
navrhovateľ odporkyni nevyplatil celú mzdu za mesiac jún 2011, nakoľko dňa 8.7.2011 vykonal zrážku
zo mzdy odporkyne vo výške 359,29 eur. Túto skutočnosť nie je možné považovať za nevyplatenie
mzdy, pretože navrhovateľ len realizoval. svoje práva vyplývajúce mu z platne uzatvoreného Dodatku

č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 22.3.2011 nakoľko po tom čo odporkyňa navrhovateľovi dňa 29.6.2011
doručila výpoveď. Pri zrážkach zo mzdy vychádzal navrhovateľ z tejto skutočnosti z ktorej vyplývalo,
že odporkyňa zrejme nedodrží svoj záväzok zotrvať s nim v pracovnom pomere po dohodnutú dobu 2
rokov. Takúto skutočnosť podľa názoru súdu nie je možné považovať za nevyplatenie mzdy, nakoľko
išlo o realizáciu práv, ktoré neboli v rozpore so zákonom ani pracovnou zmluvou v znení jej Dodatku

č. 1.Pri hodnotení vykonaného dokazovania v smere naznačenom odvolacím súdom dospel súd k
názoru, že je potrebné vychádzať z toho, že záväzok zamestnanca zotrvať v pracovnom pomere u
zamestnávateľa po určitú dobu po tom čo zamestnávateľa hradí náklady na prehlbovanie kvalifikácie
zamestnanca a záväzok zamestnanca v prípade nedodržania dohodnutej doby trvania pracovného
pomeru uhradiť pomernú časť nákladov sú záväzkami samostatnými. V prípade povinnosti zamestnanca

uhradiť náklady na prehlbovanie jeho kvalifikácie je zamestnancovi daná možnosť zbaviť sa tohto
záväzku formou buď odpracovania dohodnutej doby, alebo formou finančného plnenia, ktorého výšky
závisí na dobe trvania pracovného pomeru. Podľa názoru súdu je nárok zamestnávateľa splatný ihneď
po vynaložení nákladov na prehĺbenie kvalifikácie zamestnanca a k jeho plneniu dochádza v priebehu
trvania pracovného pomeru formou vykonávania práce zamestnancom a to až do zániku tohto nároku

k poslednému dňu dohodnutej doby po ktorú sa zamestnanec zaviazal zotrvať v pracovnom pomere.
V prípade, že zamestnávateľovi sú zrejmé skutočnosti, že jeho očakávaný zámer nebude naplnený
a zamestnanec u neho neodpracuje dohodnutú dobu a z tohto dôvodu nepríde k splneniu záväzku
formou odpracovania dohodnutej doby, je zamestnávateľ oprávnený žiadať uspokojenie svojho nároku
formou finančného plnenia. Súd v tejto súvislosti poukazuje na list navrhovateľa zo dňa 6.7.2011

adresovaný odporkyni, kde pri stanovení výšky svojho finančného nároku zohľadnil výpovednú dobu,
plynúcu na základe výpovede doručenej navrhovateľovi dňa 29.6.2011. Pri stanovení výšky nároku preto
navrhovateľ vychádzal zo skutočnosti, že sa pracovný pomer medzi ním a odporkyňou skončí ku dňu
31.08.2011. V danom prípade súd poukazuje na to, že odporkyni nič nebránilo, aby si svoj záväzok
uhradiť navrhovateľovi náklady spojené s prehlbovaním jej kvalifikácie aj počas trvania pracovného

pomeru dobrovoľne, po tom čom sa rozhodla nezotrvať v pracovnom pomere počas dohodnutej
doby. Na existenciu nároku zamestnávateľa v tomto prípade navrhovateľa nemá vplyv skutočnosť, že
pracovný pomer trvá, pretože trvanie pracovného pomeru má za následok iba postupné znižovanie
existujúceho nároku. Z tohto dôvodu sa súd priklonil k argumentácii, že v prípade keď je zrejmé, že
zamestnanecnesplnísvojzáväzokzotrvaťvpracovnompomerejezamestnávateľoprávnenýpožadovať

od zamestnanca úhradu pomernej časti nákladov vynaložených na prehĺbenie jeho kvalifikácie, tak
ako to urobil navrhovateľ. Súd taktiež poukazuje na tú skutočnosť, že v danom prípade nebol vznik
práva navrhovateľa na úhradu nákladov spojených s prehlbovaním kvalifikácie odporkyne viazaný na
splnenie podmienky. Nárok navrhovateľa existoval bez ohľadu na akúkoľvek podmienku a bolo iba na
vôli odporkyne akou formou dôjde k splneniu tohto nároku. V tejto súvislosti súd taktiež poukazuje na

znenie bodu 5) Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 22.3.2010 z ktorého vyplýva, že na základe
vôle nebola splatnosť nároku navrhovateľa odložená až do okamihu ukončenia pracovného pomeru
odporkyne. Uvedené znenie bodu 5) Dodatku je podľa názoru súdu možné aplikovať už v prípade, keď
je zamestnávateľovi zrejme, že zamestnanec nezotrvá v pracovnom pomere. S prihliadnutím na všetkyokolnosti súd vyvodil, že už dňa 29.6.2011 muselo byť navrhovateľovi zrejmé, že pracovný pomer medzi
ním a odporkyňou sa skončí najneskôr dňa 31.8.2011 uplynutím výpovednej doby. Taktiež je potrebné
poukázať aj na to, že odporkyňa pôvodne mala zámer ukončiť pracovný pomer s navrhovateľom formou

výpovede s vedomím, že bude musieť navrhovateľovi uhradiť pomernú časť nákladov vynaložených
na prehĺbenie jej kvalifikácie. Z vyššie uvedených skutočností teda súd zaujal stanovisko, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 26.7.2011 je neplatné z dôvodu, že neboli splanené materiálne
podmienky, ktoré by mali za následok vznik práva odporkyne na okamžité skončenie pracovného
pomeru s navrhovateľom. Neexistenciu materiálnych podmienok videl súd v tom, že za mesiac jún 2011

vykonal navrhovateľ oprávnenú zrážku zo mzdy odporkyne a zvyšnú nezrazenú časť mzdy poukázal
na jej účet. Súd sa taktiež nemohol stotožniť s obranou odporkyne, podľa ktorej jej v mesiaci jún 2011
nebola poukázaná od navrhovateľa žiadna mzda a plnenie vo výške 311,61 eur malo byť plnením
za vyúčtované náhrady. Aj napriek svojmu tvrdeniu, ktoré navrhovateľ rozporoval odporkyňa súdu
nepredložila dôkazy vo forme písomného vyúčtovania náhrad, ktoré bolo nevyhnutným predpokladom
pre plnenie navrhovateľa. Čo sa týka vzájomného nároku ktorý si v konaní uplatnila odporkyňa, tento

súd zamietol, nakoľko z vyššie uvedeného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 26.7.2011 bolo neplatné a taktiež, že medzi navrhovateľom a odporkyňou
bola dohodnutá platná dohoda o prehĺbení kvalifikácie a zrážkach zo mzdy. Tieto stanoviská súdu
podporené vykonaným dokazovaním jednoznačne vylučujú, aby mohla byť odporkyňa pri uplatňovaní
svojich nárokov formou vzájomného návrhu úspešná. Na základe vyššie uvedených skutočností súd

rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a to na základe dôkazov navrhnutých účastníkmi.
Súd sám ďalšie dokazovanie nevykonával ani neinicioval s prihliadnutím na zásadu rovnosti strán
účastníkov konania a na právo účastníkov na nestranné a spravodlivé prejednanie veci.

O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a pretože si navrhovateľ,

ktorý mal v konaní plný úspech vo veci náhradu trov konania uplatnil a vyčíslil, zaviazal súd odporcu
na náhradu trov konania vo výške 2 071,39 eur. Trovy konania pritom pozostávajú z trov právneho
zastúpenia za 11 úkonov právnej služby /prevzatie a príprava zastúpenia, žaloba, vyjadrenie k
vzájomnému návrhu, 5x účasť na pojednávaní, vyjadrenie, 2x písomné vyhotovenie záverečnej reči /
á 91,29 eur + 2 x 1/3 z 58,96 eur v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v zmení neskorších

predpisov + režijný paušál 3 x 7,41 eur + režijný paušál 6 x 7,63 eur + režijný paušál 4 x 8,04 eur. K
trovám právneho zastúpenia taktiež prináleží aj náhrada hotových výdavkov v sume 185,40 eur za účasť
právneho zástupcu navrhovateľa na piatich pojednávaniach a náhrada za stratu času za 20 polhodín
po 12,72 eur v sume 254,40 eur. K hodnote odmeny za právne služby prináleží právnemu zástupcovi
navrhovateľa aj DPH vo výške 20 % z hodnoty úkonov.

Prvostupňový súd opravil chybu v písaní v III. výrokovej vete rozsudku súdu č. k. 15Cpr/1/2011-254 zo
dňa 9.10.2014 v časti označenia sumy trov konania, ktoré boli navrhovateľovi priznané k náhrade, a to
tak, že: - sa vypúšťa "1.123,99 eur" a vkladá sa "2.071,39 eur" opravným uznesením č. k. 15Cpr/1/2011
zo dňa 14. októbra 2014.

Odvolanie proti tomuto rozsudku podľa § 201 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. O.s.p. podala odporkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Krajský súd v uznesení č. 23CoPr/3/2012 zo dňa
27.11.2013, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vyjadril právny názor k oprávneniu navrhovateľa
vykonať zrážky zo mzdy: „Keďže zákonník práce neupravuje splatnosť záväzku, v zmysle § 1 ods.

4 ZP je potrebné vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa § 36 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je vznik práva viazaný na splnenie podmienky, ktorou je v danom prípade nezotrvanie
zamestnanca v pracovnom pomere, t. j. pokiaľ pracovný pomer trvá, nemožno hovoriť o splnení
podmienky nezotrvania zamestnanca v pracovnom pomere. Okamžitému skončeniu pracovného
pomeru z 26.7.2011 predchádzal prejav vôle odporkyne ukončiť pracovný pomer výpoveďou v zmysle

§ 67 ZP z 29.6.2011. Pracovný pomer sa mal skončiť preto v zmysle § 62 ods. 3 písm. a) ZP
31.8.2011.“ Okresný súd právny názor krajského súdu vyjadrený v uznesení č. 23CoPr/3/2012 zo
dňa 27.11.2013 nerešpektoval. Okresný súd v napadnutom rozsudku na strane 10 uvádza: „Podľa
názoru súdu je záväzok zamestnanca splatný ihneď po vynaložení nákladov na prehĺbenie kvalifikácie
zamestnanca a k jeho plneniu dochádza v priebehu trvania pracovného pomeru formou vykonávania

práce zamestnancom a to až do zániku tohto nároku k poslednému dňu dohodnutej doby po ktorú
sa zamestnanec zaviazal zotrvať v pracovnom pomere.“ Okresný súd svoj vyjadrený právny názor
neodôvodnil žiadnym zákonným ustanovení, čím bolo opäť, rovnako ako v prvom rozsudku okresného
súdu, porušené právo odporkyne na súdnu ochranu. Okresný súd svoj názor neodôvodnil žiadnymzákonným ustanovením Zákonníka práce ani subsidiárne použitého Občianskeho zákonníka. Na
nesprávnosť názoru okresného súdu preukazuje znenie § 155 ods. 6 ZP cit.: „Povinnosť zamestnanca
na úhradu nákladov nevzniká najmä, ak b) pracovný pomer skočil výpoveďou danou zamestnávateľom

z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) a b) alebo dohodu z tých istých dôvodov.“ Ustanovenie
§ 155 ods. 6 ZP upravuje podmienky, ktorých splnenie vylučuje vznik nároku na úhradu nákladov.
Nárok na úhradu nákladov podľa § 155 ods. 4 ZP môže vzniknúť iba ak žiadna z podmienok nie
je splnená. Iba v čase skočenia pracovného pomeru, je možné posúdiť, či niektorá z podmienok,
ktorá vznik nároku vylučuje počas pracovného pomeru nenastala. Zákonník práce priamo vznik nároku

na úhradu nákladov neupravuje, ale obsahuje špeciálnu právnu právu, ktorá bráni vzniku nároku v
prípade splnenia určitých podmienok, ktoré môžu nastať do skončenia pracovného pomeru. Dokonca
ani po podaní výpovede z pracovného pomeru nie je možné vylúčiť, že bude splnená podmienka podľa
§ 155 ods. 6 ZP, ktorá zabráni po podaní výpovede vzniku nároku na úhradu nákladov. Zákonník
práce v § 155 ods. 6 ZP nestanovuje podmienky, ktoré spôsobujú zánik nároku na úhradu nákladov,
ktorý by vznikol po vynaložení nákladov na vzdelávanie, ale podmienky, ktoré bránia vzniku nároku

v budúcnosti, dávno po čase, s ktorým okresný súd vznik nároku spája. Z citovaného zákonného
ustanovenia jednoznačne vyplýva, že okamih vzniku nároku zákon spája so skončením pracovného
pomeru. Všeobecné ustanovenia pre vznik nároku upravuje § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka nakoľko
ZP nemá osobitnú úpravu. Ku dňu vykonania zrážky pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou trval
a žalovaná pracovala u zamestnávateľa - teda zotrvávala stále u zamestnávateľa. Zamestnankyňa v

čase krátenia mzdy neporušila svoju povinnosť zotrvať u zamestnávateľa počas výpovednej doby. Nárok
na zrážku z disponibilnej mzdy zamestnanca zamestnávateľovi z dôvodu, že zamestnankyňa nezotrvala
u zamestnávateľa po dohodnutú dobu, u zamestnávateľa vznikne najskôr vznikom pohľadávky, t. j.
ukončením pracovného pomeru. To, že žalobca uvádza, že je zrejmé doručením výpovede, že žalovaná
nezotrvá u žalobcu v pracovnom pomere do 22.6.2012 je správny predpoklad, ale tento predpoklad nie

je takou právnou skutočnosťou, s ktorou právny poriadok SR spája vznik pohľadávky. Ten môže nastať
najskôr skončením pracovného pomeru žalovanej a teda 31.8.2011. Dovtedy pohľadávka nevznikla,
a teda zrážka zo mzdy bola vykonaná zo strany žalobcu neoprávnene, neplatným spôsobom, bez
právneho titulu, čím žalobca porušil povinnosť vyplatiť žalovanej mzdu. Zrážku zo mzdy možno vykonať
podľa tejto dohody o zrážkach zo mzdy podľa § 20 ZP len za trvania pracovného vzťahu a len po

tom, čo sa pohľadávka stala splatnou. Postupovať podľa § 20 ZP môže zamestnávateľ len v čase, ak
pracovnýpomertrvá.Zuvedenéhovyplýva,žeitátočasťdohody-dohodaozrážkachzomzdy,obsahuje
svoj dôvod neplatnosti, ktorým je nemožnosť plnenia. Okresný súd nesprávne skutkovo zistil text čl. 5
Dodatku č. 1, nesprávne právne posúdil okamih vzniku nároku na náhradu nákladov vzdelávania, čo
malo za následok, že nesprávne posúdil aj právo žalobcu na vykonanie zrážky zo mzdy a následne

nesprávne posúdil platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej. Okresný
súd v rozsudku na str. 9 na konci 3. odseku, posledná veta uviedol: „...., že odporkyňa je povinná
uhradiť náklady na prehĺbenie kvalifikácie, ktoré vynaložil navrhovateľ do 3 dní od ich vyčíslenia.“
Text bodu 5 Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve v skutočnosti obsahuje ustanovenie: „... zamestnanec
je povinný zamestnávateľovi vyčíslené náklady na prehĺbenie kvalifikácie uhradiť do 3 dní odo dňa

doručenia ich vyčíslenia zamestnancovi.“ Žalobca uplatnil zrážku zo mzdy aj v rozpore s bodom 5
Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve, ktorá ukladá zamestnancovi uhradiť náklady do 3 dní od doručenia
vyčíslenia zamestnancovi, ak nesplní svoju povinnosť zotrvať v pracovnom pomere u zamestnávateľa
počas dohodnutej doby. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu pomerov časti nákladov na
školenie zamestnanca listom zo dňa 6.7.2011, ktorý bol žalovanej doručený dňa 11.7.2011 (potvrdzuje to

doručenka o prevzatí zásielky, ktorú predložil ako dôkaz žalobca - tvorí súčasť spisu). Suma 311,61 eur
bola pripísaná na účet žalovanej 8.7.2011, teda ešte pred doručením výzvy s vyúčtovaním. Žalobca teda
vykonalzrážkuzomzdynajneskôr8.7.2011,čojepredsplatnosťoupohľadávkypodľačl.5Dodatkuč.1k
pracovnej zmluve. Pohľadávka žalobcu nemohla byť splnená, okrem vzniku nároku, teda že okresný súd
nesprávne posúdil aj okamih splatnosti nároku, ktorý bol medzi stranami dohodnutý. Právnu skutočnosť,

že podmienka splatnosti založená v bode 5 Dodatku nebola v čase vykonania splátky splantá, okresný
súd opomenul. Dôvod, prečo súd upustil od splnenia podmienky doručenia vyúčtovania zamestnancovi,
súd v rozsudku neuviedol. Neuviedol ani kedy bola pohľadávka splatná podľa 5 článku Dodatku č. 1
doručenka, ktorá potvrdzuje prevzatie vyúčtovania - výzvy, bola žalobcom predložená k žalobe a súd ju
mal k dispozícii. Pohľadávka žalobcu teda odhliadnuc od toho, že v čase zrážky ešte nevznikla, nemohla

byť splatná dňa 8.7.2011, v čase vykonania zrážky zo mzdy, podľa čl. 5 Dodatku k pracovnej zmluve,
mohla byť splatná až do 3. dňa po doručení, teda 14.7.2011. Preto vykonaná zrážka bola neoprávnená.
Žalobca sám uviedol, že nezrazenú časť mzdy poukázal na účet v A. Q., a.s.. Žalovaná ale žalobcovi v
súlade s ust. 4.2 pracovnej zmluvy oznámila číslo účtu, na ktorý žiada vyplácanie mzdy ako účet vedenývo F., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX. Túto skutočnosť žalovaná už uviedla priamo vo vzájomnom návrhu,
kde ako dôkaz predkladala aj výpis z účtu F. Q. a v konaní nebol nikdy preukázaný. Účet v A. Q., a.s.,
si žalovaná založila na žiadosť žalobcu na účely zasielania vyúčtovania hotových výdavkov - nákladov

na pracovné cesty. Žalovanej za trvania pracovného pomeru nebola nikdy vyplatená mzda na účet v
A. Q., a.s., ak sa nepočíta sporný prípad mzdy za jún 2011. Dokonca aj mzda za mesiac júl 2011 dňa
24.8.2011 prišla žalovanej na účet vo F., nie na účet v A. Q.. Výplatnú pásku žalobca za mesiac jún 2011
doručil žalovanej poštou až v septembra 2011. Nie je pravdou, že by jej bola výplatná páska doručená aj
v septembri 2011, ale iba a jedine v septembri roku 2011. Žalovaná nikdy písomne a dokonca ani ústne

zmenu účtu zamestnávateľovi neoznámila žalobca to ani netvrdil. Svoje porušenie zákona a pracovnej
zmluvy za žalobca snaží vykladať na ťarchu žalovanej. Súd tiež porušenie pracovnej zmluvy vykladá
v prospech žalobcu, ktorý zákon aj zmluvu porušil. Žalovaná preto v dôsledku, že žalobca uviedol do
omylu ohľadne skutočnosti, že jej nevyplatil celú mzdu za mesiac jún 2011 podala okamžité skončenie
PPzdôvodunevyplateniamzdyzamesiacjún2011.Žalobcadoručilžalovanejvýplatnépáskyzamesiac
jún 2011, júl 2011 a august 2011 až v septembri po tom, čo žalovaná podala okamžité skončenie PP.

Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu pomerov časti nákladov na školenie zamestnanca listom
zo dňa 6.7.2011, ktorý bol žalovanej doručený po vykonaní zrážky zo mzdy dňa 11.7.2011. Týmto listom
bola žalovaná len vyzvaná na zaplatenie sumy 1.612,82 eur, a to do troch dní odo dňa doručenia výzvy.
K zrazeniu uplatneného nároku došlo už dňa 8.7.2011, kedy žalovanej bola na účet v A. Q. zaslaná suma
311,61 eur. Nemohla preto z ničoho vedieť, že pripísaná suma na účet je mzda. Žalovaná dostala na

predmetný účet v A. Q. iba jedinú platbu, ktorá sa neskôr ukázala ako mzda, všetky ostatné platby mzdy
prišli na účet vo F.. Okrem toho prijatá platba mzdy ani výškou nekorešpondovala s bežnou výškou mzdy,
čo sa neskôr ukázalo ako zrážky. Uvedené okolnosti súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil a nebral ani
do úvahy. Žalovaná trvá na tom, že žalobcom formulované ustanovenie bodu 5 Dodatku je v rozpore
s ust. § 155 ods. 3 ZP, a preto je neplatné. Neplatnosť dohody súd musí skúmať a musí na ňu ex offo

prihliadať. Zamestnávateľ totiž môže žiadať úhradu vynaložených nákladov len vo výške 3/4 celkovej
sumy vynaložených nákladov. V čl. 5 je uvedené, že celková čiastka za školenie predstavuje sumu
120.000 Sk, čo je 3.983 eur. Dohoda teda obsahuje celkovú sumu nákladov a neobsahuje celkovú sumu,
ktorú má zamestnanec hradiť. Maximálna suma, ktorú mohol v tomto prípade žalobca od žalovanej
požadovať je 2.987,25 eur (táto suma mala byť uvedená v bode 5 dohody namiesto celkovej sumy

nákladov „3.983 eur“). To znamená, že vo výzve zo dňa 6.7.2011 si mal žalobca voči žalovanej, keď
už, tak uplatniť nárok vo výške 1.209,54 eur (40,49 % zo sumy 2.987,25 eur a nie 1.612,82 eur).
Žalobca uviedol, že celková výška nákladov na školenie predstavuje sumu 3.983 eur. Žalobca pri
žiadosti o náhradu nákladov vychádzal z celej sumy nákladov a prihliadal pritom na zákonné zníženie
nákladov podľa ust. § 155 ods. 3 druhá veta ZP. Žalobca nie je školou v zmysle právnych predpisov

SR, t. j. výchovnovzdelávacou inštitúciou zriadenou podľa osobitného predpisu, čo znamená, že nie
je oprávnený prehlbovať kvalifikáciou v určitom študijnom odbore, ako to predpokladá ust. § 155 ZP.
U žalovanej mali kvalifikáciu prehlbovať osoby, ktoré na to nemali spôsobilosť. Predmetom činnosti
žalobcu podľa výpisu z OR je propagačná činnosť v oblasti farmaceutických výrobkov a prieskum trhu.
Žalobca v konaní nepreukázal, že by vynaložil na vzdelávanie žalovanej náklady. Táto skutočnosť je

zrejmá zo súdneho spisu, z vyúčtovania, ktoré žalobca predložil. Žalovaná žiada priznať náhradu trov
konania spolu v sume 1.069,28 eur s DPH (891,07 eur bez DPH). Postupom súdu došlo v konaní k
vadám konania podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. a zároveň k porušeniu ústavného práva žalovanej
na spravodlivý proces, preto navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
nasledovne: Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že návrh žalobcu zamieta. Žalobca

je povinný zaplatiť žalovanej sumu 2.290,22 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
359,29 eur odo dňa 11.7.2011 do zaplatenia, 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 286,87 eur
odo dňa 11.8.2011 do zaplatenia a 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.644,06 eur odo dňa
11.8.2011 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobca je povinný
nahradiť žalovanej trovy právneho zastúpenia vo výške 1.380,61 eur s DPH k rukám právneho zástupcu

Mgr. Andreja Maara, na číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.

Vyjadrenie k odvolaniu žalovaného podal žalobca - navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu. Súd prvého stupňa po vrátení veci v súlade s usmernením odvolacieho súdu venoval

pozornosť otázke vzniku nároku žalobcu na úhradu pomernej časti nákladov a jeho splatnosti. Súd
prvého stupňa na právne posúdenie dohody o prehlbovaní kvalifikácie obsiahnutej v Dodatku č. 1 k
pracovnej zmluve žalovaného správne aplikoval ust. § 155 ZP, a správne dôvodil, že záväzok zaplatiť
pomernú časť nákladov existuje počas celej doby od podpisu dohody až po jeho zánik splnenímalebo uplynutím dohodnutej doby zotrvania v pracovnom pomere, nakoľko sa pomerne kráti o dobu
odpracovanú zamestnancom. Pokiaľ teda žalobca voči žalovanej uplatnil peňažné nároky z dohody o
prehlbovaní kvalifikácie ešte pred skončením pracovného pomeru, avšak v časti, kedy bolo zrejmé,

že žalovaný svoj záväzok zotrvať u žalobcu v pracovnom pomere po dohodnutú dobu nesplní, súd
prvého stupňa správne dôvodil, že žalobca postupoval v súlade so Zákonníkom práce. Žalobca súhlasí
s právnym záverom súdu prvého stupňa, že sa v prípade vzniku nároku na zaplatenie pomernej časti
nákladov vo vzťahu k zotrvaniu v pracovnom pomere nejedná o podmienené záväzky. Z dikcie § 155
Zákonníka práce, podporenej argumentáciou žalobcu v predmetnom konaní vyplýva, že žalovaný mohol

počas trvania pracovného pomeru kedykoľvek poskytnúť dobrovoľne žalobcovi peňažné plnenie, ktorým
by si splnil svoje záväzky z dohody. V tomto prípade by šlo o splnenie jedného z alternatívnych záväzkov,
t. j. záväzku uhradiť pomernú časť nákladov, pričom poskytnutím tohto plnenia by zároveň zanikol
aj druhý záväzok zamestnanca, t. j. záväzok zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu. Žalovaný vo
svojom odvolaní nesprávne poukazuje na ust. § 155 ods. 6 Zákonníka práce, keď argumentuje, že
„... z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že okamih vzniku nároku zákon spája so skončením

pracovnéhopomeru.“.Nejednásaoustanoveniestanovujúceokamihvznikunárokunaúhradunákladov,
ale o stanovenie obsahujúce liberačné dôvody, pre ktoré zamestnancovi nemusí vzniknúť povinnosť
platiť pomernú časť nákladov, pokiaľ sú dané dôvody na strane zamestnávateľa. Žalobca poukazuje,
že sa nejedná o vyčerpávajúci, ale o demonštratívny výpočet dôvodov, pre ktoré, aj v prípade, že
je nesporné, že nárok zamestnávateľa na úhradu nákladov bol daný, rovnako aj je nesporné to, že

zamestnanecnesplnísvojzáväzokzotrvaťvpracovnompomerezdôvodov,vktorýchtoodzamestnanca
nie je spravodlivé očakávať (napr. dôvod na strane zamestnávateľa, alebo zdravotných dôvodov na
strane zamestnanca), nebude zamestnávateľ oprávnený vymáhať od zamestnanca peňažné plnenie.
Nakoľko sa jedná o liberačné dôvody, žalobca nespochybňuje aplikáciu ust. § 155 ods. 6 ako takého,
avšak poukazuje na skutočnosť, že dôvody, pre ktoré by mal súd na toto ustanovenie prihliadať v

prejednávanej veci neboli u žalovaného dané. Čo sa týka vzniku samotnej povinnosti platiť formou
úhrady nákladov, táto je podľa právneho názoru žalobcu, s ktorým sa stotožnil aj súd prvého stupňa
daná vtedy, pokiaľ je zrejmé, že žalovaný nesplní svoju povinnosť zotrvať v pracovnom pomere po
dohodnutú dobu. Pokiaľ žalovaný dal výpoveď a začala plynúť výpovedná doba, a to z dôvodu, že
mal záujem nastúpiť na iné pracovné miesto, bolo vylúčené, aby nesplnenie jeho záväzku zotrvať v

pracovnom pomere u žalobcu bolo pripísané zamestnávateľovi, bol žalobca oprávnený žiadať splnenie
povinnosti žalovaného uhradiť pomernú časť nákladov, a to aj pred samotným skončením pracovného
pomeru. Žalobca sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalovaného, že zrážku zo mzdy zamestnanca je
možné vykonať len počas trvania pracovného pomeru. Mzda zamestnanca za posledný mesiac trvania
pracovného pomeru, je spravidla splatná až po jeho skončení. Zamestnávateľ je teda oprávnený, v

prípade uzatvorenia písomnej dohody o zrážkach zo mzdy, postihnúť zrážkami aj mzdu vyplácanú
po skončení pracovného pomeru, a to až do času, kedy trvá zamestnávateľova povinnosť vyplatiť
zamestnancovi mzdu. Žalobca poukazuje, na to, že na strane žalovaného došlo k posunu od toho, že
1. nedošlo k vyplateniu celej mzdy, ako pôvodne tvrdil; 2. došlo k nevyplateniu jej časti, čo zdôvodňoval
tým, že keď pôvodne tvrdil, že žalobca nevyplatil mzdu za mesiac jún 2011, mal tým myslieť nevyplatenie

časti mzdy; a následne 3. došlo k vyplateniu celej mzdy, nakoľko bol žalovaný uvedený do omylu
úhradou mzdy na iný bankový účet. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď dôvodil, že na strane
žalovaného nemohlo dôjsť ku konaniu v omyle, nakoľko žalovaný prijal časť mzdy za mesiac jún 2011
a zvyšnú časť mzdy mu bola zamestnávateľom zrazená. Čo sa týka rozlišovania nevyplatenia mzdy a
nevyplatenia časti mzdy ako dvoch skutkovo rozdielnych dôvodov pre okamžité skončenie pracovného

pomeru, dospel súd prvého stupňa k správnemu právnemu záveru. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje
na svoju predchádzajúcu argumentáciu, uvedenú v záverečnej reči, kde chronologicky analyzuje výklad
českého najvyššieho súdu vo vzťahu k dikcii českého Zákonníka práce, ktorým český súd prekonával
vtedy existujúcu legislatívnu medzeru. Žalovaný aj napriek tomu tento výklad nesprávne aplikuje, pričom
nielenže neakceptuje skutočnosť, že nie každý judikát z Českej republiky môže byť aplikovateľný na

Slovenku, z dôvodu odlišnosti právnej úpravy, ale neprihliada ani na skutočnosť, že samotný judikát bol
aj v Českej republike definitívne prekonaný následnou právnou úpravou, ktorá jeho použitie vylučuje.
Vo vzťahu k vyúčtovaniu hotových výdavkov žalovaný v konaní poukázal na to, že sa malo jednať o
sumu cca 311 eur. Na sprane žalovaného nemohlo dôjsť k omylu, či sa prijatá platba vo výške 311,61
eur, riadne identifikovaná ako mzda za mesiac jún 2011, žalovaný nemohol považovať prijatú platbu za

úhradu hotových výdavkov, nakoľko táto suma prevyšovala údajný nárok žalovaného v sume 294,22
eur. Súd prvého stupňa dospel k správnemu skutkovému záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal, že
mu vznikol nárok na zaplatenie hotových výdavkov v tejto sume, ani že si takýto nárok u žalobcu uplatnil.
Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalovaný prvýkrát tento nárok spomína až v roku 2012, ato v súvislosti s argumentáciou o omyle, pričom prvýkrát konkrétne vyčíslenie tohto nároku predkladá
až v roku 2014, pričom z predloženého dokladu nevyplýva oprávnenosť uvedených výdavkov. Žalobca
preukazuje na to, že sa jedná len o súčasť špekulatívnej argumentácie žalovaného o tom, že bol v čase

formulácie dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru v omyle. Žalovaný v odvolaní opätovne
poukázal na údajnú neplatnosť dohody o prehlbovaní kvalifikácie z dôvodu, že si žalobca a žalovaný
dohodli úhradu sumy presahujúcu 3/4 celkových nákladov na prehlbovanie kvalifikácie zamestnanca.
Táto argumentácia nie je dôvodom na vyslovenie neplatnosti dohody, a že žalobca voči žalovanému
pri výpočte náhrady (pri započítaní in eventum) zohľadnil tak 3/4 celkových nákladov, ako aj pomernú

časť záväzku, ktorý bol konzumovaný trvaním pracovného pomeru žalovaného. Nakoľko bola táto
argumentácia už v minulosti obsiahnutá v odvolaní žalovaného a odvolací súd nepotvrdil, že by bola
dohoda o prehlbovaní z tohto dôvodu neplatná, má za to, že výška nákladov uplatňovaná žalobcom
zodpovedá jak dohode, tak aj Zákonníku práce. Požiadavka na to, aby bolo prehlbovanie kvalifikácie
v zmysle § 155 ods. 2 Zákonníka práce realizované výlučne v škole. Žalobca poukazuje na to, že
pri prehlbovaní kvalifikácie nejde o získanie nového stupňa vzdelania, ale o prehĺbenie kvalifikácie

zamestnanca na stávajúcej horizontálnej úrovni. Nakoľko žalovaná vstupovala do pracovného pomeru
s dosiahnutým vysokoškolským vzdelaním, pričom ju nebolo potrebné rekvalifikovať, ale len prehĺbiť
jej existujúcu kvalifikáciu v rozsahu zodpovedajúcom potrebám zamestnávateľa pri plnení konkrétnych
pracovných úloh, je zrejmé, že nebolo dôvodné, aby prehlbovanie prebiehalo na škole, ktorou by sa
v zmysle platnej legislatívy rozumeli základné, stredné alebo vysoké školy. V prípade žalobcu jednalo

sa o vykonávanie činností potrebných pre zabezpečenie vnútorného fungovania zamestnávateľa, a nie
o podnikateľskú činnosť vo vzťahu k tretím osobám, pri ktorej by sa mohol dopustiť neoprávneného
podnikania. Rovnako záver, že žalobca na prehĺbenie kvalifikácie použil osoby, ktoré na to nemali
spôsobilosť, je potrebné bez ďalšieho odmietnuť, nakoľko uvedené nemá oporu ani v skutkovom stave,
ani vo vykonanom dokazovaní. Čo sa vynaloženia nákladov týka, žalobca v konaní preukázal, že došlo

k prehĺbeniu kvalifikácie žalovaného v deklarovanom rozsahu, a to jednak výpoveďami svedkov, ako aj
výpoveďou žalovaného, ktorý tieto skutočnosti potvrdil. Čo sa týka konkrétnej výšky nákladov žalobca
túto vyčíslil, pričom žalovaný výšku vynaložených nákladov nesporil, až do podania odvolania, t. j. po
skončení dokazovania. Súd prvého stupňa teda postupoval správne, keď samotnú výšku nákladov, tak
ako bola vyčíslená žalobcom nepovažoval v konaní za spornú. Žalobca si v konaní uplatňuje náhradu

trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v
celkovej sume 140,76 eur. Žalobca má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného
dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a pri rozhodovaní vychádzal zo správneho právneho
posúdenia veci, pričom námietky žalovaného uvádzané v odvolaní majú nesprávny právny skutkový
základ. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok, ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi

náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom na nariadenom odvolacom pojednávaní
(§ 214 ods. 1 O.s.p.), a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani
na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1) v časti vyhovenia žaloby žalobcu a v časti vzájomného návrhu žalovanej
sa účastníkom odňala možnosť konať pred súdom.

Žalovaná Ing. I. U. uviedla vo svojej výpovedi na odvolacom súdu, že keď nastupovala do spoločnosti,
tak na dobu určitú na rok s tým, že po roku jej predĺžia zmluvu na dobu neurčitú. Bola na zastupovanie
počas materskej dovolenky a kolegyňa sa po tom roku chcela vrátiť, čo jej spoločnosť samozrejme
musela umožniť, ale keďže ona mala dobré výsledky, tak spoločnosť s ňou nechcela ukončiť pracovný

pomer, preto jej ponúkla zmluvu, ale zase na dobu určitú na ďalší rok na zastupovanie počas materskej.
S tým nepočítala, že to bude zase na rok na dobu určitú, pretože pôvodná dohoda bola taká, že po roku
bude mať zmluvu na dobu neurčitú. To bol vlastne aj dôvod, prečo chcela odísť a preto dala výpoveď. V
júni 2011 podala žiadosť o ukončenie pracovného pomeru v spoločnosti BERLIN-CHEMIE AG a keďže
zamestnávateľ s tým nesúhlasil, dala výpoveď s dvojmesačnou výpovednou dobou, to bolo 29. júna.

Následne jej za mesiac jún k výplatnému termínu do 10. júla, neprišla výplata na účet do F.. Považovala
to za to, že jej nebola vyplatená celá mzda a preto podala okamžité skončenie pracovného pomeru.
Výplatné pásky jej prišli až v septembri toho istého roku, kde potom argumentovala protistrana tým, že
nejaká časť výplaty bola zaslaná. Tá časť výplaty bola vo výške 311 eur a prišla na účet v A. Q., ktorýsi špeciálne po dohode so zamestnávateľom zriadila na účely zasielanie finančnej čiastky na promo,
ktoré používala v práci, napr. parkovné, reprezentačné záležitosti a pod. V mesiaci júl na účet, ktorý bol
dohodnutý so zamestnávateľom, kde jej mal žalobca vyplácať mzdu nedostala za jún nič, ale dostala

tých311eurdoA.Q.,čosavlastneriešiloažodseptembra,žeakésútopeniaze.Dotohočasunevedela,
či sa ich môže dotknúť, alebo čo to vlastne je. Za júl dostala čiastku nejakých 389 eur, je to v podkladoch.
K vzájomnému návrhu o uplatnenie náhrady mzdy uvádzala, že to je vlastne čiastka za mesiac jún
a júl, ktorá jej nebola vyplatená doteraz a plus čiastka súvisiaca s okamžitou výpoveďou, priemerný
mesačný plat za dva mesiace. Na dotaz, akým spôsobom vyrátala priemernú mesačnú mzdu uviedla,

že z podkladov, ktoré dostala od zamestnávateľa - z ročného vyúčtovania. Čo sa týka zvyšovania
kvalifikácie tak vypovedala, že protistrana sama argumentuje nejakými testami, kde po preškolení
dosiahla 90%, ale boli to otázky v testoch skôr z marketingu, resp. marketingového charakteru, ktoré sa
týkali doplatkov liekov, stratégie a pod.. Nemá pocit, že by sa jej zvýšila nejakým spôsobom kvalifikácia,
aby dostala nejaký certifikát, ktorý bude naďalej používať. Bolo to bežné zaškolenie, aké dostane každý
zamestnanec pri nástupe a vlastne poznatky, ktoré si hlavne získa praxou. Na dotaz právneho zástupcu

žalobcu, či si splnila záväzok zotrvať v pracovnom pomere tak, ako sa k nemu zaviazala v Dodatku
č. 1, ktorý obsahoval dohodu o prehĺbení kvalifikácie počas jej trvania pracovného pomeru žalovaná
odpovedala, že si záväzok splnila natoľko, nakoľko jej to spoločnosť umožnila. Na ďalší dotaz právneho
zástupcu žalobcu žalovaná uvádzala, že v čase, keď uplatňovala vzájomný návrh, hoci mala už v tom
čase k dispozícii mzdové podklady, vychádzala z podkladov, ktoré si na tieto účely dala vypracovať u

účtovníčky, lebo mzdové podklady boli pre ňu nezrozumiteľné. Za júl 2011 odpracovala 26 dní, ale bola
na PN. Čiastka mesačného vyúčtovania za jún je porovnateľná s tou sumou, ktorá prišla na účet do A. Q.
a potom to už nikto neriešil, okrem toho dostala zálohu 500 eur pri nástupe, dalo by sa povedať, že to je
vrátenie zálohy. Pri skončení pracovného pomeru vrátila 296 eur + 71 eur, zvyšok si žalobca neuplatnil.

Právny zástupca žalovanej predložil kópiu ročného vyúčtovania, toto je tá suma z ktorej vyplýva
priemerný mesačný zárobok žalovanej. Predložil výplatnú pásku za mesiac jún a júl 2011, aj výplatnú
pásku za mesiac júl 2011, ktorú nechali vyrobiť, aby vedeli vypočítať nárok za mesiac júl, pretože za
mesiac jún vedeli aká mala byť mzda a z toho 311 eur dostala žalovaná, čiže to vedeli vypočítať, ale aká
mala byť mzda pôvodne v mesiaci júl nevedeli. Účtovníčka vypočítala mzdu 676,25 eur, mínus odrátali

od toho čo dostala reálne za mesiac júl, a to je v žalobe ako žalovaná suma za mesiac júl ako umelý
výpočet. Ďalej predložil vyúčtovania, ktoré odovzdávala žalovaná žalobcovi každý mesiac, to boli tie
sumy, ktoré dostávala na účet v A. Q., za mesiac jún a júl. Tieto sumy nedostala. Ani jednu z tých súm
nedostala vôbec. Keď dostala na účet v A. Q., kde dostávala každý mesiac vyúčtovania, tých 311 eur,
tak si myslela, že to je vyúčtovanie.

Právny zástupca žalobcu uvádzal k výpovedi žalovanej, čo sa týka vzájomného návrhu, že žalovaná
vyčíslila dvojnásobok priemernej mzdy na základe potvrdenia o čistom príjme za obdobie 06/2010
až 05/2011, kde je uvádzaná suma zhodne so vzájomným návrhom, suma 822,03 eura. Čo sa
týka Zákonníku práce, aj keby vie o týchto návrhoch, ktoré samozrejme považuje s ohľadom na

predchádzajúce prednesy za nedôvodné, uvažovali ako o priznateľných, v zmysle Zákonníka práce
je potrebné postupovať výpočtom priemerného zárobku, ktorý sa vyčísluje z príjmov za prechádzajúci
kalendárny štvrťrok a používa sa počas celého nasledujúceho štvrťroka. Pokiaľ teda sa jedná o nároky
spojené s okamžitým skončením pracovného pomeru z júla 2011, je potrebné používať priemerný
zárobokniezobdobiaakojeuvádzanézrokov2010až2011kalendárnehoroka,alezpredchádzajúceho

kalendárneho štvrťroka, čiže období 04 - 06/2011. Čo sa týka samotnej výšky, tá je aj v týchto dokladoch,
aj ešte v celkovom mzdovom prehľade, ktorý by mal byť tiež súčasťou súdneho spisu, lebo ho zakladala
protistrana, uvádzaná za štvrtý mesiac je zdaniteľný príjem celkový 915,82 eur čistý príjem 682 eur,
za máj 2011 čistý príjem 578 eur, za jún 2011 čistý príjem 670 eur. Priemerný zárobok týchto období
teda nemôže dosiahnuť sumu 822,03 eur a protistrana, keď už teda chcela takto postupovať, mala

postupovať v súlade s aplikovateľnými právnymi predpismi a toto neurobila. Čo sa týka výplatných
pások, ktoré si nechali zhotoviť na účel výpočtu mzdy, tam rovnako na tento nie je možné absolútne
prihliadať. Čo sa týka výplatnej pásky za obdobie 07/2011 zamestnankyňa mala dosiahnuť čistú mzdu
vo výške 578,98 eur, ako vyplynulo aj z výsluchu žalovanej a ako vyplýva aj zo mzdových podkladov
zamestnankyňa bola dlhšiu dobu z tohto mesiaca na PN. Čo sa týka odpracovaných hodín, tých je podľa

mzdovej dokumentácie 48, neospravedlnených absencií 32, to je spôsobené vlastne tými dňami, ktoré
nastali po okamžitom skončení pracovného pomeru, kedy zamestnankyňa nepracovala, ale bolo o nich
účtované ako o neospravedlnených absenciách a pri dočasnej PN a nemocenskej bolo 64 a 8 hodín.
Zamestnávateľ teda za júl 2011 zúčtoval mzdu v súlade so mzdovými podkladmi. Z dokumentácie k PNa registračných listov zo sociálnej poisťovne je zistiteľné pokiaľ bola odporkyni zúčtovaná výplata - čistá
mzda v celkovej sume 389,38 eur, tak bola zúčtovaná v súlade s vedenou mzdovou dokumentáciou a
bola tam zohľadnená PN a nemocenská. V časti nároku v sume 286,87 eur ide o domnelý nárok, ktorý

nemôže byť preukázaný a v maximálnom možnom oprávnenom nároku pre prípad platného okamžitého
skončenia pracovného pomeru považuje samozrejme za sporné. Vzájomným návrhom odporca uplatnil
sumu 2.290 eur, pozostávajúcu zo zrazenej časti mzdy za jún 359,29 eur, neoprávnene vyčíslenej
sumy 286,87 eur a dvojnásobku sumy 822,03 eur, v celkovej výške 1.644,06 eur. Záverom poukázal,
že zrazená časť mzdy je jasná, za júl by tam mala byť 0 a dvojnásobok priemerného zárobku by mal

byť dvojnásobok sumy 644,11 eur, čiže 1.288,22 eur, celkovo 1.647,22 eur. Čo sa týka kompenzačnej
námietky, ktorú uplatnili podaním - písomné vyjadrenie zo dňa 9.1.2012 v sume 1.209,54 eur, táto
suma zodpovedá 3/4 nákladov vrátane už zrazenej sumy 359 eur, ale pokiaľ by súd rozhodoval o
tomto nároku a posúdil by zrazenú časť ako neoprávnenú, tak samozrejme súčasťou kompenzačnej
námietky bude aj táto suma, čiže suma 1.209,54 eur a s poukazom na výsluch odporkyne a vyúčtovanie
trvalej zálohy, z ktorého je zrejmé, že trvalá záloha bola poskytnutá odporkyni v sume 500 eur a

nároky, ktoré uplatnila, alebo teda oprávnené náklady, ktoré vyúčtovala za predchádzajúce obdobia
do júna 2011 boli vyrovnané v rámci mesačných platieb a kumulatívna suma za jún a júl 290,72 a
67,33 eur nepokrýva celú zálohu. Uplatňuje kompenzačnú námietku aj vo výške 141,95 eur, ktorá
tvorí vlastne rozdiel a pohľadávku, ktorú po odchode odporkyňa u zamestnávateľa zanechala. Čo sa
týka samotných dôvodov skončenia pracovného pomeru, z výsluchu žalovanej vyplýva jednoznačne

to, že mala vedomosť o tom, že tieto nároky medzi stranami v čase, kedy končila pracovný pomer
existovali. Ak by skutočne by bolo zo strany súdu posúdené, že časť mzdy bola zrazená neoprávnene,
dovolil si poukázať na ustálenú judikatúru, síce českého Najvyššieho súdu, ale akceptovanú aj právnou
vedou na Slovensku, komentár pani Dr. Q.. Jedná sa o rozsudky Najvyššieho súdu 21Cdo/3676/2010,
21Cdo/4261/2011 a 21Cdo/42/2010, z ktorých v podstate vyplýva, že okamžité skončenie pracovného

pomeru nemá byť a nemôže byť nástrojom na riešenie sporu o výšku mzdy medzi zamestnávateľom
a zamestnancom. V týchto rozsudkoch alebo teda zo skutkovej situácie medzi stranami vyplýva, že
skutočne boli medzi stranami uplatňované vzájomné pohľadávky, pričom odporkyňa nevynaložila žiadnu
starostlivosť na to, aby posudzovala oprávnenosť nárokov, tieto nároky vtedy sporila, čiže uplynutím
15. dňa od doručenia PN až do skončenia pracovného pomeru bola práceneschopná a nezdržiavala sa

na pracovisku, nekomunikovala so zamestnávateľom inak ako prostredníctvom zmienenej spoločnosti
D.A.S.. Považuje toto okamžité skončenie pracovného pomeru za zneužitie práva v súlade s ustálenou
judikatúrou, poukázal na, rozsudok 21Cdo/4261/2011: „Ak je právo zamestnanca na mzdu (plat, náhradu
mzdy, platu) alebo akúkoľvek jej časť, ktorú zamestnávateľ nevyplatil zamestnancovi sporné, nie je
daný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru.“, na súvisiace rozhodnutie 21Cdo/4042/2010

a publikáciu z rozsudku 21Cdo/3676/2010: „Inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa
ust. § 56 písm. b) zákona č. 262/2006 v znení do atď. v Slovenskej republike § 69 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce (pozn. autora), nie je a nemôže byť právnym prostriedkom na riešenie sporu medzi
zamestnávateľom a zamestnancom o to, či zamestnancovi patrí mzda alebo plat, náhrada mzdy alebo
platu, alebo ich časti, prípadne tiež právny názor vyjadrený v rozsudku...“, poukaz na 21Cdo/4042/2010:

„...a ani právnym prostriedkom, z ktorého by bolo možné postihovať zamestnávateľa za chyby, omyly
alebo iné zrejmé nesprávnosti pri výpočte alebo výplate mzdy, platu, náhrady mzdy alebo náhrady platu.“
S poukazom na tieto skutočnosti má za to, že nebol jednak správne posúdený skutkový stav, správne
vymedzený skutkový dôvod, ako ho uvádzali v predchádzajúcich podaniach a prednesoch, ale má aj za
to, že zo strany žalovanej došlo k zneužitiu práva a inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru v

zmysle § 69 ods. 1 písm. b) nebol použitý správne a v súlade so zmyslom a účelom tohto ustanovenia.

Právny zástupca žalovanej udával, že v prípade výpočtu nároku za tie dva mesiace, ktoré si uplatnili
vychádzali z výpočtu, ktorý dostala zamestnankyňa od zamestnávateľa, čiže žalovaná od žalobcu a
preto uplatňovali takú sumu, akú uplatňovali, pretože vyplýva z písomnosti, ktorú súdu predložili. Čo sa

týka nároku za mesiac júl, nebolo možné aplikovať výpočet, ktorý vyplýval z výplatnej pásky žalovanej,
nakoľko tam boli zahrnuté zrážky z dôvodu absencií, tvrdili, že tieto zrážky nie sú oprávnené, nakoľko jej
pracovný pomer riadne skončil, takže preto museli urobiť iný výpočet, ktorý predložili. V čase skončenia
pracovného pomeru bol zamestnávateľ povinný zaslať mzdu zamestnancovi na dohodnutý účet a na
dohodnutý účet žalovanej žiadna mzdy za mesiac jún nikdy neprišla. Žalovaná nikdy nepožiadala

zamestnávateľa, aby jej posielal mzdu na iný ako dohodnutý účet. Zamestnávateľ jednoznačne porušil
Zákonník práce tým, že zamestnankyni na dohodnutý účet neposlal sumu mzdy. Žalovaná ani nemohla
rozumieť tomu listu zo 6.7., pretože bol naformulovaný v nadväznosti na obsah Dodatku k pracovnej
zmluve zmätočným a pretože spôsob výpočtu, aký uplatnili v tomto liste nebolo možné pochopiť.Uvádzajú na niektorých miestach minimálne dve rôzne sumy a z toho nie je zrejmé, či sú to absolútne
náklady na vzdelávanie alebo sú to tie 3/4, ktoré si majú uplatniť, toto nevyplýva ani z Dodatku, ani
z výpočtu, ktorý predložili a ani z listu, ktorý je v súdnom spise založený. Na jednom mieste je v tom

Dodatku uvedená ako celková suma tých nákladov 120.000 Sk, na inom mieste v prepočte je uvedená
ako celková suma 5.097,77 eura a na ďalšom mieste je 3.823,33 eura, ale už nie ako celkové náklady
na vzdelávanie, ale už len ako tie 3/4. Je to zmätočné, pretože zamestnávateľ mal jasne v tom Dodatku
uviesť, aké náklady bude zamestnanec povinný hradiť.

Podľa § 20 zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonník práce Zabezpečenie práv a povinností z pracovnoprávnych
vzťahov
(1) Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov možno zabezpečiť dohodou o zrážkach zo mzdy,
ručením alebo zriadením záložného práva.
(2) Uspokojenie nároku zamestnávateľa možno zabezpečiť dohodou medzi ním a zamestnancom o
zrážkach zo mzdy. Dohoda sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná.

(3) Ak vznikne podľa tohto zákona alebo podľa iného pracovnoprávneho predpisu povinnosť
zamestnanca zaplatiť pohľadávku zamestnávateľovi alebo ak vznikne povinnosť zamestnávateľa
zaplatiťpohľadávkuzamestnancovi,môžesaináfyzickáosobaaleboprávnickáosobazaručiťpísomným
vyhlásením, že túto pohľadávku uspokojí, ak tak neurobí sám dlžník.

Na rozdiel od možností poskytovaných občianskoprávnymi predpismi, Zákonník práce ako špeciálny
právny predpis pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov pripúšťa iba tri spôsoby zabezpečenia práv a
povinností, a to formou - uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy, ak ide o zabezpečenie uspokojenia
akéhokoľvek nároku zamestnávateľa vyjadriteľného v peniazoch,

Podľa § 155 cit. zák
(1) Zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje
umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady
ďalších nákladov spojených so štúdiom, a zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po skončení štúdia u

zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to
aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Dohoda sa musí uzatvoriť
písomne, inak je neplatná.
(2) Dohoda podľa odseku 1 <.

V predmetnom konaní sa domáhal žalobca neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
strany žalovanej zo dňa 26.7.2011. Poukázal na pracovnú zmluvu z 22.3.2010, hlavne na dodatok
k pracovnej zmluve č. 1 z 22.3.2011 obsahujúcu dohodu strán o prehlbovaní kvalifikácie žalovanej
podľa ustanovenia § 155 Zákonníka práce. V dohode sa zaviazal žalovaný, že vynaloží na prehĺbenie

kvalifikácie žalovanej náklady vo výške 3.983 eur a žalovaná sa zaviazala zotrvať v pracovnom pomere
po dobu dvoch rokov po skončení skúšobnej doby. Keďže absolvovala žalovaná školenie na prehĺbenie
kvalifikácie v dňoch 7.4.2010 až 14.4.2010 a pre prípad nedodržania záväzku žalovanej zotrvať u
žalobcu v pracovnom pomere sa dohodli strany, že žalovaná bude povinná žalobcovi uhradiť vyčíslené
náklady na prehĺbenie kvalifikácie, do troch dní od ich vyčíslenia a žalovaná 29.6.2011 doručila žalobcovi

výpoveď, výpovedná doba začala plynúť 1.7.2011 a skončila 31.8.2011, bolo žalobcovi zrejmé, že
31.8.2011 nastane skutočnosť, ktorá má za následok skončenie pracovného pomeru a tým skončí
pracovať žalovaná pred uplynutím doby, po ktorú sa zaviazala zotrvať v pracovnom pomere. Preto
žalobca aj zaslal žalovanej list zo 6.7.2011 na vyčíslenie pomernej časti nákladov na prehĺbenie
kvalifikácie a uplatnil si nárok na zaplatenie v dohodnutej lehote. Poukázal zároveň na dohodu o

zrážkach zo mzdy podľa ust. § 20 Zákonníka práce, keď sa dohodli v Dodatku k pracovnej zmluve a
žalobca tak 8.7.2011 zrážku zo mzdy žalovanej vykonal vo výške 359,29 eur. Na to reagovala žalovaná
tým, že 26.7.2011 doručila žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že ani po 15
dňoch po splatnosti nevyplatil žalobca mzdu za mesiac jún 2011, s poukazom na ust. § 69 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce. Žalobca tvrdiac, že zrážku zo mzdy vykonal oprávnene, oznámil žalovanej,

že považuje toto okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a trvá na tom, aby naďalej
vykonávala prácu podľa pracovnej zmluvy. V konaní bol podaný protinávrh zo strany žalovanej ako
vzájomný návrh za nevyplatenú časť mzdy jún 2011 vo výške 359,29 eur s 9 % ročným úrokom z
omeškania odo dňa 11.7.2011 do zaplatenia, nárok na nevyplatenú časť mzdy za mesiac júl 2011
vo výške 286,87 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 11.8.2011 do zaplatenia. Zároveň si

uplatňovala náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku za výpovednú dobu v trvaní dvoch
mesiacov v súlade s ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce vo výške 1.644,06 eur, spolu s 9,5 % ročným
úrokom z omeškania od 11.8.2011 do zaplatenia. Celková výška nároku vo vzájomnom návrhu bola
2.290,22 eur uplatnená žalovanou. Všetko žiadala vyplatiť do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Zároveň
žiadala vyplatiť aj náhradu trov právneho zastúpenia.

V predmetnej veci bolo zistené aj dopočutím žalovanej na odvolacom pojednávaní, že žalovaná
pracovala u žalobcu na základe pracovnej zmluvy z 22.3.2010 (listinný dôkaz č. l. 6-11). Tento pracovný
pomer bol dojednaný na dobu určitú do 21.3.2011.

Žalobca a žalovaná uzatvorili Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve 22.3.2010 (ktorý bol ako listinný dôkaz
oboznámený č. l. 12-14), keď v bode 3 sa dohodli v súvislosti s dohodou o prehĺbení si kvalifikácie
zamestnanca, že zamestnanec sa zaväzuje zotrvať u zamestnávateľa určitý čas (dva roky) v pracovnom
pomere, kedy táto lehota začne plynúť momentom skončenia skúšobnej lehoty. V bode 5 sa dohodli,
že náklady na prehĺbenie kvalifikácie pozostávajú z nákladov zabezpečenia školiacich priestorov a

prenášajúcich školiaceho materiálu, cestovného, ubytovania, stravného a mzdy zamestnanca. Celková
čiastka za celé školenie predstavuje 120.000 Sk, čo je 3.983 eur. V prípade, ak zamestnanec nesplní
svoj záväzok zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere počas dohodnutej doby, je zamestnanec
povinný zamestnávateľovi vyčíslené náklady na prehĺbenie kvalifikácie uhradiť do 3 dní odo dňa
doručenia ich vyčíslenia zamestnancovi. V bode 8 tohto Dodatku si uzatvorili, že zamestnanec a

zamestnávateľ sa dohodli, že v prípade, ak vznikne zamestnávateľovi nárok na úhradu nákladov za
prehĺbeniesikvalifikácie,zamestnávateľjeoprávnenývykonaťzrážkuzdisponibilnejmzdyzamestnanca
pri najbližšom zúčtovaní mzdy, a to vo výške sumy vyúčtovanej zamestnávateľom ako náklady na
prehĺbenie si kvalifikácie zamestnanca.Je nepochybné, že bol pracovný pomer medzi účastníkmi dojednaný na dobu určitú do 21.3.2011 v
zmysle Pracovnej zmluvy z 22.3.2010. V Dohode o zmene pracovnej zmluvy z 11.3.2011 (listinný dôkaz

č. l. 48) si účastníci uzatvorili, že doba určitá do 21.3.2011 sa mení na dobu určitú do 21.3.2012,
došlo teda k predĺženiu pracovného pomeru na dobu určitú podľa § 48 ods. 2 Zákonníka práce.
V tejto súvislosti považuje odvolací súd poukázať na to, že záväzok zotrvania žalovanej u žalobcu
uzavretý v Dodatku č. 1 pre prehĺbenie kvalifikácie bol po dobu dvoch rokov, pričom doba začínala
plynúť po skúšobnej dobe od 22.6.2010 a mala uplynúť 22.6.2012. Je zrejmé, že záväzok zotrvať u

zamestnávateľa nemôže presiahnuť dobu trvania pracovného pomeru. Táto časť Dodatku č. 1 o dohode
zotrvaniauzamestnávateľapodobudvochrokovjeneplatná,pretožejenemožnévzhľadomnauzavretie
pracovného pomeru na dobu určitú, ktorá je kratšia ako samotný záväzok. Doba určitá mala skončiť
trvanímpracovnéhopomerunazákladepredĺženiadohodyozmenepracovnejzmluvy21.3.2012,pričom
záväzokzotrvaniavpracovnompomereviažucisavsúvislostisprehĺbenímkvalifikácieboldo22.6.2012.
Vzhľadom na ust. § 37 ods. 2 O.z. treba túto časť dohody považovať za nemožnú podmienku, pretože

je táto dohoda zotrvania dlhšia ako samotná určitá doba pracovného pomeru žalovanej, jedná sa o
absolútnu neplatnosť v tejto časti.

Pokiaľ sa jedná o bod 8 predmetnej Dohody, tak v Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve nárok z disponibilnej
mzdy zamestnanca zamestnávateľ z dôvodu, že zamestnankyňa nezotrvala po dobu dohodnutú u

zamestnávateľa najskôr ukončením pracovného pomeru vznikne vznikom pohľadávky. Nie je správny
názor súdu prvého stupňa a tým ani názor samotného žalobcu uplatňujúceho si nárok na neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru, že podaním výpovede žalovanej bolo zrejmé, že nezotrvá
v pracovnom pomere po dobu dvoch rokov, preto si mohol uplatňovať svoj nárok na zaplatenie
pomernej časti nákladov na prehĺbenie kvalifikácie. Vznik pohľadávky však môže nastať najskôr

skončenímpracovnéhopomeru,ktorýjepresneokamžikom,kedysapohľadávkastávasplatnouapotom
nasleduje nárok v zmysle bodu 5 Dodatku č. 1 kedy v prípade, ak zamestnanec nesplní svoj záväzok
zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere počas dohodnutej doby je zamestnanec povinný
zamestnávateľovi vyčíslené náklady na prehĺbenie kvalifikácie uhradiť do 3 dní odo dňa ich doručenia
ich vyčíslenia zamestnancovi. Nemôže ich žiadať skôr, ako sa nesplnil záväzok žalovaného zotrvať u

žalobcu v pracovnom pomere. Počas plynutia výpovednej doby tak nemohol žalobca uplatňovať voči
žalovanej zaplatenie týchto nákladov. Žalobca už výzvou zo 6.7.2011 poukázal, že obdržal výpoveď
z pracovného pomeru, podľa ktorého je zrejmé, že pracovný pomer, na základe doručenej výpovede
29.6.2011, skončí uplynutím výpovednej doby 31.8.2011, preto keď sa žalovaná v bode 5 Dodatku č.
1 k pracovnej zmluve zo dňa 22.3.2010 zaviazala nahradiť spoločnosti náklady na školenie pre prípad

nezotrvania v pracovnom pomere, uplatňuje si žalobca nárok na náhradu pomernej časti nákladov na
školenie. V tejto výzve ďalej uviedol, že v pracovnom pomere predstavoval záväzok 731 dní, pričom v
pracovnom pomere zotrvala žalovaná 435 dní, čo je 59,51 % dohodnutej doby a preto si uplatňuje nárok
40,49%nákladovzaškolenie.Ďalejsapoukázal,žecelkovávýškanákladovnaškolenieje vsume3.983
eur, pričom žiadal zaplatiť žalobca 1.612,82 eur, čo je 40,49 % z tejto sumy, a to do 3 dní od doručenia

výzvy. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 155 ods. 3 Zákonníka práce účinného v čase
uzavretia dohody, kedy môže zamestnávateľ žiadať iba úhradu vynaložených nákladov vo výške 3/4
celkovej sumy vynaložených nákladov, tzn. že mohol požadovať iba úhradu z 2.987,25 eur a nie celkovú
výšku nákladov vo výške 3.983 eur. Žalobca si mal teda voči žalovanej uplatňovať iba nárok 40,49 %
zo sumy 3/4 z celkovej sumy vynaložených nákladov, teda zo sumy 2.987,25 eur. V tejto súvislosti je

však potrebné poukázať na splatnosť pohľadávky na úhradu nákladov, pretože v bode 5 je povinný
zamestnanec zamestnávateľovi vyčíslenie náklady na prehĺbenie kvalifikácie uhradiť do 3 dní odo dňa
doručenia ich vyčíslenia zamestnancovi v prípade, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u zamestnávateľa.
Žalobca už výzvou zo 6.7.2011 v čase plynutia výpovednej doby žiadal vyplatenie určenej výšky 40,49
% v sume 1.612,82 eur zo sumy nesprávne uvedenej ako celkovej výšky nákladov nie v 3/4 vo výške

3.983 eur, pričom podľa bodu 5 ich mal presne vyčísliť zamestnancovi žalovanej a až potom by prípadne
mohol postupovať podľa bodu 8 Dodatku č. 1 zrážkou z disponibilnej mzdy zamestnanca pri najbližšom
zúčtovaní mzdy. Vo vzájomnom návrhu poukázala však žalovaná na to, že v zmysle výpisu, ktorý je
založený ako dôkaz, jej bolo zaslaných na účet 311,61 eur, pričom jej malo byť za mesiac jún 2011
zaslaných 670,90 eur. Odhliadnuc od tohto nesprávneho postupu poukazuje odvolací súd tiež na ust. §

20 Zákonníka práce, že zrážku zo mzdy podľa dohody o zrážkach zo mzdy možno vykonať len za trvania
pracovného vzťahu a len potom, čo sa pohľadávka stane splatnou. Keďže sa pohľadávka stala splatnou
vznikom pohľadávky ukončením pracovného pomeru, nemohol žalobca postupovať v zmysle takejto
dohody o zrážky zo mzdy, ktorá môže byť uzatvárania len za trvania pracovného pomeru so zrážaním zomzdy zamestnanca, pričom vznik pohľadávky môže nastať iba najskôr skončením pracovného pomeru,
teda až 26.7.2011 a žalobca tak nemohol uskutočniť zrážku zo mzdy na základe takejto nesprávne
uzavretej dohody o zrážkach zo mzdy. Aj táto časť dohody Dodatku č. 1 o zrážke zo mzdy v zmysle ust.

§ 20 Zákonníka práce je nemožnosťou plnenia vzhľadom na realizáciu dohody o zrážkach zo mzdy len
za trvania pracovného pomeru. Pohľadávka žalovanej však sa stane splatnou a vznikne iba po skončení
pracovného pomeru.

Keďže žalovaná nemala vyplatenú časť mzdy za mesiac jún 2011 a neoprávnene jej žalobca 8.7.2011

poukázal na účet nie celú mzdu, ale len vo výške 311,61 eur, nemala tak žalovaná zaplatenú časť
mzdy za mesiac jún 2011. Nevyplatenie mzdy v plnej výške bolo dôvodom na postup podľa ust.
§ 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v čase nevyplatenia časti mzdy, teda že
zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu
mzdy, cestovné náklady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovne
neschopnosti zamestnanca alebo ich časť, do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. Je potrebné v tomto

poukázať, že aj čiastočné nevyplatenie alebo zadržanie splatnej mzdy zamestnávateľom môže byť
dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancom v zmysle ust. § 69 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce, tak ako bolo už judikované rozhodnutím R 25/2000. Takýto istý názor je aj v článku
- v právnickej literatúre v časopise Zo súdnej praxe č. 5/1999, že nevyplatenie mzdy podľa dohody o
mzde alebo jej časti je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca

v zmysle ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalovaná preto oprávnene z tohto dôvodu podala
okamžité skončenie pracovného pomeru listom z 26.7.2011 podľa ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, ktoré je určité, konkrétne a zrozumiteľné, pretože v ňom poukázala, že jej mzda za mesiac jún
2011 bola splatná a mala byť pripísaná na jej účet najneskôr dňa 10.7.2011. Poukázala na ust. § 69
ods. 1 písm. b), kedy môže pracovný pomer okamžite skončiť zamestnanec, ak mu zamestnávateľ

nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náklady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu
pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.
V okamžitom skončení pracovného pomeru ďalej uviedla, že ani po 15 dňoch splatnosti jej nebola
vyplatená mzdy za mesiac jún 2011, pričom formulácia, že jej nebola vyplatená mzda za mesiac jún 2011
nemôže spôsobovať formálnu neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď jej nebola

vyplatenáibačasťmzdyzamesiacjún2011;nároknaokamžitéskončeniepracovnéhopomeruzostrany
zamestnanca je daný v zmysle ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Preto odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 220 O.s.p. tak, že zamietol
návrh žalobcu o vyslovenie neplatnosti tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru z uvedených

dôvodov, pretože je platné. Žalobca neoprávnene zadržal časť mzdy zamestnanca - žalovanej, čím
bol daný dôvod pre žalovanú podať skončenie pracovného pomeru formou okamžitého skončenia
pracovného pomeru v zmysle ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce účinného v čase vykonania
tohto úkonu, v čase podania okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Okrem vyplatenia predmetnej časti mzdy ako aj časti mzdy za ďalší mesiac júl 2011 má v zmysle ust.
§ 69 ods. 4 Zákonníka práce zamestnanec, teda žalovaná, ktorá okamžite skončila pracovný pomer,
nároknanáhradumzdyvovýškepriemernéhomesačnéhozárobkuzavýpovednúdobudvochmesiacov.
Vzhľadom na nevykonanie dôkazov na preukázanie výšky uplatneného nároku na vyplatenie časti mzdy
dokladmi o výške príjmu za jednotlivé uplatnené obdobia, zároveň aj o výške priemerného mesačného

zárobku zo strany súdu prvého stupňa nebolo možné vyhovieť tomuto vzájomnému protinávrhu. Sporné
prejavy právnych zástupcov na odvolacom pojednávaní nasvedčujú tomu, že k tejto časti nároku nebolo
riadne vykonané dokazovanie a v tejto časti bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, čím sa účastníkom odňala možnosť konať pred súdom.

To bol preto dôvod na zrušenie veci v uplatnenom protinávrhu žalovanej podľa ust. § 221 ods. 1 písm.
f) O.s.p. a vrátenia veci na ďalšie konanie. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na súvisiaci
výrok o náhrade trov konania (ale aj v spojení s opravným uznesením č. k. 15Cpr/1/2011 - 267 zo dňa
14. októbra 2014, tak musel v zmysle ust. § 164 zrejmú nesprávnosť vo svojom výroku doplniť slovným
spojením: v spojení s opravným uznesením), keď v konečnom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne

o celkovej náhrade trov konania v súvislosti aj s týmto odvolacím konaním ako aj s odvolacím konaním
predchádzajúcim (§ 224 ods. 3 O.s.p.).Úlohou súdu prvého stupňa je preto rozhodnúť o vzájomnom návrhu žalovanej, ktorý musí byť jasný
a zrozumiteľný, odôvodnený príslušný nárok na náhradu mzdy zákonne pri náležitom odôvodnení
výšky priemerného mesačného zárobku (v zmysle Zákonníka práce je potrebné postupovať výpočtom

priemerného zárobku, ktorý sa vyčísluje z príjmov za prechádzajúci kalendárny štvrťrok a používa
sa počas celého nasledujúceho štvrťroka). Treba prihliadať na stanovisko žalobcu k tomuto nároku -
vzájomnému návrhu aj ako ho naposledy predniesol na odvolacom pojednávaní v záverečnom návrhu -
čo sa týka odpracovaných hodín, tých je podľa mzdovej dokumentácie 48, neospravedlnených absencií
32, to je spôsobené vlastne dňami, ktoré nastali po okamžitom skončení pracovného pomeru, kedy

zamestnankyňa nepracovala, ale bolo o nich účtované ako o neospravedlnených absenciách a pri
dočasnej PN a nemocenskej bolo 64 a 8 hodín. Zamestnávateľ teda za júl 2011 zúčtoval mzdu v súlade
so mzdovými podkladmi. Z dokumentácie k PN a registračných listov zo sociálnej poisťovne je zistiteľné
pokiaľ bola odporkyni zúčtovaná výplata - čistá mzda v celkovej sume 389,38 eur, tak bola zúčtovaná
v súlade s vedenou mzdovou dokumentáciou a bola tam zohľadnená PN a nemocenská. Znamená to,
že žalovaná musí konkretizovať a špecifikovať svoj nárok. K tomu vykoná prvostupňový súd náležite

dokazovanie vypočutím účastníkov, vyhodnotením predložených listinných dôkazov a potom o tomto
nároku, vzájomnom protinávrhu rozhodne. Rozhodne zároveň o trovách konania.

Podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p. zároveň rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho aj predchádzajúceho
konania.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.