Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 26, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/163/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6210205479
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6210205479.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: R. M.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX F., N. XXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX/10646/10,

o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 971,44 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 2Er/427/2010-18 zo dňa 4. 6. 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c) O. s. p., zamieta.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Oprávnenému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením, ktoré vydal vyšší súdny úradník, okresný súd exekúciu vykonávanú
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v zmysle ustanovenia
§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „EP“). O trovách exekúcie rozhodol tak, že oprávnenému uložil povinnosť

nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 39,83 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto
uznesenia.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej
rozhodcovskej, a. s, so sídlom Karloveské rameno č. 8, Bratislava, sp. zn. SR 22336/09 zo dňa 12. 1.

2010. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. 6030940
uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 4. 3. 2009. Súd tento zmluvný vzťah posúdil ako vzťah
spotrebiteľský aplikujúc ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“) a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení neskorších predpisov.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal aj na európsku právnu úpravu dotýkajúcu
sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, konkrétne na čl. 3 ods. 1 a čl.
6 ods. 1, bod 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“), ako aj na právny názor vyplývajúci z rozsudkov
Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 - 244/98 a vo veci C- 473/00.

Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveruakosúčastiformulárovejzmluvy.Spôsobakýmbolarozhodcovskádoložka
koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písmene q) bode 1 Prílohy k smernici v tom
význame, že rozhodcovské konanie nebolo dohodnuté ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo

zmluvy. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v
konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom bude takmer vždy veriteľ,
nakoľkomierajehoprávvočidruhejzmluvnejstranevsúvislostismieroupovinnostídlžníkazabezpečuje
takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo
strany dlžníka. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej

doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v
mieste jeho sídla, a to za účelom minimalizácie nákladov oprávneného a reálneho sťaženia uplatnenia
práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou, napriek jej formálnemu zneniu, reálne
dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na
svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť,

resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským súdom alebo v občianskom súdnom konaní.
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto rozhodcovská doložka reálne vopred vzdáva
práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy,
preto rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná
v zmysle ust. § 53 ods. 4 OZ.

V závere odôvodnenia exekučný súd uviedol, že rozhodcovské konanie, výsledkom ktorého bol
exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol v rozhodcovskom konaní vydaný, nemôže byť riadnym exekučným titulom na
vykonanie exekúcie vzhľadom na jeho nevykonateľnosť.

O trovách exekúcie rozhodol okresný súd s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 EP a uložil
oprávnenému povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, lebo k zastaveniu
exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného. Exekučný súd priznal súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému podľa príslušných ustanovení vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a

náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov ako oprávnene uplatnené trovy exekúcie
v sume 39,83 Eur.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote
odvolanie. Okresnému súdu vytýkal, že sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru
exekučný súd „nie je legitímne schopný vykonávať úkony“ smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil,
že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného

titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP. Uviedol, že
z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú,
a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné

právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 EP tak, ako ju v danej veci uskutočnil
exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom oprávneného na súdnu ochranu. Poukázal aj
na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva,
že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny
predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002

Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty,
v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel -
zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých
práv a uložených povinností rozhodnutiam rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby
exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených

rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi.
Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený v odvolaní ďalej uviedol, že exekučný súdnedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade
pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nemôže
ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie
§ 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku
rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ZoRK. Tvrdil, že súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkon rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania

realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Oprávnený si v odvolaní uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963
Zb, Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“) v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., v zmysle ktorého súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej

právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon
a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným

súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu

prameňapráva.ExekučnýsúdaplikovalustanovenieSmerniceRady93/13/EHS,ktoránemávšeobecnú
záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom
postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnému
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie

s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia
merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo oprávneného na súdnu

ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité
dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak
súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania

nenavrhli.

Oprávnený ďalej v odvolaní namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že
ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými

dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd
si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol
oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa
jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom

riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú
možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa
je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym

posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch, čo odôvodnil tým, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim
uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby vzmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej
platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ

ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním
zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške
0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku
z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní
úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje
lenvprípade,akporušízmluvnépodmienky.Oprávnenýďalejpoukázalnaskutočnosť,žeanizozákona,
ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej
sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom
konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe

rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a
platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi
poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon
exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Napadnuté uznesenie navrhol zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie, alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) prerušil a Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá
ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie)
budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona

a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podanážalobanarozhodcovskýsúdvoveci,vktorejjerozhodcovskoudoložkouvsúladevnútroštátnymi

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu, zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonná sudkyňa uviedla, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložila na rozhodnutie

odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením sp. zn. 13CoE/256/2012 zo dňa 05. 11. 2012
odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1,2 O. s. p. ako vecne správne
potvrdil. Proti predmetnému uzneseniu krajského súdu podal oprávnený dovolanie. Najvyšší súd SR

ako súd dovolací uznesením sp. zn. 2Oboer/38/2013 zo dňa 28. 11. 2014 uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 5. novembra 2012 č. k. 13CoE/256/2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho uznesenia NS SR uviedol, že z obsahu spisu zistil, že odvolací súd nerozhodol
o procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.(obsiahnutom v odvolaní č. l. 26) a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré
sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom odvolací súd podľa
súdu dovolacieho odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Dovolací súd v odôvodnení svojho

uznesenia ďalej konštatoval, že uvedená vada zakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. f) O.
s. p. a táto procesná vada je tiež dôvodom, prečo dovolací súd musí napadnuté uznesenie odvolacieho
zrušiť, nakoľko rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nemožno považovať za správne. So
zreteľom na uvedené Najvyšší súd SR dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa ust. §
243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní odvolací súd

posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a rozhodne o
ňom, pričom v novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania
v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.

Krajskýsúdakosúdodvolacísavprvomradevysporiadalsnávrhmioprávnenéhonaprerušeniekonania
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c) O. s. p. a následne preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s.

p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219
ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd v zmysle záverov NS SR prezentovaných v citovanom uznesení vo vzťahu k návrhu
oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. obsiahnutom v odvolaní

oprávneného doručeného súdu dňa 23. 08. 2012, uvádza, že oprávnený navrhol prerušenie konania a
zároveň žiadal, aby súd podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V uvedenej súvislosti
oprávnený ďalej uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej

istoty a s princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované
uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek
časovej limitácie. K uvedenému návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že
Ústavných súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver o oprávnení a zároveň povinnosti
exekučného súdu preskúmať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho formálnej

a materiálnej vykonateľnosti a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Napr. v uznesení IV.
ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011 Ústavný súd SR uviedol, že „exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a to nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj na účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. V uvedenom uznesení poukázal

Ústavný súd SR aj na ustálenú judikatúru NS SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 3Cdo/164/1996 z 27. 01.
1997, publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Z uvedeného je zrejmé, že Ústavný súd sa s

otázkou preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu už vysporiadal, čo znamená, že nie je dôvod
na prerušenie konania ani podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., nakoľko konajúci súd môže pri
posúdení tejto otázky vychádzať z predchádzajúcich rozhodnutí Ústavného súdu SR.

Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP odvolací

súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho
predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 OSP). Exekučný poriadok

vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností
konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis
(napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní
sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa §
56 Exekučného poriadku.

Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie (výkladu zmlúv; platnosti a
výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkovýstav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať
o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch
na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej
otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia
je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. „Pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky
nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s

právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj
v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej
únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací
súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto
situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa
už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva

Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd
nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Nie je tak daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.

Okresný súd odvolaním napadnutým rozhodnutím exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju,

lebo predmetný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským
súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný
súd rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
aplikujúc na zistený skutkový stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k

záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá
individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez
ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
príloheksmernici,resp.vexemplifikatívnomvýpočteneprijateľnýchzmluvnýchpodmienokobsiahnutých

v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č.
93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie
je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie konania z dôvodu
predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ OSP zamietol.

Po preskúmaní veci z hľadiska odvolacích námietok oprávneného odvolací súd uvádza, že okresný súd
správne ustálil, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva spotrebiteľská (s prihliadnutím na
účastníkov a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári). Podľa zákona „spotrebiteľ
je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti“ (§ 52 ods. 4 OZ) a špeciálne ohľadom

spotrebiteľského úveru „spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“ (§ 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov - účinný pred 11. 06. 2010, resp. ust. § 2
písm. a/ zákona číslo 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 11. 06. 2010). V zmysle citovaných ustanovení
je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku

definujepojem„spotrebiteľ“podstatneširšieakojedefinovanývust.§3ods.2Zákonaospotrebiteľských
úveroch, ktorý je lex specialis. Odvolací súd zdôrazňuje, že zmluvu o úvere uzatváral povinný ako fyzická
osoba, nie ako podnikateľ, preto táto zmluva spĺňa kritéria spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52
a nasl. OZ. Zároveň v týchto súvislostiach treba zdôrazniť, že odkaz na aplikáciu Obchodného zákonníka
ešte neznamená, že na spotrebiteľský vzťah v tých prípadoch, kedy je právna úprava obsiahnutá

v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisov, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie, nebude
musieť byť aplikovaný Občiansky zákonník.Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu
exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov,

za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem
iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na

vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj
materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3
Cdo 122/2011 zo dňa 9. 2. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí

rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.
Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez

návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so
zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods.
2 EP.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456¬/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1.
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak

bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu

rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil

rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa
§ 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok
súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným

predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho

exekútoranemácharaktersúdnehorozhodnutia.Neobstojípretoanitvrdenieoprávneného,žesúdmôže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,

kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje
za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať o
to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne

používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom
okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach
ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta
OZ.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k

záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Rozhodcovská
doložka sa nijako neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa
nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej
zmluvy. Ak bol úver poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať

len ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju ako
celok odmietnuť. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky
to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho
sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže
rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§

53 ods. 5 OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej
nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa je preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je
nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, iba ak si rozhodcovský
súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými
skutočnosťami rozhodnutie nedôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému
dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.

V rozsahu podaného odvolania odvolací súd preskúmal aj výrok rozhodnutia o trovách exekúcie pričom
zistil, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď o trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 1
EP a na náhradu trov súdneho exekútora zaviazal oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia §

219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne v celom rozsahu potvrdil.

O trovách pôvodného odvolacieho konania, dovolacieho konania a tohto odvolacieho konania odvolací
súd rozhodoval v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dospel k záveru, že aj
keď bol oprávnený v dovolacom konaní úspešný, oprávnenému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko

oprávnený zavinil, že exekučné konanie muselo byť zastavené, pretože nepredložil spôsobilý exekučný
titul. Exekučné konanie proti povinnému síce začalo, ale exekúcia neprebehla, a teda bola vedená
nedôvodne. Nedôvodne bol podaný aj návrh na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok neobsahujeustanovenie, podľa ktorého by v tomto prípade mal oprávnený nárok na náhradu trov konania, preto mu
odvolací súd náhradu trov konania nepriznal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.