Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 29, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/351/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202535
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202535.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov

senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
advokát, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o určenie, že žalovaná je zodpovedná za škodu
vzniknutú nesprávnym úradným postupom, o zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12C/135/2014-44 zo dňa 3.

novembra 2014 a uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12C/135/2014- 66 zo dňa 3. marca
2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody

vo výške 1.701,82 eura titulom majetkovej škody a 340,36 eura titulom nemajetkovej ujmy vzniknutej
žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „exekučný súd“), pretože
tento rozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu po
zákonom stanovenej 15 dňovej lehote a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Ustálená súdna
prax umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností, či neexistuje rozpor
žiadostialebonávrhualeboexekučnéhotitulu,pričomaktakýtorozporsúdzistí,jeoprávnenýuznesením
zamietnuťžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,natakétozamietnutiežiadostioudelenie

poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota. Súd prvého stupňa mal za to, že
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej aj EP) vyplýva, že zákon upravuje procesnú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom
(pritom od 01.06.2010 neplatí ani táto lehota, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/
a d/). Pokiaľ súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Lehota 15 dní sa nevzťahuje na prípad

zisteného rozporu a vydania uznesenia o zamietnutí žiadosti. Takúto lehotu v prípade negatívneho
rozhodnutia exekučného súdu zákon neukladá, pričom toto platilo aj pred dňom 01.06.2010 (nález
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 520/2012 zo dňa 10.07.2013). Exekučný súd je oprávnený aj povinný
z úradnej povinnosti tiež skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoréje objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, pokiaľ túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť. Samotné rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu,

pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny (rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 2Cdom 129/97 zo dňa 29.06.1999). Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti
o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí vždy
súd žiadosti vyhovieť. Nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou
normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo

nesúvisísrozhodovacoučinnosťouštátnehoorgánuaaktentopostupnenašielsvojbezprostrednývýraz
vo vydanom rozhodnutí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/04). Nesprávnym úradným
postupom je činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v jej dôsledku
dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej moci alebo
k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá objektívnu
zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch podmienok,

a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému a príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom konaní
a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní smerujúci síce k
vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Úradný postup nie je

možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré je potrebné
v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Súd prvého stupňa na základe vyššie uvedeného preto uzavrel,
že v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu súdu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania
zákonnej lehoty). Čo sa týka prieťahov v exekučnom konaní, otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
neboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov(prieťahyvkonanítvrdilžalobca),

je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Priebeh súdneho konania nie je
kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale výlučne
Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Rozhodnutie ústavného súdu žalobca nepredložil a

na toto sa v žalobe ani neodvolával. Takýto výklad vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 471/2012 zo dňa 07.05.2013, v zmysle ktorého v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných
práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sťažovateľ podal v súlade s ustanoveniami zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o
ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné všeobecné súdy. Ústavný súd tu
vyslovil názor, že až po konštatovaní porušenia základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy sa otvára možnosť
podať predmetnú žalobu. Navyše, ako aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, nie každý prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). Vychádzajúc z vykonaného
dokazovania považoval súd prvého stupňa nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Galanta za neopodstatnený. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, a teda nemožno konštatovať,
že v prejednávanej veci nebola nedodržaná lehota na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase podania

návrhu na súd lehotu neurčoval. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie,
neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky
súd pre ľudské práva. Lehota 15 dní sa nevzťahuje na prípad zisteného rozporu a vydania uznesenia o
zamietnutí žiadosti. Takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu zákon neukladá,
pričom toto platilo aj pred dňom 01.06.2010 (nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 520/2012 zo dňa

10.07.2013). Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie,
alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí vždy súd žiadosti vyhovieť. Práve táto
rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup
(uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.08.2009). Úradný postup nie je
možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré je potrebné

v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i hľadiskom
účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne moci smeruje. Súd prvého stupňa na základe
vyššieuvedenéhopretouzavrel,ževdanomprípadeknesprávnemuúradnémupostupusúdunedošlo(z
pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty). Čo sa týka prieťahov v exekučnom konaní, otázku, čiv konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(prieťahy v konaní tvrdil žalobca), je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu, najmä podľa základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS
41/02). Priebeh súdneho konania nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ale výlučne Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Rozhodnutie
ústavného súdu žalobca nepredložil a na toto sa v žalobe ani neodvolával. Takýto výklad vyplýva aj
z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012 zo dňa 07.05.2013. Ústavný súd tu vyslovil

názor, že až po konštatovaní porušenia základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy sa otvára možnosť podať
predmetnú žalobu. Navyše, ako aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, nie každý prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). Vychádzajúc z vykonaného dokazovania
považoval súd prvého stupňa nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Galanta za neopodstatnený. Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to

nepreukázanie nesprávneho úradného postupu súdu, reálne nepreukázanie vzniku škody, chýbajúca
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, ako aj nepreukázanie
dodržania zákonného postupu o podaní písomnej žiadosti k predbežnému prerokovaniu nároku boli
dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť. Žalobca vo svojom žalobnom
návrhužiadalovecirozhodnúťtzv.medzitýmnymrozsudkom(§152ods.2OSP).Rozhodnutieozáklade

veci medzitýmnym rozsudkom zohľadňuje zásadu účelnosti a je opodstatnené v prípade, ak by súd
prvého stupňa žalobe vyhovel a pokračoval by po právoplatnosti dokazovaním o výške uplatneného
nároku. Pri zamietajúcom medzitýmnom rozsudku nie je zrejmá jeho efektívnosť. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 151 ods. 1, 2 OSP, žalovanému ako procesne úspešnému
účastníkovi v spore vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, súd náhradu trov konania

nepriznal, pretože mu žiadne v konaní nevznikli.

Právne svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3, zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), článkom 48 ods. 2 veta

prvá Ústavy Slovenskej republiky, článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ustanoveniami § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. O náhrade trov konania rozhodol
podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP).

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca
a žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Podľa žalobcu sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol,
že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou
úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení
zodpovednostného právneho vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí

byť zrušené. Súd svojím rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty, ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej
lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu

neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu
za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký dopad môže mať

na výsledok konania skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila, samostatný odvolací návrh nepodala.Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 3 dní od
právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20,- eur podľa položky

7a Sadzobníka poplatkov s tým, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil. Odvolanie odôvodnil tým, že
napadnuté uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, žiadne skutkové a právne dôvody, ktoré viedli

súd k jeho vydaniu. Súdny poplatok vo výške 20,- eur mu bol vyrubený za podané odvolanie. Súd
však uviedol, že súdny poplatok bol vyrubený v zmysle položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. (v ďalšom texte ZoSP). Podľa položky 7a sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobený nezákonným úradným
rozhodnutím orgánom verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehajú len žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu

nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke
1 sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobca však podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd
nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto
nemôže byť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. V tejto súvislosti odvolateľ
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007. V prílohe ZoSP

nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu
súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. Použitie analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku je vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy
vylúčené. Navyše podľa ustanovenia § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa

stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie
teda začalo za účinnosti zákona č. 286/2012 a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) ZoSP
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov-Občianskehosúdnehoporiadku-ďalejlenOSP),pozistení,žeodvolaniapodalvčasúčastník
konania (§ 201, § 204 OSP), proti rozhodnutiam, proti ktorým je opravný prostriedok prípustný (§ 202
OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania,
(§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok aj napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa sú vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0,
t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady

rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Predmetomkonaniajenároknanáhradumajetkovejškodyvsume1.701,82eurtitulommajetkovejškody
a 340,36 eura titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradnéhopostupu exekučného súdu spočívajúceho v rozhodnutí o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej 15 - dňovej lehoty.

Úlohou odvolacieho súdu je posúdiť správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý žalobu
v celom rozsahu zamietol.

Žalobca sa svojou žalobou domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody vo výške 1.701,82 eura. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu istiny s

príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
zmluvou o úvere. V skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca
vzhliadol nesprávny úradný postup exekučného súdu. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch - vo výške a 340,36 eura (20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom), pretože

samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca
tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a

zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.

Z obsahu spisu Okresného súdu Galanta odvolací súd zistil, že dňa 27.04.2010 podal súdny
exekútor na Okresný súd Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci
oprávneného - žalobcu proti povinnej A. M. na vymoženie istiny 365 eur s príslušenstvom (zmenkový
úrok 0,25% denne od 25.08.2009, úrok 6% ročne od 09.11.2009 a trovy konania). Exekučným titulom
v danej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave č. k. SR 22360/09 zo dňa

12.01.2010. Okresný súd Galanta postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej aj EP)
uznesením č. k. 5Er/390/2010-32 zo dňa 11.01.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej doložky zamietol. Voči tomuto uzneseniu
oprávnený nepodal odvolanie a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 22.02.2011. Uznesením č.
k. 5Er/390/2010-39 zo dňa 04.03.2011 bolo s poukazom na § 44 ods. 3 Exekučného poriadku exekučné

konanie zastavené.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vo veci správne aplikoval ustanovenia zákona č.
514/2003 Z.z..

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní. Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s
ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť. Ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na
ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným
rozhodnutím škoda vznikla.

Podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1
možnopriznaťibavtedy,akpoškodenýpodalprotinezákonnémurozhodnutiuriadnyopravnýprostriedok
podľaosobitnýchpredpisov.Splnenietejtopodmienkysanevyžaduje,akideoprípadyhodnéosobitného

zreteľa.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije

a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo v znení platnom a účinnom ku dňu vydania poverenia
na vykonanie exekúcie , právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode.

Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu vydania poverenia na vykonanie
exekúcie , lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti
do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Ústavným
základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu

verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených

podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §

9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkciealebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná

(pri rozhodovacej činnosti) ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v

súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora
vydal po uplynutí zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty.

Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému
súdu dňa 27.04.2010 za účinnosti ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31.05.2010. Podľa tohto ustanovenia súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu (prvá a
druhá veta § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Z uvedeného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že poverenie mal exekučný súd vydať v lehote 15 dní od doručenia žiadosti.

Na základe uvedeného je však potrebné konštatovať, že exekučný súd nepostupoval v súlade s
ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, keď na základe
žiadosti súdneho exekútora (doručenej súdu dňa 27.04.2010) uznesením č. k. 5Er/390/2010-32 zo dňa
11.01.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodov

neplatnosti rozhodcovskej doložky.

Ako už bolo konštatované, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené
súčasne. Odvolací súd ďalej konštatuje, že žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal -
nepreukázal nesprávny úradný postup a odvolací súd sa plne stotožňuje aj so závermi súdu prvého

stupňa uvedenými v jeho rozhodnutí v tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní
vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody, a
preto jeho námietky uvádzané v odvolaní sú irelevantné. Taktiež je potrebné súhlasiť s tým, že žalobca
nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, existenciu ktorej tvrdil v
žalobe. Tiež je správny záver súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi

postupom súdu prvého stupňa v exekučnom konaní a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej
ujmy.

Odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné. Žalobca nešpecifikoval, akým postupom súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký

závadný (zákonu sa priečiaci) procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP významná,
ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. Z obsahu spisu v preskúmavanej veci odvolací súd nezistil žiadne
skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že súd prvého stupňa odňal žalobcovi možnosť konať
pred súdom. Nedôvodná je námietka, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty - tento názor sa v odôvodnení rozhodnutia nenachádza.
Poukázanie na skutočnosť, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy je tiež zmätočné - z

obsahu preskúmavaného spisu nevyplývajú žiadne návrhy žalobcu na vykonanie dôkazov, naopak,
žalobca už vo svojej žalobe uvádza, že vyčíslenie škody vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu
ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné účtovné doklady,
pracovné a obchodné zmluvy predložiť súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani
polemizovanie súdu prvého stupňa o limitácií dĺžky súdnych konaní.

Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke s výnimkou vyššie uvedenej aplikácie ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá skutočnosť však na správne rozhodnutie súdu nemala vplyv.Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia
uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20,- eur podľa položky 7a Sadzobníka
poplatkov s tým, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým
bol žalobcovi vyrubený súdny poplatok za podané odvolanie.

Úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov (ZoSP). Výpočet poplatkových úkonov a bližšie podmienky ich platenia sú
obsiahnuté v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona. Keďže odvolacie

konanie na základe odvolania žalobcu bolo začaté podaním jeho odvolania dňom 26.11.2014, na
vyrúbenie súdneho poplatku za odvolanie je potrebné aplikovať Zákon o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania, rsp.
v znení po 30. septembri 2012, kedy bola uvedená poplatková povinnosť zavedená do zákona. Táto
poplatková povinnosť stále trvá, zmenená ani zrušená nebola.

V zmysle § 2 ods. 4 ZoSP v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní
ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) ZoSP poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a dovolania, ak je

poplatníkom odvolateľ a dovolateľ a poplatok je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1
cit zák.). Sadzba poplatku je pritom uvedená v sadzobníku buď percentom zo základu poplatku alebo
pevnou sumou (§ 6 ods. 1). Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie
na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§
6 ods. 2).

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1.10.2012 zo žaloby na náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20,- eur.

V preskúmavanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak
žalobcovizapodanéodvolanievyrubilsúdnypoplatokvovýške20,-eur vzmyslepoložky7asadzobníka
ZoSP.

Odvolací súd zastáva názor, že poplatková povinnosť žalobcu za podané odvolanie sa neviaže na

znenie ZoSP účinného ku dňu podania žaloby na súd, ale na znenie zákona účinného, kedy vznikla
poplatková povinnosť t.j. kedy žalobca podal odvolanie, čím začalo odvolacie konanie a to s poukazom
na znenie ust. § 5 ods. 1 písm. a) ZoSP. V danom prípade sa tak stalo za účinnosti ZoSP v znení od
1.10.2012(ZoSPvznenízákonač.286/2012Z.z.),ktorýmbolazaloženápoplatkovápovinnosťzožaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom vo výške 20,- eur a preto je potrebné aplikovať toto zákonné ustanovenie. Neobstojí
preto námietka žalobcu, že súd prvého stupňa vyrubením tohto súdneho poplatku určil súdny poplatok
nad rámec zákona.

Odvolacia argumentácia žalobcu, podľa ktorej bolo konanie oslobodené od súdnych poplatkov už

pri podaní žaloby, a preto mu nevznikla ani povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie a dovolanie je
nenáležitú a nezodpovedajúcu prechodnému ustanoveniu § 18ca zákona ZoSP k úpravám účinným
od 1. októbra 2012. V danom prípade je poplatkovým úkonom odvolanie a dovolanie podané po 30.
septembri 2012, preto konanie o odvolaní žalobcu nie je oslobodené od súdneho poplatku za odvolanie
a dovolanie.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, podľa ktorej žalobca podal odvolanie a nie žalobu, len ktorá je podľa
znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je oprávnený svojvoľnerozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto odvolateľ nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uzatvára nasledovné:

Podľa § 1 zákona ZoSP sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa
tieto vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Pritom treba dôrazne rozlišovať úkony,
ktoré sa spoplatňujú, od konaní súdov.

Konaním na návrh (resp. na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Za konanie sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred
súdom prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 cit. zák.). Cit.
ust. § 6 ods. 2 pritom výslovne zakotvuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa vyberá
i v odvolacom konaní vo veci samej.

Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Sadzobník súdnych poplatkov sa s touto problematikou
vysporiadal tak, že vytvoril štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v
občianskom súdnom konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov

štátnej správy súdov, no a posledná IV. časť je venovaná poplatkom za úkony prokuratúry.

Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 cit. zák.). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ako návrh na začatie odvolacieho konania. Je to spôsobené tým, že
zákon síce pri vymedzení pojmov nie je dôsledný, avšak z celkovej konštrukcie úpravy súdnych

poplatkov v sadzobníku tvoriacom prílohu ZoSP nemožno spochybniť to, že poplatková povinnosť
stanovená položkou 7a sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
odvolacie konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj
poznámku 3 uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v

odvolacom konaní vo veci samej“, je preto potrebné vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona
včítane sadzobníka súdnych poplatkov (oddelené štyri časti) tak, že sa vzťahuje na celú prvú časť
upravujúcu poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, teda aj k položke 7a,
ktorou je určený súdny poplatok za občianske súdne konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa položky 7a Sadzobníka v znení účinnom od 1. októbra 2012 sa za žalobu o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na
jednom stupni (§ 6 ods. 2 prvá veta ZoSP). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá aj v odvolacom

konaní vo veci samej. Za dovolanie sa vyberá poplatok vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v
Sadzobníku. Z uvedeného vyplýva, že sám zákonodarca pre poplatkové účely rozlišuje medzi konaním
na jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím. Poplatková povinnosť za odvolanie (dovolanie) sa
posudzuje podľa právneho stavu platného v čase začatia odvolacieho (dovolacieho) konania.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že ak žalobca napadol predmetný rozsudok vo veci samej v
zákonnej lehote odvolaním, súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením správne podľa položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov (v spojení s vyššie cit. ust. zákona o súdnych poplatkoch) žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie a to v správnej výške 20,- eur. Preto odvolací
súd toto rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil.

Odvolací súd s poukazom na uvedené dôvody napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako v celom
rozsahu vecne správne, s použitím § 219 OSP potvrdil.

V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto jej v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224

ods. 1 OSP vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Žalovaná
si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle 151 ods. 1 OSP neuplatnila (a podľa obsahu
spisu jej ani žiadne nevznikli), preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.