Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 18, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21CoE/37/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607209265
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5607209265.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu T. XX, XXX XX C., vo veci exekúcie oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne
zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, zast. konateľom doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom, proti povinnému: S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom

XXX XX N. XXX, štátny občan SR, pre vymoženie pohľadávky vo výške 1.040,46 Eur s prísl., o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/890/2007-17 zo dňa
10.08.2012, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

Návrh oprávneného zo dňa 31.08.2012 na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

zamieta.

Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom okresný súd vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil. Oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal. Súdnemu exekútorovi

náhradu trov exekúcie nepriznal.
Svoje rozhodnutie, čo do výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil,
odôvodnil, s poukazom najmä na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku;
§ 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2 z. č. 244/2002
Z. z. a § 23a ods. 1 z. č. 634/1992 Zb., tým, že rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka zmluvy
o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou, obsiahnutá v bode 17 Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru
sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere č. 7391111 uzavretej medzi povinným a oprávneným dňa
13.10.2006. Okresný súd vyhodnotil vzťah medzi oprávneným a povinným založený zmluvou o úvere
ako spotrebiteľský právny vzťah. Okresný súd preskúmal povahu rozhodcovskej doložky a dospel k
záveru, že praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v
bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť

svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu
u vopred ním vybraného rozhodcovského súdu, čím reálne došlo k narušeniu zákonom sledovanej
rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy
reálne vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože
nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a je dodávateľom pripravená ako súčasť vopred pripravených
podmienok predloženej zmluvy, ktoré nemá spotrebiteľ možnosť ovplyvniť. Zmluvná podmienka

spotrebiteľa núti podrobiť sa neodvolateľne rozhodcovskému konaniu a vzdať sa tak ústavného práva
na spravodlivý proces pred nezávislým súdom vo všetkých prípadoch, ak bude vystupovať na straneodporcuadodávateľsabudevočispotrebiteľovidomáhaťsvojichprávžaloboupodanouunímvybratého
rozhodcovského súdu. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej doložky je zrejmé, že oprávnený už
od začiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcom za účelom reálneho

sťaženiauplatneniaprávspotrebiteľa,čopotvrdzujeimnožstvoexekučnýchvecísobdobnýmskutkovým
základom vedených nielen na tamojšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané
na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Ak je rozhodcovská
doložka súčasťou vopred pripravených zmluvných podmienok bez možnosti ich modifikácie, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. V tomto smere dáva súdu

za pravdu aj neskoršie prijatá novela Občianskeho zákonníka, ktorá z. č. 568/2007 Z. z. účinným
od 1.1.2008 zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r/. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresný súd
poukázal tiež na to, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť, okrem iných,
podmienku písomnej formy. Písomná forma v danom prípade nie je splnená. Dlžníkovo vyhlásenie,
že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru a zaväzuje sa ich dodržiavať nie
je dodržaním písomnej formy tak, ako ho predpokladá ust. § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní, keď rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami
(chýba podpis dlžníka a veriteľa), ale len vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Keďže
rozhodcovský rozsudok vydaný v predmetnej veci je z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu odvíjajúcej sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, okresný súd v zmysle § 57 ods.

1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Pokiaľ ide o trovy
exekúcie, súdny exekútor deklaroval svoje právo na trovy exekúcie, ale v lehote stanovenej súdom
si nesplnil povinnosť ich preukázať a vyčísliť, okresný súd preto rozhodol tak, že ich náhrada sa
súdnemu exekútorovi nepriznáva. Oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko nebol v
exekúcii podaním návrhu na vykonanie exekúcie úspešný, keď táto bola vyhlásená za neprípustnú a

zastavená z dôvodu neexistencie vykonateľného exekučného titulu.

Proti vyššie uvedenému uzneseniu podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie oprávnený.
Podľa jeho názoru súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces

zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na
základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej aj „ZoRK“). Súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou označeného
ustanovenia sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného

titulu (ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako
exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom
okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality
(čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie
je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci

s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu
došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Exekučný súd je v oblastí prieskumu
rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň

negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40
a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní
vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ochranu
práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu
cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou

zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť. a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel
je odlišný. Vyššie uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania. Pokiaľ je postupom podľa ust. § 40 a
nasl. ZoRK žalobou napadnutý rozsudok rozhodcovského súdu, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno

tu zaťažuje žalobcu (v okolnostiach prípadu dlžníka), ktorý sa domáha zrušenia rozsudku a jeho
nahradenia rozsudkom všeobecného súdu (prípady ust. § 40 ods. l písm. a/ a c/) alebo jeho nahradenia
novým rozsudkom rozhodcovského súdu. Prostredníctvom posudzovania rozsudku rozhodcovského
súdu exekučným súdom sa však ten istý žalobca (v okolnostiach prípadu dlžník) tohto zákonnéhobremena zbavuje a prenáša sa na druhú stranu (v okolnostiach prípadu veriteľa), ktorý je v danej situácii
znevýhodnenou stranou, pretože legitímne očakával, že nastanú účinky, s ktorými ZoRK a Exekučný
poriadok spája právoplatnosť rozsudku, avšak bez toho, aby mohol akokoľvek reagovať na myšlienkové

úvahy exekučného súdu (v konaní začatom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK má veriteľ ako žalovaný
k dispozícii celý priestor občianskeho súdneho konania), toto legitímne očakávanie stráca. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ust. §
40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené
s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna

interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil
exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality,
princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Exekučný súd ani nemohol
interpretovať za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to preto, že tento
procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol

už exekučným súdom platne vykonaný. Ďalej oprávnený poukázal na to, že ak ustanovenie § 41
ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty
nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov,
potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať

do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového
obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom
(fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov alebo
iných prostriedkov nápravy je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore

s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí
neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009).
Zákon o rozhodcovskom konaní (procesný predpis) zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt
alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto

lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského sudu právoplatné, pričom je tým
založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane
účinkov, ktoré na jeho základe nastali (ust. § 35 ZoRK v spojení s ust. § 159 O.s.p.). Pokiaľ
by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna
istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek

ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť
alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu. Zákonodarca priznal všeobecným
súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o
zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe
zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu

tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý (ust. § 1 ods. l ZoRK).
Všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy
do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Poukázal aj na ust. § 7 ods. l O.s.p., ktoré
vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona

prislúcha inému orgánu (v okolnostiach veci rozhodcovskému súdu). Všeobecný súd vo veci žalobcu
(veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či
príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.
Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to
vplyvnavyššieuvedenétvrdenieatopreto,ževčase,keď došlokvydaniurozhodnutiarozhodcovského

súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť
možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ
takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie
rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Vzhľadom na to, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského

rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,
ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. § 159 ods. 2 O.s.p.). V štádiu posudzovania
splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, exekučnýsúd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného
súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom.Anivprípadepasívnehosprávaniaúčastníkavkonaní,vktorom

bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného
titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je
rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd. Ak by sa súd nestotožnil s prezentovanou
argumentáciu, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods.

2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

Oprávnený poukázal na nesprávnu interpretáciu ust. § 45 ods. 2 ZoRK. Všeobecný súd interpretoval a
následne aplikoval označené ustanovenie tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd

zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. l písm. b) alebo
c) ZoRK. Ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade
zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania

(ust. § 45 ods. l ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského
súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu
umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho
o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Ústava Slovenskej republiky v článku 12 ods. 2 ustanovuje
všeobecný zákaz diskriminácie. Zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na

súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. l Dohovoru),
práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. l Ústavy SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie
majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). V prípade výkonu a ochrany práva na súdnu ochranu a
práva na spravodlivý súdny proces exekučný súd zaobchádzal odlišne so žalovaným - povinným na
strane jednej a žalobcom - oprávneným na strane druhej. Povinný mal zaručený výkon všetkých práv,

ktoré sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, a boli mu
taktiež poskytnuté všetky záruky spravodlivého prerokovania veci pred súdom. Žalobca (oprávnený),
aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní
pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Žalobca
(oprávnený) však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a

toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný.
Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočností, ktoré by mohli objektívne a
rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločností podnikajúcej v
oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom

špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Konkrétne odlišnosti v zaobchádzaní
a rozdiely vo výkone a ochrane práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces,
ako napríklad nevypočutie žalobcu - oprávneného, alebo neoboznámenie žalobcu (oprávneného) so
stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, vyplývajú zreteľne z napadnutého rozhodnutia a príslušného
súdneho spisu. Oprávnený tvrdí, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto

súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady
„rovností zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej
právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv, a to spôsobom,
ktorý je nezlučiteľný s čl. 46 ods. l Ústavy a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru. V danom prípade okresný
súd bez toho, aby akokoľvek vypočul žalobcu (oprávneného), rozhodol o jeho právnom postavení (o

jeho práve), a to výrokom o zastavení exekúcie. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho
právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom
však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil
exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie

akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu (oprávneného), došlo k zmareniu exekúcie. Žalobca (oprávnený)
však je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene
ho preto voči povinnému vymáhal. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával
voči žalobcovi (oprávnenému) averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýšnutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť žalobcu (oprávneného) a umožniť mu tak prejaviť svoj
názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s
dodržaním zásady „rovnosti zbraní". Žalobca (oprávnený) ako účastník konania nebol oboznámený s

tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s
úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov
a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry Súdu nemôže
vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní

nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou
konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Zákonodarca správne poskytuje v konaní vedenom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK žalobcovi,
ale aj žalovanému, možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozsudku

rozhodcovského súdu a presadzuje tak zásadu dvojinštančnosti konania aj v takomto prípade. Negácia
zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach
právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho
právo na spravodlivý súdny proces. Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby
v tom smere vykonal dokazovanie. Napr. dospel k záveru, že rozhodcovské konanie je pre povinného

ako spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Exekučný
súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti, akoby v nich vykonal dokazovanie.
Exekučnýsúdvšakvovecidokazovanienevykonávalakzáveromdospellennazákladedomnienok,bez
reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie.

Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá
dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Aj
v prípade, ak by oprávnený akceptoval názor súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, táto právomoc
súdu by nebola bez obmedzení. Z úradnej povinnosti je súd oprávnený preskúmať nedostatky uvedené
v § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK a je oprávnený skúmať, či plnenie podľa rozhodcovského rozsudku je

objektívne možné, právom dovolené a neodporuje dobrým mravom. Zákonodarca tak stanovuje okruh
otázok, ktoré majú byť z úradnej povinnosti skúmané, pričom tieto dôvody nie je možné rozširovať.
V ust. § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK je pritom uvedený odkaz na ust. § 1 ods. 3 ZoRK, kde je uvedený
okruh vecí, ktoré nemôžu byť riešené v rozhodcovskom konaní. Ide o cit.: „spory a) o vzniku, zmene
alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, b) o osobnom stave, c)

súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, d) ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho
konania.“ V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom
v tejto exekučnej veci, neriešil spor uvedený v ust. § 1 ods. 3 ZoRK. Ust. § 40 ods. 1 upravuje
právo účastníkov rozhodcovského konania domáhať sa žalobou podanou na príslušnom súde zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku z tam uvedených dôvodov. V ust. ods. 1 písm. c) ako jeden z

dôvodov pre napadnutie rozhodcovského rozhodnutia uvádza, že jeden z účastníkov rozhodcovského
konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. V písmene d) tohto ustanovenia je uvedený dôvod,
že sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského
konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal a nakoniec v písmene j) sa uvádza dôvod,
že pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

Ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými
dôvodmi, stanovenými v ust. § 45 ZoRK by nepochybne v písmene b) okrem § 40 písm. a) a b) uviedol
aj ďalšie písmená § 40, a teda ďalšie dôvody, resp. okruhy prieskumu exekučného súdu. Ďalšie dôvody
tam však uvedené nie sú, exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu
svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť. V exekučnom konaní

skúmaldodržiavanieustanoveníoochraneprávspotrebiteľa(§40ods.1písm.j/ZoRK),skúmalplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c) ZoRK) a skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala
aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná (§ 40 ods. 1 písm. d/ ZoRK). Navyše súd
pri tomto protiprávnom prieskume dospel k záveru, že je tu dôvod na zastavenie exekúcie. Súd tak vec
nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom zastavil exekučné konanie, čím odňal účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom. Súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka,
ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon
je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c)
ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrýmimravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Zákonodarca nemal v úmysle
umožniť exekučnému súdu prieskum rozhodcovskej doložky, ale len prieskum plnenia priznaného
rozhodcovskýmrozsudkom.Prieskumudoložkyslúžiodlišnýinštitút,ktorýjeupravenývust.§40ZoRKa

ktorýpovinnýnevyužil,apretovzáujmeprávnejistotyakopilieruprávnehoštátujepotrebnékonštatovať,
že rozhodcovská doložka nebola napadnutá, a preto je v súlade s právom. Exekučný súd preto nebol
oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, pretože mu to právny poriadok neumožňuje.
Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať
platnosť rozhodcovskej doložky, odvolateľ tvrdil, že táto je platná. Exekučný súd dospel k záveru,

že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným predstavuje spotrebiteľskú
zmluvu. V zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že cit.: spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka")“ Od 1.1.2008 je na základe ust.
§ 53 ods. 4 písm. r) OZ za neprijateľnú podmienku považované aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu,
však nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom
zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o
fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že
v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na

ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k
záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len
spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi
dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Rovnako
nie je možné súhlasiť s tým, že ide o neprijateľnú podmienku, podľa všeobecného ustanovenia § 53

ods. 1 OZ, teda že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnosť práv účastníkov rozhodcovského
konania bola v rozhodcovskom konaní dodržaná a rovnako aj všetky ďalšie procesné práva účastníkov
konania.Exekučnýsúduvedenéustanovenievykladánesprávne,atotak,žedlžníkovineboloumožnené
využiť štandardný súdny proces pred všeobecným súdom, ktorý je zdĺhavý, umožňuje dlžníkovi

spôsobovaťodďaľovaniekonečnéhorozhodnutia,využívaťrôzneobštrukcie,nezúčastňovaťsakonania,
následne využívať aj neodôvodnené opravné prostriedky a tým zásadným spôsobom mariť výkon
legitímnych práv oprávneného. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie
rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. K

uvedenému záveru súd nedospel na základe skúmania rozhodcovského konania, ale len na základe
domnienky, nešpecifikovaného predpokladu a vlastného nepodloženého úsudku. Oprávnený nesúhlasil
ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských
úveroch účinnom k 30.1.2007 rozumie „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy

o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme". Oprávnený
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka,
na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez
ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1
Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obchodného zákonníka
s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným
(§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka); teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako

podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza
v odôvodnení prvostupňový súd. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si
môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery, a to či bude splácať v pravidelných
mesačných alebo v pravidelných štrnásťdňových splátkach a v tomto intervale si určí i deň splatnosti

splátky. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie
splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Z gramatického a logického výkladu
ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských vyplýva, že okrem všeobecných náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskomúveremusípredmetnázmluvaobsahovaťajnáležitostivymenovanézaslovom„najmä",ku ktorým je možné pridať ešte ďalšie. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo
strany

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom
o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby,
cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom
odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). S poukazom na vyššie uvedené a vzhľadom na

charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na
základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona. Oprávnený rovnako poukazuje na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania.
Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. okrem iného
aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle

bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25
% z dlžnej sumy za každý deň omeškania, odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho
uhradenia. Tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné
podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo
mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského

konania, ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi.
Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov,
nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol
úver povinnému (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinného), a s

ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť,
že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, účastníci dohodli úroky z omeškania vo
výške 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj
súd rešpektovať. Dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje
povinnostivyplývajúcemuzdohodnutejzmluvy.Kpoplatkuzaposkytnutieúveruapoplatkuzazasielanie

upomienok uviedol oprávnený, že má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj predmet
podnikania -poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Bol preto názoru, že v zmysle § 499 Obchodného
zákonníka bolo možné dojednať odplatu - v tomto prípade príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z
dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou.

Oprávnený zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie,
súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie
vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup

vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45
ZoRK, dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po
tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä

právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné
užívaniemajetku).Súdvexekučnomkonaníniejeoprávnenýzúradnejpovinnostivysloviťneprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Oprávnený zotrvával na
legitimite exekučného titulu oprávneného a preto žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby prerušil konanie

postupompodľa§109ods.1písm.c/O.s.p.apodľačl.267ZmluvyofungovaníEÚpredložilprejudicálne
otázky Súdnemu dvoru EÚ. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na smernicu
Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia prekladu textu písmena q/ bodu 1
prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je nesprávna v
rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi

ustanoveniamivýhradnearbitrážou“.Uviedol,ževzhľadomnapožiadavkyjednotnejaplikácieajednotnej
interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných
jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo
slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva,že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy
zakázané. V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav
právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), aby odvolací súd konanie podľa

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku,

je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47

ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesné
a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

K odvolaniu oprávneného sa povinný vyjadril. Uviedol, že súhlasí s rozhodnutím okresného súdu a

navrhuje prijať vnútorné opatrenia v spoločnosti Pohotovosť, nakoľko podľa jeho názoru spoločnosť
nemá prehľad o svojej klientele, o splátkovom režime, o svojich aktivitách pri vymáhaní pohľadávok a
pod.

Napadnuté uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudkyňa okresného súdu odvolaniu

oprávneného nemienila vyhovieť v celom rozsahu a predložila v zmysle § 374 ods. 4 druhá veta O.s.p.
vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 8CoE/74/2012 tak, že návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol, uznesenie okresného súdu potvrdil a účastníkom náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal. Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal oprávnený
dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 29.09.2015, sp. zn. 2 Oboer/211/2014
tak, že uznesenie krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň v
podanom dovolaní oprávnený navrhol prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v
spojenís§243cO.s.p.apodanieprejudiciálnejotázkynaSDEÚ.Dovolacísúdtentonávrhnaprerušenie

dovolacieho konania zamietol.

Proti výroku uznesenia krajského súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podal oprávnený
odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 25.07.2013, sp. zn. 2 OboE/2/2013
tak, že odvolacie konanie zastavil.

Vzhľadom na to, že dovolací súd zrušil rozhodnutie krajského súdu v napadnutej časti, t.j. časti, ktorou
uznesenie okresného súdu potvrdil, dovolaním zostal nedotknutý výrok krajského súdu o zamietnutí
návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243c O.s.p. a
podanie prejudiciálnej otázky na SDEÚ (rovnaký návrh podal oprávnený aj v dovolacom konaní).

Krajský súd preto po vrátení veci na ďalšie konanie prejednal opätovne odvolanie oprávneného z č.
l. 25 (okrem návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ktorý ostal nedotknutý
dovolaním).

Dovolací súd v rozhodnutí o dovolaní vytkol krajskému súdu, že nerozhodol o návrhu oprávneného na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a podaní Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá
veta) Ústavy SR pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektovpráva v právny poriadok a v odôvodnení neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom
na prerušenie konania nezaoberal, čím odňal oprávnenému možnosť konania pre súdom v zmysle ust.
§ 237 písm. f/ O.s.p.

Krajský súd ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods.
1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom, bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne

správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že viaceré z odvolacích námietok
oprávnenéhovôbecnekorešpondujústým,akookresnýsúdsvojerozhodnutievprejednávanomprípade
odôvodňoval.

Námietka oprávneného, podľa ktorej okresný súd skúmal predmetný rozhodcovský rozsudok už pri
rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom,
na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nie je dôvodná.
Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné
alebo úplné zastavenie exekúcie (predstavuje iba listinu preukazujúcu oprávnenie exekútora vykonať

exekúciu v konkrétnom prípade), a teda vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
veci rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 z 23. novembra 2011 okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,

pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Vyslovený právny názor navyše plne
zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa
16.11.2010, v ktorom Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede, je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva,
s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a
stanovísksúdovSlovenskejrepublikyvozväzku5-6,ročník1997nastrane188)tak,že:„súdnaexekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí

byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Aj s ohľadom na zameranie ďalších odvolacích námietok oprávneného odvolací súd poznamenáva, že
exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených
v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35
zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s § 159 O.s.p. Ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní

účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že
nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského
rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku
- súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej zmluvy
alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc

rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal
právomoc. Išlo by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je
exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (uznesenie Najvyššieho súdu SRsp. zn. 3 Cdo 146/2011zo dňa 13.10.2011). Ak sa okresný súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní
bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany okresného súdu
sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani nesmeroval k

zrušeniu tohto rozhodnutia ako namietal oprávnený v odvolaní.
Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku
neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-40/08, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu

posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel možné vykonať také posúdenie v
rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha
tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil,
že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.

K dôsledkom rozhodnutia o zastavení exekúcie vo vzťahu k vymáhateľnosti pohľadávky oprávneného
odvolací súd poznamenáva, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania, resp.
exekúcie prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká
prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného
odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.

V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje správnosť postupu okresného súdu, ktorý
preskúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 5753/07 zo dňa 20.8.2007 a tiež Zmluvu o úvere zo dňa 13.10.2006
uzavretú medzi oprávneným a povinným, ktorej súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru
za účelom zistenia, či v tomto prípade bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci rozhodnúť,

ktorá mala byť založená rozhodcovskou doložkou uvedenou v čl. 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru.
Odvolací súd považuje za správny záver okresného súdu, že predmetný právny vzťah medzi
oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere, je spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa preto
musia aplikovať normy spotrebiteľského práva, predovšetkým ust. § 52 a nasledujúce Občianskeho

zákonníka.
V čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnosťou súčasťou zmluvy
o úvere, je upravená rozhodcovská doložka s nasledovným obsahom: „Všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Trnavská

cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,

b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto

vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“

Krajský súd posúdil ako nedôvodnú námietku odvolateľa v tom smere, že účastníkom zmluvy je daná

možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. O doložku, ktorá vyžaduje,
aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa
nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon

nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská
doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto
podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvnýchdojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to
namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v
čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie

konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na
spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného
zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v
predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny
jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej

zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne
odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom
a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského
súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Podstatné je to, že
rozhodcovská doložka bola nekalo včlenená do VOP, spotrebiteľ nemal šancu prejaviť svoju slobodnú
vôľu, či súhlasí s takýmto spôsobom riešenia budúcich sporov, a musel sa podrobiť rozhodcovskému

konaniu.

Odvolací súd zároveň konštatuje, že aj keď v čase uzavretia úverovej zmluvy, t. j. 13.10.2006,
Občiansky zákonník nemal medzi neprijateľnými podmienkami zahrnuté ako neprijateľné ustanovenie
týkajúce sa rozhodcovskej doložky (ust. § 53 ods. 4 písm. r/ bolo do Občianskeho zákonníka

zapracované od 01.01.2008), ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje preskúmať
povahu rozhodcovskej doložky. Zákonodarca v uvedenom ustanovení vymedzil všeobecnú zásadu,
tzv. generálnu klauzulu, podľa ktorej spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Navyše výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutý v ust. §

53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je len indikatívny. Neprijateľnou podmienkou teda nemusia byť iba
podmienky v ňom uvedené. Za neprijateľnú podmienku sa považuje podmienka, ktorá je obsiahnutá v
štandardnej formulárovej zmluve a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v
neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že nakoľko v Občianskom zákonníku
v ust. § 53 ods. 4 je upravený indikatívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách, súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa
tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd sa vzhľadom na uvedené stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého v
predmetnej zmluve o úvere obsiahnutá rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú

podmienku, ktorá je podľa ustanovení Občianskeho zákonníka neplatná. Pokiaľ teda došlo k vydaniu
rozhodcovského rozsudku, na ktorého vydanie rozhodcovský súd nemal právomoc, ide o rozsudok
materiálne nevykonateľný. Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania
exekúcie je existencia relevantného exekučného titulu. Ak takýto exekučný titul neexistuje, exekúcia je
neprípustná, čo je dôvodom na jej zastavenie. Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu ako vecne

správne potvrdil.

Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a žiadal
podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Súd k uvedenému udáva, že v danom prípade prvostupňový

súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo
je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je

možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona
č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 pís. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní
s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie
podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento
osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné

návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli resp. si
ich náhradu neuplatnili.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .