Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 24, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/312/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315201356
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8315201356.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobkyne: B. L., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v F. č. XXX, právne zastúpenej: JUDr. Jánom Husárom, advokátom so sídlom v Humennom,
Štefánikova 17, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35
807 598, v konaní o neplatnosť úverovej zmluvy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Humenné č. k. 12C/63/2015 - 47 zo dňa 22.06.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania
pod č. 78310815 je neplatná. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 52 ods. 1 až 4; 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r), 5; 39 Občianskeho
zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka a poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/3/2013,
J6MCdo/9/2012, 6 do/1/2012 a ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 2735/11.

Konštatoval, že primárne sa zaoberal námietkou nedostatku podmienky konania právoplatne rozsúdenej
veci vzhľadom na vydaný rozhodcovský rozsudok, pričom dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej

zmluvy, čoho dôsledkom je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby, čo
spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a teda jeho nezáväznosť. Preto nie
je daná prekážka res iudicata.

Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že vzhľadom na prijatý záver o ničotnosti rozhodcovského rozsudku
nebolo možné stotožniť sa ani s názorom žalovaného o absencii naliehavosti právneho záujmu na
určení neplatnosti úverovej zmluvy podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku. Žalobkyňa

úver nesplatila, a preto jej žaloba má opodstatnenie, keďže potrebuje vedieť, v akej výške má dlh voči
žalovanému.

Pre posúdenie platnosti úverovej zmluvy (či už celku alebo časti) považoval súd prvého stupňa za
potrebné vyporiadať sa ďalej s tým, či dohodnutý poplatok a úrok sú primerané a v súlade so zákonom.

Zistil, že z obsahu úverovej zmluvy XXXXXXX, že dňa 21.11.2006 žalobkyni bol poskytnutý úver vo

výške 30 000 Sk, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splatiť v 12 mesačných splátkach po 4 660 Sk, čo je spolu
55 920 Sk. Navýšenie teda predstavuje sumu 25 920 Sk, čo žalovaný uviedol v zmluve ako poplatok
za poskytnutie úveru.Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa konštatoval, že požadovanie úhrady administratívneho
poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie
finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo

spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho
záujme.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa vyhodnotil celú odplatu za poskytnutý úver ako neprimeranú
a neplatnú konštatujúc, že odplata za úver je rozhodujúcim kvalifikačným kritériom úverovej zmluvy a

pokiaľ dohoda o odplate je neplatná, úverová zmluva stráca svojej opodstatnenie. Preto je dôvodné
žalobe o neplatnosť celej úverovej zmluvy vyhovieť, a to nie len v časti týkajúcej sa úrokov a poplatkov.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Vo svojom odvolaní

poukázal na ústavnoprávny princíp zachovania platnosti celej zmluvy, odvolávajúc sa aj na ustanovenie
§ 41 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho
úkonu, je neplatnou len táto časť. Vo vzťahu k odplate za poskytnutý úver žalovaný uviedol, že
v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval právny predpis stanovujúci maximálnu výšku úrokov,
poukazujúc aj na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom

spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Podľa
názoru žalovaného nie je správne pri posudzovaní primeranosti úroku vychádzať z údajov o úrokových
sadzbáchstanovenýchprebanky.Správnebysamaloprihliadaťnaúrokovúsadzbustanovenúspoločne
pre banky, nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný.

Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh
zamietne, alebo rozsudok v celom rozsahu zruší a vráti vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného uviedla, že aj keď civilnoprávna úžera nie je v slovenskej právnej

úprave vyslovene upravená, odporuje dobrým mravom a ustanoveniu § 39 Občianskeho zákonníka.
Navrhla rozsudok potvrdiť.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich mu z ustanovenia §
10 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v

zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v
súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 16.05.2016 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec

správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako
aj s dôvodmi tam uvedenými a k odvolacím námietkam žalovaného len na doplnenie v zmysle § 219
ods. 2 O.s.p. konštatuje:

Skutočnosť, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi dňa 21.11.2006 je zmluvou spotrebiteľskou, medzi
účastníkmi nebola sporná.

Odvolací súd navyše uvádza, že zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť zákona o
spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na

všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku
netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má
vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou
ustanovení Obchodného zákonníka. Zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným neobsahuje
obligatórne náležitosti a to konkrétne údaj o RPMN, ale ani sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov. Zmluva neobsahuje ani úrokovú sadzbu (túto je možné vyvodiť z výšky poplatku
uvedenéhovzmluve,počtusplátokvspojenísbodom13Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,čo
spôsobuje neprehľadnosť a spotrebiteľovi de facto znemožňuje získať zrozumiteľné, náležité informácie
o základných podmienkach zmluvného vzťahu, do ktorého vstupuje).Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že tretina poplatku, ktorý bol dohodnutý
vo výške 860,39 Eur (25 920 Sk) predstavuje dohodnutý úrok a dve tretiny predstavujú administratívny

poplatok (bod 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru). Úroková sadzba v danom prípade
dosahuje výšku 28,79 % ročne (vzhľadom na skutočnosť, že splatnosť úveru bola 12 mesiacov). Úroky
za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov
(§ 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v
rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú

základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o
rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje
úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám
uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú
taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať

vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ
tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná
a odporuje dobrým mravom. Vychádzajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke
Národnej banky Slovenska boli priemerné úrokové sadzby pri úveroch (spotrebiteľské a iné úvery)
so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby do 1 roka v novembri 2006, kedy bola predmetná zmluva

uzavretá, v sadzbe 13,66 %. Úverová zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 21.11.2006
bola so splatnosťou 12 mesiacov, t.j. do jedného roka. Úroková sadzba predmetného úveru je tak viac
ako 2-násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa
31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej

čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je
ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž
musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.
Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak
dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ Ak

dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením§ 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39,
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).

Vo vzťahu k nákladom na uzatvorenie a vypracovanie zmluvy, ktoré predstavujú 2/3 poplatku vo výške

573,40 Eur pri (čo je viac ako polovica poskytnutého úveru) odvolací súd uvádza, že poplatok je v
tejto časti neúmerne vysoký. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré
vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška poplatku - 573,40
eur predstavuje 57,58 % zo sumy poskytnutého úveru, a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej
špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka).

V konaní absentuje dôkaz, že žalobkyňa ako spotrebiteľka s jeho podstatou bola oboznámená, poplatok
nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie
bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za

hranicou rozumného úsudku, aby poplatok vo výške presahujúcej polovicu sumy poskytnutého úveru
sledoval výdavky spojené s administratívnou činnosťou.

Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To
znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v

štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 21.11.2006 - dojednanie administratívneho poplatku
vo výške 573,40 eur nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké
plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v
súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná.Pokiaľ ide o možnosť moderácie výšky úrokov a administratívneho poplatku, odvolací súd v tomto smere
poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len ,,smernica“). Z uvedeného článku vyplýva, že vnútroštátne súdy sú povinné iba

neuplatniť nekalú podmienku, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej obsah.
Pokiaľ by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takýchto
zmluvách, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice. Táto
možnosť by totiž mohla prispieť k odstráneniu odstrašujúceho účinku pre predajcov alebo dodávateľov
spočívajúceho v tom, že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia, keďže

predajcovia alebo dodávatelia by sa totiž mohli pokúšať dotknuté podmienky používať, pretože by vedeli,
že aj keby bolo rozhodnuté o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny súd zmeniť zmluvu v potrebnom
rozsahu, a tak by ich záujmy ostali zabezpečené. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nemožno chápať tak,
že vnútroštátnemu súdu v prípade, že zistí existenciu nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje zmeniť obsah uvedenej podmienky namiesto
toho, aby ju voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnil (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-618/10 Banco

Espanol de Crédito SA proti Joaquínovi Calderónovi Caminovi, bod 65, 69, 71).

S poukazom na uvedené odvolací súd musí prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa, že konanie
žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti
stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými

na ochranu spotrebiteľa, čo daný úkon - zmluvu o úvere ako celok robí neplatným v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka.

Za daného stavu odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.