Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, June 29, 2016

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 10C/319/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203463
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Evinová

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:2214203463.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Evinovou v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu z a m i e t a.

II. Žalovanej súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou Okresnému súdu Galanta dňa 27.09.2012 (1604 - ISTINA RS) sa žalobca domáhal,
aby súd zaviazal žalovanú k náhrade škody v sume 2.625,02 eura a nemajetkovej ujmy v sume 525,- eur.
Svoju žalobu odôvodnil tým, že nesprávny úradný postup Okresného súdu Galanta charakterizovaný -
a/ nevydaním rozhodnutia (konkrétne: poverenia súdnemu exekútorovi) v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a b/ vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a
nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný súd (ktorým bol v danom prípade Okresný súd Galanta)

vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil
svoju právomoc a postavil sa do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu ako exekučnému súdu neprináležala. Porušil teda princíp právnej istoty,
nakoľko v danej veci bola daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Bol tu totiž právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý je rovnocenným exekučným titulom ako rozsudok vydaný všeobecným
súdom. Exekučný súd postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o
vydanie poverenia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. V tejto súvislosti vznikla žalobcovi majetková

škoda predstavujúca náhradu istiny spolu s jej príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
všeobecným súdom. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy tu žalobca poukázal na článok 46 Ústavy
Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Má
za to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu (t.j.
rozhodnutiu v zákonnej lehote) mohol žalobca uskutočniť rad krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky voči povinnému: F. O., Z.. XX.XX.XXXX .

Dodal, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy. Žalobca vo svojej žalobe súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Galanta.
K žalobe sa vyjadrila žalovaná, ktorá okrem iného poukázala na nejasný titul nároku na náhradu škody,
nakoľko zo žaloby nie je zrejmé, či sa namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov v konaníalebo sa nároku žalobca domáha z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
ako nezákonného rozhodnutia. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, lebo túto právomoc má iba predseda súdu alebo

Ústavný súd Slovenskej republiky. Považovala žalobu za podanú predčasne, keďže v zmysle ust. §
15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. od doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody neuplynulo 6 mesiacov. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 16/02, v ktorom ústavný súd konštatoval, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Žalobca podľa názoru žalovanej

nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorých existenciu môže konštatovať
len ústavný súd, preto nie je preukázaný ani nesprávny úradný postup. Rovnako žalovaná namietala
aj vyčíslenie materiálnej škody s odôvodnením, že požadovať paušálnu sumu je nesprávne a účelové.
V konaní je potrebné preukázať skutočnú škodu listinnými dôkazmi. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu,
poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické, ale podlieha podrobnému skúmaniu. Ďalej

žalovanávzniesla námietkupremlčania,navrhlažalobuvcelom rozsahuzamietnuťapriznaťjejnáhradu
trov konania.
Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 18.10.2012 č.k. 10NcC/16/2012-18 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Galanta sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp.zn. 5C/69/2012 a vec
prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Dunajská Streda, ktorému vec napadla pod

sp.zn. 10C/41/2013. Okresný súd Dunajská Streda uznesením zo 16.12.2013 č.k. 10C/41/2013-51
návrhy pôvodne vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 5C/69/2012 vylúčil na samostatné
konania.
Pojednávanie vo veci samej tunajší súd vytýčil na 29.06.2016, všetci predvolaní mali doručenie
predvolania riadne a včas vykázané. Pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti účastníkov konania.

Pokiaľ ide o pojednávanie v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, mal súd za to, že sú
splnené podmienky na takýto postup v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. tak, ako to vyplýva zo zápisnice z
pojednávania.Žalobcasícepožiadaloodročeniepojednávania,dôvodiacpodanímnávrhunaprerušenie
konania, ktorý súdu súčasne doručil. Toto však súd nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie
pojednávania, návrh na prerušenie na pojednávaní zamietol, s dôvodmi zamietnutia sa vysporiadal

v písomnom vyhotovení uznesenia, ktorým bol súd momentom jeho vyhlásenia viazaný. Žalovaná
ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní, súhlasila s prejednaním veci v jej neprítomnosti.

Súd sa oboznámil s obsahom návrhu, s vyjadrením žalovanej a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi:
podstatný obsah spisu Okresného súdu Galanta sp.zn. 5Er/738/2010 ako i ostatným obsahom spisu.

Súd z e-mailového podania doručeného súdu elektronicky dňa 19.06.2014 zistil, že žalobca na tunajšom
súde pod Spr. 155/2014 zaevidoval a doložil znalecký posudok Ekonomickej univerzity v Bratislave
č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý má preukazovať výšku vzniknutej škody. Žalobca v tomto podaní
súčasne navrhol vykonanie tohto dôkazu, avšak tunajší súd návrh žalobcu na doplnenie dokazovania
znaleckým posudkom zamietol, keďže má za to, že žalobcom navrhnutý dôkaz bol pre rozhodovanie

súdu za tohto skutkového a právneho stavu právne irelevantný. Na základe vykonaného dokazovania
tunajší súd zistil nasledovný skutkový stav.
Dňa 04.08.2010 podal JUDr. Rudolf Krutý, súdny exekútor so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave
na Okresný súd Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnému: F. O., Z.. XX.XX.XXXX, na vymoženie istiny 594,79 eura s

príslušenstvom. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu so sídlom
v Bratislave z 12.04.2010, sp.zn. SR 01866/10. Okresný súd Galanta uznesením z 13.01.2011, č.k.
5Er/738/2010-19 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s
poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože mal za to, že rozhodcovská doložka
je neplatná. Voči tomuto uzneseniu nebolo zo strany žalobcu, resp. oprávneného podané odvolanie

a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.04.2011. V súvislosti v týmto postupom súdu mala
žalobcovi vzniknúť škoda, náhrady ktorej sa v tomto konaní domáha. Pokiaľ ide o posúdenie žaloby
žalobcu súd vychádzal z jeho obsahu. Právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich
podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu.
Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo
konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť. Ak bolo
nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo
na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla (ust. § 5 ods. 1 až 3 zákona

č. 514/2003 Z.z.).
Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je
viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto

podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa (ust. § 6 ods. 1 a 2 zákona č.
514/2003 Z.z.).
Podľaust.§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.,štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnymúradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľaust.§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde. Každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene
štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku (ust. § 16
ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.
Podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.
Podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v

spoločenskom uplatnení.
Podľa článku 48 ods. 2 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa článku 6 ods. 1 /prvá veta/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného do 31.05.2010 ďalej len „Exekučný poriadok“,

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučnéhotitulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 (teda aj v čase začatia exekučného

konania vo veci vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 5Er/738/2010) súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Nakoľko žalovaná namietala, že návrh bol podaný predčasne, súd sa najprv vysporiadal s touto
námietkou. V danej veci nebolo sporné, že žiadosť o predbežné prejednanie nároku bola Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky doručená 23.04.2012. Medzi podaním žiadosti o predbežné
prejednanie nároku a podaním žaloby (27.09.2012) nebola dodržaná zákonná lehota 6 mesiacov. Táto

však uplynula počas tohto konania, a preto má súd za to, že táto námietka žalovanej nie je vzhľadom
na uvedené dôvodná. Bolo nesporné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov
zo strany žalovanej uspokojený nebol.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím
podľazákonač.514/2003Z.z.jeosobitnouzodpovednosťouazodpovednosťouobjektívnou(bezohľadu

na zavinenie). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne.
Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých
podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím
sú: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik a existencia škody a 3/ príčinná

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou.
Nesprávnym úradným postupom môže byť aj oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia
stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky) - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.06.2010 sp.zn. 5Cdo 126/2009.
V danom prípade mal súd za preukázané, že exekučný súd poverenie nevydal, naopak žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia uznesením zamietol. Po nadobudnutí právoplatnosti cit. uznesenia
exekučný súd následne exekučné konanie zastavil.
Tunajší súd má za to, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom. Z ustanovenia § 44 ods.

2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, pričom od 01.06.2010 ani
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) a d), teda aj v prípade
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Z ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho

rozhodnutia exekučného súdu neukladá, pričom toto platilo aj pred 01.06.2010 (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 10.07.2013 č.k. II. ÚS 520/2012-39).
Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky z 29.06.1999 sp. zn. 2Cdom 129/97). Výsledkom rozhodovacej

činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona
nevyplýva, že kogentne musí vždy súd žiadosti vyhovieť. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou
súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu Českej
republiky z 25.08.2009 sp.zn. 25 Cdo 1018/07).
Nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného

postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s
rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 24/2004).Súd na základe vyššie uvedeného preto konštatoval, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému
postupu súdu nedošlo.
Čo sa týka prieťahov v konaní, otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(prieťahy v konaní tvrdil žalobca), je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr.
I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa

zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti.
Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom
čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne

príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajský súd, najvyšší súd (porovnaj napr. dôvodová správa
k zákonu č. 412/2012 Z.z.). Rozhodnutie ústavného súdu žalobca nepredložil a na toto sa vo svojej
žalobe ani neodvolával.

Takýto výklad vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.05.2013 sp. zn. IV. ÚS
471/2012, v zmysle ktorého v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa otvára priestor na to, aby sťažovateľka
podala v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobu o náhradu

škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a
miestne príslušné všeobecné súdy (pozn. súdu: jednalo sa najmä o exekúcie z toho istého obdobia ako
v danom prípade). Ústavný súd tu teda vyslovil názor, že až po konštatovaní porušenia základných práv
čl. 48 ods. 2 ústavy sa otvára možnosť podať predmetnú žalobu (teda v prípade, že chce byť v konaní
úspešná).

Navyše, ako aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, nie každý prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. US 57/01, I. US 46/01).
Nezákonné rozhodnutie je akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym
poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z medzinárodnej

zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Právo na náhradu škody možno
priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa
osobitných predpisov.

Priznanie náhrady škody nie je podmienené úspešnosťou opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré
sa neskôr stalo nezákonným (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 26.08.2009 sp.zn. 31 Cdo
3489/2007).
Z exekučného spisu je zrejmé, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia nebolo napadnuté odvolaním a toto nebolo ani zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť.

Je však nepochybné, že ust. § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. umožňuje výnimku z obligatórnej
povinnosti vyčerpania riadnych opravných prostriedkov podľa osobitného predpisu. Zákonodarca
tým chcel umožniť v prípadoch hodných osobitného zreteľa uplatňovanie zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (pri splnení ostatných predpokladov) aj takým poškodeným, ktorí
podmienku podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu nesplnili (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.04.2010 sp.zn. 5 Cdo 171/2009).
To, čo treba chápať pod pojmom prípady hodné osobitného zreteľa, je v danom prípade na posúdení
súdu. Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že žalobca (oprávnený) nepodal v rámci exekučného
konania riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia. V konaní nebolo preukázané, že by existovalo rozhodnutie, ktorým bolo toto uznesenie

zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Prípady hodné osobitného zreteľa žalobca ani netvrdil. Vo
všeobecnosti možno ustáliť, že by muselo ísť o prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku
bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie.
Muselo by ísť ďalej o rozhodnutie, ktoré je zjavne nezákonné, napr. ak súd rozhodol vo veci, ktoránepatrí do jeho právomoci, prekážka res iudicatae (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
07.10.2008 sp. zn. 13Co/72/2008), čo žalobca tvrdil.
Tutrebaaleuviesť,žeajkeďpoškodenýnevyužijemožnosťpodaťodvolanie,môžesadomáhaťnáhrady

škody, ale len za podmienky, že rozhodnutie bolo pre nezákonnosť zmenené alebo zrušené (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.06.2010 sp. zn. 1 Cdo 43/2009).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má za následok, že súd
nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu.
V danom prípade žalobca právomoc súdu v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta mu, že v rozpore

so zákonom preskúmal rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemal právomoc. Namieta
tak, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak
o námietku, ktorú žalobca uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdu
(právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založil svoje rozhodnutie (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2012 sp. zn. 4Cdo/11/2012). V prejednávanej veci je nepochybné,
že súd rozhodoval vo veci, ktorá patrí do jeho právomoci.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej
existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v
novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý

nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne
rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový
dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ

ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo
rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom
konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný,
má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb
aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z

dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., proti povinnému: F. O., Z.. XX.XX.XXXX, o vymoženie 594,79
eura s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu so sídlom
v Bratislave zo dňa 12.04.2010, sp.zn. SR 01866/10, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.
5Er/738/2010, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava
žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu
so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k
návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul
materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú

splnené všeobecné podmienky konania v zmysle ust. § 103 O.s.p.. Vzhľadom na to, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný
nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný

prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom
konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané
orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch
ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na
uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v
rozsudku zo dňa 27.01.2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj
napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.Súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval
svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j.
oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012).
Z uvedeného je zrejmé, že žalobca v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup súdu ani
nezákonné rozhodnutie súdu. Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii
logického výkladu bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Na základe
uvedeného súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Ďalšími predpokladmi zodpovednosti

za škodu sa už preto nezaoberal.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej súd uvádza nasledovné. Premlčanie
sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Preto, keď súd dospel k záveru, že
nárok žalobcu nevznikol, vznesenou námietkou premlčania sa taktiež už nezaoberal.
Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov
konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za

rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.05.1997; Higgins c. Francúzsko
z 19.02.1998).
V závere dáva súd žalobcovi do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudskýchprávaslobôdnepatrídožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Len pre úplnosť súd uvádza, že žalobca vo svojom žalobnom petite žiadal najprv o veci rozhodnúť tzv.
medzitýmnym rozsudkom (ust. § 152 ods. 2 O.s.p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod

pre postup podľa ust. § 152 ods. 2 O.s.p., môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka
konania. Ak súd takémuto návrhu účastníka konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie,
nevydáva o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení
rozhodnutia o veci samej.
Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že žalovanej vzniklo právo
na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal. Súd však úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne v tomto konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trnave (§ 204 ods. 1 O.s.p. ).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované.

Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na
súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).

Akpovinnýdobrovoľneneplní,čomuukladátotovykonateľnérozhodnutie,oprávnenýmôžepodaťnávrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (§ 251 ods. 1 O.s.p.). Ak ide o rozhodnutie o výchove
maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (§ 251 ods. 2 O.s.p.).