Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 24, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/602/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814211496
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814211496.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr.

Emílie Zimovej, sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: JUDr. X. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V., A. Y. č. XX/X, proti odporkyni: A. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., A. Y. č. XX/
X, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Privitzerom, so sídlom Prievidza, Hviezdoslavova č. 3, o
zaplatenie 239,78 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 14. januára 2015, č.k. 13C/109/2014-71, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

II. Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby odporkyňa
zaplatila do fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu sumu 239,78 eur s príslušným úrokom z
omeškania. Rozhodol tak o návrhu, ktorý navrhovateľ ako vlastník jedného z bytov založil na tvrdení,
že odporkyni bola z titulu výkonu funkcie zástupcu vlastníkov bytov vyplácaná odmena, ku ktorej
zvýšeniu došlo na základe neplatného rozhodnutia vlastníkov prijatého na schôdzi vlastníkov bytov, a
pre neplatnosť tohto rozhodnutia je odporkyňa povinná vrátiť prostriedky získané navýšením odmeny do
fondu prevádzky, údržby a opráv. Zamietnutie návrhu odôvodnil nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie

navrhovateľa, pretože rozsudok by tu bol záväzný pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov,
a vydania tvrdeného bezdôvodného obohatenia sa tak môžu domáhať len všetci vlastníci bytov a
nebytových priestorov spoločne ako nerozlučné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 O.s.p. Uvedeného
nároku sa podľa okresného súdu nemôže domáhať navrhovateľ len sám. Popritom uviedol okresný súd
ako dôvod pre zamietnutie návrhu aj skutočnosť, že platnosť rozhodnutia vlastníkov prijatého na schôdzi
vlastníkov o zvýšení odmeny odporkyne nebola napadnutá na súde v lehote stanovenej § 14 zákona
182/1993 Z.z., a preto je toto rozhodnutie potrebné považovať za platné a záväzné.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnej odporkyni priznal
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 125,47 eur.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok
zmeniť a návrhu vyhovieť. Nesúhlasil so záverom okresného súdu o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácienajehostrane,pretoževlastníkovbytovanebytovýchpriestorovpovažovalvtakomtoprípade

za oprávnených spoločne a nerozdielne. Aj sám tak bol oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného
obohatenia späť do fondu.Navrhovateľ namietal tiež záver okresného súdu, že dotknuté rozhodnutie o zvýšení odmeny odporkyne
je potrebné považovať za platné pre márne uplynutie lehoty pre napadnutie jeho platnosti na súde.
Predmetné rozhodnutie bolo podľa navrhovateľa síce prijaté v októbri 2011, keď ešte nebol vlastníkom

bytu, týka sa však obdobia, kedy už vlastníkom bol. Navrhovateľ mal zato, že nový vlastník bytu, ktorého
zaväzujú rozhodnutia vlastníkov prijaté pred nadobudnutím jeho vlastníckeho práva, sa môže domáhať
zrušenia týchto rozhodnutí pre ich absolútnu neplatnosť. Pre prípad, že by sa odvolací súd s týmto
názorom nestotožnil, žiadal aby k tejto otázke pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p..

Okresnému súdu navrhovateľ ďalej vyčítal, že sa vôbec nezaoberal otázkou absolútnej neplatnosti
rozhodnutia o zvýšení odmeny odporkyne s odkazom na uplynutie lehôt podľa § 14 zákona 182/1993
Z.z. Uvedená právna úprava sa totiž netýka možnosti domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu
na schôdzi zvolanej v rozpore so zákonom, kedy sa použije všeobecná úprava právnych úkonov podľa
občianskeho zákonníka. V danom prípade sa jednalo o neplatnosť podľa § 39 občianskeho zákonníka,
ktorej sa môže dovolávať každý bez časového obmedzenia a súd na ňu prihliada ex offo. Právo

domáhať sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa nepremlčuje a jej dôsledkom je povinnosť vydať
plnenie na základe neplatného právneho úkonu získané. Navrhovateľ argumentoval tiež rozhodnutím
Okresného súdu Košice I sp. zn. 18C/21/2008, ktorý v konaní o určenie neplatnosti rozhodnutia schôdze
vlastníkov bytov okrem iného vyslovil, že vzhľadom na absolútnu neplatnosť napadnutých uznesení
schôdze vlastníkov bytov, by mala žalobkyňa právo podať žalobu aj neskôr, a nielen v lehotách určených

ustanovením § 14 ods. 4 zákona 182/1993 Z.z.
Ďalej navrhovateľ poukázal na to, že odporkyňa prekročila svoje oprávnenia zástupkyne vlastníkov
bytov, keďže nebola oprávnená zvolať schôdzu, na ktorej sa rozhodlo o zvýšení jej odmeny. V ďalšom
obsahu odvolania namietal navrhovateľ aj spôsob zvolania schôdze vlastníkov.

V závere odvolania žiadal navrhovateľ priznať náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať
náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania a zistil, že je
potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne
správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Navrhovateľ podľa obsahu odvolania uplatňuje dôvod na odvolanie podľa ustanovenia § 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p., teda nesprávne právne posúdenie veci. Tým je mylná aplikácia (a výklad) právnej normy
na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Napadnuté rozhodnutie je založené na dvoch záveroch, z ktorých každý sám o sebe by bol v prípade

jeho správnosti dostatočným dôvodom pre konštatovanie správnosti výroku napadnutého rozhodnutia.
Je to jednak nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa spočívajúci v neprípustnosti domáhať sa
samostatne bez ostatných vlastníkov uplatneného nároku, a potom záver o zániku práva domáhať sa
na súde skúmania platnosti rozhodnutia vlastníkov bytov na schôdzi po márnom uplynutí lehôt podľa
§ 14 ods. 4 zákona 182/1993 Z.z.

Zhľadiskaprocesnejekonómiejepotrebnésavzásadevždyvprvomradezaoberaťotázkouprípustnosti
uplatnenia práva na súde, preto krajský súd v prvom rade skúmal správnosť záveru okresného súdu o
márnom uplynutí lehôt podľa § 14 ods. 4 zákona 182/1993 Z.z.

Podľa ust. § 14 ods. 4 Zák. č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom v čase konania schôdze vlastníkov dňa
8.10.2011, prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní
od oznámenia o výsledku hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník
bytu alebo nebytového priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa
na súd najneskôr do troch mesiacov od hlasovania, inak jeho právo zaniká. Pri rovnosti hlasov, alebo

ak sa väčšina hlasov pri hlasovaní podľa odsekov 2 a 3 nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek
vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome súd.Právne vzťahy súvisiace so správou bytového domu sú typické dopadom do právnej sféry každého
vlastníka bytu, či nebytového priestoru. Súčasne sa môžu z pohľadu jednotlivého vlastníka týkať
významných majetkových hodnôt. Táto šírka dopadu právnych vzťahov súvisiacich so správou

bytového domu potom vyžaduje zvýšenú mieru ich právnej stability, ktorú zákonodarca zabezpečil
práve stanovením lehôt, v ktorých sa môže vlastník domáhať nápravy stavu vzniknutého v dôsledku
rozhodnutia vlastníkov prijatého na schôdzi vlastníkov. Nevyužitím tohto oprávnenia zo strany
dotknutého vlastníka v zákonom stanovenej lehote, nastupuje fikcia právnej perfektnosti rozhodnutia
vlastníkov urobeného na schôdzi a toto sa ako záväzné pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome môže stať spoľahlivým základom pre ďalšie právne vzťahy z neho vychádzajúce.
V záujme zachovania uvedenej právnej stability rozhodnutí vlastníkov, je potrebné lehoty uvedené v
citovanom ustanovení § 14 ods. 4 Zák. č. 182/1993 Z.z. vzťahovať na akékoľvek dôvody, pre ktoré môže
byť platnosť rozhodnutí vlastníkov namietaná, a teda aj dôvody spôsobujúce inak neplatnosť právnych
úkonov. I keď tieto dôvody možno použiť iba v rámci analógie, pretože rozhodnutie vlastníkov bytov a
nebytových priestorov na schôdzi nie je právnym úkonom, ale tzv. inou právnou skutočnosťou.

Uvedené účinky márneho uplynutia lehôt podľa citovaného ust. § 14 ods. 4 Zák. č. 182/1993 Z.z. je
potrebné konštatovať aj v prípade vlastníka, ktorý nadobudne vlastníctvo k bytu alebo nebytovému
priestoru až po ich uplynutí, i keď je rozhodnutiami, ku ktorým sa lehoty vzťahovali sám dotknutý. Stav
nastolený takýmito rozhodnutiami predstavuje totiž právny stav bytu či nebytového priestoru a podielu

na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve, prípadne podielu na
pozemku zastavanom domom a na priľahlom pozemku, v ktorom právnom stave tieto nový vlastník
nadobudol. Súčasťou tohto právneho stavu je aj nemožnosť namietať na súde rozhodnutia vlastníkov
pre márne uplynutie zákonom stanovených lehôt.

Z uvedených dôvodov bol správny záver okresného súdu o platnosti rozhodnutí vlastníkov bytov
urobených na schôdzi, pretože neboli napadnuté na súde v lehotách podľa ust. § 14 ods. 4
Zák. č. 182/1993 Z.z. Potom okresný súd správne rozhodol, keď návrh navrhovateľa založený na
opačnom predpoklade, teda na neplatnosti rozhodnutí vlastníkov, zamietol. Krajský súd preto napadnuté
rozhodnutie potvrdil. Z dôvodov uvedených vyššie sa nebolo potrebné v odvolacom konaní zaoberať aj

ďalším dôvodom zamietnutia návrhu, a to nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa.

Čo sa týka argumentácie navrhovateľa rozhodnutím iného súdu nižšej inštancie, nie je takéto
rozhodnutie v tomto konaní záväzné a pre vzájomné postavenie oboch súdov nie je potrebné sa osobitne
vysporiadať ani s odlišnosťou právnych názorov.

Napokon krajský súd nepovažuje navrhovateľom nastolenú otázku za otázku zásadného právneho
významu, ktorá by odôvodňovala pripustenie dovolania.

V odvolacom konaní úspešnej odporkyni krajský súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

pretože ich nevyčíslila (ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .