Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, June 27, 2016

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 13C/137/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712215024
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Lehotský

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2016:6712215024.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Jurajom Lehotským v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Súd n e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 27.09.2012 boli tunajšiemu súdu doručené podania žalobcu zo dňa 17.09.2012 označené

ako ,,Žaloba na plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy“ vedené pôvodne
pod spisovou značkou 13C/134/2012, 13C/135/2012, 13C/136/2012, 13C/137/2012, 13C/138/2012,
13C/139/2012, 13C/140/2012, 13C/141/2012, 13C/147/2012, 13C/148/2012 a 13C/149/2012, ktorými
sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady škody vzniknutej mu nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Zvolen, pretože tento nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej lehote.

Vzhľadom k tomu, že predmetom konania boli obdobné veci a účastníci konania boli v jednotlivých
konaniach totožní, súd rozhodol o spojení vecí na spoločné konanie uznesením zo dňa 13.12.2012 pod
číslom konania 13C/134/2012-17 s tým, že uvedené veci sa budú viesť pod sp. zn. 13C/134/2012.

Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 12.03.2015 vylúčil vec vedenú pod sp. zn.
13C/137/2012 na samostatné konanie zo spoločného konania vedeného pod sp. zn. 13C/134/2012.

Žalobca svoj návrh v predmetnej veci odôvodnil tým, že Okresný súd Zvolen ako súd exekučný mal
zákonnú povinnosť rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v lehote 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. S tým, že napriek tomu, že vec nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala spoluprácu s účastníkmi konania, súd rozhodol o zmene
súdneho exekútora dlho po uplynutí zákonnej lehoty. V predmetnom exekučnom konaní neexistovala
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak,žesúdpristúpilkrozhodnutiuozmenesúdnehoexekútoraažpotakdlhejdobe.Žalobcovitakvznikla

majetková škoda ako aj nemajetková ujma, ktorú si žalobca vyčíslil.

Pokiaľ išlo o vec 13C/137/2012 (predtým vedenú pod spoločnou sp. zn. 13C/134/2012), tu si žalobca
uplatnil titulom majetkovej škody sumu 175,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 995,76 Eur.Vec bola vedená exekútorom pod spisovou značkou EX 433/2007. Z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu mala vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov
vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou

informačného systému vo výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo
výške40,-Eur,nákladovnaadministráciulistínakomunikáciuspôvodnýmsúdnymexekútoromvovýške
50,- Eur, nákladov na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo

výške 15,- Eur - celkovo teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím
o ňom a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 175,-
Eur. Žalobca tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri
rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko

zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/776/2007, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu.
Exekúcia bola u exekútora vedená pod značkou EX 433/2007 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene. Exekúcia bola vedená proti povinnému S. G.F..
Predmetom exekúcie bola pohľadávka vo výške 4.878,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25 %
denne zo sumy 4.200,- Sk od 19.09.2006 do zaplatenia a ostatným príslušenstvom.

Žalobca v procesnom postavení oprávneného dňa 02.11.2009 doručil súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora.Okresnýsúduznesenímčíslokonania11Er/776/2007-21zodňa12.05.2011vyhlásilexekúciu
za neprípustnú a súčasne exekúciu zastavil. Uvedené uznesenie bolo rozhodnutím Krajského súdu v
Banskej Bystrici č.k. 1CoE/281/2014-52 zo dňa 27.03.2015 zrušené a vec bola súdu prvého stupňa

vrátená na ďalšie konanie. Následne prvostupňový súd uznesením číslo konania 11Er/776/2007-89 zo
dňa 18.09.2015 opätovne exekúciu zastavil.

Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomne podaním zo dňa 20.05.2013. Pokiaľ išlo o uplatnený
nárok na náhradu škody, žalovaný poukázal na všeobecné podmienky pri splnení ktorých štát

zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:

1) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2) vznik škody,
3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a

vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Žalovaný poukázal, že
všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdnehoexekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je
zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora
predloží žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov, a

na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému
súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, pričom súd v rozhodnutí o zmene exekútora
podľa ods. 8 citovaného zákona zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne
oprávnený a vec mu postúpi spolu exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním
exekúcie pôvodne poverený.

Žalovaný pripustil, že v jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného
na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto
návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť. V
takýchto prípadoch exekučný súd objektívne nemôže dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie
o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj

o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi
exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Ďalej zdôraznil, že žalobcovi nič nebránilo využiť účinný
prostriedok na opravu, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú

preventívnu povinnosť podľa ustanovenia § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v
znení neskorších predpisov, pretože si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. Súčasne
žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že pri posúdení
či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone,

ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v
čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v takýchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).

Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť
žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné
nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za

zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.

Pokiaľ ide o existenciu prieťahov v konaní žalovaný uviedol, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. (účinnom od 01. 01.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti

pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní alebo právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal, že podal sťažnosť na prieťahy v konaní, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia

sťažnosti, ani existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ani právoplatné
rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z týchto dôvodov má žalovaný za to,
že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov.

Vo vzťahu k uplatnenej náhrade materiálnej škody vo výške 175,- Eur žalovaný uviedol, že pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Žalobca ale nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si
uplatňuje, žalovaný považoval za hypotetické. K tomuto názorovému presvedčeniu žalovaného viedlaskutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Skutočná škoda je trvalé zmenšenie
majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku

poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti s ohľadom na pravidelný
beh vecí.

Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, pretože nekonkretizoval či si uplatňuje skutočnú
škodu alebo ušlý zisk, a zároveň paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie

majetku ani za ušlý majetkový prospech. Žalobca by v každom konkrétnom konaní na preukázanie
vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke.
Požadovať paušálne sumy za spomínané vecné všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové.

Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných
žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukazovaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva,

či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti
odôvodňuje.

Z uvedeného mal súd za to, že žalobca právne relevantným spôsobom nepreukázal ani vznik škody,
ani výšku škody.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, výška

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Je pravdou, že žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí
finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Poskytovanie finančnej satisfakcie však nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Nie je preto možné vychádzať z

paušálnej sumy 663,88 Eur, ktorá by mala byť priznaná za každý rok prieťahov. Ústavný súd Slovenskej
republikyvosvojejrozhodovacejčinnostiprihliadalajnato,čisťažnosťpredsedovisúduviedlaknáprave
alebo nie. Pokiaľ však žalobca takýto prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada
nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda príslušného súdu nemal
ani len teoretickú možnosť prípadnú nápravu zjednať. Ďalej treba zdôrazniť, že vznik nemajetkovej ujmy

u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú právne bezvýznamné v predmetnom konaní, pretože náhradu
škody a nemajetkovej ujmy si uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (bližšie pozri rozsudok NS ČR
sp. zn. 30Cdo 675/2011).

V neposlednom rade nie je možné nespomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s jeho aktivitou vytvorené. V posledných rokoch všetky
zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne
známa notorieta, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu

spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je
predmetomexekučnýchkonaní,ktoréžalobcainicioval,avktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnému
postupu.

Žalovaný poukázal na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/

A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej
únii, v ktorom Európska komisia uvádza, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranuspotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na
začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2010, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 10 (do 31.12.2014 ods. 8) Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov,
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 11 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, súd v rozhodnutí o zmene
exekútora podľa odseku 10 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený,
a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy
exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci“), vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda

vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným
postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom
do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny

úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom
do 31.12.2012, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení

účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, uhrádza

sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Predmetom nároku, ktorý žalobca v konaní uplatňuje je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, a to
na základe zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Predmetná zodpovednosť
za škodu je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená,
že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti. Pre úspešné uplatnenie nároku je však potrebné kumulatívne preukázať, že došlo k

neprávnemu úradnému postupu, ďalej preukázať, že skutočne došlo k vzniku škody, ktorá je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu, a napokon je potrebné preukázať, že medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodu je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následokvznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
poškodenému, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by
bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

Ťažiskový dôvod, o ktorý žalobca opieral svoj nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup
je skutočnosť, že k zmene exekútora nedošlo v zákonnej 30 dňovej lehote. S tým, že v exekučnom
konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní. V danej súvislosti je potrebné uviesť, že v súdnej praxi

nie zjednotená odpoveď na otázku, či má všeobecný súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody
spôsobenej neprávnym postupom právomoc skúmať, či rámci iného konania pred všeobecným súdom
došlo k existencii prieťahov konaní. Napriek uvedenému však súd dokazovanie v uvedenom smere
vykonal, a to obsahom už uvedeného exekučného spisu tunajšieho súdu, pričom zistil, že v danom
exekučnom konaní išlo o exekúciu vykonávanú na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok.

Rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora je rozhodnutím procesnej povahy,
pričom skôr ako exekučný súd o takomto procesnom návrhu oprávneného rozhodne, je nevyhnutne
potrebné, aby súd v každej jednotlivej exekučnej veci preskúmal a vyhodnotil splnenie zákonných
predpokladov, ktoré umožňujú prijatie rozhodnutia o zmene exekútora. Rozhodnutie exekučného súdu

o uvedenom návrhu je teda nie je len formálnym úkonom exekučného súdu, ale vyžaduje vyhodnotenie
všetkých zákonných predpokladov vedenia exekúcie. Ak súd zistí, že v konkrétnej exekučnej veci nie sú
splnené podmienky na ďalšie vedenie exekúcie, je nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný na prvom
mieste rozhodnúť o zastavení exekúcie, resp. o jej vyhlásení za neprípustnú, tak ako to exekučný súd v
pripojenom exekučnom spise uskutočnil. Ak teda exekučný súd prioritne rozhodol o zastavení exekúcie,

resp. o jej vyhlásení za neprípustnú nemožno mať za to, že takýto úradný postup je nesprávny, pretože
neprichádza úvahy výklad, v zmysle ktorého by mal súd povinnosť prioritne rozhodnúť o procesnom
návrhu oprávneného v prípade, ak je prebiehajúca exekúcia ako celok neprípustná, a sú dané dôvody na
jej zastavenie, pretože ak by aj súd o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora rozhodol, tento
by svoju zákonnú právomoc nemohol naplniť a v ďalšom vedení exekúcie pokračovať. Podľa názoru

súdu by rozhodovanie o návrhu na zmenu exekútora skôr než súd vyrieši podstatnú otázku prípustnosti
exekúcie nebolo ani v súlade so zásadou hospodárnosti.

Ak súd o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení v posudzovanej exekučnej veci rozhodol
až s odstupom niekoľkých mesiacov, a teda nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho

exekútora do 30 dní od doručenia návrhu na súd, tak z uvedeného nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver,
že v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Dobu rozhodovania o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v trvaní niekoľkých mesiacov,
resp. pristúpenie k tomu, že súd exekúciu, v ktorej bol takýto návrh podaný zastavil, resp. vyhlásil za

neprípustnú až s odstupom niekoľkých mesiacov, nemožno považovať za neprimeranú s prihliadnutím
na okolnosti konkrétnych konaní. Keď súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že žalobca inicioval
začatie exekučných konaní hromadne, a zároveň v mnohých veciach podal hromadne aj návrhy na
zmenu súdneho exekútora, a teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní,
vzhľadom na čo musel počítať s technicko - administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu,

ktoré spôsobilo, že o jeho návrhoch bude rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Niekoľkomesačné
omeškanie exekučného súdu je možné považovať za akceptovateľné vzhľadom na okolnosti prípadu a
na právne stanovisko Ústavného súdu SR, v zmysle ktorého nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
mánevyhnutnezanásledokporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejedanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (viď rozhodnutie Ústavného
súdu SR IV ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012), ktoré sa síce vzťahuje na pätnásťdňovú lehotu na
rozhodnutie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
ale analogicky je možné stiahnuť toto rozhodnutie aj na rozhodovanie o žiadosti o zmenu súdneho
exekútora v tridsaťdňovej lehote od doručenia žiadosti. Možno teda konštatovať, že doba rozhodovania

v trvaní niekoľkých mesiacov by bola vo všeobecnosti ústavne neudržateľná, ale v okolnostiach daného
prípadu, keď z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že žalobca inicioval začatie exekučných konaní
a podával návrhy na zmenu súdneho exekútora hromadne, túto lehotu možno považovať za ústavne
akceptovateľnú. Ústavne akceptovateľná je teda aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná navykonanie úkonu súdu (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS/606/2012 zo dňa
14.12.2012 alebo sp. zn. II. ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Existenciu prieťahov v predmetnom exekučnom konaní nebolo možné konštatovať na základe
vykonaného dokazovania obsahom príslušného exekučného spisu, a ani na základe iných dôkazov,
keďže žalobca nepreukázal, že by sa v príčinnej súvislosti s tvrdenými prieťahmi viedlo disciplinárne
konanie, rozhodoval o porušení práva na konanie bez zbytočných prieťahov Ústavný súd SR, či
Európsky súd pre ľudské práva.

Zároveň je potrebné zvýrazniť, že účinky pôvodného návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie zostali
zachované, pričom žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že pôvodne poverený súdny exekútor, ktorý
mal až do rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie, resp. o zmene exekútora oprávnenie, ale aj povinnosť
v predmetnej veci konať, by túto svoju zodpovednosť akýmkoľvek spôsobom zanedbal, a prípadne, že
by voči nemu bola za uvedené konanie vyvodená profesná zodpovednosť.

Na základe uvedeného mal konajúci súd za to, že žalobca neprávny úradný postup v posudzovanej
exekučnej veci nepreukázal.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez
zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu
vzniku majetkovej škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Avšak súd napriek tomu dodáva, že žalobca vznik majetkovej škody,
ale aj nemajetkovej ujmy žiadnym relevantným dôkazným prostriedkom nepreukázal, a táto v celom

priebehu konania zostala len v rovine tvrdenia, a teda žalobca ani v uvedenom smere neuniesol dôkazné
bremeno, ktorého mu z jeho procesného postavenia vyplývalo. Ani to však nič nemení na tom, že ak
jeden z predpokladov nevyhnutných pre vznik zodpovednosti za škodu, a to v danom prípade nesprávny
úradný postup nebol v konaní zistený a preukázaný, tak k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným

postupom nedošlo.

Súd mal na základe vyššie uvedeného za to, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., a preto považoval žalobu za právne neopodstatnenú a neodôvodnenú.

Na základe uvedeného a po vykonaní dokazovania, súd nárok žalobcu vo veci vedenej pod sp. zn.
13C/137/2012 (predtým vedenej pod spoločnou sp. zn. 13C/134/2012) zamietol.

V zmysle zásady úspechu účastníka v konaní podľa § 142 ods. 1 O.s.p. žalovanému náležalo právo

na náhradu vzniknutých trov konania. Súd mu však náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovaný
v prípade úspechu túto nepožadoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 204 ods. 1 práv

veta O.s.p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci

sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch aexekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. t.j.
1. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

3. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
4. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
6. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
7. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,

8. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
9. sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané,
zanikli alebo ak také dôvody neexistovali,
10. bol odvolacím súdom schválený zmier,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), t.j.
1. sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

3. odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
4. ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa,
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 O.s.p.).