Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, April 29, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23CoE/9/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815203284
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8815203284.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Vajnorská 100/A, IČO: 36432105, právne zastúpeného L.. X. M., P.., advokátkou v V., U.
XX, proti povinnému U. M., bytom T. F. XXX/XX, X. nad Z., o vymoženie sumy 4207,74 Eur s prísl., o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 9Er/311/2015-13 zo
dňa 04. mája 2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. S odkazom na § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku,

§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Smernicu Rady 93/13/EHS
využijúc oprávnenie dané Exekučným poriadkom, preskúmal súlad predloženého exekučného titulu,
ktorým mal byť rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie
sp. zn. II/2014-1695 zo dňa 25.04.2014 so zákonom, i k nemu pripojenú spotrebiteľskú zmluvu o
poskytnutíúveru-flexipôžičkyuzavretúmedzipovinnýmaprávnympredchodcomoprávneného,vrátane

Všeobecných obchodných podmienok a dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo
všeobecných obchodných podmienkach je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je neplatná, a
to z dôvodu, že v istých prípadoch núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, zmluvné
podmienky boli pripravené dodávateľom vopred bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah. Takouto
doložkou spotrebiteľ nie je viazaný, je v rozpore so zákonom a smernicou, preto súd žiadosť súdneho
exekútora zamietol. Konštatoval tiež, že nedošlo k splneniu povinností v zmysle zákona o bankách,

keďže banka neponúkla návrh rozhodcovskej zmluvy, ale rovno rozhodcovskú zmluvu - doložku bez
možnosti jej ovplyvnenia klientom. Svoje závery podporil aj poukazom na (okrem iných ) rozhodnutie
Súdneho dvora (ES) C-243/08, podľa ktorého vopred stanovená podmienka v spotrebiteľskej zmluve,
ktorá nebola individuálne dojednaná a priznáva právo na riešenie všetkých sporov zo zmluvy súdu v
obvode sídla dodávateľa, spĺňa podmienky pre jej kvalifikovanie ako nekalej. Tým viac je potrebné ako
nekalú hodnotiť podmienku zverujúcu za týchto okolností právomoc riešiť spory rozhodcovskému súdu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací
súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, čím bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prekročil
zákonné limity skúmania exekučného titulu zverené mu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ZoRK,pretože skúmal aj iné listiny, zmluvu o úvere i rozhodcovskú doložku. Exekučný súd nie je oprávnený
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu.
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké právne účinky ako rozsudok

všeobecného súdu, má ním byť exekučný súd viazaný rovnako. Právny predchodca oprávneného
postupovalvzmysle§93bzákonaobankáchaponúkolklientovinávrhrozhodcovskejdoložky.Exekučný
súd nesprávne aplikoval § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a porušil zákaz retroaktivity. Vykonával
nové dokazovanie a oprávnenému nedal možnosť vyjadriť sa vykonaným dôkazom a novo vytvorenému
skutkovému stavu. Poukázal tiež na nemožnosť aplikácie Smernice 93/13/EHS a rozsudkov Súdneho

dvora EÚ.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo podľa § 212 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.),
vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s náležitým a presvedčivým odôvodnením rozhodnutia súdu
prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza.

Exekučný súd je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o.i. oprávnený a zároveň povinný skúmať

súlad exekučného titulu so zákonom. Súd teda neskúma vecnú správnosť vydaného rozhodcovského
rozsudku,alejehosúladnosťsozákonom.Priexistenciirozhodcovskéhorozsudkuakoexekučnéhotitulu
v spotrebiteľských veciach súd skúma, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná
právomoc vo veci konať a či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. V prípade zistenia nedostatku v tomto smere, t.j. pri zistení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy,

resp. rozhodcovskej doložky je namieste konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Toto spolu s princípom dôslednej
ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu dáva podklad pre taký postup
exekučného súdu v konaní, ktorý má za následok neudelenie poverenia súdnemu exekútorovi.

Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejedať daný spor,
nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný
zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pri postupe podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú
je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (3Cdo 146/2011). Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 6M Cdo 9/2012, 6Cdo 1/2012, 2Cdo 245/2010, uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011, nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011.

K argumentu oprávneného, že exekučný súd nemôže skúmať okrem listín uvedených v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku iné listiny, lebo tým prekračuje zákonné vymedzenie svojho oprávnenia, odvolací
súd dodáva, že skúmanie právomoci ktoréhokoľvek subjektu vydať rozhodnutie, ktoré má byť vykonané
v rámci exekúcie, je fundamentálnou právnou skutočnosťou, ktorú musí mať exekučný súd vždy
vyriešenú. Exekučný súd nemôže pripustiť vykonávanie exekúcie na podklade rozhodnutia akéhokoľvek
subjektu, nemôže neprihliadať na to, že pre vydanie exekučného titulu, síce konkrétnym zákonom

predvídaným subjektom, neboli splnené zákonom vyžadované podmienky. Exekučný poriadok v § 41
presne vymedzuje rozhodnutia ktorých subjektov môžu byť exekučným titulom. Vo všeobecnosti možno
povedať, že ide o subjekty verejnej moci (súdy aj orgány verejnej správy), tiež im na roveň postavené
subjekty cudzích štátov, a tiež rozhodcovské súdy. Zatiaľ čo orgány verejnej moci sú subjekty zriadené a
tiež konkrétne pomenované zákonom, rozhodcovské súdy nie, tie vznikajú na základe zákona zákonom

predpísanou procedúrou. Zatiaľ čo prv menované subjekty majú zákonom priznanú a zo zákona
zistiteľnú kompetenciu v konkrétnych veciach, pre určenie kompetencie (právomoci) rozhodcovského
súduvkonkrétnejvecisa(opäťnazákladezákona)vyžadujeďalšiaprávnaskutočnosť,atoujeuzavretie
rozhodcovskej zmluvy (doložky).

Preto zatiaľ čo pri zisťovaní právomoci (a jej neprítomnosti) iných subjektov vydať exekučný titul je
možnosť exekučného súdu z hore uvedených dôvodov prirodzene výrazne (a pre zrýchlenie konania)
obmedzená, ale jednoduchšia, zisťovanie právomoci rozhodcovského súdu pokrýva zásadne a logicky
širšie spektrum právne významných okolností. Medzi ne patrí aj zistenie zákonom vyžadovanejprávnej skutočnosti podmieňujúcej založenie právomoci rozhodcovského súdu, ktorou je uzavretie
rozhodcovskej zmluvy (doložky). A práve z tohto dôvodu argumenty oprávneného o nemožnosti skúmať
napr. zmluvu, v ktorej sú obsiahnuté všeobecné obchodné (alebo inak pomenované) podmienky, do

ktorých je úplne neprehľadne zakomponovaná napr. aj rozhodcovská doložka, je nesprávny.

Pre rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka v časti II.
bod 5. zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru a v časti IX. záverečné ustanovenia bod 3. Všeobecných
obchodných podmienok VÚB a.s. zverujúca právomoc riešiť spory zo zmluvy výhradne rozhodcovskému

súdu, nebola platne uzavretá, a teda nebola spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Podľa
spornej rozhodcovskej doložky mal spory zo zmluvy riešiť stály rozhodcovský súd.

Nie je možné súhlasiť s argumentáciou oprávneného, že pri uzatváraní zmluvy medzi bankou a povinnou
sa postupovalo zákonným spôsobom, v súlade s ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

Podľa § 93b ods. 1, 2 zákona o bankách, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, banky a
pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh
rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim

klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva.
Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme
návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto
klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.

Toto ustanovenie zákona o bankách bolo novelizované zákonom č. 492/2009 Z.z. o platobných službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 01.12.2009, ktorý doplnil povinnosť banky
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch rozhodnutia a vyjednania rozhodcovskej doložky. Toto znenie
preukazuje úmysel zákonodarcu spresniť a špecifikovať túto povinnosť bánk vo vzťahu k povinnosti
ponúkať klientom návrhy na uzavretie rozhodcovských zmlúv v súvislosti s informovaním spotrebiteľa

a jeho ochranou.

Citované zákonné znenie, ktorým banka odôvodňovala postup pri uzatváraní zmlúv vyžaduje
individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa keďže umožňuje klientovi,
spotrebiteľovi návrh neprijať. Skutočnosť, že zmluvné podmienky ako celok boli vopred pripravené, a

teda ich nebolo možné meniť individuálnym dojednaním nepochybne svedčia tomu, že povinný ako
spotrebiteľ nemal možnosť a vôľu si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne, resp. rozhodcovskú
doložku neuzavrieť.

Ak má byť rozhodcovská doložka právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť

výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby
medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Oprávnený si v tomto
smere dôkazné bremeno nesplnil. Kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvu je
skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola predložená povinnému ako spotrebiteľovi vo formulárovej
zmluve a priložených obchodných podmienkach, bez možnosti zmeny ich obsahu, teda bez možnosti

doložku neuzavrieť.

Zmluvné dojednanie, ktoré nie je spotrebiteľom individuálne vyjednané je preto potrebné považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Podstatou a hlavnou črtou formulárových spotrebiteľských zmlúv, či všeobecných obchodných
podmienok je, že pri uzatváraní zmluvného vzťahu sa nemenia, sú všeobecné a záujemca o službu
tieto podmienky prijme alebo ich odmietne a zmluva nevznikne. Predovšetkým v tom spočíva faktická
nerovnosť zmluvných strán. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície, ako aj čo
do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie

POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37, a iné).

Súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky je opodstatnená.
Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby jubolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady ES 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-243/08 Pannon).

Námietka oprávneného o nesprávnom použití ustanovení Občianskeho zákonníka a porušení zákazu
retroaktivity exekučným súdom nie je dôvodná.

Podľa§52ods.1Občianskehozákonníkaúčinnéhokudňuuzavretiapredmetnejzmluvyspotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Rozhodcovská doložka, ktorá bola predformulovaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil
rozhodcovskému konaniu, navyše na geograficky neprijateľnom mieste, je v rozpore so zákonom a
dobrými mravmi (IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011).

Odvolací súd sa tiež poukazuje na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho
kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a

ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť

sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom
2008.“

V zmysle uvedených skutočností je zrejmé, že pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a

to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Ak zohľadníme skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok v
tejto veci vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, vydaný rozsudok nie je platný,
nemá právne účinky, a takýto rozsudok nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť
podkladom pred nariadenie exekúcie.

Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku preskúmal exekučný titul a následne žiadosť o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
zamietol.

Na základe uvedeného odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdil.

V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany
(účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

Odvolací súd preto vzhľadom na vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky a vzhľadom na absenciu
právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími
odvolacími námietkami oprávneného.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
náhradutrovodvolaciehokonaniaúčastníkomnepriznal.Oprávnenýnebolvodvolacomkonaníúspešný,
ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.