Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 29, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/338/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813203734
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8813203734.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o., Politických
vězňů1272/21,NovéMěsto-Praha1,Českárepublika,zastúpenéhoFridrichPaľko,s.r.o.,Grösslingova
4, Bratislava proti žalovanej H. E., nar. X.X.XXXX, P. XXX/XX, B., o zaplatenie sumy 517,99 eur s
prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 11.6.2015 č. k.
9C/433/2013-77 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Pripúšťa späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku 0,19 % denne, v tejto časti rozsudok zrušuje
a konanie zastavuje.

V prevyšujúcej časti rozsudok potvrdzuje.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že 28.1.2009 uzavrela žalovaná ako dlžník so spoločnosťou
V., s.r.o., ako veriteľom zmluvu o úvere vo výške 350,- eur. V ten istý deň bola vystavená a podpísaná

zmenka na sumu 708,- eur s tým, že žalobca si na súde uplatnil právo na zaplatenie sumy 517,99 eur s
prísl., teda zostatok nedoplatku zo zmenky. Túto zmluvu o úvere posúdil súd prvého stupňa ako zmluvu
spotrebiteľskú. Ustálil, že zmenková odmena prevyšuje maximálnu výšku stanovenú zákonom, keď táto
skutočnosť je tiež dôvodom, pre ktorý vo veci nariadil pojednávanie. Považoval zmluvné dojednanie -
dohodu o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva
výrazne v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.
Dohoda o vyplnení zmenky je v rozpore s § 52 ods. 1 OZ. Právny predchodca žalobcu bol povinný

predložiť žalovanej zmluvné dojednanie týkajúce sa vyplnenia zmenky tak, aby z neho bolo dostatočné
zrejmé, že žalovanej sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh a aby z neho
bolo zrejmé, že jej boli poskytnuté aj zrozumiteľné informácie, aké následky sa spájajú s vyplnením
zmenky. Spotrebiteľ - žalovaná si neuvedomila, že vyplnením zmenky došlo k značnému zhoršeniu
jej postavenia, pretože veriteľ vyplnením zmenky nepochybne zamýšľal obísť zákonné ustanovenia na
ochranu spotrebiteľa, pretože na základe takto vyplnenej zmenky požadoval zmenkový úrok 0,25 %
denne, ktorý vzhľadom na výšku možno považovať v rozpore s dobrými mravmi a v spotrebiteľských

vzťahoch neprípustný. Žalobu preto zamietol a o trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p..Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho návrhu bolo
v celom rozsahu vyhovené. V podanom odvolaní uvádza, že účastníci konania dokazovanie vo veci
úverovou zmluvou, exekučným spisom, či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. Podľa § 120 O.s.p.,

dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza
len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca
predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne náležitosti
predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb.. Dokázal tak jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na
úhraduzmenkovejsumyajejpríslušenstva.Vočiformeaobsahuzmenkyzostranyžalovanéhožiadnych

námietok nebolo, a preto neexistuje okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov
nevyhnutných pre rozhodnutie o veci. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo zhmotného
dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej
fázy konania a vykonaného dokazovania nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy.
Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Žalovaný

mohol na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia č. 861/2007 vzniesť námietky voči zmenke, ak tak
však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej týmto nariadením. Konanie súdu prvého stupňa je preto neprijateľné v právnom
štáte a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces. Súd za nesporné ďalej
považoval to, že žalovaný so spoločnosťou V. s.r.o., uzatvorili zmluvu o úvere, že zmenka je

zabezpečovacou zmenkou a žalovaný uzavrel zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné
skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty
vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Účastníci sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili,
preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak súd na
týchto údajne nesporných skutočnostiach založil svoje meritórne rozhodnutie, toto je nepochybne

postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Žalobca ďalej zdôrazňuje, že zmenka je
samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať
inými okolnosťami než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd aplikáciou príslušných ustanovení
o zmenke sa vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je síce prípustné za určitých okolností
uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany

žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich
tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba proti vôli žalovaného prevzal súd a
suploval aktivitu žalovaného. Následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd porušil poučovaciu
povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p.. Porušil ustanovenia o vykonávanie jednotlivých dôkazných
prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali

byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia, vykonané bez návrhu. Pokiaľ ide o zmenkový
úrok, žalobca zdôrazňuje, že zmenku vystavil žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o prejav jeho
slobodnej vôle. Žalovaný mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku je 0,25 % denne a s
touto sadzbou zmenkového úroku súhlasil. V okolnostiach rozhodnutia prvostupňového súdu poukazuje
žalobca na nespornosť záväzku žalovaného za zmenku zaplatiť. Nespornosť záväzku sa nepochybne

vzťahuje na celý záväzok obsiahnutý na zmenke, zmenkový úrok nevynímajúc. Na podporu svojich tvrdí
poukazuje žalobca aj na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky k tejto problematike. V zmysle
týchto dôvodov navrhol podanému odvolaniu vyhovieť. Súd prvého stupňa rozhodnutie o nariadení
pojednávania vo veci nevydal a nedoručil ho stranám podľa § 45 a nasledujúcich O.s.p..

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p. spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie dôvodné nie je.

V priebehu odvolacieho konania žalobca písomným podaním z 21.12.2015 vzal späť sčasti žalobný
návrh. Žalobca vzal späť návrh na začatie konanie, a to v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 %
denne, v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne, čím si žalobca ďalej uplatňuje
v tomto konaní len zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne.

Žalovaná nevyjadrila nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby.Vzhľadom na takto realizovaný dispozičný úkon zo strany žalobcu odvolací súd podľa § 208 O.s.p.
rozhodol o pripustení spaťvzatia časti návrhu na začatie konania o zaplatenie zmenkového úroku vo
výške 0,19 % denne, v tejto časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov.
V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného

Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s
cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež
použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné

dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými
dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne

vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom

členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V

danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

V zmluve o úvere zo dňa 28.1.2009 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovanej (meno a
priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené nie
sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovanú ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo živnostenského
registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vôbec vyplnené neboli. Z iných konaní je pritom známe,

že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na základe iného ako
živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom a prideleným
identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere má oporu
vo vykonanom dokazovaní.

Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č.
258/2001 Z.z.. Tento právny predpis v ustanovení § 2 písm. a/ definoval spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona
č. 258/2001 Z.z. bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho

podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym

predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek
pochybnosti všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaná ovplyvniť nemohla nakoľko boli už vopred
pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej činnosti
poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol žalovanejza účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti tejto účastníčky. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.

Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci
údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s

uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p.
si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi právnym predchodcom
žalobcuažalovanourovnakývplyvakokebyvzmluveúčeljejuzatvoreniauvedenýnebol.Spotrebiteľský
charakter zmluvy o úvere bol teda bez akýchkoľvek pochybností preukázaný.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu

povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo

skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý

poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje

aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je

možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je

zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.

Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v
znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním

úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy vôbec nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému

zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom
predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa

vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovanú nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny
predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jeho dôsledkov v neprospech žalovanej. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych
vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech

spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť

spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto
cenného papiera, si žalovaná bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršila svoje zmluvné postavenie. Potreba
vystavenia a odovzdania zmenky právnemu predchodcovi žalobcu pritom pre žalovanú priamo vyplývala

zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu §
54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka.

Nie je právne významná námietka, podľa ktorej sa vo veci nevydalo žiadne rozhodnutie o nariadení

pojednávania a ani sa takéto rozhodnutie nedoručovalo stranám. Čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 priamo zakotvuje oprávnenie súdu alebo tribunálu nariadiť ústne
pojednávanie nielen vtedy, ak o to žiada niektorá zo strán, ale aj vtedy, ak to považuje za potrebné. Akým
spôsobom dochádza k nariadeniu pojednávania a aké sú jeho náležitosti, v tomto nariadení uvedené
nie je. Na nariadenie pojednávania sa preto musí v súlade s čl. 19 Nariadenia č. 861/2007 aplikovať

procesné právo Slovenskej republiky podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V danej veci
bolo pojednávanie súdom prvého stupňa nariadené na deň 8.4.2014 o 8.30 hod. a na toto pojednávanie
boli predvolaní účastníci konania a právny zástupca žalobcu. Podľa obsahu zápisnice o pojednávaní zo
dňa 8.4.2014 súd prvého stupňa vykonal pojednávanie v neprítomnosti zástupcu žalobcu, ktorý sa na
toto pojednávanie nedostavil. Pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu zasielania výzvy spoločnosti

V., s.r.o., so sídlom v O.. Ďalšie pojednávanie bolo vykonané dňa 2.12.2014, na tomto pojednávaní sa
opäť právny zástupca žalobcu nezúčastnil a o veci súd prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom.

Ust. § 115 O.s.p., ukladá súdu nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá
účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. V predvolaní na pojednávanie, ako aj v

upovedomení o zmene termínu pojednávania bol obsiahnutý aj údaj o nariadení pojednávania na
konkrétny termín. Zo žiadnych zákonných ustanovení nevyplýva, aby nariadenie pojednávania muselo
mať formu samostatného rozhodnutia. Nariadenie pojednávania predstavuje rozhodnutie, ktoré sa týka
vedenia, konania, a preto nemusí v súlade s § 169 ods. 2 O.s.p. obsahovať odôvodnenie. Proti takémuto
rozhodnutiu, ktorým sa upravuje vedenie konania odvolanie nie je prípustné, čo vyplýva z §202 ods.

3 písm. a/ O.s.p.. Aj za predpokladu, ak by písomnosť obsahujúca nariadenie pojednávania nebola
označená ako uznesenie, išlo by síce o vadu, avšak nie takú, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Občiansky súdny poriadok v ust. § 212 ods. 3 O.s.p. ukladá odvolaciemu súdupovinnosť prihliadať len na vady konania pred súdom prvého stupňa, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok v prevyšujúcej časti ako vecne
správny potvrdil (§ 219 O.s.p.).

O trovách konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Žalobca vzhľadom na výsledok konania o veci nemá právo na náhradu trov a žalovanej trovy konania

nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.