Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/1352/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212806
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912212806.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej
a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Klaudie Koskovej v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie

13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Rimavská Sobota, č. k. 8C/170/2012 - 51 zo dňa 21. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti
zaplatiť žalobcovi majetkovú škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo výške 4.136,72 Eur a

nemajetkovú ujmu vo výške 827,34 Eur zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd posúdil návrh žalobcu vo veci samej a z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
v danej veci nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu stanovené ustanovením
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Navrhovateľ si uplatňoval svoj nárok na náhradu škody spolu s nárokom na nemajetkovú ujmu na
základe tej skutočnosti, že v konkrétnom exekučnom konaní nerozhodol okresný súd v zákonnej
15-dňovej lehote o žiadosti súdneho exekútora, a tým došlo k vzniku škody na strane navrhovateľa na
základe nesprávneho úradného postupu súdu. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd zistil,
že v konaní, ktoré bolo vedené na okresnom súde pod č. 3Er/2342/2010 súdny exekútor podal žiadosť
o udelenie poverenia dňa 23. 09. 2010, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s. O žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

súd rozhodol uznesením zo dňa 04. 11. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Prvostupňový súd dospel k záveru, že v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie pri aplikácii ustanovenia § 41 ods. 2
písm. c/ a d/ Exekučného poriadok exekučný súd lehotou 15 dní nebol viazaný. Vzhľadom k tomu, že
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, prvostupňový súd ustálil, že navrhovateľ nepreukázal
jednu zo zákonných podmienok pre vznik prípadného nároku na náhradu škody, prípadne nároku na

nemajetkovú ujmu, a to nesprávny úradný postup okresného súdu. Z týchto dôvodov sa súd v ďalšom
konaní ani nezaoberal skúmaním otázky, či na strane žalobcu týmto prípadným nesprávnym úradným
postupom vznikla škoda alebo iná nemajetková ujma a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadnýmnesprávnym úradným postupom a vznikom škody, prípadne nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k prieťahom
v súdnom konaní poukázal na to, že nie je možné konštatovať, že v danej veci došlo k prieťahom v
konaní,pričomtotooprávneniemálenústavnýsúd,pričompoukázalajnaustálenújudikatúruústavného

súdu, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (ÚS 46/01, I.ÚS 66/02, II.ÚS
57/01). Poukázal na prax žalobcu, ktorý podáva hromadne v rámci celej Slovenskej republiky niekoľko
tisíc až desiatok tisíc návrhov na exekúcie na základe exekučných titulov - rozhodcovských rozsudkov

a týmto de facto znemožňuje rozhodnúť súdom v primeraných lehotách, pričom návrhy na exekúcie
podáva opakovane a aj po tom, ako boli právoplatne judikované okolnosti, že navrhovateľom používané
exekučné tituly obsahujú neprijateľné podmienky a pre ich rozpor so zákonom sa žiadosti o vydanie
poverenia zamietajú. Okresný súd konštatoval, že zo strany okresného súdu v rámci exekučného
konania nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a súd nemôže konštatovať, že došlo k zbytočným
prieťahom pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

ktoré by zakladali právo navrhovateľa na náhradu škody, prípadne nemajetkovú ujmu.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, hoci
žalovaný mal vo veci plný úspech, v spojení s konaním mu trovy konania nevznikli, preto súd rozhodol
tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. V rozsiahlom
odvolaní namietal najmä porušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, v ktorom strany musia
mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň
musia mať možnosť sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť

sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Uvedené právo bolo žalobcovi upreté, nakoľko pred
vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k návrhu, toto mu bolo
doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Pred vynesením rozsudku nebol oboznámený
so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu
nemal možnosť sa vyjadriť. Prvostupňovému súdu vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť

bez nariadenia pojednávania a súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu sám určil. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však
v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec
sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej namietal, že konaním súdu

mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek
tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie podmienok
spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 357/09). Žalobca v konaní uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému vec bola
pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.

Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej situácie, okresný
súd preto nemal vec meritórne prejednať. Vo vzťahu k majetkovej škode v odvolaní namietal, že

súd ignoroval tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje, pričom v tejto časti
namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Okrem iného ďalej namietal, že
nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník

(povinný). Žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 212 ods. 1 odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s rozhodnutím
okresného súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, ako aj s jeho odôvodnením, ktoré je zrozumiteľné
a presvedčivé, námietky žalovaného uvedené v odvolaní odvolací súd nepovažuje za dôvodné a

prijateľné.

K podanému odvolaniu odvolací súd ďalej uvádza:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi súdu na strane druhej. Okresný súd neporušil

právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil. Nebolo možné prihliadnuť na námietku žalobcu, že okresný súd
porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces a to z dôvodov, že žalobca mal možnosť oboznámiť
sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne

konanie. Pokiaľ žalobca tvrdí, že nebol oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k návrhu a
uvedené vyjadrenie mu bolo doručené so samotným rozsudkom vo veci samej, toto tvrdenie žalobcu
je síce pravdivé, avšak odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný doručil vyjadrenie k žalobe len dňa
19. 05. 2014 spolu s písomným ospravedlnením z účasti na pojednávaní, ktoré súd vytýčil na deň 21.
05. 2014. Odvolací súd poukazuje na to, že z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že

žalovaný v obdobných súdnych sporoch podáva v zásade rovnaké vyjadrenie k žalobám žalobcu, pričom
žalobcovi je nepochybne známy obsah vyjadrení žalovaného k žalobám žalobcu, ktorými sa domáha
plnenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorým
mal vzniknúť žalobcovi tým, že súd v exekučnom konaní nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti. Za danej situácie nemožno

prvostupňovému súdu vyčítať nesprávny procesný postup s prihliadnutím aj k tomu, že žalobca bol na
pojednávanie riadne predvolaný, keď právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie
dňa 15. 05. 2014, pojednávanie sa uskutočnilo dňa 21. 05. 2014 a je zrejmé, že bola dodržaná lehota v
zmysle § 115 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobcovi nič nebránilo, keďže mal dostatok času
na prípravu na pojednávanie, dostaviť sa na pojednávanie a oboznámiť sa aj s vyjadrením žalovaného.

Tvrdenie žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania neobstojí,
odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v súdenej veci nerozhodol rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, okresný súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 21. 05. 2014, účastníci na
toto pojednávanie boli riadne predvolaní. Hoci žalobca bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný

a napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil. Keďže žalobca sa z
neúčastinapojednávaníneospravedlnilaanineuviedolžiadendôležitýdôvod,prektorýsapojednávania
zúčastniť nemohol, okresný súd dôvodne pojednával v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu
v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Bolo nielen právom, ale aj povinnosťou žalobcu na súdne pojednávanie sa
dostaviť. Ak sa žalobca vzdal dobrovoľne tohto práva, nemôže byť prejednanie veci bez jeho prítomnosti

na pojednávaní, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný považované za postup súdu, ktorým
by mu bola odňatá možnosť zúčastniť sa verejného pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu,
listinnými dôkazmi, a teda nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Práve zo správania sa
žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu je zrejmá účelovosť konania spočívajúca v marení postupu súdu
prejednať vec v primeranej lehote bez prieťahov. Napriek tomu, že na pojednávanie sa nedostavil ani

žalovaný, pričom svoju neúčasť písomne vopred ospravedlnil a zároveň uviedol, že nežiada o odročenie
pojednávania okresnému súdu nič nebránilo, aby vec v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p.

Námietka žalobcu uvedená v odvolaní, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je
dôvodná. O žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu rozhodol nadriadený súd s tým,

že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Uznesenie nadriadeného súdu
účastníkom konania bolo riadne doručené, iné dôvody zaujatosti (ako dôvody, ktoré boli už uvedené v
samotnej žalobe) žalobca v konaní neuviedol. Pokiaľ žalobca svoje tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci založil na argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu akoexekučný súd, ktorý mu svojím nesprávnym úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu, odvolací
súd poukazuje na to, že súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvody na vylúčenie sudcu
nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, ktorej odporcom je súd, na ktorom

tento sudca vykonáva súdnictvo (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/43/2013); dôvodom
na vylúčenie sudcu bez ďalšieho nie je ani to, že sudca vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia žalobcu svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť
žalovaného za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu (uznesenie Najvyššieho súdu NS SR sp. zn.
6Cdo/201/2013, sp. zn. 3Cdo/202/2013).

Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora, ktorou požiadal o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Argumentácia žalobcu o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu spočívala predovšetkým v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty. Súdna prax je ustálená na závere, že
lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatí, ak exekučný súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť súd o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (viď uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 243/2013, IV.ÚS 605/2012). Za situácie,

že okresný súd z pripojeného exekučného spisu zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 23. 09. 2010 a exekučný súd uznesením zo dňa 14.
11. 2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, uvedený
postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní) a je plne
odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu,

pričom odvolací súd uvádza, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje
pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na
vykonanie tejto činnosti (viď uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 606/2012,
II.ÚS 245/2013). Odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ okresný súd skúmal exekučný titul, postupoval
v súlade s ustanovením§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, teda bol oprávnený preskúmať žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Keďže
preskúmaním exekučného titulu vo forme rozhodcovského rozsudku dospel k záveru, že tento exekučný
titul je v rozpore so zákonom, dospel exekučný súd k správnemu záveru, že v danej veci nie sú splnené
podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd naviac poukazuje na to, že
uznesenie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia nadobudlo právoplatnosť a

následne exekučný súd uznesením č. k. 3Er/2342/2010 - 39 zo dňa 20. 12. 2011 exekúciu zastavil,
ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 01. 06. 2012.

K námietke žalobcu v odvolaní, že súd ignoroval tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla na
udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov, odvolací súd na zdôraznenie správnosti

záverov prvostupňového súdu odvolací súd poukazuje na to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je zodpovednosť objektívna, bez
zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je
jednakvdanejvecivytýkanýnesprávnyúradnýpostupokresnéhosúdu,ďalejexistenciaškodyapríčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich

predpokladov zodpovednosti za škodu je práve nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy
štát zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Ak prvý a jeden z
rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní
zistený, naopak vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že okresný súd postupoval v súlade so

zákonom a nebolo zistené, že by okresný súd rozhodoval vo veci so zbytočnými prieťahmi, nedošlo k
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, nebol teda zistený jeden zo základných
predpokladov vzniku zodpovednosti a preto okresný súd sa dôvodne nezaoberal ďalšími predpokladmi
vzniku zodpovednosti a teda existenciou škody a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným

postupom a touto škodou.Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2, 3
O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z
ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní a súčasne správne aplikoval ustanovenie
§ 151 ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. aplikujúc
ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho
konania bol žalovaný, žiadne trovy odvolacieho konania si však neuplatnil, súd teda rozhodol, že
žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.