Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 29, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Svzn/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200210
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8010200210.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1. V. G., bytom Y., 2. Z. K., bytom Y., 3.
S. K., bytom Y. a 4. M. A., bytom N. právne zastúpených Mgr. Evou Kovačechovou, advokátkou so
sídlom Komenského 21, Banská Bystrica, proti žalovanému: Mesto Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1,
Vysoké Tatry, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou PUCHALLA & partners s.r.o., Kmeťova 24,
Košice, o preskúmanie zákonnosti uznesenia Mestského zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry č. 32/2010

o schválení územného plánu Mesta Vysoké Tatry zo dňa 4. februára 2010 a Všeobecne záväzného
nariadenia Mesta Vysoké Tatry č. 1/2010, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu Mesta
Vysoké Tatry zo dňa 4. februára 2010, konajúc o odvolaní žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v
Prešove č. k. 3S/24/2010-152 zo dňa 19. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/24/2010-152 zo dňa
19. marca 2014 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým uznesením Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250d ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil konanie z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov
v prvom až štvrtom rade na podanie návrhu v osobitnom konaní podľa § 250zf OSP a podľa § 250zfa
OSP, ako i z dôvodu, že napadnuté uznesenie žalovaného a všeobecne záväzné nariadenie žalovaného
nepodlieha súdnemu prieskumu zákonnosti podľa § 244 a nasl. OSP. Zároveň žiadnemu z účastníkov
konania nepriznal právo na náhradu trov konania.

Žalobcovia v prvom až štvrtom rade sa žalobou domáhali, aby krajský súd zrušil uznesenie Mestského
zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry č. 32/2010 zo dňa 04.02.2010, ktorým v časti F bod 11. bol schválený
územný plán Mesta Vysoké Tatry (ďalej aj „mesto“). Zároveň sa petitom žaloby domáhali zrušenia
Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Vysoké Tatry č. 1/2010, ktorým bola vyhlásená záväzná časť
územnéhoplánuMestaVysokéTatryzodňa04.02.2010.Zadôvodnavrhovanéhozrušenianapadnutých
administratívnych aktov žalovaného označili ich nezákonnosť spočívajúcu v ich prijatí v rozpore s

ustanoveniami zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Stavebný zákon“) a porušení práv zainteresovanej verejnosti
v procese prijímania zmeny územného plánu mesta garantovaných Aarhuským dohovorom, ktorým
je podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky ako medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a
základných slobodách, Slovenská republika viazaná.

S poukazom na nepresnú a neúplnú citáciu ustanovení § 6 ods. 1 a vetu prvú ods. 2 zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a ustanovení § 2 ods. 3, § 27 ods.6 a § 28 ods. 3 stavebného zákona krajský súd napadnuté administratívne akty mesta, vydané v
rámci územnoplánovacej činnosti - ktoré sa vzťahujú na neurčitý počet subjektov rovnakého druhu
a na neurčitý počet situácii rovnakého druhu - podradil pod normotvornú činnosť obce. Súd prvého

stupňa v nadväznosti na uvedené dôvodil, že napadnuté uznesenie a všeobecne záväzné nariadenie
žalovaného nemajú charakter rozhodnutí vydaných v správnom konaní (§ 2 ods. 6 Stavebného zákona),
ani individuálnych správnych aktov, ktorými by sa zakladali, menili alebo zrušovali oprávnenia alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Preto územný plán obce a
všeobecne záväzné nariadenie obce, ktorým bol tento schválený, nepodliehajú súdnemu prieskumu

podľa ustanovenia § 244 OSP.

Žalobcami poukazovanú aplikáciu nálezu Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) č. IV.
ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009 a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Českej republiky krajský
súd v tejto veci, vzhľadom na odlišnú právnu úpravu súdneho prieskumu „opatření obecné povahy“
v českom právnom poriadku, nepripustil. Uviedol, že súdy Českej republiky pripúšťajú preskúmanie

územného plánu ako „opatrenia obecnej povahy“, pričom vychádzajú z platných právnych predpisov
Českej republiky; definícia „opatření obecné povahy“ bola zavedená a upravená v šiestej časti §
171 až § 174 zákona č. 500/2004 Sb. správního řádu (ďalej len „Správní řád“). V tejto súvislosti
poukázal i na skutočnosť, že s účinnosťou od 01.01.2007 bol vydaný aj nový zákon č. 183/2006 Sb.
o územnom plánovaní a stavebním řádu, ktorý v § 43 ods. 4 upravuje, že územný plán sa vydáva

formou opatrenia obecnej povahy podľa správneho poriadku. Zo zmien uvedených právnych predpisov
vychádza i judikatúra v Českej republike.

Naproti tomu krajský súd upriamil pozornosť na slovenský právny poriadok, v ktorom nie sú upravené
pojmy „opatrenie obecnej povahy“, ani jeho synonymum, ani pojem s obdobnými znakmi. Taktiež

neexistuje právna úprava, ktorá by administratívne akty obdobnej povahy podriaďovala súdnemu
prieskumu.

V súvislosti s prieskumom zákonnosti uznesení zastupiteľstiev orgánov územnej správy a všeobecne
záväzných nariadení obce krajský súd uviedol, že toto konanie patrí do tzv. verejného (správneho)

súdnictva, ktoré je upravené v § 250zf a § 250zfa OSP a začína sa výlučne na návrh prokurátora, ktorého
protestu nebolo vyhovené.

Konanie o nezákonnosti uznesení zastupiteľstiev orgánov územnej správy a všeobecne záväzných
nariadení patrí do tzv. verejného (správneho) súdnictva. Účelom konania je preskúmanie ich zákonnosti.

Konanie je upravené v § 250zf a § 250zfa O.s.p. a začína sa výlučne na návrh prokurátora, ktorého
protestu nebolo vyhovené. Oprávnenie prokurátora na podanie návrhu na začatie konania podľa
§ 250zf a § 250zfa OSP vyplýva zo zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), podľa ktorého prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, okrem iného

aj preskúmavaním zákonnosti uznesení a všeobecne záväzných predpisov vydaných orgánmi verejnej
správy. Dozor vykonáva prokurátor postupom podľa § 20 až § 25 zákona o prokuratúre.

S poukazom na znenie ustanovení § 250zf ods. 1 a ods. 2 OSP, § 250zfa ods. 1, ods. 2 OSP a uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4Svzn/1/2010 zo dňa 30.08.2010

krajský súd konštatoval, že v prejednávanom prípade nie sú splnené podmienky na začatie konania o
preskúmanie zákonnosti napadnutého uznesenia a všeobecne záväzného nariadenia žalovaného, ako
aj jeho postupu pri schvaľovaní územnoplánovacej dokumentácie - územného plánu mesta.

V súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, krajský súd vyslovil právny záver, že vnútroštátna

právna úprava účasť iných fyzických osôb a právnických osôb v konaní o preskúmanie zákonnosti
uznesenia obecného zastupiteľstva alebo jeho všeobecne záväzného nariadenia nepripúšťa, pričom
okrem prokurátora zákon aktívnu legitimáciu v tomto konaní iným subjektom nedáva.

Argumentácii žalobcov vo vzťahu k ich aktívnej legitimácii na podanie predmetnej správnej žaloby,

odvodenej z ustanovení článkov 2 ods. 4, čl. 9 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru, krajský súd
neprisvedčil. Vychádzal pri tom z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 (ďalej
len „Nariadenie“) o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru a prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostrediana inštitúcie a orgány Spoločenstva, ktorého predmetom je vykonávanie okrem iného aj čl. 7 a 9.3
Aarhuského dohovoru. Z definície plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia (čl. 2 bod 1
písm. e/ Nariadenia) krajský súd odvodil, že článok 7 v spojení s čl. 6 ods. 3, 4 a 8 Aarhuského dohovoru

sa týka aj procesu prípravy, obstarávania a schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie - územného
plánu obce a ako výsledku procesu jej normotvornej činnosti zaväzuje zmluvné strany zabezpečiť účasť
verejnostiazúčastnenýchosôbnatomtoprocese.Podľakrajskéhosúdutentočlánoksanetýkamožnosti
podrobiť územné plány súdnemu prieskumu.

V súvislosti s právami verejnosti zabezpečovanými Aarhuským dohovorom (ďalej aj len „Dohovor“)
poukázal na znenie článkov 9.3 a 9.4 Dohovoru, ukladajúcim zmluvným stranám na vnútroštátnej úrovni
zabezpečiť členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie
úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym
právom v oblasti životného prostredia, ako i zabezpečiť zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane
prikázanýchúľav,aksúvhodné,ktorémusiabyťprimerané,spravodlivé,včasnéanienedostupnedrahé.

Pri určení charakteru rozhodnutí podliehajúcich súdnemu prieskumu v súvislosti s aplikáciou práv
verejnosti zúčastňujúcej sa na tvorbe územných plánov, krajský súd vychádzal z bodu 11 Nariadenia a
definície správneho aktu pre účely nariadenia upravenej v čl. 2 bod 1 písm. g/ Nariadenia.

Podľa bodu 11 Nariadenia, správne akty individuálneho určenia by mali byť otvorené prípadnému
vnútornému preskúmaniu, ak vyvolávajú právne záväzné a vonkajšie účinky. Podobne by mala byť
pokrytá nečinnosť, ak podľa práva životného prostredia existuje povinnosť prijať správny akt. Ak môžu
byť vylúčené akty prijaté inštitúciou alebo orgánom Spoločenstva pri výkone súdnej alebo zákonodarnej
moci, potom by sa to isté malo uplatňovať na iné vyšetrovacie postupy, ak inštitúcie alebo orgány

Spoločenstva konajú ako orgán správneho preskúmavania na základe ustanovenia zmluvy.

Podľa článku 2 bod 1 písm. g/ Nariadenia, správny akt je akékoľvek opatrenie individuálneho určenia
podľa práva životného prostredia, prijaté inštitúciou alebo orgánom Spoločenstva, ktoré má právne
záväzný a vonkajší účinok. Podľa písm. h/ tohto bodu, správna nečinnosť je akákoľvek neschopnosť

inštitúcie alebo orgánu Spoločenstva prijať správny akt definovaný v písm. g/.

Z vyššie citovaných ustanovení krajský súd odvodil cieľ Dohovoru, ktorým je predovšetkým umožniť
verejnosti prístup k súdnemu alebo správnemu konaniu a tým aj podrobiť prieskumu správne akty
individuálneho určenia, teda rozhodnutia tak, ako to upravuje § 244 ods. 3 OSP.

Na základe uvedeného krajský súd prijal právny záver, že uznesenie obce a všeobecne záväzné
nariadenieobce,ktorýmbolschválenýúzemnýplánobce,niejesprávnymaktomindividuálnehourčenia,
ale normatívnym právnym aktom, t.j. všeobecne záväzným právnym predpisom.

Podľa krajského súdu z Aarhuského dohovoru, ani z vnútroštátnej právnej úpravy, nevyplýva pre
správny súd povinnosť podrobiť súdnemu prieskumu uznesenie obce a všeobecne záväzné nariadenie
obce, v rámci práva verejnosti na prístup k spravodlivosti.

Vzhľadom na uvádzané dôvody súd prvého stupňa uzavrel, že súdny prieskum napadnutých

administratívnych aktov žalovaného je možný iba v osobitnom konaní podľa § 250zf a § 250zfa OSP
na návrh prokurátora.
II.

Proti uzneseniu krajského súdu podali žalobcovia v prvom až štvrtom rade včas odvolanie z dôvodov

podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP a navrhli, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že zruší
napadnuté uznesenie a všeobecne záväzné nariadenie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Zároveň navrhli, aby im odvolací súd priznal náhradu trov konania.

Žalobcovia napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa vytýkali nesprávne právne posúdenie veci a

jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov.

Zároveň namietali, že sa krajský súd nezaoberal argumentáciou týkajúcou sa čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru v spojení s prístupom verejnosti k spravodlivosti vo veci preskúmavania územných plánov.Podľa názoru žalobcov súd prvého stupňa opäť len formalisticky odmietol ich argumenty, bez ich
skúmania v širšom ústavnoprávnom a medzinárodnoprávnom (komunitárnom) kontexte, čím nenaplnil
právo žalobcov garantované im článkom 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava

SR“), hoci je splnená podmienka, že napadnutým uznesením a nariadením mesta môže priamo dôjsť
k ukráteniu žalobcov na ich právach. Po materiálnej stránke, úkon orgánu verejnej správy, ktorým
je akt schválenia územnoplánovacej dokumentácie, obsahovo napĺňa pojem rozhodnutie v zmysle
čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, pričom odmietnutie jeho preskúmavania súdom žalobcovia považovali za
porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Čo do formy napádaných

administratívnych aktov žalovaného, ako rozhodnutí orgánov verejnej správy podliehajúcich súdnemu
prieskumu, poukázali na právne závery vyplývajúce z judikatúry Ústavného súdu SR spisové značky
I. ÚS 354/08, II. ÚS 50/01, III. ÚS 138/03, v zmysle ktorých rozhodnutie správneho orgánu, bez ohľadu
na jeho druh či formálne označenie, dotýkajúce sa niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci
súdov nesmie byť vylúčené. V opačnom prípade by išlo o porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety Ústavy
SR.

Žalobcovia argumentovali, že územný plán stanovuje základnú koncepciu rozvoja a usporiadania
určitého územia, vrátane prípustných a zakázaných možností jeho využitia, pričom sa môže
bezprostredne dotýkať aj vlastníckych práv vlastníkov nehnuteľností nachádzajúcich sa na území
regulovanomúzemnýmplánom.Uviedli,ževprípadeúzemnýchplánovsaprelínajúznakynormatívneho

správneho aktu so znakom individuálneho správneho aktu, keďže územnoplánovacia dokumentácia
zasahuje do právnej situácie konkrétnych fyzických osôb, čo je podľa žalobcov možné považovať za
dôvod na priklonenie sa k prípustnosti súdnej ochrany v prípade pochybností.

VsúvislostisaplikáciouAarhuskéhodohovoruvprejednávanomprípadežalobcoviapoukázalinaprávny

názor ÚS ČR vo veci súdneho prieskumu územného plánu sp. zn. IV. ÚS 2239/07 (bod 18), ako i
na právny záver Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 Lesoochranárske zoskupenie VLK
proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky, z ktorého vnútroštátnym súdom vyplýva
povinnosť vykladať národné právo v súlade s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a v ktorom Súdny dvor
uviedol, cit.: „prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho

sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý
bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom
účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného
prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci
správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia."

Z obsahu čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva povinnosť interpretácie príslušných slovenských
právnychpredpisov,ajvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky,spôsobom,ktorýumožní
súdny prieskum územných plánov na základe žaloby zo strany členov verejnosti.

Žalobcovia vyjadrili nesúhlas s právnym názorom súdu prvého stupňa, že na územný plán, ktorý je
plánom v zmysle čl. 7 Aarhuského dohovoru, sa nevzťahuje čl. 9 ods. 3 a 4 tohto dohovoru. Mali za to,
že vzťah medzi týmito článkami nie je v dohovore nijako riešený.

Poukázali na to, že čl. 7 Aarhuského dohovoru („Každá Strana prijme vhodné praktické a/alebo iné

opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so životným
prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc verejnosti potrebné informácie.
V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej
moci zistí verejnosť, ktorá sa môže na procese zúčastniť, zohľadňujúc ciele tohto dohovoru. Každá
Strana umožní verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným

prostredím.“) upravuje iba podporné použitie čl. 6 ods. 3, 4 a 8 dohovoru pri prijímaní vhodných opatrení
zabezpečujúcich účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov, pričom čl. 7 dohovoru vôbec
nerieši prístup verejnosti k súdu ohľadom preskúmavania týchto plánov a programov.

V nadväznosti na uvedené žalobcovia zdôraznili, že z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva právo

na prístup členov verejnosti k súdnemu prieskumu „umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti
životného prostredia“, pričom „úkonom“ orgánu verejnej moci v oblasti životného prostredia bezpochyby
je aj akt schválenia územného plánu.V súvislosti s aplikáciou čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a z neho vyplývajúcou povinnosťou pripustiť
súdny prieskum územného plánu na základe uplatňovania práva na súdnu ochranu členmi verejnosti,

žalobcovia poukázali na právne závery Výboru pre posudzovanie súladu s Aarhuským dohovorom
(Aarhus Convention Compliance Committee, ďalej len „Výbor“), zriadeného členskými krajinami
dohovoru (rozhodnutím členských krajín Dohovoru č. I/7), vyplývajúce z jeho nálezu č. ACCC/C/2010/50
z 29. júna 2012, ktorý žalobcovia na podporu svojich argumentov pripojili k podanému odvolaniu.
V uvedenom náleze, týkajúcom sa sťažnosti proti Českej republike vo veci prístupu k spravodlivosti

podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru, Výbor posudzoval súlad príslušnej legislatívy a judikatúry Českej
republiky. Žalobcovia z jeho obsahu dali do pozornosti posudzovanú otázku dostatočného prístupu
členov verejnosti k súdnemu prieskumu územných plánov (v zmysle judikatúry české súdy nepriznávali
aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na prieskum územných plánov, ak nejde o osobu, ktorá namieta
priame dotknutie vlastníckych práv). Výbor v náleze [bod 89 písm. f)] konštatoval, že takýto prístup
Českej republiky je v rozpore s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a vo svojich odporúčaniach [bod 90

písm.e)]odporučilstranedohovoru(Českejrepublike)vykonaťnevyhnutnélegislatívne,administratívne,
vykonávacie a iné opatrenia na to, aby umožnili členom verejnosti napadnúť na súde zákonnosť
schvaľovania územných plánov z hľadiska ich environmentálnych aspektov.

K dôvodom napadnutého uznesenia, poukazujúcim na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 1367/2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie
a orgány Spoločenstva, žalobcovia uviedli, že uvedené nariadenie sa týka iba orgánov Európskej únie
(napr. Európska Komisia, Európsky parlament atď.), a nie je uplatniteľné na orgány členských štátov
Európskej únie.

Po obsahovej stránke žalobcovia namietali nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu, ktorý sa v ňom nedostatočne vysporiadal s podstatnými námietkami a
argumentáciou žalobcov vo vzťahu prípustnosti súdneho prieskumu predmetných rozhodnutí
žalovaného, predovšetkým s argumentáciou:

· o prípustnosti ich súdneho prieskumu v rámci konania podľa § 244 a nasl. OSP, pričom čl. 46 Ústavy
SR zakotvuje ústavný imperatív preskúmať všetky rozhodnutia týkajúce sa základných práv a slobôd;
žalobcovia pritom tvrdili, že schválením predmetného územného plánu dochádza k priamemu dotknutiu
na ich právach,
· vyplývajúcou z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej nesmú byť územné plány

vylúčené zo súdneho preskúmania - vyplýva to z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd,
· vzťahujúcou sa na povinnosti členských štátov vyplývajúce z ustanovení čl. 9 ods. 3 a ods.
4 Aarhuského dohovoru; t. j. garantovať, aby verejnosť mala prístup k nezávislému (súdnemu)
preskúmaniu úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej správy, ktoré sú v rozpore s

právom v oblasti životného prostredia, so zabezpečením účinnej právnej nápravy vrátane predbežných
právnych opatrení, pričom táto náprava musí byť primeraná, spravodlivá, včasná a nie nedostupne
drahá,
· poukazujúcou na skutočnosť, že Ústavný súd SR uznesením I. ÚS 166/2010 zo dňa 28. apríla 2010,
odmietol ústavnú sťažnosť žalobcov v tejto veci z toho dôvodu, že vo veci má rozhodovať všeobecný

(krajský) súd.
· poukazujúcou na právne závery Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva povinnosť pripustiť súdnu
ochranu vo veciach preskúmania rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy v prípade, ak ide o
rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd, a to bez ohľadu na druh či formu
administratívneho aktu (napr. II. ÚS 50/01).

III.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu ako
vecne správne potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Vo vzťahu k otázke prípustnosti súdneho prieskumu na základe žaloby podanej žalobcami proti
predmetným rozhodnutiam žalovaného uviedol, že· žalobcovia nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie návrhu na preskúmanie zákonnosti
napadnutého územného plánu súdom, pretože ním resp. jeho dôsledkami nemôžu byť nijako skutočne
zasiahnuté ich verejné subjektívne práva,

· priznanie vecnej legitimácie žalobcov neodôvodňuje len poukaz žalobcov na porušenie ich procesných
práv bez príčinnej súvislosti medzi týmto porušením a ujmou vo sfére ich hmotných práv, čo tvorí
podstatnú časť žalobných dôvodov.

Žalobcami poukazované právne závery Ústavného súdu ČR sp. zn.: IV. ÚS 2239/07, pripúšťajúceho

súdny prieskum územného plánu vydaného podľa identického právneho predpisu, stavebného zákona
č. 50/1976 Sb., považoval vzhľadom na odlišnú právnu úpravu súdneho prieskumu „opatrení obecnej
povahy“ podľa Správního řádu a naň nadväzujúceho Soudního řádu správního, za neaplikovateľné pre
daný prípad. Český právny poriadok obsahuje právnu úpravu postupu súdu, ktorým by územný plán
ako správny akt, obsahujúci znaky tak individuálneho, ako aj normatívneho správneho aktu, mohol byť
preskúmavaný správnym súdom, pričom žalovaný zdôraznil, že v podmienkach slovenského právneho

poriadku taká právna úprava chýba.

Pre prípad pripustenia súdneho prieskumu územného plánu, žalovaný poukázal na skutočnosť, že
nie je splnený základný zákonný predpoklad aktívnej legitimácie u všetkých žalobcov. Z podanej
žaloby splnenie tohto zákonného predpokladu preskúmania zákonnosti územného plánu ako aktu tzv.

zmiešanej povahy odvodiť nemožno. Žalobcovia len uviedli, že zvýšená prašnosť v čase výstavby
by mohla negatívnym spôsobom narušiť pokojné užívanie nehnuteľností v ich vlastníctve. Avšak za
vážny nedostatok podanej žaloby žalovaný považoval skutočnosť, že žalobcovia ani len neoznačili,
nešpecifikovali svoje nehnuteľnosti a nijako nekonkretizovali dopad schváleného územného plánu na
ich vlastnícke práva. Vzhľadom k absencii týchto skutočností nie je možné posúdiť prípadný dopad

výstavby realizovanej v dôsledku napadnutého územného plánu. V žalobe len konštatovali, že budúcou
zhustenou zástavbou môžu byť dotknuté ich vlastnícke práva a právo na nerušený rodinný a súkromný
život. Podľa žalovaného z podanej žaloby však nie je možné zistiť, kde sú umiestnené nehnuteľnosti
vo vlastníctve žalobcu v I. a v IV. rade, akou konkrétnou budúcou stavbou má byť prašnosť spôsobená,
prípadne v akej vzdialenosti je od ich nehnuteľností a pod. Za týchto okolností nie sú žalobcovia v I. a

v IV. rade vecne legitimovaní na podanie žaloby.

V súvislosti so splnením vyššie spomenutej podmienky aktívnej legitimácie žalobcov žalovaný uviedol,
že povinnosť špecifikovať dotknuté verejné subjektívne právo a prípadný dopad schváleného územného
plánu naň si splnili výlučne žalobcovia v II. a v III. rade. Tvrdili, že nový územný plán zasiahne do

ich vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 47/8 k. ú. Y. tým, že nemôžu užívať svoje vlastnícke
právo v súlade so zámerom, za účelom ktorého svoje vlastnícke právo nadobudli. Týmto zámerom
bola výstavba obchodnej prevádzky na tomto pozemku. Avšak žalovaný s týmto tvrdením nesúhlasil,
nakoľko schválením žalobou napadnutého územného plánu nedošlo k zásahu do vlastníckeho práva
žalobcov k pozemku na uvedenej parcele, pretože tento pozemok nebolo možné zastavať ani podľa

územnoplánovacej dokumentácie platnej v čase jeho nadobudnutia žalobcom v II. a v III. rade. Nový,
žalobou napadnutý územný plán, nijako nezmenil obsah vlastníckeho práva k tomuto pozemku. To podľa
žalovaného znamená, že je vylúčené, aby boli žalobcovia v II. a v III. rade dotknutí vo svojich verejných
subjektívnych právach.

Vo vzťahu k žalobnej námietke ohľadom zásahu do verejných subjektívnych práv žalobcov v II. a v III.
rade novým územným plánom tým, že im neumožnil výstavbu obchodnej prevádzky na tomto pozemku,
žalovaný uviedol, že táto námietka nezakladá ich aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. V tejto súvislosti
žalovaný dôvodil, že neexistuje verejné subjektívne právo na to, aby bol schválený územný plán s
konkrétnym obsahom, teda v prejednávanom prípade územný plán, ktorý by žalobcom v II. a v III. rade

výstavbu obchodnej prevádzky na pozemku parc. č. 47/8 k. ú. Y. umožnil. Takýto právny nárok nemožno
odvodiť zo žiadneho z ustanovení Stavebného zákona.

Žalovaný videl podstatnú časť žalobných dôvodov v napádaní nezákonnosti a vád postupu
predchádzajúceho vydaniu územného plánu, pričom poukázal na ustanovenie § 250i ods. 3 OSP, podľa

ktorého pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania
pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v danom
prípadezasiahnuťžalobcovvosféreichhmotnýchpráv.Zpodanejžalobyvšak,podľažalovaného,takýtozáver odvodiť nemožno, pretože žalobcovia zmysluplne neoznačili tzv. reálne pravdepodobnú ujmu na
svojich vlastníckych právach.

V súvislosti s možným pripustením súdneho prieskumu zákonnosti územného plánu a postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, žalovaný poukázal na potrebu rešpektovania princípu proporcionality, ako i
na skutočnosť, že prípadným zrušením územného plánu, resp. jeho časti, by sa zasiahlo do právneho
postavenia tretích osôb konajúcich v dobrej viere. Dôvodil, že platná právna úprava nepripúšťa pri
preskúmavaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí tzv. actio popularis, t. j. podanie žaloby v záujme

tretích osôb, teda verejnosti.
IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Odvolací súd rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 246c ods. 1 vety prvej v spojení s § 214 ods. 2 OSP.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „Ústava SR“ ) Slovenská republika
je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 45 Ústavy SR, každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a
o príčinách a následkoch tohto stavu.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví
inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd.

Podľa čl. 68 Ústavy SR vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre

samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia.

Podľa čl. 71 ods. 2 vety prvej Ústavy SR pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok
vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach
všeobecne záväzné nariadenia.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.Podľa § 250zf ods. 1 OSP (Konanie o preskúmaní zákonnosti uznesení obecného zastupiteľstva,
mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku),
ak obecné zastupiteľstvo, mestské zastupiteľstvo, miestne zastupiteľstvo alebo zastupiteľstvo vyššieho

územného celku nezruší na základe protestu prokurátora svoje uznesenie, ktoré je v rozpore so
zákonom, môže prokurátor podať na súd návrh na zrušenie tohto uznesenia.

Podľa § 250zf ods. 2 OSP účastníkmi konania sú obec, mesto, mestská časť alebo vyšší územný celok
a prokurátor.

Podľa § 250zfa ods. 1 OSP (Konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho
územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy), ak obec alebo vyšší územný celok nezruší
alebo nezmení na základe protestu prokurátora svoje všeobecne záväzné nariadenie, môže prokurátor
vo veciach územnej samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného

nariadenia so zákonom. Vo veciach pri plnení úloh štátnej správy môže prokurátor podať na súd návrh
na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými
právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Podľa § 250zfa ods. 2 OSP účastníkmi konania sú obec, vyšší územný celok a prokurátor.

Podľa § 250zfa ods. 5 OSP, ak súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi všeobecne záväzným
nariadením a právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, stráca všeobecne záväzné
nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenia účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia súdu. Obec, vyšší územný celok, ktoré vydali všeobecne záväzné nariadenie, sú povinné

do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu uviesť ho vo veciach územnej
samosprávy do súladu so zákonom a vo veciach pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a
všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.
Ak tak obec, mesto, mestská časť alebo samosprávny kraj neurobí, všeobecne záväzné nariadenie,
jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o obecnom zriadení“) obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia;
nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a

medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy, môže
vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach. Také nariadenie nesmie

byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré
boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády, so
všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Podľa § 6a ods. 1 zákona o obecnom zriadení, ak súd na návrh prokurátora rozhodnutím vyslovil, že

medzi všeobecne záväzným nariadením vo veciach územnej samosprávy a zákonom je nesúlad a vo
veciach pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, stráca všeobecne záväzné nariadenie, jeho
časť, prípadne niektoré jeho ustanovenia účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Podľa § 6a ods. 2 zákona o obecnom zriadení obec, ktorá vydala všeobecne záväzné nariadenie, je
povinná do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu uviesť ho vo veciach
územnej samosprávy do súladu so zákonom a vo veciach pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením
vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy. Ak tak obec neurobí, všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré jeho

ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu.Podľa § 11 ods. 4 písm. c) zákona o obecnom zriadení obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných
otázkach života obce, najmä je mu vyhradené schvaľovať územný plán obce alebo jej časti a koncepcie
rozvoja jednotlivých oblastí života obce.

Podľa§22ods.1písm.a)bodu2.zákonač.153/2001Z.z.oprokuratúrevzneníúčinnomdo31.10.2010
prokurátor je oprávnený podať protest proti všeobecne záväznému nariadeniu územnej samosprávy.

Podľa § 25 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom do 31.10.2010

protest proti všeobecne záväznému právnemu predpisu podáva prokurátor orgánu verejnej správy, ktorý
všeobecne záväzný právny predpis vydal. Orgán verejnej správy je povinný o proteste rozhodnúť do 30
dní od doručenia protestu.

Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom do 31.10.2010 prokurátor
preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov,

policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je
oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom do 31.10.2010 podnetom sa

rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(ďalej len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu
svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok,
aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a
ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom do 31.10.2010 prokurátor
je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o
predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom do 31.10.2010 prokurátor
upovedomí podávateľa podnetu v lehote ustanovenej v odseku 1 o spôsobe vybavenia podnetu. V
rovnakej lehote upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom do 31.10.2010 pri vybavovaní

podnetu je prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu
zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do
už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona
oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom do 31.10.2010 prokurátor
posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli
najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom do 31.10.2010, ak prokurátor
zistí, že podnet je dôvodný, vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom do 31.10.2010 prokurátor

musí byť vylúčený z konania a rozhodovania veci a z vybavovania podnetu, ak so zreteľom na jeho
pomer k prejednávanej veci, účastníkom konania, stranám v konaní alebo k ich zástupcom, alebo k
podávateľovi podnetu možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa§21ods.3písm.f)bodu3.zákonač.153/2001Z.z.oprokuratúrevzneníúčinnomod01.07.2016,

na účely tohto zákona sa rozumie všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným orgánom verejnej
správy všeobecne záväzné nariadenie orgánu územnej samosprávy.Podľa § 26 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom od 01.07.2016 protest proti
uzneseniu orgánu územnej samosprávy môže prokurátor podať do troch rokov od jeho prijatia.

Podľa § 26 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom od 01.07.2016, ak orgán
územnej samosprávy nevyhovie protestu prokurátora, je prokurátor oprávnený podať proti uzneseniu
žalobu na správny súd podľa osobitného predpisu.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom od 01.07.2016 protest proti

všeobecne záväznému právnemu predpisu podáva prokurátor orgánu verejnej správy, ktorý všeobecne
záväzný právny predpis vydal.

Podľa § 27 ods. 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom od 01.07.2016, ak
orgán verejnej správy nevyhovie protestu prokurátora proti všeobecne záväznému právnemu predpisu
uvedenému v § 21 ods. 3 písm. f) treťom bode, je prokurátor oprávnený podať žalobu na správny súd

podľa osobitného predpisu.

Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom od 01.07.2016 prokurátor
vykonáva svoju pôsobnosť v rozsahu ustanovenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je
oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom od 01.07.2016 podnetom sa
rozumie podanie, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti.

Podľa § 35 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom od 01.07.2016 prokurátor
upovedomí podávateľa podnetu o spôsobe vybavenia podnetu alebo o predĺžení lehoty na jeho
vybavenie bezodkladne.

Podľa § 36a ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom od 01.07.2016 pri

vybavovaní podnetu je prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo
k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky
na podanie žaloby na súd, návrhu na začatie konania alebo opravného prostriedku, či je dôvod na
vstup do už začatého konania pred súdom alebo na vykonanie iných opatrení, na ktoré je podľa zákona
oprávnený generálny prokurátor alebo prokurátor. Prokurátor pri vybavovaní podnetu prihliada na všetky

skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 36a ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom od 01.07.2016, ak prokurátor
zistí, že podnet nie je dôvodný, podnet odloží, o čom písomne vyrozumie podávateľa podnetu.

Článok 1 Aarhuského dohovoru (jeho prijatie, vyslovenie súhlasu Národnou radou Slovenskej republiky
s jeho obsahom a nadobudnutie jeho platnosti v Slovenskej republike dňom 5. marca 2006, oznámilo
Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č.
43/2006 Z. z. o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k
spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ďalej len „Dohovor“) upravuje cieľ Dohovoru, podľa

ktorého: „Každá Strana zaručí práva na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom
procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto
dohovoru s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť
v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu.“

Podľa článku 2 bodu 2 in fine Dohovoru definícia pojmu „orgán verejnej moci“ nezahŕňa orgány alebo
inštitúcie, ak vykonávajú súdnu alebo zákonodarnú moc.

Podľa článku 2 bodu 5 Dohovoru „zainteresovaná verejnosť“ znamená verejnosť, ktorá je alebo
by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia alebo sa o

tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podporujúce ochranu
životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú za zaujímajúce sa
o rozhodovací proces.Podľa článku 6 bodu 3 Dohovoru procesy účasti verejnosti budú zahŕňať primeraný časový rámec pre
jednotlivé fázy, ktorý poskytne dostatočný čas na informovanie verejnosti v súlade s odsekom 2 a pre
verejnosť možnosť pripraviť sa a účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom procese o životnom prostredí.

Podľa článku 6 bodu 4 Dohovoru každá Strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte
otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne.

Podľa článku 6 bodu 7 Dohovoru spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné alebo

v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky,
informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.

Podľa článku 6 bodu 8 Dohovoru každá Strana zabezpečí, aby pri rozhodovaní boli náležite zohľadnené
výsledky účasti verejnosti.
Podľa článku 7 Dohovoru (Účasť verejnosti na tvorbe plánov, programov a politík týkajúcich sa

životného prostredia) každá Strana prijme vhodné praktické a/alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť
verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so životným prostredím v transparentných a
spravodlivýchpodmienkach,poskytnúcverejnostipotrebnéinformácie.Vrámcitohtosystémusapoužijú
ustanovenia článku 6 ods. 3, 4 <., ktorá má prednosť pred

zákonmi,
· imperatívu zaväzujúceho súdy Slovenskej republiky vykladať procesné normy upravujúce súdny
prieskum správnych aktov orgánov verejnej správy tak, aby bol zabezpečený prístup zainteresovanej
verejnosti k spravodlivosti v súvislosti s ochranou práv prislúchajúcich jej v zmysle čl. 9 Dohovoru
(rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 Lesoochranárske zoskupenie VLK proti

Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky).

Odvolací súd tu považuje za potrebné poznamenať, že hoci vo vyššie uvedenom rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ bolo predmetom súdneho prieskumu administratívne rozhodnutie vydané správnym
orgánom v správnom konaní - teda nie administratívny akt všeobecne záväznej povahy určený

pre neobmedzený počet subjektov, akým všeobecne záväzné nariadenie je, keďže je výsledkom
zákonodarnej/normotvornej činnosti komunálneho/regionálneho parlamentu - obecného zastupiteľstva -
v posudzovanej veci je potrebné hľadať výklad inštitútov podľa piatej časti OSP v súlade so spomenutým
hlavným odkazom pre vnútroštátne súdy.

Práve charakter napadnutých rozhodnutí, postupov predchádzajúcich ich vydaniu, resp. ich prijatiu a
charakter autority stojacej za ich vydaním, sú určujúce pre správny výber prostriedku súdnej ochrany
práv a právom chránených záujmov osôb, v tomto prípade zainteresovanej verejnosti.

Žalobcovia svoju aktívnu legitimáciu a spôsobilosť žalobou napadnutých administratívnych aktov

žalovaného byť predmetom súdneho prieskumu zákonnosti podľa druhej hlavy piatej časti OSP
odvodzujú z ustanovení § 244 ods. 1 a ods. 3 OSP a § 247 ods. 1 OSP.

Pri určovaní okruhu osôb oprávnených na podanie žaloby, požívajúcich právo na prístup k spravodlivosti
za účelom zabezpečenia ich práv vyplývajúcich im z Dohovoru, by bolo možné ich aktívnej legitimácii

prisvedčiť.

Avšakvzhľadomnapovahunapadnutýchadministratívnychrozhodnutížalovaného,niejemožnétomuto
priznať pasívnu legitimáciu žalovaného správneho orgánu podľa § 247 ods. 1 OSP a ani všeobecne
záväznému nariadeniu obce nemožno priznať povahu rozhodnutia správneho orgánu vydaného v

správnom konaní, tak ako predmet súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti OSP definuje
ustanovenie § 244 ods. 3 a § 247 ods. 1 OSP. Napadnuté uznesenie a všeobecne záväzné nariadenie
nie sú administratívne akty vydané obcou v postavení správneho orgánu a v správnom konaní, čo
je základnou podmienkou na konanie podľa druhej hlavy piatej časti OSP, keďže tieto boli prijaté
normotvorným orgánom samosprávy, v rámci výkonu jeho normotvornej činnosti na komunálnej úrovni.

Pritom nie je rozhodujúce, či boli tieto akty prijaté pre účely správy vecí verejných v rámci samosprávy
alebo výkonu prenesenej štátnej správy na základe zmocnenia zákona.

V prípade, že by procesný kódex správneho súdnictva neupravoval prieskum zákonnosti vyššie
uvedených typov administratívnych aktov, pre účely zabezpečenia realizácie súdnej ochrany práv

vyplývajúcich zainteresovanej verejnosti z Dohovoru, bolo by potrebné, aby správne súdy prijali taký
výklad § 244 a § 247 OSP, aby bolo súdnej ochrane zainteresovanej verejnosti učinené zadosť.Avšak uvedená hypotéza nie je namieste, predovšetkým vzhľadom na zákonnú úpravu súdneho
prieskumu súladu nariadení obecných zastupiteľstiev a nimi prijatých všeobecne záväzných nariadení
s normami vyššej právnej sily (postupom podľa § 250zf a § 250zfa OSP) v spojení s právnymi

prostriedkami dozoru prokuratúry nad dodržiavaním zákonnosti, okrem iného i orgánmi verejnej moci,
ako i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v danej oblasti zabezpečenia prieskumu
zákonnosti postupov predchádzajúcich vydaniu územnoplánovacej dokumentácie.

Nakoľko vo vzťahu k účinnosti záväznej časti územného plánu je podľa stavebného zákona ako i zákona

o obecnom zriadení podstatné a potrebné jeho vyhlásenie všeobecne záväzným nariadením obce,
odvolací súd sa bude venovať možnosti prístupu zainteresovanej verejnosti k súdnej ochrane vo vzťahu
k tomuto druhu administratívneho aktu obce, v danom prípade mesta.

Ustanovenie § 250zfa OSP zamerané na konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a
vyššieho územného celku s normami vyššej právnej sily patrí na základe novely Občianskeho súdneho

poriadku zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou od 15.10.2008 k osobitným konaniam v správnom
súdnictve. Jeho ústavný rámec vychádza z čl. 125 ods. 1 písm. c), d) Ústavy SR, ktoré pripúšťajú
možnosť, aby o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy so zákonmi vo
veciach územnej samosprávy (čl. 68 Ústavy SR) a so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne
záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy vo veciach

prenesenej štátnej správy (čl. 71 ods. 2 Ústavy SR) mohol rozhodovať okrem ústavného súdu aj iný, t. j.
všeobecný súd. Uvedené, s prihliadnutím i na dôvodovú správu k predmetnej novele OSP, konštatoval
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL. ÚS 2/2013 zo dňa 12. novembra 2014.

Hoci podľa dôvodovej správy k novele (zákon č. 384/2008 Z. z.) táto právna úprava vychádza aj

z požiadavky, aby ústavný súd rozhodoval, pokiaľ je to možné, len o najzávažnejších veciach, čo
odôvodňuje úvahu o presune preskúmania zákonnosti všeobecne záväzných nariadení všeobecnými
súdmi, súdna prax pristúpila k širšiemu výkladu ustanovenia § 250zfa OSP v súvislosti s aplikáciou
uvedeného inštitútu súdneho prieskumu súladnosti všeobecne záväzných nariadení obcí a vyšších
územných celkov s normami vyššej právnej sily.

Uvedené dokumentujú rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svzn/1/2010 zo dňa
24. novembra 2010, sp. zn. 2Svzn/1/2011 zo dňa 25. januára 2012 a sp. zn. 3Svzn/1/2011 zo dňa 31.
marca 2015.

Spoločným ukazovateľom v týchto konaniach bola skutočnosť, že na základe návrhu prokurátora
vykonávajúceho prokurátorský dozor využitím prostriedku ochrany dodržiavania zákonnosti protestom
prokurátora, okrem iného i na základe podnetu člena zainteresovanej verejnosti, boli v rámci súdneho
prieskumu súladnosti vyhlásené za nesúladné všeobecne záväzné nariadenia obcí, ktorými boli
vyhlásené záväzné časti územných plánov, a to s § 22 ods. 7, § 25 ods. 6 a § 27 ods. 4 Stavebného

zákona a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení. To znamená, že bola poskytnutá účinná súdna ochrana
zúčastnenej verejnosti, s ktorou príslušné orgány územného plánovania neprerokovali nimi predložené
a nezohľadnené pripomienky postupom podľa § 22 ods. 7 v spojení s § 25 ods. 6 Stavebného zákona.

Vo vzťahu k možnej účasti zainteresovanej verejnosti v tomto konaní, keďže ustanovenie § 250zfa OSP

neodkazuje na primerané použitie ustanovení prvej a druhej hlavy OSP, odvolací súd konštatuje, že je
možné, vzhľadom na práva dotknutých subjektov, tieto pribrať do konania (ustanovenie § 250 ods. 1
veta druhá OSP použité per analogiam, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. októbra 2010 sp. zn.
2Szvn 1/2010 ).

Podstatou tohto rozšíreného výkladu aplikácie ustanovenia § 250zfa OSP súdmi je, poskytnúť širšiu
súdnu ochranu práv zainteresovanej verejnosti podľa Dohovoru v procese prijímania plánov kreujúcich
a ovplyvňujúcich životné prostredie, a to v štádiu prípravy, kedy je uplatnenie týchto práv ešte účinné.
Tejto požiadavke zodpovedá aj zákonná úprava práv verejnosti participujúcej na tvorbe územného plánu
podľa § 22 ods. 1 a ods. 7 v spojení s § 25 ods. 6 Stavebného zákona.

ZustanoveníDohovoruupravujúcichprístupkspravodlivostinevyplývapovinnosťsignatárovzabezpečiť
vnútroštátnymi normami priamy prístup verejnosti k súdu. Podstatnou sa javí požiadavka, aby bola
zabezpečená účinná súdna ochrana práv verejnosti pri prístupe k informáciám a realizácii práv pripríprave plánov prijímaných orgánmi verejnej moci na úseku životného prostredia a zasahujúcich do
práva zainteresovanej verejnosti na priaznivé životné prostredie.

Z právnej úpravy osobitného konania v správnom súdnictve podľa § 250zf a § 250zfa OSP, z právnej
úpravy zabezpečenia ochrany zákonnosti formou prokurátorského dozoru v spojení s vybavovaním
podnetov právnických a fyzických osôb prokurátormi, ako i z rozhodovacej praxe správnych súdov,
vyplýva, že v slovenskom právnom systéme je de facto zabezpečená reálna súdna ochrana Dohovorom
poskytovaných práv a oprávnených záujmov zainteresovanej verejnosti.

Nemožno prisvedčiť argumentu žalobcov o nespoľahlivosti, resp. neúčinnosti využitia inštitútu podnetu
na začatie dozoru prokurátora o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce so zákonmi vyššej
právnej sily.

Ustanovenia zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre upravujúce vybavovanie podnetov právnických

a fyzických osôb (§ 31 a nasl. citovaného zákona) v spojení s účelom a cieľom výkonu úloh
prokuratúry, ako i so zabezpečením nezaujatosti konajúceho prokurátora prostredníctvom inštitútu
vylúčenia prokurátora podľa § 52 citovaného zákona, dávajú právny základ na prístup zainteresovanej
verejnosti k spravodlivosti v zmysle čl. 9 Dohovoru, a to prostredníctvom návrhu prokurátora na súdny
prieskum všeobecne záväzného nariadenia obce.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že podanie návrhu podľa § 250zfa OSP zákonodarca neobmedzil
žiadnou lehotou, rovnako ani podanie podnetu na podanie protestu prokurátora proti nezákonnému
všeobecne záväznému nariadeniu obce, pričom zákon o prokuratúre určuje prokurátorovi povinnosť,
aby vykonal opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, medzi ktoré patrí aj povinnosť podať
návrh na súd podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, v prípade, ak zistí, že
podnet je dôvodný.

Na základe vyššie uvedeného v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov nie je možné prisvedčiť

odmietavému postoju žalobcov k využitiu inštitútu podania podnetu na vykonanie jedného z možných
prostriedkov dozoru prokuratúry (§ 22 zákona č. 153/2001 Z. z.) za účelom dosiahnutia súdnej
ochrany záujmov zainteresovanej verejnosti v procese tvorby napadnutého územného plánu mesta.
Nie je namieste a priori odmietať prostriedky právnej ochrany, ktoré v právnom systéme Slovenskej
republiky pre účely ochrany práv zainteresovanej verejnosti v zmysle Dohovoru fungujú a účinne

zabezpečujú realizáciu práv verejnosti, poskytovaných jej Dohovorom. O opaku, resp. o zlyhaní
uvedených prostriedkov právnej ochrany zákonnosti, najvyšší súd dosiaľ nemá vedomosť.

Územnoplánovacia dokumentácia je administratívnym aktom. Z pohľadu procesu jeho prijímania a
neurčitého počtu zainteresovaných ním dotknutých subjektov, je aktom hybridného charakteru, navyše

stále živým, vzhľadom k tomu, že Stavebný zákon z dôvodu zmien územných podmienok a potrieb
spoločnosti stanovuje orgánom územného plánovania povinnosť v pravidelných časových intervaloch
jeho prehodnocovanie, čo nevylučuje, resp. aj predpokladá, jeho zmeny (§ 30 Stavebného zákona).

Preto odvolací súd dáva do pozornosti, že s prihliadnutím na postupy súdneho prieskumu záväznej

časti územného plánu vyhláseného formou všeobecne záväzného nariadenia obce, de lege ferenda
(§ 357 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), bude v konaní o súlade všeobecne
záväzného nariadenia obce s vyššou právnou normou aktívne legitimovaná i zainteresovaná verejnosť
za splnenia podmienok podľa § 359 ods. 2 citovaného procesného kódexu. Touto zmenou v relevantnej
právnejúpravedalzákonodarcanajavo,ževšeobecnezáväznénariadenianormotvornýchkomunálnych

zastupiteľstiev budú bez výnimky podliehať súdnemu prieskumu ich súladnosti s normami vyššej právnej
sily len na základe návrhu prokurátora za rovnakých podmienok, ako v súčasnej právnej úprave.
Neopomenuteľnýjepriaznivývývojvtejtoprávnejoblastivovzťahukzainteresovanejverejnosti,nakoľko
i na túto zákonodarca rozšíril aktívnu legitimáciu v tomto osobitnom konaní správneho súdnictva, práve
s prihliadnutím na zabezpečenie jej prístupu k spravodlivosti v intenciách Aarhuského dohovoru.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam považuje najvyšší súd za podstatné ešte dodať, že v žalobcami
poukazovanom uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 166/2010-41 zo dňa 28.
apríla 2010, tento odmietol ústavnú sťažnosť žalobcov z dôvodu jej predčasného podania (§ 53 ods. 1v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože žalobcovia súčasne využili súdnu ochranu
podanímžalobypodľadruhejhlavypiatejčastiOSPvtejtoveci.Zobsahuuvedenéhouzneseniavyplýva,
že ústavný súd sa meritórnymi návrhmi žalobcov nezaoberal, pričom v ňom neprejudikoval, ako majú

všeobecné správne súdy v tejto veci rozhodnúť. Taktiež sa ústavný súd nezaoberal otázkou vhodnosti
a procesnej správnosti voľby, resp. využitia žalobcami uplatneného prostriedku súdnej ochrany, t. j.
podanej žaloby vo vzťahu k predmetu súdneho prieskumu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie

krajského súdu postupom podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP v spojení s § 219 ods. l OSP ako vecne
správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s §
246c veta prvá OSP a § 224 ods. 1 OSP.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.