Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, June 28, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/119/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200932
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013200932.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Ľubici Filovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci
žalobcu: S. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XXXX/XX, T., zastúpený: JUDr. Martin Burian, advokát,
Štúrova 1, Žilina, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, Janka Kráľa 4,
Žilina (právny nástupca Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v prejednávanej priestupkovej veci), o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra SR, sekcia verejnej správy, odbor priestupkov,
č. SVS-OP2-2013/0002333/TKD zo dňa 18.03.2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2S/134/13-50 zo dňa 26. novembra 2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/134/13-50 zo dňa 26.
novembra 2014 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. SVS-OP2-2013/0002333/TKD zo dňa 18.
marca 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 250,43,- eur v lehote 15
dní odo dňa právoplatnosti na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Martina Buriana, advokáta, Štúrova
1, Žilina.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Bratislave napadnuým rozsudkom č. k. 2S 134/13-50 zo dňa 26. novembra 2014 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
č. SVS-OP2-2013/0002333/TKD zo dňa 18.03.2013 a následne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie
konanie. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v

intenciách ustanovení zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a súčasne v intenciách ustanovení zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších prepisov (ďalej len správny poriadok), citujúc
právnu úpravu ustanovenú v § 3 ods. 5, § 32 ods. 1, § 34 ods. 5 a § 46 správneho poriadku a § 50 ods.
1, 2, § 58 ods. 1, 2, 3, písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb., postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej
v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Krajský súd poukazom na to, že účelom priestupkového konania je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu
priestupku, kto ho spáchal a akú sankciu je potrebné páchateľovi priestupku uložiť, uviedol, že orgány
prejednávajúce priestupky sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboližiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v
priestupkovom konaní zásadne vykladajú v prospech obvineného.

Po preskúmaní veci dospel krajský súd k záveru, že správne orgány vykonali všetky do úvahy
prichádzajúce dôkazy, vypočuli všetky osoby, ktoré boli navrhnuté alebo označené ako svedkovia a vzali
do úvahy všetky skutočnosti, ktoré mali pre posúdenie veci akúkoľvek relevanciu. Nakoľko žiadnych
ďalších dôkazov nebolo, museli správne orgány oboch stupňov oprieť svoje závery len o tie skutkové
zistenia, ktoré vyplynuli z vyššie uvedených dôkazov.

Podľa názoru krajského súdu vykonané dôkazy vyhodnotili správne orgány v súlade s § 34 ods. 5
správneho poriadku t.j. každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom záver,
ku ktorému dospeli, zodpovedal dôkaznému rámcu i zásadám logického myslenia. Poukázal tiež na to,
ževoľnéhodnoteniedôkazovjeprocesom,priktoromnazákladelogickýchúsudkovazváženiavšetkých
relevantných skutočností vyslovuje správny orgán záver o tom, čo považuje za zistené, ktoré skutočnosti

a na základe akých dôkazov boli preukázané a ktoré nie a ako sa skutkové zistenia premietajú do
aplikácie príslušnej právnej normy. Pri hodnotení dôkazov disponuje správny orgán určitou mierou
správneho uváženia, ktoré však nesmie vybočiť z medzí a hľadísk stanovených zákonom a najmä musí
zodpovedať pravidlám logického usudzovania.

Správne orgány mali podľa názoru krajského súdu dostatočný podklad pre záver, že žalobcu zo
spáchania skutku usvedčili svojimi výpoveďami A. K. a C. L.. Obe boli priamymi svedkami skutku, cez
okno bytu videli žalobcu poškriabať lak na prednej kapote vozidla z bezprostrednej blízkosti, nakoľko
vozidlo bolo zaparkované priamo pod oknami prízemného bytu na ul. B. v T.. Je nepopierateľným faktom,
že škoda na vozidle spôsobená jeho poškriabaním vznikla, A. K. ako užívateľka predmetného vozidla

ohlásila toto poškodenie vrátane jeho páchateľa krátko po incidente telefonicky policajnému orgánu a
osobne v nasledujúci deň. Skutočnosť, že pri ohliadke vozidla pracovníkom poisťovne užívateľka vozidla
svedkovi B. N. nepovedala, že poškodenie spôsobil žalobca, ale „niekto", nijako nedokazuje, že sa
skutku žalobca nedopustil. Poškodenie vozidla bývalým manželom totiž obvykle nie je faktom, s ktorým
by sa ktokoľvek rád zdôveril svojim susedom. Z tohto hľadiska svedecká výpoveď B. N. nemá prakticky

žiadny dôkazný význam. Mal za to, že napriek tomu, že žalobcova dcéra C. L. (v čase skutku 14-ročná)
bola na čas po rozvode zverená do výchovy matky A. K., ktorá voči žalobcovi prechováva negatívne
emócie a v tomto smere môže ovplyvňovať aj maloletú dcéru, nie je možné výpoveď C. L. odmietnuť.
Skutočnosť, že matka jej prisľúbila finančnú odmenu, ak bude vypovedať o tom, že otec (žalobca)
poškriabal mame (A. K.) vozidlo, ešte neznamená, že pred správnym orgánom klamala. Za kľúčovú

považoval krajský súd tú časť výpovede C. L., v ktorej uvádza, že keď sa následne pýtala žalobcu, prečo
mame poškriabal auto, on jej odpovedal, že auto je aj jeho a preto s ním môže robiť čo chce a môže ho
aj škrabať. Krajský súd konštatoval, že aj keby žalobcova dcéra nebola priamym svedkom poškriabania
prednej kapoty vozidla žalobcom, potvrdzuje ňou reprodukované vyjadrenie žalobcu, že skutok spáchal
práve on.

Správne orgány podľa názoru krajského súdu nepochybili, keď nevychádzali zo svedeckej výpovede R.
Z., ktorého prítomnosť na mieste incidentu nepotvrdzuje žiaden iný dôkaz, nakoľko menovaný bol podľa
vlastného vyjadrenia od zaparkovaného vozidla značky K. K. cca 30 metrov, a preto ak by aj z tunela
vedúceho popod bytový dom videl žalobcu vychádzať z domu, ťažko by mohol jednoznačne vylúčiť,

že žalobca idúc okolo zaparkovaného vozidla toto nepoškodil. Uviedol, že hodnovernosť uvedeného
svedka spochybňujú aj ním opísané okolnosti, že v to ráno prišiel autobusom k predmetnému domu,
odkiaľ ho mal potom žalobca odviezť, najprv na stanicu, potom do jeho druhého zamestnania, nakoniec
si však svedok nepamätal kam.

Krajský súd po preskúmaní veci k dospel záveru, že správne orgány vo veci dostatočne zistili skutkový
stav, vykonané dôkazy logicky vyhodnotili, zistený skutkový stav správne právne posúdili a svoje závery
aj náležite odôvodnili. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia,
postupoval krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal účastníkom právo na
náhradu trov konania, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému právo na náhradu trov
konania v systéme správneho súdnictva v zásade neprináleží.II.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov celého konania.

Žalobca v dôvodoch odvolania namietal, že krajský súd nedostatočne, neúplne zistil skutkový stav
veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že sú tu ďalšie dôkazy,
ktoré neboli uplatnené pred prvostupňovým súdom, pretože ich žalobca bez svojej viny nemohol
označiť. Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorou zdôvodňoval hodnovernosť alebo
nehodnovernosť vypočutých svedkov C. L., R. Z., B. N.. Namietal, že súd prvého stupňa napadnutý
rozsudok odôvodnil nedostatočne, keďže sa nevyporiadal náležite s jednotlivými bodmi jeho žaloby,
v ktorej súvislosti poukázal na uznesenie najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/25/2011 z 25.01.2012.

V prílohe odvolania predložil fotokópiu sms správy z 19.01.2015 z jeho mobilného telefónu, ktorú mu
napísala mal. C. L..

III.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdil.

V dôvodoch vyjadrenia žalovaný nesúhlasil s odvolacími dôvodmi žalobcu uvedenými v jeho
písomnom odvolaní. Uviedol, že zotrváva na svojom právnom názore, že postupom prvostupňového a

druhostupňového správneho orgánu nedošlo k nezákonnému zásahu do práv žalobcu, neutrpel ujmu
na svojich právach rozhodnutím ani postupom správnych orgánov.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§
246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá
O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru vykladať

autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri
napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).

Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo
schválené Výborom ministrov z 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov, odporúča

vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto
odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje
na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami,
či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú
povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania

je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk
spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom
konaní.

V rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie právna teória rozoznáva trestné

činy,priestupky,inésprávnedelikty,ďalšejšpecifikáciieštesprávnedisciplinárnedeliktyasprávnedelikty
poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny
zákona takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti
je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty konkrétnejprávnej normy (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Ide o súčasť tzv. správneho trestania, o
postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že
formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu

medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane
príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením
reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých
vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej
právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu

konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa.

Vzhľadomkuvedenémutrestaniezapriestupkypodlieharovnakémurežimuakotrestnýpostihzatrestné
činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu.

Vychádzajúczuvedenejprávnejúpravyazásadtrestnoprávnejzodpovednostifyzickejosobypriestupku

sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí škodu na cudzom majetku krádežou, spreneverou, podvodom
alebo zničením alebo poškodením veci z takého majetku, alebo sa o takéto konanie pokúsi, pričom
všetky znaky trestnosti uvedené v skutkovej podstate protispoločenského konania uvedené v citovanej
právnej norme musia byť naplnené.
Z týchto hľadísk je potom potrebné vychádzať pri posúdení preukázania všetkých znakov skutkovej

podstaty deliktu zákonom označeného.

Z obsahu administratívneho spisu, ktorý bol predložený krajskému súdu vyplýva, že na základe
podnetu bývalej manželky žalobcu A. K. bolo proti žalobcovi začaté priestupkové konanie zo spáchania
priestupkuprotimajetkupodľa§50ods.1zákonač.372/1990Zb.,ktoréhosadopustilnatomskutkovom

základe, že dňa 23.03.2011 okolo 06:55 hod. v T. na ul. B. poškodil tam zaparkované osobné motorové
vozidlo zn. K., ev. č. T. tak, že presne nezisteným predmetom poškriabal lak na jeho prednej kapote, čím
úmyselne spôsobil škodu na majetku spoločnosti VB Leasing SK, spol. s.r.o. v celkovej výške 257,90
eur poškodením veci. Správne orgány záver o spáchaní priestupku žalobcom ustálili na skutkovom
zistení, že žalobcu zo spáchania skutku usvedčili svojimi výpoveďami A. K. a C. L., ktoré boli priamymi

svedkami skutku, keď vypovedali, že cez okno bytu videli žalobcu poškriabať lak na prednej kapote
vozidla z bezprostrednej blízkosti, nakoľko vozidlo bolo zaparkované priamo pod oknami prízemného
bytu na ul. B. v T.. Považovali za preukázané, že škoda na vozidle spôsobená jeho poškriabaním vznikla,
A. K. ako užívateľka predmetného vozidla ohlásila toto poškodenie vrátane jeho páchateľa krátko po
incidente telefonicky policajnému orgánu a osobne v nasledujúci deň. Súčasne zo skutkových zistení

vyplýva, že žalobcova dcéra C. L. (v čase skutku 14-ročná) bola na čas po rozvode zverená do výchovy
matky A. K., ktorá voči žalobcovi prechováva negatívne emócie a v tomto smere môže ovplyvňovať aj
maloletú dcéru, že matka maloletej jej prisľúbila finančnú odmenu, ak bude vypovedať o tom, že otec
(žalobca) poškriabal mame (A. K.) vozidlo. Skutkové okolnosti ďalej preukazujú, že v čase vzniku škody
na predmetnom vozidle, vozidlo bolo majetkom spoločnosti VB Leasing SK, spol. s.r.o., pričom nie je

zrejmé v prospech koho bola uzatvorená leasingová zmluva, keď A. K. tvrdila, že vozidlo bolo v jej
užívaní a žalobca tvrdil, že vozidlo patrilo do BSM, ktoré nebolo vysporiadané. Uvedeným skutočnostiam
správne orgány nevenovali náležitú pozornosť.

Odvolací súd súhlasí s konštatáciou krajského súdu, že účelom priestupkového konania je objektívne

zistiť, či došlo k spáchaniu priestupku, kto ho spáchal a akú sankciu je potrebné páchateľovi priestupku
uložiť, a najmä, že orgány prejednávajúce priestupky sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre
rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o
spáchanom skutku sa v priestupkovom konaní zásadne vykladajú v prospech obvineného.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací súd dospel k
záveru, že tak súd prvého stupňa ako aj správne orgány oboch stupňov sa tvrdením krajského
súdu, vyššie uvedeným, náležite neriadili. Odvolací súd považuje záver ustálený správnymi orgánmi
za predčasný, pretože doposiaľ nebolo spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázané,
že žalobca sa dopustil priestupku podľa § 50 ods. 1 zákona priestupkoch skutkom kladeným mu

za vinu, pretože hodnoverným spôsobom neboli preukázané všetky znaky trestnosti zákonodarcom
predpokladanými v skutkovej podstate uvedenej právnej normy. Výpoveď bývalej manželky A. K. ako
aj ich dcéry C. L. bola podmienená vzťahmi prameniacimi z rozvodu manželstva, ktoré mohli mať za
následok neobjektívnosť ich tvrdení, z ktorých dôvodov hodnotenie ich výpovedí správnymi orgánmi sajaví ako formalistické a teda nesúladné so zákonom. Neboli zistené skutočnosti vo vzťahu k majetku
poškodenej veci ( motorového vozidla).

Nedostatočne zistený skutočný stav veci, majúci za následok predčasnosť právneho posúdenia veci,
sú dostatočné dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v zmysle § 250j ods. 2
písm. a/, c/ O.s.p., z ktorých dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja
ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu podľa 250j ods.
2 písm. a/, c/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Vzhľadomkuvedenémubudepovinnosťousprávnehoorgánuvďalšomkonanípostupovaťpodľanázoru
odvolacieho súdu a doplniť dokazovanie v naznačenom smere a vo veci opätovne rozhodnúť.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
s § 224 ods. 1. Žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli právnym zastúpením v zmysle

vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava a podanie žaloby v roku
2013 po 60,07 eur a režijný paušál po 7,81 eur a podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu v
roku 2014 po 64,54 eur a paušálna náhrada po 8,39 eur, s DPH vo výške 20%, teda trovy právneho
zastúpenia v celosti 250,43 eur.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1 .mája
2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.