Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/311/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110215804
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2110215804.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava,
proti povinnému: H. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, W., vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr.
Rudolf Krutý, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 5106/2010, o vymoženie 164 eur s
príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava, č. k.

15Er/411/2010-40 zo dňa 14. januára 2015, o návrhoch oprávnenej na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
sa z a m i e t a .

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
sa z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd zastavil exekúciu, čo zdôvodnil aplikáciou § 41 ods. 2 písm.

d), § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a) a b) a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r) a ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a § 45 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) a čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a ods. 1 písm. q)
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom bol vykonateľný rozhodcovský
rozsudok stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 01448/2010 z 29.03.2010. Primárny právny vzťah
medzi účastníkmi vznikol zo zmluvy o úvere č. 2470261 zo 17.06.2009. Súd dospel k záveru, že
právny vzťah založený zmluvou je spotrebiteľský, pretože oprávnená konala pri uzatváraní zmluvy v
rámci svojej podnikateľskej činnosti a povinný bol fyzická osoba, ktorá pri uzavieraní zmluvy nekonala
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Na právny vzťah medzi účastníkmi bolo preto nutné

aplikovať aj príslušné ustanovenia OZ o spotrebiteľských zmluvách. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod 15. obsahuje rozhodcovskú doložku, v
zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom
konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom výber jednej z alternatív spočíva
na žalobcovi. Prvostupňový súd dospel k záveru, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka je
neprijateľná a neplatná, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

stránvneprospechspotrebiteľa.Tátopodmienkapritomnebolasospotrebiteľomindividuálnedojednaná
aspotrebiteľnemalnavýbervzhľadomnajejsplynutiesostatnýmištandardnýmipodmienkami.Neplatnározhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť,
a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný, čím je daný jeho rozpor so
zákonom a dôvod na zastavenie exekúcie.

Odvolanie proti uzneseniu podala oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý v
odvolaní uviedol jednotlivé dôvody odvolania a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 13CoE/44/2012 z 24.05.2012. Uviedol, že exekučný súd neumožnil účastníkom viesť kontradiktórne
konanie. Uviedol citácie z rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti

Csaba Csipai, Viktória Csipai z 21.02.2013, z rozsudku Spolkového súdneho dvora III ZR 265/03 z
13.01.2005 a III ZR 16/11 z 19.05.2011, z uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1281/12
a II. ÚS 3057/10 z 5.10.2011, z ktorých vyplýva, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu
na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Ďalej uviedol, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju
povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť

vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenej vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. V
danom prípade súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky,
napriek tomu ju aplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady
93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti
- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak

súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, odvolateľ navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods.
1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom,
že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej
podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak,

že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj
tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Odvolateľ
tiež citoval z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE/641/2011 z 30.11.2012. Dôvod
podania odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. zdôvodnil tým, že všeobecný súd, ktorý

koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému,
komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK a nekoná
o zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci s obsahom uvedenom v
žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí
dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať

svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postaveniežalovanéhotam,kdeneexistujú,atopreto,žezvôlezákonodarcuexistujúnainommiesteav
inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešná žalobkyňa v rozhodcovskom konaní stráca
vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoKR revíznym
procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom

na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju
v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobkyne na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality. Je povinnosťou
všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden
ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo aj povinnosť

všeobecných súdov vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 212/06 z
28. júna 2006). Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si
teda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných
rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako

s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného všeobecným súdom aj iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo
na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Poukazuje na rovnakú záväznosť v
rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v § 159 ods. 2 O.s.p. Žiadal, aby všeobecný súd postupom

podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o
súlade§44ods.2vetaprváavetadruháExekučnéhoporiadku,prerozporsčl.1ods.1vetaprváÚstavy
SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnejistoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované
uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej
limitácie. Z dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p., že

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný odôvodňoval odvolateľ tým, že
všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 tak, akoby upravoval konanie bez návrhu,
vždy vtedy ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods.
1 písm. b) alebo c) ZoKR, pričom § 45 ods. 2 citovaného zákona však explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Zákonodarcatakoutoformuláciouprepojilvýznam§45ods.2ZoKRsvýznamom§40ZoKRvspojenís§
43citovanéhozákonaavytvoriltakkomplexnýsystém,ktorýniejevnútornerozpornýaumožňujechrániť
oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1. Aj v takomto
prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne konformnou

teleologickou interpretáciou § 40 a nasl. ZoKR. Odvolaciemu dôvodu, že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p. odvolateľ uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo
rámec zverenej právomoci. Porušil zásadu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, porušil
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.

Odvolateľ poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť
pri výkone a ochrane ľudských práv. V danom prípade tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na
výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces
(čl. 6 ods. 1 Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy), ako aj na výkon a ochranu práva

na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Oprávnená, aj keď výkon a ochrana jej
práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodnépostavenieabolosňouzaobchádzanéodlišne.Exekučnýsúdpoužildôvodinéhopostavenia
v súvislosti s postavením oprávnenej ako podnikateľského subjektu, a preto toto jej iné postavenie ju
vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá jej právom patrí, a to titulom platnej

zmluvy o úvere. Odlišné zaobchádzanie s oprávnenou nemožno ospravedlniť jej iným postavením (v
tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a
Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Odvolateľ namietal, že
nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu

rozhodnutia exekučného súdu. Postup, ktorý si zvolil exekučný súd navyše dáva nezákonne povinnému
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej došlo k zmareniu
exekúcie. Oprávnená nebola ako účastník konania oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie,
v ktorom opätovne rozhoduje o jej právach. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k
záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu

nemôže byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť
účastníkovi konať pred súdom. K poslednému odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolateľ
uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s

dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či
plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek
predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej
doložky, tvrdí odvolateľ, že je táto platná. V § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 01.01.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú
podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom
o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť,
že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže

byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné
dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť
len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby medzi
účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r)OZ. Odvolateľ nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient

si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných
mesačnýchalebovpravidelných14-dňovýchsplátkach,avtomtointervalesiurčíideňsplatnostisplátok.
Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky,
ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských
úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávnenej neuhrádzajú celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 tretiny
náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Ďalej odvolateľ
poukázal na § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom z gramatického a logického výkladu
daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí

predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je možné pridať
i ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba. Zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená rovnako poukázala aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti

úroku z omeškania. Poukázal na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď ani zo zákona ani z
iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky
úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa neho
rozhodnutie Najvyššieho súdu Obdo 34/2004 z 21.12.2004, ako aj 2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší
súd SR zaoberal otázkou úroku z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom

zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcu na dobré mravy, keďže každý odporca
v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí
predmetnú zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému
sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musí si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného
neplnenia tohto záväzku. K poplatku za poskytnutie úveru a k poplatku za zasielanie upomienok (v týchto

častiach konajúci súd tiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného
exekučného titulu odvolateľ poukázal na to, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka, sa mohla
dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom prípade pozostáva v 1/3 z dohodnutého úroku a v
2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie upomienok vyplýva z bodu 4 všeobecných

podmienok úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a povinný sa zaviazal uhradiť za
každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok 1,99 eura. Či exekučný titul bol
vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa bude vykonávať v celom rozsahu
alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz rozhodlo, preto exekučný súd je povinný preskúmať
len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,

pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže iba v prípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného
titulu so zákonom. V závere odvolateľ navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p. a § 45 ods.

3 ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212
ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k
záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia

rozhodnutia považuje uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

Odvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávnenej na prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
pre nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
SR dodáva:

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 ZoRK v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku, tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej

republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia

súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva

dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Ust. § 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.
Exekučnýsúdjetedapripostupepodľa§45ZoRKoprávnenýhľadieťnarozhodcovskýrozsudoktak,ako
bymateriálneprávoplatnýnebol-niejenímtedaviazanývzmysle§159O.s.p.amôžehopreskúmavaťz
hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody

na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo
b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto
skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol,

teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon
prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len
na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že
rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa ZoRK
neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný. Rozhodcovský súd nie
je zriadený ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do
funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom ako je to v prípadesudcov všeobecných súdov. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne
posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené
a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú

otázku už predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje
žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK už v
štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo
ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Na

druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov
na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd
povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby
vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade

prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),
uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,
že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS
sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného

rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia
predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný.

Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta
Korčkovská, kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,
ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i
povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

V tej súvislosti tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 78/11 kde ústavný súd

konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho
súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len
z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva
žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo žiadnym
spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci správneho

súdnictva. Rovnako aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR III. ÚS 1624/12), NS SR: 6 Cdo 143/11, R
74/2012 (ako 3 M Cdo 11/2010: Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmaťrozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní), v ktorých je táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.

Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne
konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o
predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny

dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť
však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností

povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových

právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom
povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca
sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom
riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že

táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má tvrdenie o
tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej
podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak,

že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj
tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú.

Odvolací súd túto otázku považuje za akademickú, pretože nemá súvis s prejednávanou vecou.

Odvolací súd dodáva ešte nasledovné:

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje

prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcovalebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi

spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú

v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z

toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že

postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadom na uvedenú právnu argumentáciu má odvolací súd za to, že exekučný súd je oprávnený
ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navyše k
naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej sa oprávnenej, čiže
oprávnená musí mať o tomto závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010

vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS
ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený

súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V zmysle
citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu nekalú
povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada
oprávnená konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k
prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu

Súdneho dvora EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol.

Zo zmluvy o úvere č. 2420261 z 12.06.2009, ktorej kópia je pripojená v spise, bolo zistené, že oprávnená
sa zaviazala, že poskytne povinnému úver v sume 100 eur a povinný sa zaviazal zaplatiť veriteľovi
4 mesačné splátky po 38 eur. Podľa obsahu zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecnépodmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod 18. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej
všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. alebo cestou príslušného súdu, pričom výber z alternatív

spočíva na žalobcovi. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej
predtlač formulára mala oprávnená už pripravenú a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa
povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani
neovplyvnil.

S účinnosťou od 01.01.2008 OZ v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa
ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Je nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 OZ. Jej charakteristickým

znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil (§ 53 ods. 1, 2 a 3 OZ). Oprávnená je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, keď
vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a
plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 2 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa.
Keďže predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazala poskytnúť oprávnená ako dodávateľ povinnému
ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal
poskytnuté peňažné prostriedky zvýšené o príslušný poplatok vrátiť, ide o spotrebiteľský vzťah.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú zmluvu, resp. doložku, a
tu dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská zmluva, ako zmluvná podmienka v štandardne
formulovanej zmluve, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, je skutočne neprijateľnou

zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5
OZ neplatná. Teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa
mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.

Podľa § 53 ods.1 až 3 OZ (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy), spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide
o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,

zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané.Podľa§53ods.4písm.r)OZzaneprijateľnépodmienkyuvedenévspotrebiteľskejzmluvesa
považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať

od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.Podľa čl. 2 písm. a) Smernice Rady 93/13/EHS na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods.1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery

spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak

celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady

neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom

ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ak rozhodcovská doložka
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy,
teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi
konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako
slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces

neuvedomuje. Okrem toho táto zmluva nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po
vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť
legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na formulárový charakter zmluvy ani nemal na výber. Táto

rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods.
1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď
si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak konanie vyvolá dodávateľ (oprávnená). Rozhodcovská
doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade,
ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ. Keďže však v prejednávanej veci oprávnená (dodávateľ) v zmysle

rozhodcovskej zmluvy iniciovala rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná

a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich
výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný
výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka je v priamom rozpore s § 53 ods. 4 písm. r) OZ, keď neprijateľnosť
predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil aj za použitia jeho eurokonformného výkladu, s
poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ, a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani
právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky,a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na
jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval

z neprijateľnej rozhodcovskej doložky (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 ZoRK),
súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod
na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK, resp. podľa § 57 ods. 1
Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom

rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,
keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné
nie je.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. mal v odvolacom konaní úspešný povinný právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov si neuplatnil a ani mu žiadne trovy v odvolacom
konaní nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že sa mu náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.