Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoZm/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113209248
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113209248.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpený
Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
E. T., bytom E. XXX, H., o zaplatenie 51,11 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 18CbZm/66/2013-30 zo dňa 15.12.2015, takto

r o z h o d o l :

Pripúšťa späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy
156,68 eur od 15.7.2009 do 1.11.2009, zo sumy 121,49 eur od 2.11.2009 do 1.2.2009, zo sumy 86,30

eur od 2.2.2010 do 3.5.2010 a zo sumy 51,11 eur od 4.5.2010 do zaplatenia, v tej časti rozsudok súdu
prvého stupňa zrušuje a konanie zastavuje.

Vo zvyšujúcej zamietavej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1) Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že:

„Návrh zamieta.
Náhradu trov konania žalovanej nepriznáva.“

Vdôvodochrozhodnutiauviedol,žežalobcapodaldňa28.3.2013natamojšomsúdenávrhnauplatnenie
pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 8614/2007 z 11.1.2007,
ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu), ktorým sa domáhal voči
žalovanému zaplatenia zmenkovej sumy vo výške 51,11 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 denne

a zmenkového úroku vo výške 6 % denne zo zmenkových súm presne špecifikovaných v odôvodnení
rozsudku. Okrem toho žiadal priznať aj zmenkovú odmenu vo výške 0,52 eur. Žalobca uviedol, že je
ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa 18.12.2008 na
zmenkovú sumu 51,11 eur, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne
od 15.7.2009. Indosovaná zmenka je podľa žalobcu vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“.

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého žalovaná uzavrela dňa
18.12.2008 s obchodnou spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo
poskytnutie úveru. V spodnej časti tejto formulárovej zmluvy, ktorá podľa názvu bola uzavretá v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, žalovaná vyhlásila, že sa oboznámila a súhlasí s obsahom zmluvyo úvere, ako aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k ním žiadne výhrady a zaväzuje sa ich
dodržiavať. Žalobca predložil originál zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa 18.12.2008 na zmenkovú

sumu 156,68 eur, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od
15.7.2009. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote
4 rokov od vystavenia“. Podľa originálu predloženej zmenky, táto v ľavom dolnom rozhu obsahovala
údaj číslo zmluvy: XXXXXXX a za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa
spoločnosti Pohotovosť, s.r.o.

Prvostupňový súd konštatoval, že žalobca sa dovolával abstraktnosti zmenky a jej prísnej formálnosti,
ale keďže táto zmenka zabezpečuje spotrebiteľský záväzok, neplatí s ohľadom na ustálenú európsku
spotrebiteľskú legislatívu, všeobecne uznávaná teória o tom, že súdy nie sú povinné skúmať kauzu
zmenky a majú postupovať len z hľadiska dodržania predpisov zmenkového práva. Odklon od tej
všeobecnej teórie je prezentovaný aj v Náleze Ústavného súdu Českej republiky č. Pl.ÚS 16/12, v

ktorom sa konštatuje, že zmenky, ktoré zabezpečujú spotrebiteľské záväzky, musia byť prístupné na
preskúmanie kauzy zmenky z hľadiska ochrany spotrebiteľa v záujme zachovania ich práva tak, aby
nedošlo k zneužitiu neznalosti prísne formalistických zákonných zmenkových ustanovení veriteľmi v
neprospech spotrebiteľov. Právna úprava zmeniek nie je všeobecne známou ani prevažne odborne
právnicky zdatnému okruhu účastníkov medzi ktorých spotrebitelia bez týchto znalostí určite nemôžu

patriť. Dňa 18.7.2013 vydal Ústavný súd Českej republiky nález pod sp.zn. IV.ÚS 457/10, ktorým potvrdil
názor na postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany v oblasti zmenkového práva, ktorému je potrebné
poskytnúť ochranu, viacmenej túto ochranu nemožno dosiahnuť prostredníctvom legislatívnych zásahov
do úpravy zmenkového práva, ale pomocou výkladu práva všeobecnými súdmi v konkrétnych prípadoch
ich rozhodovacej praxe.

Z predložených listinných dokladov mal prvostupňový súd za preukázané, že ustanovenia o Dohode
o vyplnení zmenky sú uvedené na druhej strane formulárovej zmluvy - na prvej strane, ktorá je
spotrebiteľom podpísaná a ktorá by mala byť rozhodujúcou pre deklarovanie najdôležitejších zmluvných
ustanovení, nie je o zabezpečení záväzku blankozmenkou ani zmienky. Drobné písmo, ktorým je aj

bod 14. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, písaný, je nepriehľadný a táto zmluvná podmienka
ani nebola individuálne dojednaná a je zrejmé, že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Tým došlo k skutočnosti, že takéto zmluvné dojednanie
je potrebné považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku a v rozpore ako s dobrými mravmi tak
poctivým obchodným stykom. Navyše prvý nadobúdateľ zmenky, obchodná spoločnosť Pohotovosť,

s.r.o. vyplnila zmenku v rozpore so skutočnou dlžnou sumou, ktorá ku dňu vyplnenia blankozmenky
pre neho vyplynula z uzavretej zmluvy o úvere vzhľadom na to, že v zmluve nebola uvedená ročná
percentuálna miera nákladov a týmto nárok prvého nadobúdateľa zmenky mohol v zmenke obsahovať
iba suma poskytnutého úveru bez poplatkov a bez úrokov. Následne na to, čo sa Pohotovosti, s.r.o. na
základe takto vyplnenej zmenky nepodarilo v rozhodcovskom konaní uspieť a nadobudnúť predmetné

sumy, zmenku rubopisom postúpil ďalšiemu nadobúdateľovi zmenky.

Keďže, ako tvrdí nadobúdateľ zmenky, v tomto spore žalobca, nadobudol rubopisom iba práva zo
zmenky, nie práva zo zmluvného vzťahu, vznikla nepochybne pre dlžníka nepriehľadná situácia, kedy
nebolo zrejmé, aký nárok vlastne voči nemu uplatňuje Pohotovosť, s. r. o. z titulu uzavretej úverovej

zmluvy a aký nárok a z akého dôvodu uplatňuje žalobca. Súdu sú pritom z iných súdnych sporov známe
prípady, kedy po indosácii blankozmenky Pohotovosť, s.r.o. vymáhala a prijímala platby od dlžníka z
titulu tohto kauzálneho vzťahu.

Keďže súd má v zmysle ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka a smernice 93/13/EHS

poskytnúť spotrebiteľovi ochranu jeho spotrebiteľských práv ex offo, súd konštatuje, že v danom prípade
došlo ako zo strany Pohotovosti, s.r.o. , tak aj zo strany žalobcu k nerešpektovaniu základných zásad
ochrany spotrebiteľa podľa ustálenej európskej spotrebiteľskej legislatívy. Oba subjekty zjavne jednali
v snahe vedome na škodu dlžníka, hoci je potrebné konštatovať, že to bol predovšetkým dlžník, ktorý
neplnil povinnosti z uzavretej zmluvy o úvere, aj keď by mal zaplatiť len požičanú istinu. Súd však zistil,

že Pohotovosť, s.r.o. napriek tomu, že dlžník neplnil svoje povinnosti z uzavretej zmluvy, neuplatňovala
svoj nárok z titulu uzavretej zmluvy o úvere v súdnom konaní, ale postúpil práva zo zmenky na nového
nadobúdateľa, a tak musela mu byť protiprávnosť jeho konania známa a napriek tomu tak urobil. Nový
nadobúdateľ zmenky mal s odbornou starostlivosťou žiadať o poskytnutie všetkých údajov týkajúcichsa uplatnenia vyplňovacieho práva blankozmenky a rovnako tento nárok posúdiť s ohľadom na ochranu
práv spotrebiteľa, ale ani on tak neurobil. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa
nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keďže vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu,
by právo na náhradu trov konania prináležalo žalovanému, ale tomu žiadne trovy konania nevznikli, ich
náhradu mu súd nepriznal.

2) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť, návrhu
na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo
znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré
účastníci navrhli. V prípade postupu podľa § 120 ods. 1 O.s.p. je nevyhnutné, aby súd takýto postup
riadne uviedol a zdôvodnil, prečo takto postupoval, aké dôkazy vykonal aj bez návrhov sporových

strán, nakoľko súd takýmto postupom prelomil základné zásady a princípy súdneho konania, ktorými sú
zásada dispozičnosti a princíp kontradiktórnosti konania. Okresný súd Prešov v napadnutom rozhodnutí
neuvádza, na základe ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými dokladmi“, alebo či tieto dôkazy
vykonal na základe vlastného uváženia. Ďalej súd neuvádza, akým postupom si zabezpečil dôkazy,
ktoré vykonal. V danom konaní svoj postup súd vôbec nezdôvodnil a na základe týchto skutočností

má žalobca za to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné. Žalobca predložil súdu ako dôkaz svojich
nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané
zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy
a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného nebolo žiadnych námietok, a
preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre

rozhodnutie vo veci. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva len z predloženej zmenky. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť
námietky voči zmenke. Ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu
uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej v Nariadení. Súd samotný nie je legitimizovaný na to,
aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak

tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania.
Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto
obrany nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporovala a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd
iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný

podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v
právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Prvostupňový
súdnavyšeprivydávanírozhodnutiavychádzal,zpodľaneho,nespornýchskutočností.Súdzanesporné
považoval to, že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej,

že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou, že žalovaný uzatvoril
zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Súdom uvádzané údajne nesporné skutočnosti neboli tvrdením ani
jedného z účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si
sám navrhol. Žalovaný, ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým
by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na

základeaplikácienesprávnychprávnychpredpisov,akoajnesprávnejinterpretácii príslušnýchprávnych
predpisov a práva Európskej únie. Zdôraznil, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný
záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo
všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči novému majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť

odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať
tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného
a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie
je prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. V danom prípade následkom

bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5 ods.1
O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia vykonané bez návrhu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je
aplikovateľná aj v tomto konaní. Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťa,
aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná

bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného
vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou
vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia
„v čase vyplnenia“ zo slov „vyplnenú veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky
budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by

vylúčil vyplňovanie zo strany veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla
byť neplatná a nemôže byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských
úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Tvrdí, že súd pri svojom
odôvodnení vychádza len zo zaužitej praxe súdu v iných právne a skutkovo obdobných veciach. Týmto
konaním nepochybne došlo k porušeniu základného práva na spravodlivý súdny proces, ako aj k
odňatiu možnosti konať pred súdom. Žalobca je majiteľom zmenky, na základe indosamentu a nie je

účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou, teda
ide o platnú zmenku. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie je
možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa
aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal
a ignoroval predmet sporu. Vyššie uvedené závery potvrdzuje uznesenie Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo vydané v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu.
V ďalšom odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici 43CoZm/10/2013 zo
dňa 21.11.2013.

3) Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

4) V priebehu odvolacieho konania doručil žalobca prvostupňovému súdu dňa 23.12.2015 čiastočné
späťvzatie podaného návrhu, v ktorom uviedol, že: „berie svoj návrh na začatie konania čiastočne späť
a to v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo
výške 0,25 % denne, čím si uplatňuje v tomto konaní len zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne. Teda

žalobca viac neuplatňuje zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, ale žiada súd priznať zmenkový úrok
len v časti 0,06 % denne.“

Podľa ustanovenia § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd
prvého stupňa, alebo jeho rozhodnutie nie je doposiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení

späťvzatia.Súdspäťvzatienepripustí,akdruhýúčastníkstýmnesúhlasí.Akspäťvzatiepripustí,odvolací
súd zruší rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

V danom prípade došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu (žaloby) žalobcom a to v rozsahu zmenkového
úroku vo výške vo výške 0,25 % denne s tým, že po tomto čiastočnom späťvzatí žaloby si žalobca

uplatňuje v tomto konaní len zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne.

Z došlého podania je zrejmé, že k čiastočnému späťvzatiu návrhu (žaloby) došlo skutočne žalobcom a z
jeho obsahu plynie, že ide o späťvzatie návrhu (žaloby) v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,25 %
denne. Preto odvolací súd v zmysle ustanovenia § 208 O.s.p. pripustil späťvzatie žaloby v časti týkajúcej

sa uplatňovaného zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne z jednotlivých zmenkových istín, v tej časti
zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil.

5) Následne odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v ostávajúcej časti bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom

prvého stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým
stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený,odvolacísúduverejnilvzákonomstanovenejlehotetermínverejnéhovyhláseniarozsudkuna
úradnejtabulisúduanainternetovejstránkesúdovSR(§211ods.2,§156ods.1,3O.s.p.).Odvolacísúdmal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia, Slovenská republika informovala Komisiu
o tom, že na základe procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17
Nariadenia, podať opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V odvolacom

konaní začatom podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej
republiky podľa procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie
dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu prvého

stupňa je vecne správne. Prvostupňový súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné
dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové závery a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody
napadnutého rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne
posúdenie nárokov. Odvolací súd je toho názoru, že spĺňa v celom rozsahu náležitosti dané ustanovenia
§ 157 ods.2 O.s.p. a v podstate dáva odpoveď i na v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody.

Podľa § 219 ods.1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods.2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje
a na správne zdôvodnenie aj v celom rozsahu odkazuje.

V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami odvolací súd snáď môže uviesť len nasledovné.

Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený žalobcom
na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní vo veciach s nízkou
hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie cezhraničného konania
v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4 Preambuly Nariadenia).

Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti. Narušenie hospodárskej
súťaženavnútornomtrhuprenerovnováhuvofungovaníprocesnoprávnychprostriedkovposkytovaných
veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych predpisov Spoločenstva
zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii (bod 7 Preambuly
Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal rozsudok vydaný v

jednomčlenskomštáteveurópskomkonanívoveciachsnízkouhodnotousporuuznaťabyťvykonateľný
v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek možnosti namietať proti
jeho uznaniu (bod 30 Preambuly Nariadenia). J e možne čiastočne s odvolateľom súhlasiť, že konanie
podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl. 8, čl. 9 ods.1 Nariadenia).
Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná), alebo ak o to požiada

niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť ústne pojednávanie
najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné vec s účastníkmi
prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci prvostupňový súd
sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených zmenkových nárokov
aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol priestor účastníkom

konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s Nariadením ani v rozpore
s vnútroštátnym procesným právom.

Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého

rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia podporujú
aj aktuálne závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;

b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku

podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

K tomuto odvolací súd tomu dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka
bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom
rovnaké číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd podobne

ako súd prvého stupňa zdôrazňuje znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení platnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa, alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide
o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky

nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou
veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v
prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že
predmetná zmenka mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo,

pretože zmenková suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

V súvislosti s odvolacími námietkami považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i
pri rešpekte k špecifickej a prísne formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k
okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a

postavenie. Pri svojej rozhodovacej činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská,
ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech
niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.

V tomto smere odvolací súd odkazuje na judikované závery vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho dvora

EÚ, podľa ktorých sú súdy povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v

zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi

pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich

účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vo zvyšujúcej
napadnutej časti, ako aj vo výroku o náhrade trov konania, potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods.1,
2 O.s.p.).

Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, žalovanej preukázateľné trovy v súvislosti s odvolacím
konaním nevznikli. Preto odvolací súd pri aplikácii ust. Čl.16 Nariadenia i ustanovenia § 224 ods. 1, §
142 ods.1 O.s.p. náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.