Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, April 1, 2016

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 7Er/71/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211200920
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Mitrová
ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:2211200920.2

Uznesenie
Okresný súd Dunajská Streda v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa
Bratislava, pobočka Dunajská Streda, IČO: 17 333 954, so sídlom Hlavná 32, 929 01 Dunajská Streda,
proti povinnému: N. W.X., T.. XX.XX.XXXX, F.. XX.XX.XXXX, T. H. R. H. XXX, vedenej u súdneho
exekútora: JUDr. Viera Kučerová v zast.: JUDr. Ing. Zuzana Dobrodenková, PhD., Exekútorský úrad
Holíč so sídlom Námestie Sv. Martina 9, 908 51 Holíč, o návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania
na strane oprávneného takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú.

Súd exekúciu z a s t a v u j e.

Súdnej exekútorke súd náhradu trov exekučného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal dňa 05.01.2011 u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie,
v ktorom oprávnený žiadal uspokojenie svojej pohľadávky priznanej mu na základe exekučného titulu-
Platobný výmer vydaný Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočkou v Trnave dňa
27.09.2010, č.k. PV 201/07767/2010. Exekučný je opatrený doložkou vykonateľnosti dňom 03.11.2010.
Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa
19.01.2011.

Súdny exekútor dňa 19.06.2013 podal na tunajšom súde návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že
povinný zomrel dňa 16.08.2012 a zomrel ako nemajetný. Súdny exekútor súčasne s oznámením o úmrtí
povinného žiadal priznať náhradu nevyhnutných trov exekúcie v sume 39,83 EUR.

Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný,
alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu,
len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41 ( Ex. por. ).

V prípade ak povinný zomrel po vydaní poverenia v konaní sa pokračuje s dedičmi. Po právoplatnosti
dedičského rozhodnutia sa koná s každým dedičom povinného v rozsahu, v ktorom na neho prešli
záväzky poručiteľa.

Súd lustráciou v súdnom registri zistil, že dedičské konanie po nebohom povinnom bolo Uznesením
Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa XX.XX.XXXX, C. G..F.. XXD/XXX/XXXX právoplatne
zastavené, nakoľko povinný nezanechal žiaden majetok. Z procesného hľadiska vznikla prekážka tohto
konania a je na mieste posúdiť, či z exekučného titulu prešla povinnosť na právnych nástupcov (dedičov
povinného).

Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a
povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa § 7 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti
vzniká narodením, pričom smrťou táto spôsobilosť zanikne.

Podľa § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a
k) je prípustné odvolanie.

Súd za účelom zistenia, či prešla povinnosť z exekučného titulu na právnych nástupcov povinného,
preštudoval Uznesenia tunajšieho súdu o zastavení dedičského konania a zistil, že vymáhaná povinnosť
neprešla na dedičov povinnej osoby, nakoľko povinná zomrela ako nemajetná a dedičské konanie bolo
právoplatne zastavené. Vzhľadom na uvedené s poukazom na ustanovenie § 7 Občianskeho zákonníka
spôsobilosť povinného byť účastníkom exekučného konania zanikla dňom smrti, ako aj na to, že
vymáhaná povinnosť neprešla a ani neprejde na nového účastníka na strane povinného súd v zmysle
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, preto
že je tu iný dôvod pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Ako príklad zastavenia exekúcie v zmysle
tohto ustanovenia uvádza právna teória okrem iného aj nedostatok niektorej z procesných podmienok,
ktorý nemožno odstrániť (porovnaj Jaroslav Krajčo, Komentár Exekučný poriadok, Eurounion, spol.
s r.o., 2009 jún, str.207). Posudzovanie majetku (majetnosti) povinného prichádza do úvahy, len ak
povinný právne existuje. Pokiaľ povinný právne zanikol (fyzická osoba smrťou), nemožno uvažovať o
jeho majetnosti či nemajetnosti, vylučuje to povaha smrti ako právnej skutočnosti. Zároveň povinný
z procesného hľadiska prestáva byť účastníkom exekučného konania a z hľadiska hmotného práva
prestáva byť aj dlžníkom.

Podľa 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto
a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Ex. por. ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť
nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Keďže podľa § 7 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka spôsobilosť povinnej - ako fyzickej osoby mať
práva a povinnosti, zanikla smrťou a vymáhaná povinnosť neprešla a ani neprejde na nového účastníka
na strane povinného súd nemohol zaviazať povinnú osobu (resp. právneho nástupcu povinnej osoby)
na náhradu trov exekúcie.

Exekučný poriadok pripúšťa výnimky zo zásady, že trovy exekúcie uhrádza povinný (§ 197 ods. 1). Trovy
exekúcie, ktoré má súdnemu exekútorovi uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd. Oprávnený je
zaviazaný na úhradu trov exekúcie podľa princípu zavinenia a princípu voľnej úvahy súdu. Výnimkou je
ustanovenie § 203 ods. 2 EP, kedy musí oprávnený uhradiť trovy exekúcie aj keď zastavenie nezavinil
a nemohol ho predvídať.

Súd sa pri rozhodovaní o trovách exekučného konania prihliadal na skutočnosť, že ak ustanovenie § 203
ods. 1 Exekučného poriadku ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému
predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, a teda je na mieste preskúmať toto
rozhodujúce kritérium aj v tomto konaní. Takýmto zavinením je potrebné zásadne rozumieť také
vedomé konanie, či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie v príčinnej súvislosti.
Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej právnej úpravy vyplýva, že musí ísť o výlučné
zavinenie oprávneného, teda nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou
z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie. O procesné zavinenie oprávneného na zastavení
exekúcie pôjde vtedy, keď mu bude možné vytýkať, že nedbal na náležitú opatrnosť a uvážlivosť a
návrh na začatie exekúcie podal, hoci mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok
predvídať. Aj pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť rozhodnúť spôsobom
uvedeným v citovanom ustanovení, avšak túto možnosť nie je možné stotožňovať s povinnosťou tak
urobiť. V predmetnej exekučnej veci oprávnený ani pri vynaložení maximálneho úsilia nemohol zabrániť

smrti povinnej osoby a teda zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie tak nemožno vyvodiť.
Súd zohľadnil aj ekonomické hľadisko, kedy zaviazaním oprávneného k náhrade trov exekučného
konania, by dôsledky bezvýslednosti exekúcie znášal oprávnený dva krát - prvý krát nevymožením jeho
priznaného práva z Exekučného titulu a druhý krát uložením povinnosti na náhradu trov zastavenej
exekúcie, čím by sa paradoxne oprávnený dostal do horšej pozície, ako keby k exekučnému vymáhaniu
vôbec nepristúpil (svedčí o tom aj nález Ústavného súdu zo dňa 17.decembra 2004 sp. Zn. II ÚS 31/4).
Súd svoj názor súčasne opiera aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.02. 2012, sp.zn.
6M Cod/9/2012, avšak prikláňa sa k odlišnému stanovisku ktorý tam prezentuje JUDr. Rudolf Čirč. V
konečnom teda súd rozhodol o nepriznaní náhrady trov exekúcie nie z dôvodu, že by súdny exekútor
nemal nárok na ich náhradu, ale z dôvodu, že na ich náhradu nie je koho zaviazať.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu v oboch častiach výroku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na tunajší súd. Podaním odvolania sa zrušuje tento výrok uznesenia a opätovne rozhodne
sudca. (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované.
Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na
súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).