Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/423/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206312
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6615206312.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS
s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného JUDr.
Veronikou Kubrikovou, advokátkou so sídlom Martinčekova 13, 981 01 Bratislava proti povinnému
D. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. X, XXX XX R., pre vymoženie pohľadávky vo výške 1.101,62
Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD. Exekútorský

úrad so sídlom K. Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota, pod sp. zn. EX 1567/2015, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 21Er/95/2015-20 zo dňa 23. júla 2015 v
senáte jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Lučenec č.k. 21Er/95/2015-20 zo dňa 23. júla 2015 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera,

PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 1567/2015.

Vodôvodnenírozhodnutiauviedol,žeexekučnékonaniejevedenénazákladeexekučnéhotitulu,ktorým
je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s.
pod sp. zn. IBB12100369 zo dňa 20.01.2012. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy
o úvere zo dňa 04.10.2007 uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ktorej

neoddeliteľnou súčasťou sú Obchodné podmienky pre úver. Zmluvné strany si dohodli rozhodcovskú
doložku priamo v zmluve o úvere ako aj v čl. 9.2 obchodných podmienok pre úver.

Súd prvého stupňa v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad, respektíve rozpor
so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je možné

vyhovieť. Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi veriteľom
ako dodávateľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom
súde svoj nárok je zmluvou spotrebiteľskou. Z uvedených dôvodov na daný právny vzťah aplikoval
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Okresný súd
poukázal aj na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a rozsiahlu judikatúru Európskeho súdneho dvora týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa.

Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere, ktorá mala založiť legitimitu pre
exekučný titul nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do formulárovej zmluvy
o úvere. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd za zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto
vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, a to za účelom minimalizácie nákladov

oprávneného a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou
doložkou, napriek jej formálnemu zneniu, reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhymedzizmluvnýmistranami,atovneprospechspotrebiteľa.Spotrebiteľsavtakejtosituácii,atovzhľadom
na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj vzhľadom na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá
možnosť relevantne proti návrhu brániť, resp. zúčastniť sa konania. V konečnom dôsledku k takémuto

závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v Smernici dochádza už aj samotnou
skutočnosťou, že spotrebiteľovi zo zákona nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na
rozhodcovskom súde domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska tak, ako
je to priznané v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto
rozhodcovská doložka reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti

alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy.

Súd prvého stupňa konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase uzatvárania
zmluvy dohodnutá ako neprijateľná podmienka, v dôsledku čoho bola od začiatku tak, ako to upravuje
§ 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvárania zmluvy, neplatná.

Rozhodcovské konanie, výsledkom ktorého bol exekučný titul sa uskutočnilo preto bez riadneho
zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok, ktorý bol v konaní vydaný, nemôže byť
riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Okresný súd preto žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený odvolanie s návrhom, aby ho
odvolací súd zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vyhovie alebo aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. d), f), h) O.s.p., a že oprávnený nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p..

V odvolaní uviedol, že exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku
oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr.
zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Skúmanie listinných dôkazov z konania, ktoré

predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je arbitrárnym a svojvoľným
postupom, ktorý je v rozpore s § 45 ods. 1 a 2 ZoRK. Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu podľa § 159 O.s.p.. Súd nemôže vec prejednávať znova, nanovo skúmať

skutkový stav, vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť, navyše bez účasti oprávneného. O
platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni
tomu, aby vec bola opätovne posúdená. Poštová banka ako právny predchodca oprávneného uzatvorila
platnú rozhodcovskú doložku v súlade so ZoRK. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku
2 ods. 2 Ústavy SR. Súd svojim konaním šiel nad rámec zákona nerešpektujúc ust. § 35 ZoRK, keď

rozhodoval o správnosti rozhodcovského rozsudku.

Oprávnený ďalej tvrdil, že v zmysle ustanovenia II. Časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok,
Poštová banka postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť
klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom

stanovenú ponuku. To, že ju povinný neodmietol, je prejav jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd
zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína
tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky.
Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách. Napriek splneniu si zákonom stanovenej
povinnosti súd podľa oprávneného nesprávne argumentuje, keď práve týmto splnením zákonnej

povinnosti odôvodňuje zamietnutie poverenia.

Exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil ust. § 153 ods. 1 O.s.p..
Je arbitrárne a nezákonné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a porušením čl. 2 ods. 3 Ústavy
SR konštatovať per se neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že spôsobila hrubú nerovnováhu v

právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa bez uvedenia, v čom má údajná nerovnováha spočívať.

Exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie
skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd vnachádzacom konaní. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo
vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd uprel oprávnenému právo byť účastným na takomto
zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

K aplikácii sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora oprávnený
uviedol, že záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o Smernicu EHS
č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom
výlučne sekundárnej povahy. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora ,

nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči
účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Zdôraznil, že teóriu o tzv. eurokonformnom výklade
právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku.
Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej
únie zverejneného pod č. 2012/C326/01, (pôvodný článok 249) je rozhodnutie záväzné v celom rozsahu

a rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.

Oprávnený je toho právneho názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti
účastníkov, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len
na základe jeho postavenia. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojim konaním a svojou vôľou

bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite.
Exekučný súd svojim postupom znemožnil oprávnenému uplatniť svoje právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, odvolaniu sudca nemienil
vyhovieť, a preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na
rozhodnutie.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec § 212 ods.1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť.

Z predloženého súdneho spisu zistil, že dňa 30.03.2015 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal dňa

28.04.2015 okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn. IBB12100369 vydaný dňa
20.01.2012 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovskej, Arbitrážnej a Mediačnej, a.s.,
so sídlom v Bratislave, ktorým bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi

(oprávnenému) dlžnú sumu 1.101,62 Eur s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na
základezmluvyoúvere,ktorúprávnypredchodcaoprávnenéhoPoštovábanka,a.s.akoveriteľapovinný
ako dlžník uzavreli dňa 04.10.2007.

V článku 3 bod 1 Zmluvy si zmluvné strany dohodli, že klient svojím podpisom potvrdil, že sa oboznámil

s Obchodnými podmienkami pre úver súhlasí s ich obsahom a potvrdzuje ich prijatie.

V článku 3 bod 6 Zmluvy si zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s., rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany

konečné a záväzné.

V článku 11 bode 2 Obchodných podmienok pre úver, ktoré tvoria súčasť zmluvy o úvere si zmluvné
strany dohodli riešenie sporov a rozhodcovskú doložku tak, že akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy
o úvere a Obchodných podmienok budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijal

návrh Poštovej banky na riešenie vzájomných sporov na základe alebo v súvislosti so zmluvou o
úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo
obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s., IČO: 35 962 882 podľa jeho vnútornýchpredpisov. Strany sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre
nich konečné a záväzné. Za miesto rozhodcovského konania si strany určili Bratislavu.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

V zmysle citovaného § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného
titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to
či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ak sa teda okresný súd zaoberal otázkou, či v tomto
konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany okresného súdu
sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale o posúdenie, či
rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, bola platne dojednaná.

V prípade neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, rozhodcovský súd
nemôže prejednať a rozhodnúť medzi účastníkmi spor a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal
predstavovať exekučný titul. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie
ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného,

majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať
sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
(Rozhodnutie Najvyššieho súd Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012).

Podľa § 53 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 04.10.2007 (ďalej Občiansky
zákonník) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná
podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a ceny.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti,
zamestnania alebo povolania.

Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov banky
a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a
pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na

ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej
zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa
odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných
predpisov.Odvolací súd po preskúmaní zmluvy súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že vzťah,
ktorý vznikol medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je vzťahom spotrebiteľským.

Z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní
zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti, pričom právny predchodca oprávneného pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej
činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi
spotrebiteľom (povinným) a dodávateľom (právnym predchodcom oprávneného) a to aj s poukazom na §

2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvého stupňa preto postupoval správne,
v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku
ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej z ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách
odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi návrh

na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú doložku
vo formulárovej zmluve resp. vo formulárových v obchodných podmienkach, ktorých obsah klient
nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný
návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne.
Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej súčasťou je rozhodcovská doložka,

ako aj obchodné podmienky tiež upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas tak so samotnou
zmluvou, ako aj s Obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou
a preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým
nezmaril uzavretie zmluvy.

Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť
legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.
Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho

núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom
mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred
pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek
spôsobom zmeniť, mohol len úver odmietnuť alebo ho prijať a podrobiť sa tak všetkým podmienkam
zmluvy a teda aj rozhodcovskému konaniu, ako to uviedol aj súd prvého stupňa. Rozhodcovská

doložka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy budú riešené výlučne
rozhodcovským súdom je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takto koncipovaná rozhodcovská
doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku
škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto

prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.

Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je správny a správne je aj rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže exekučný

titul bol vydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné
vykonať.

V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR odvolací
súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 232/2013 zo dňa

30.09.2014, podľa ktorého, ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný
postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného,
neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru odvolacieho súdu za situácie, že platné právo
pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie alebo zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za zhojený
možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným
z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní.
Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutíodvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade
efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania, ako
aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho

štátu, ktorým je princíp racionality.

Odvolací súd sa námietkami oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že okresný súd na prejednávanú vec neaplikoval uvedené
ustanovenie a aplikovať ani nemohol, keďže od 1. januára 2015 je platná a účinná novela zákona č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom č. 336/2014 Z. z., ktorá zrušila ustanovenie
§ 45 tohto zákona.

Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie
je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný,

nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa
spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne
poukázal na výklad danej Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Na základe uvedených záverov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.