Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 25, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/633/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209751
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5312209751.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa -
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne v zastúpení -
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 5C/168/2012-114 zo dňa 5.11.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu v celom rozsahu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od
odporcu náhrady majetkovej škody v sume 3.245,06 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 649,01
eur titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť súd prvého stupňa v
exekučnej veci vedenej pod číslom spisu súdneho exekútora Ex/4202/2011 (povinný I. E. - zároveň
dlžník zo zmluvy o úvere č. 508600275).
Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že okresný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v lehote do 15 dní od doručenia žiadosti, k rozhodnutiu o žiadosti
o udelenie poverenia (zamietnutím tejto žiadosti) došlo s omeškaním súdu viac ako 83 dní. Navyše
exekučný súd svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu
časti istiny bez plnenia zákonných podmienok na takýto postup. Exekučný titul - rozhodcovský rozsudok
Rozhodcovského súdu je rovnocenným exekučným titulom ako rozsudok vydaný všeobecným súdom
v občianskom súdnom konaní a opätovné posúdenie práva navrhovateľa (oprávneného) na zaplatenie
dlhu v časti istiny je v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Na jednej strane totižto

existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty ust. § 41 zák. o rozhodcovskom konaní a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá
právne účinky, avšak z pohľadu exekučného súdu je materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie
je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva
na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú
vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa navrhovateľa nesprávny úradný postup

exekučného súdu je charakterizovaný : nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok.On (navrhovateľ) v dôsledku nesprávneho úradného postupu utrpel majetkovú škodu v celkovej
výške 3.245,06 eur predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi

zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.

Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým,
že nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej
intenzity, ktorá mala za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa.

Nesprávnym úradným postupom súdu došlo k zmareniu jeho legitímnych očakávaní, že zákonným
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. On mohol v prípade skorého rozhodnutia
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne uskutočniť rad iných krov smerujúcich k zvýšeniu
úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by
vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu mu zamedzil
správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako

spravodlivúsatisfakciuzakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokovazákladnýchpráv.Neexistencia
akéhokoľvekúčinnéhovnútroštátnehoprostriedkunápravyspojenásabsolútnounemožnosťousúdneho
uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti zánik ďalších plánovaných a už vytvorených podnikateľských aktivít, hospodársku stratu,
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy videl

navrhovateľ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia adekvátnej nápravy
a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Za primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 649,01 eur, čo predstavuje 20% z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom v exekučnom konaní.

V samostatnom výroku (výrok III) okresný súd zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd. Okresný súd nezistil dôvody prerušenia konania
ani z pohľadu ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a ani z pohľadu ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p..V súdenej veci namietaný obligatórny dôvod na prerušenie konania t.j., že by rozhodnutie záviselo

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený súd riešiť, nie je daný. Otázka zaujatosti súdu, sudcu
bola v súdenej veci vyriešená, napokon navrhovateľ opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku
zaujatosti voči sudcom Okresného súdu v Čadci. Otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov Okresného súdu
v Čadci riešil Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, nie však na základe námietky navrhovateľa,
ale na základe toho, že sudcovia okresného súdu z vlastnej iniciatívy podľa § 15 O.s.p. z dôvodov

uvedených v § 14 ods. 1 O.s.p. predložili vec predsedovi Okresného súdu v Čadci a ten následne
nadriadenému súdu. Navrhovateľ návrh na vylúčenie sudcov okresného súdu neuplatnil podľa § 15
ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na § 14 ods. 1 O.s.p. Z tohto pohľadu nemohlo byť procesné právo
navrhovateľa rozhodnutím predsedu okresného súdu ani rozhodnutím nadriadeného súdu porušené.
Neexistoval dôvod pre prerušenie konania ani z pohľadu § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (fakultatívny

dôvod prerušenia konania). Otázka zaujatosti/nezaujatosti zákonného sudcu bola vyriešená zákonným
postupom. Zákonná sudkyňa z prejednania a rozhodovania veci nadriadeným súdom vylúčená nebola.
Súd zvýraznil ďalej to, že procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore
s účelom návrhu, ktorý podal. Na jednej strane tvrdí prieťahy v konaní a na druhej strane sám tieto
prieťahynavrhovateľspôsobujevznášanímprocesnýchnávrhov,ktorésúvrozporesúčelomsamotného

konania , ktoré začalo práve na návrh navrhovateľa.

Okresný súd vec prejednal a meritórne rozhodol postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti
účastníkov. Tvrdený dôvod navrhovateľa na zrušenie pojednávania okresný súd nevyhodnotil za
dôvod závažný. Navrhovateľ za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania považoval podanie návrhu

na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre
porušenie jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd. Uznesenie, ktorým zákonná sudkyňa
nebola vylúčená z konania navrhovateľ prevzal 15.10.2013. Bez zbytočného odkladu po doručení
predvolania na pojednávanie mohol vzniesť procesný návrh na odročenie pojednávania z uvedeného
dôvodu. Napokon návrh na odročenie pojednávania nemá náležitosti návrhu podľa § 119 O.s.p.

Otázku náhrady trov konania okresný súd riešil podľa § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzajúc z princípu
úspechu/neúspechu účastníkov v konaní konštatoval právo odporcu na náhradu trov od navrhovateľa(procesne neúspešnej strany v konaní). Odporca si síce trovy uplatnil, tie však nevyčíslil v zákonnej
lehote, preto odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal.

Okresnýsúdvykonanímdokazovania,najmäoboznámenímsasobsahomspisuOkresnéhosúduČadca
č.k. 5Er/257/2011 zistil, že súdu bola dňa 24.3.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 29.4.2011 tak, že poverenie nevydal
ale žiadosť zamietol, exekučné konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu oprávnený odvolanie nepodal,
uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

Okresný súd pri právnom posúdení veci aplikoval ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov,
konkrétne § 3 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, 2. Ďalej aplikoval aj § 41 ods.2 písm.
c) a d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 1.6.2010 a v znení účinnom od 1.6.2010.

Okresný súd uzavrel, že síce nebolo rozhodované o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia
v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti, avšak vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 EP v znení
účinnom aj od 1.6.2010, lehota 15 dní pre vydanie poverenia neplatila v prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP,
t.j. o rozhodcovský rozsudok, ako tomu bolo v konkrétne posudzovanej veci. Súd konštatoval ďalej, že

nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ani k nesprávnemu úradnému postupu, pretože samotné
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný
postup, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny. Za nesprávny úradný
postup nie je možné hodnotiť ani procesný postup exekučného súdu pred vydaním rozhodnutia, pretože
tento smeroval k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, jeho výsledkom bolo vydané rozhodnutie.

V súvislosti so zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia súd prvého stupňa poukazuje na závery
rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 2Cdom/129/97 zo dňa 29.6.1999 a na závery uznesenia NS ČR
25Cdo1018/07 zo dňa 25.8.2009.

Súhrnom všetkých uvádzaných dôvodov bolo preukázané , že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím -
nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie. Keďže všetky podmienky musia byť
splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie
ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení čo i len jednej podmienky.

V ďalšom sa okresný súd zameral na hodnotenie otázky tzv. „tvrdenej škody“, podporne aplikoval
hmotnoprávne ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka, keďže predmetom posudzovania je
prípad osobitnej zodpovednosti za škodu. Navrhovateľ nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol
exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych
prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Nepreukázal, že škoda už vznikla, ani

výšku škody v príčinnej súvislosti s tvrdeným porušením povinnosti odporcu. Navrhovateľ v návrhu
vychádzal len z predpokladov, nepredložil, nezdôvodnil konkrétne aká nemajetková (morálna) ujma mu
vznikla. Základné kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia
ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z
úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje,

výška zmluvných úrokov, pokút. Príjmy z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci
bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu
existenciu. Je povinnosťou navrhovateľa preverovať solventnosť subjektov a návratnosť úverov tak, ako
to robia iné bankové peňažné ústavy. Skutočnosť, že navrhovateľ poskytuje úvery bez zabezpečenia,
bez preverenia, nemožno vykladať na ťarchu odporcu.

Súhrnom uvedených okolností okresný súd prijal záver o tom, že navrhovateľ nepreukázal nárok na
majetkovú škodu a nepreukázal nárok ani na náhradu požadovanej nemajetkovej ujmy.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia

rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Namietalporušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, ale aj priame porušenie ustanovenia § 114 ods. 2
O.s.p., keďže ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením
odporcu k návrhu pred termínom pojednávania, hoci súd vyjadrenie mal k dispozícii. Odvolateľ tvrdil,

že v danej veci nebolo možné rozhodnúť postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p., on riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody, predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania
spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou. Ak súd prejednal vec v jeho neprítomnosti postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p., odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Odvolateľ namietal aj inštitút zákonného sudcu, on uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby),
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa, aj
objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto,

že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov
v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského
súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci
sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu
zachovaniaprávananestrannýsúd,rozhodovanievecizákonnýmsudcom)poukazovalnarozhodovaciu

prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.Za takýchto
okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou
inýchkrajskýchsúdov,ÚstavnéhosúduSRaEurópskehosúdupreľudsképrávavŠtrasburgu,neobstojí;
keď podal (odvolateľ) ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym

pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa odvolateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Preto on podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, osobitne maria

jeho možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu preto je prinajmenšom predčasné.

Odvolateľ vytýkal porušenie zásady kontradiktórnosti súdneho konania postupom okresného súdu,
pretože ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k
dôkazom a prednesom vyjadriť, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Nemal možnosť vyjadriť

sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia a napokon bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a
založil na nich svoje rozhodnutie. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť
sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k

tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej
iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej
z nich. Odvolateľ dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

V ďalšom odvolateľ poukazuje na to, že súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám. Podľa jeho názoru v prípade, ak odporca nereagoval
na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal
súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa 153b O.s.p., keď skutkovým základom sa mal
stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav.

Súd odignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií; na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie, kontrolastavu konania na exekučnom súde), v tejto časti podľa odvolateľa je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, prejavom svojvôle a arbitrárne. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé akou
úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla.

On hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd
však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonané ex offo, jeho nepoučil podľa § 120 ods.
4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Nesúhlasí ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky počas

nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.

Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Súd predsa
sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie súdu je
aj vnútorne rozporné napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na

skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený

účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec
v rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., a aplikáciou postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v
spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu v celom rozsahu podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil súd v súlade s ustanovením § 132 a nasl. O.s.p.. Z výsledkov vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynula nedôvodnosť návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal peňažnej

náhrady od odporcu titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní. Nebol
preukázaný dôvod uplatneného nároku ani na náhradu nemajetkovej ujmy.

Prioritne krajský súd sa vyjadruje k odvolacím argumentáciám procesnoprávneho charakteru.

Podľaustálenejsúdnejpraxepododňatímmožnostikonaťpredsúdomsarozumietakýnežiaducipostup
súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu
priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide o
prípady, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecnými záväznými právnymi
predpismi a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva.

Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.).
Súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti

takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Účastník, ktorý navrhuje
odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu
potom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky

okolnosti ho mohol predpokladať.

Okresný súd za účelom vecného prejednania návrhu nariadil pojednávanie na deň 5.11.2013,
predvolanie na pojednávanie navrhovateľ prevzal dňa 15.10.2013, v ten istý deň predvolanie napojednávanie prevzal aj právny zástupca navrhovateľa. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ mal
dostatok časového priestoru na prípravu na pojednávanie, patričný procesný priestor na to, aby zaujal
vecné stanovisko k riešenej problematike. Navrhovateľ už v návrhu na začatie konania uviedol dôkazy,

ktoré podľa neho majú zásadný význam. Prioritne žiadal vykonať dokazovanie pripojením exekučného
spisu vedeného u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex 4202/2011, po stotožnení spisu zistil, že exekučné
konanie bolo vedené u súdu pod sp.zn.5Er/257/2011, tento spis pripojil pre účely konania, oboznámil
sa s jeho obsahom na pojednávaní, s rozhodujúcimi listinami, osobitne s tými, na ktoré navrhovateľ
priamo v návrhu na začatie konania odkázal. Okresný súd z dôkazov označených navrhovateľom

priamo v návrhu na začatie konania aj vychádzal, skutkové zistenia súdu prvého stupňa korešpondujú
s existujúcou procesnou situáciou v exekučnom spise.

Neobstojí odvolacia argumentácia navrhovateľa, ktorým poukazuje na nestrannosť súdu a uskutočnenie
konania a rozhodovania vo veci nestranným sudcom. Z obsahu spisu nepochybne vyplynulo, že Krajský
súd v Žiline, ako súd nadriadený otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov okresného súdu posudzoval,

v uznesení 9NcC/286/2013-16 zo dňa 7.3.2013 vylúčil z prejednania a rozhodovania veci jedine
sudkyňu okresného súdu Mgr. Andreu Kubjatkovú, ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania a
rozhodovania veci nadriadený súd nevylúčil. Predmetné uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi
navrhovateľa dňa 15.10.2013. Je jednoznačné, že zákonná sudkyňa, ktorá konanie viedla a vo veci
vydala meritórny rozsudok -JUDr. Anna Plichtíková, nebola z prejednania a rozhodovania veci vylúčená.

Ani ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje rozhodnutie, ktoré by konštatovalo vylúčenie
zákonnej sudkyne JUDr. Anny Plichtíkovej z prejednania a rozhodovania veci.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľ svojim rozporuplným procesným postupom účelovo
sledoval odročenie a zmarenie pojednávania, sám sa dostal o možnosť zúčastniť sa prejednania

veci, priamo na pojednávaní argumentovať, prípadne predniesť svoje stanoviská. Súd prvého stupňa
vytvoril účastníkom konania procesný priestor na to, aby priamo na pojednávaní prezentovali svoje
tvrdenia, navrhovali, označili dôkazy, bolo na účastníkoch, či využijú priamou účasťou na pojednávaní
svoje procesné práva . Súd prvého stupňa navrhovateľom označený dôvod na zrušenie nariadeného
pojednávania správne vyhodnotil za nedôvodný, argumentácie súdu v písomnom odôvodnení

rozhodnutia majú svoj zákonný rámec, odvolací súd na ne poukazuje a sa s nimi stotožňuje.

Okresný súd bol dôsledný aj v dôkaznom konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/
neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu exekučného spisu, ktorý v návrhu na začatie
konania označil práve navrhovateľ. Vychádzal jednoznačne z dôkazov, na ktoré navrhovateľ priamo

v návrhu na začatie konania odkazuje, skutkové zistenia súdu korešpondujú s existujúcou procesnou
situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania
relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky, z ktorých vychádzal, ktoré okolnosti
považoval za podstatné pri uzavretí prípadu. Rozhodnutie okresného súdu po obsahovej stránke
zodpovedá požiadavkám v § 157 ods. 2 O.s.p.

Navrhovateľ podaným návrhom sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe tvrdeného
nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (okresného súdu v exekučnom konaní). Na daný prípad
v celom rozsahu dopadajú ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci v účinnom znení do 31.12.2012. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ označeného

právneho predpisu štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Ide pritom
o tzv. objektívnu zodpovednosť, ktorej sa nemožno zbaviť. Aby takáto zodpovednosť štátu existovala,
musia byť kumulatívne splnené zákonom stanovené tri podmienky. V posudzovanej exekučnej veci súd
rozhodoval o žiadosti exekútora zamietnutím žiadosti pre nesplnenie zákonných podmienok (rozpor

exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom), podrobil exekučný titul/rozhodcovský
rozsudok ex offo prieskumu, čo je prípustné v štádiu exekučného konania, pritom vydal negatívne
rozhodnutie,ktorýmžiadosťexekútorazamietol.Vecnoprávnyzákladkonštatovaniasúduprvéhostupňa,
že exekučný súd v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia nie je viazaný lehotou 15 dní má
svoj zákonný rámec vychádzajúci aj z aktuálnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v obdobnej

problematike. Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdnemu exekútorovi na vydanie poverenia jednoznačne
nadobudlo právoplatnosť, oprávnený (navrhovateľ) nevyužil ani svoje právo podať proti takémuto
rozhodnutiu opravný prostriedok, nenamietal nesprávnosť/nezákonnosť rozhodnutia exekučného súdu.Je opodstatnený záver, že ku dňu rozhodovania či už súdu prvého stupňa, ale aj odvolacieho súdu
neexistuje rozhodnutie, ktoré by bolo pre nezákonnosť zrušené.

Pokiaľ odvolateľ vytýka, že nemal možnosť vyjadriť sa k písomnému vyjadreniu odporcu k návrhu na
začatie konania, okresný súd takéto vyjadrenie odporcu obdŕžal v deň pred konaním pojednávania, v
prípade, žeby sa navrhovateľ pojednávania zúčastnil, mohol sa oboznámiť s obsahom tohto vyjadrenia,
ktoré súd na meritórnom pojednávaní oboznamoval, navyše navrhovateľovi vecné argumentácie
odporcu sú veľmi dobre známe z obdobných ďalších tisíce súdnych konaní, ktoré u všeobecných súdov

na území SR založil.

Okresný súd vecne správne vyargumentoval aj dôvody zamietnutia procesného návrhu navrhovateľa,
ktorým sa domáhal prerušenia konania. Zhodne s názorom súdu prvého stupňa krajský súd uzavrel, že
neexistovali dôvody prerušenia konania ani z obligatórneho, ani z dôvodu fakultatívneho. Zamietnutie
tohto procesného návrhu okresný súd vyargumentoval jednoznačne, s argumentáciou súdu sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožnil a na ňu aj poukazuje.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že neexistuje nesprávny úradný postup orgánu štátu v
navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Práve naopak, procesné úkony exekučného súdu sa
uskutočnili priebežne, boli na seba nadväzujúce, účelné a viedli k uzavretiu prípadu: Napokon okresný

súd žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol nie síce v lehote 15 dní od predloženia
takejto žiadosti, stalo sa tak v lehote 35 dní a nie v lehote viac ako 83 dní, ako to navrhovateľ tvrdil v
návrhu. Po konštatácii neexistencie nesprávneho úradného postupu zamietnutie návrhu navrhovateľa
aj ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy má svoj vecný ako aj právny základ.

Akékoľvek odvolacie argumentácie smerujúce k otázke škody, príčinnej súvislosti medzi porušením
povinnosti a tvrdenou škodou sú bez právneho významu. Za situácie nepreukázania existencie
nesprávneho úradného postupu rozoberanie týchto hmotnoprávnych otázok v dôvodoch rozhodnutia
súdu prvého stupňa je plnením povinnosti nad rámec.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhoduje podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. l O.s.p. Navrhovateľ v odvolacom konaní úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy

úspešnejprocesnejstrane-odporcovi,entoúčastníksitrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,
že by mu boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy. Z týchto dôvodov
účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania krajský súd nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .