Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 22, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/183/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313208727
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2313208727.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členiek

senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o.,
so sídlom Politických věznů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705,
zast. Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej:
M. G., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXXX/XX, A., o zaplatenie istiny 1.095,39 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 8C/227/2013 - 87 zo dňa 10. decembra
2015, takto

r o z h o d o l :

S ú h l a s í sa so späťvzatím, rozsudok súdu I. stupňa sa r u š í a z a s t a v u j e sa konanie v časti

uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne.

V ostatnej časti sa rozsudok súdu I. stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamietol žalobu žalobcu uplatnenú tlačivom A - návrhom na uplatnenie pohľadávky
(vzor je prílohou nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.1.2007, ktorým sa
ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu) ktorou žiadal, aby súd zaviazal

žalovanú na zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 1.095,39 euro, zmenkového úroku vo výške 0,25 %
denne zo sumy 1.095,39 euro od 15.4.2009 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 6 % ročne zo
sumy 1.095,39 euro od 29.6.2009 do zaplatenia a žiadal priznať aj zmenkovú odmenu vo výške 1/3 %
zmenkovej sumy vo výške 3,65 euro. Súd mal za to, že v danom prípade sú splnené podmienky pre
aplikáciu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Po doručení vyplneného tlačiva návrhu na uplatnenie
pohľadávky súdu, jeho kópiu aj s prílohami a vzorovým tlačivom C na odpoveď súd doručil žalovanej

dňa 25.4.2015, ktorá vyplnené tlačivo na odpoveď súdu nepredložila. V danom prípade súd konal vo
veci tak, že nariadil pojednávanie v súlade s článkom 5 ods. 1 citovaného nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) 861/2007, nakoľko to považoval za potrebné a to aj s poukazom na Uznesenie
Krajského súdu v Trnave pod č.k. 23NCb/19/2013 - 16 zo dňa 17.6.2013. V uvedenom uznesení Krajský
súd poukázal na to, že aj keď si žalobca svojím návrhom uplatnil zaplatenie pohľadávky zo zmenky,
prioritou je ochrana práv spotrebiteľa, preto sa súdy musia dôsledne zaoberať všetkými okolnosťami
prejednávaného prípadu. Na pojednávanie konané dňa 10.12.2015 sa právny zástupca žalobcu

nedostavil, svoju neprítomnosť ospravedlnil podaním doručeným súdu dňa 9.12.2015. Na pojednávanie
sa dostavila žalovaná. Súd pojednával v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu. Napriek tomu, že
v predmetnej úverovej zmluve je uvedené, že finančné prostriedky sa poskytujú na výkon zamestnania
žalovanej, mal súd za to, že predmetná zmluva spĺňa charakter zmluvy spotrebiteľskej. Pôvodný majiteľzmenky spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v predmete poskytovania
spotrebiteľských úverov a zmenka na základe ktorej si žalobca uplatňuje svoj nárok, má v tomto prípade
zabezpečovací charakter pôvodného právneho vzťahu majúceho povahu vzťahu spotrebiteľského.

Zmluva o úvere uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou spĺňa všetky znaky
spotrebiteľskej zmluvy v súlade s ustanovením § 52 a nasledujúcich OZ, nakoľko zo samotnej zmluvy
vyplýva, že táto nebola uzatvorená so žalovanou v rámci jej podnikateľskej činnosti, keďže v zmluve sa
neuvádza obchodné meno či IČO žalovanej, ale sú v nej uvedené iba údaje žalovaného ako fyzickej
osoby - nepodnikateľa. Keďže spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, mal súd za
preukázané, že žalovaná mala v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, na základe ktorej bola vystavená
predmetná zmenka, postavenie spotrebiteľa. Keďže predmetom konania je spor zo zmenky, súd v
prvom rade skúmal, či táto spĺňa všetky náležitosti zmenkového a šekového zákona č. 191/1950
Zb. a to predovšetkým formálne náležitosti zmenky uvedené v ustanovení § 75 citovaného zákona.
Súd za to, že na úverovú zmluvu uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou

uzatvorenú dňa 28.11.2008 pod č. 2550117 je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzatvorenia, v danom prípade od 28.11.2008.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere v súlade s ust. § 4 citovaného zákona, musí mať písomnú formu s
tým, že každá zmluvná strana dostane aspoň jedno jej vyhotovenie zmluvy. Zmluva o spotrebiteľskom
úvere okrem všeobecných náležitosti musí obsahovať aj ďalšie podmienky uvedené v ust. § 4 ods. 2 a to

dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnú
percentuálnu mieru nákladov, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a priemernú
hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpisu
zmluvy. Dohodu o vyplňovacom práve zmenky súd vyhodnotil za neprijateľnú zmluvnú podmienku
spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oboch účastníkov spotrebiteľského vzťahu

vneprospechspotrebiteľa.Zmluvaospotrebiteľskomúvere,nazákladektorejbolavystavenápredmetná
zmenka, neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle ust. § 4 ods. 2, ako je uvedené vyššie, teda sa
poskytnutý úver na základe tejto zmluvy v súlade s ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona považuje za
bezúročný a bez poplatkov a teda odporcovi vznikla povinnosť iba vrátiť istinu poskytnutého úveru.
Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje, práve naopak umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške

0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Plnenie v uvedenej výške súd považuje za rozporné so
zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť v súlade s ust. § 39 OZ v spojení s ust. § 3 OZ.
Nakoľko súd dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil za neprijateľnú podmienku s poukazom
na ust. § 53 ods.1 OZ, majúc za to, že nešlo o podmienku individuálne dojednanú a nepochybne
spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa

z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore so zákonom, bez zohľadnenia práv
spotrebiteľa. Ide o dojednanie neplatné v súlade s ust. § 53 ods. 5 OZ. V prípade ak je neplatná dohoda
o vyplňovacom práve zmenky, je neplatná aj samotná zmenka, čo korešponduje aj s právnym názorom
vysloveným Najvyšším súdom SR zo dňa 6.5.2008 pod sp.zn. 4 Obo 161/2007. Zmenku prijatú, resp.
vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi

kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky
alebo postúpenia práv zo zmenky. Keďže predložená zmenka bola vystavená v rozpore s § 4 ods. 6
zák. č. 258/2001 Z.z., pretože presahuje najvyššiu prípustnú výšku, je absolútne neplatným právnym
úkonom s poukazom na § 39 OZ. Na podporu tohto názoru je možné použiť aj pripomienky Európskej
komisie zo dňa 12.2.2014 vo veci C-558/2013, kedy v bode 17 uviedla, že Smernica 87/102/EHS, ktorá

sa uplatňuje v prejednávanej veci, nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale
zo znenia jej článku 9 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie iba vtedy,
ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa, pod ktorou je potrebné chápať celkový právny
rámec ochrany spotrebiteľa zahŕňajúceho aj povinnosť vnútroštátnych súdov, ex offo skúmať nekalosť
zmluvných podmienok. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že súd náhradu

trovkonaniažalobcoviažalovanejnepriznal.Žalobcabolvkonaníneúspešnýaúspešnémužalovanému
trovy konania nevznikli.
Odvolanie voči rozsudku súdu I. stupňa podal žalobca z dôvodu, že a) konanie má inú vadu, ktorá
mohla maž za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); b) v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. f/ O.s.p.); c) rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním, ako
aj napadnutým rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, konkrétne k porušeniu čl. 4, 5 a 7Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007. Nariadenie má všeobecnú
pôsobnosť a je záväzné vo všetkých svojich činnostiach a priamo aplikovateľné v Slovenskej republike.
V danej veci žalovaný nedoručil súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6

Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3. Napadnuté rozhodnutie je preto
prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Prvostupňový súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie o. i. oboznámením sa s
úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných
informácií ani žalovaný však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými

dôkazmi nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádzal len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku,
ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950
Sb. (Zákon zmenkový a šekový) dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok

nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných
pre rozhodnutie vo veci. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho
dokazovania (z doterajších prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov). V danej veci súd mohol
a mal rozhodnúť o práve na náhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.
Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračný zásada v

zmysle čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán,
nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto
konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v
listine ako takej samo právo navrhovateľa. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť
námietkyvočizmenke,aktakvšakneurobil,musiabyťakékoľvekinénámietkyodmietnuté,atozdôvodu

uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu
žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázal
charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával. Súd
nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhovaných dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky,
teda neobjektívne podporil žalovaného v tomto konaní. Navyše žalovaný o túto podporu nepreukázal

žiadny záujem. Súd teda túto ochranu žalovanému prakticky nanútil, bez jeho vôle. Uvedené správanie
súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces,
ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Prvostupňový súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z pohľadu neho
nesporných skutočností. Súd za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ,

s.r.o., uzatvoril zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou
zmenkou, že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Uvedené údajne nesporné skutočnosti
však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval
z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne nemožno považovať za nesporné.
Žalovaný a ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým

by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na
základeaplikácienesprávnychprávnychpredpisov,akoajnesprávnejinterpretáciepríslušnýchprávnych
predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky, na základe indosamentu a nie je
účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou,
teda ide o platnú zmenku. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy.

Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový
súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. (ďalej
aj „ZŠZ“) vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne zmenka a
nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného,
že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvným záväzok, čo je

neprípustné. V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu
povinnosť súdu prekročením ust. § 5 ods. 1 O.s.p., súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť,
pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Prvostupňový
súd dospel k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s dobrými

mravmi, a teda v tejto časti považuje súd zmenku za čiastočne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi.
Prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t. j. neplatný právny úkon. Uvedený záver
súdu však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani ich nikto z
účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po idusovaní v zásade neprípustné. Zmluvný vzťahmedzi žalovaným a remitentom je po indusovaní irelevantný. Navyše žalobcovi nie je známy obsah
údajného zmluvného záväzku. Poukazuje na rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dňa 22.8.2002 sp.
zn. 25 Cdo 1839/2000 (uverejnený v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisk č. 59/2004).Směnečný

závazek je přitom zcela samostatný a oddělený od případného závazku, který byl původem jeho vzniku.
Vzhľadom na to, že Najvyšší súd ČR pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je
aplikovateľná aj v tomto konaní, je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec. Vzhľadom na úplnú
samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka
je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená

v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Uplatnený
nárok žalobcu je tak v celom rozsahu dôvodný. Tvrdia, že pôvod informácie prvostupňového súdu o
existencii pripomienky Európskej komisie k veci C-558/13 je pochybný. Prvostupňový súd odôvodnenie
svojho rozhodnutia založil na argumentácii, ktorú získal z neznámeho a neverejného zdroja, čo je v
právnom štáte neprípustné a predstavuje porušenie práva účastníkov konania na spravodlivý súdny
proces. Súčasne, ak súd mienil predmetné pripomienky Európskej komisie použiť v tomto konaní,

mohol tak spraviť len vtedy, ak by tieto pripomienky vykonal ako dôkaz, a to vzhľadom na to, že
tieto pripomienky nie sú okolnosťami, ktoré nie je potrebné v súdnom konaní dokazovať podľa ust. §
121 O.s.p.. Prvostupňový súd však uvedenú pripomienku ako dôkaz nevykonal. K samotnému obsahu
pripomienky Európskej komisie k veci C-558/13 je potrebné uviesť, že ide len o jeden z názorov
jedného z účastníkov prejudiciálneho konania. Citovanie a aplikovanie samostatného názoru jedného z

účastníkov prejudiciálneho konania a nie rozhodnutia súdu v danej veci je neodôvodnené a neprípustné.
Taký postup predstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Vo veci C-558/13 poskytli
svoje pripomienky aj ostatný účastníci konania, medzi nimi Nemecko a Slovenská republika, ktorých
vyjadrenia boli práve opačné ako pripomienka Európskej komisie. V tejto súvislosti poukazujú na fakt,
že prvostupňový súd si osvojil pripomienky Európskej komisie vo veci C-558/13, avšak z neznámych

príčin sa vôbec nezaoberal inými vyjadreniami a pripomienkami iných účastníkov prejudiciálneho
konania. Súd v odôvodnení rozsudku ďalej poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007
zo dňa 06.05.2008, ktorý konštatoval absolútnu neplatnosť úverovej spotrebiteľskej zmluvy podľa §
39 O.z. a § 265 Obchodného zákonníka. Zároveň konštatoval, že z absolútne neplatnej úverovej
zmluvy nemohlo vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Žalobca považuje za potrebné obiter

dictum vyjadriť sa aj k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala
predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov. V tejto súvislosti
poukazuje na to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na
zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola
len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka preto aj v

prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek
doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve.
Súčasne z formulácie ust. § 4 ods. 6 a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú
veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení,
pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie znenie zo strany

veriteľa. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou
podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala
používanie blankozmeniek. Ohľadne uvádzaného rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007 zo dňa
06.05.2008 žalobca uvádza, že v danom rozhodnutí išlo o konanie o vydanie zmenkového platobného
rozkazu. Zároveň nešlo o prípad indosovanej zmenky, tak, ako je to vo vyššie uvedenej veci. V danom

prípade sa neuplatňoval § 17 zákona zmenkového a šekového. Na základe tohto nie je možno v tomto
prípade vzhliadať na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007. V odôvodnení súd poukazuje aj na
rozhodnutie vo veci C-419/11 a odvodzuje z neho svoju povinnosť skúmať z úradnej moci postavenie
žalovaného ako spotrebiteľa. Žalobca k tomuto uvádza, že v konaní vedenom pod sp. zn. C-419/11
je riešená celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohlo týkať prejednávanej veci. Rozsudok

C-419/11 sa týka odlišných právnych predpisov Európskej únie - Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001
- než konajúci súd v tomto konaní aplikuje. Súdny dvor v bode 38 rozsudku C-419/11 uvádza, že
v „každom prípade na preukázanie na preukázanie postavenia spotrebiteľa v zmysle čl. 15 ods. 1
Nariadenia č. 44/2011 nepostačuje len okolnosť, že zmenkový ručiteľ je fyzickou osobou“. Potom
odvolateľ poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa

21.11.2013 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4CoZm/3/2014 zo dňa 13.06.2014. Navrhol,
aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 10.12.2015, sp. zn. 8C/227/2013
tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trovodvolacieho konania vo výške 61,41 eur bez DPH za podané odvolanie a 8,58 eur bez DPH režijný
paušál, a to všetko navýšené o DPH.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal rozsudok v zmysle
obsahu a dôvodov ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.

s určením miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu podľa ust. § 156 ods. 3
O.s.p. pretože zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie
tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o

predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Podľa čl. 6 ods. 1 cit. smernice, členské štáty zabezpečia,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa §
53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 3 ods.
1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bezprávneho dôvodu

zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 39
OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza
alebo sa prieči dobrým mravom.

V zmysle čl. 5 ods. 1 veta prvá a druhá nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007z

11.07.2007 európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je písomné. Súd alebo tribunál nariadi
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo o to požiada niektorá zo strán. Z uvedeného
vyplýva, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.07.2007 nevylučuje ústne
pojednávanie a jeho potrebnosť ponecháva na úvahu súdu. Postupom súdu prvého stupňa nebola
účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom keď rozhodoval zverejnením vyhlásenia rozsudku na

úradnej tabuli súdu podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p..

Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku
1nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto

cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa

vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií oprocesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia
spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.

V odvolaní odvolateľ poukázal, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal
dokazovanie o. i. oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými
dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných informácií ani žalovaná však dokazovanie úverovou zmluvou,
exekučnýmspisomčiďalšímilistinnýmidôkazminenavrhli.Pretoajpoukazuje,žepodľaust.§120O.s.p.
dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádzal

len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. A v tej
súvislosti preto žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže
táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. (Zákon
zmenkový a šekový, dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a
jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovanej žiadnych námietok nebolo a preto
neexistovalaokolnosť,ktorábyodôvodňovalavykonanieďalšíchdôkazovnevyhnutnýchprerozhodnutie

vo veci. Odvolací súd k tejto argumentácii udáva, že i keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy
prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na
dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy, dostali do postavenia,
aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov
rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č.

385/2000 Z. z. v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý,
zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a
svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe
musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným
atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich

ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to
jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 Preambuly.
Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným
principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný
postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvého stupňa

aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, a bol oprávnený aj
na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré
zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred
súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní
procesných otázok v priebehu konania. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že

žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, pripojeným do spisu
bez návrhu účastníkov konania podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. a ktoré pri rozhodovaní posúdil ako
významné pre zistenie skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku
zo zmenky podľa §123 O.s.p.. Toto ustanovenie dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré
navrhli účastníci konania za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie, aká nastala v danom

spore. Ide vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný
a je možného využiť vtedy keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. Súd prvého stupňa mal so žalobcom predloženej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., na radu, ktorej vystavila dňa 28.11.2008 žalovaná
zmenku na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 2550117. Práve tieto skutočnosti boli podkladom

pre postup súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. pretože vznikli pochybnosti,
či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo
nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, príp. i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd
I. stupňa preto postupoval v súlade aj s právom Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí
v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne.( Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev,

ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II (29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho
súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne
právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD
by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne
používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho

dvora). V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“,
ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu Spoločenstva. Vnútroštátny súd s následným
stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplyniekonajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo
povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má
nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o

vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.
Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom práve je
pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia
požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle
znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou dosiahol tak

súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva).Predovšetkým
platí, že pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nemožno posudzovať práva a povinnosti z
tejto zmluvy oddelene od použitých zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej
pokuty a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé
podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu

skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu ,aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku
7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci ku končeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo
dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť

takéto pre skúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného
účinku(effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu

v zmysle znenia a cieľa príslušnej Smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto Smernicou a
dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Ochrana
spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej
únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú
zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišností

spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou
odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej
zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia,
v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13 EHS ( C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,C-243/08, Pannon GSM)

vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo(C-618/10 Banco Espanol de
Credito), že odporuje európskemu právu ak ich súd nemôže skúmať alimine ( t.j. ak ich môže skúmať len
ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne
s právom Európskej únie.

Súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Vychádzajúc
z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal nato, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti

dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval,
že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú
povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť ( posúdenie zmyslu

predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami,
vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...). Z ustanovenia § 17 z.č. 191/1950 Zb. nevyplýva
zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré
by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá

rozsudok „ nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandartných produktoch obdobne akovyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného poriadku, teda vždy za každých okolností ( porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod50,51). Proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov
Súdneho dvora a ex offo súdnej kontrol y neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná

na formality a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou
zmluvných podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Spotrebiteľ nebýva natoľko právne zdatný,
aby dokázal rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej zmluvy a nárokmi zo zmenky samej. Preto, bez
ohľadu na jeho postoj v konaní, je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy
spotrebiteľského charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda napr. aj

na prípadné uznanie dlhu. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom
od spoločnosti POHOTOVOSŤ,s.r.o. si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových
dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Obč.zák.) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Obč. zák. (§ 54 ods.
1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere. Odvolací súd preto
konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s hmotným právom, keď riešil kauzu zmenky

a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky.
Ako základnú a významnú neprijateľnú zmluvnú podmienku posúdil súd prvého stupňa dohodu o
vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa § 53 ods. 4 písm.
k/ Obč. zák., Týka sa to najmä neprijateľnej sankcie 91,25% ročne (0,25% denne) zmenkových
úrokov, ktoré drasticky spôsobili zvýšenie zadlženia spotrebiteľov, neprimerane vysokej zmluvnej

pokuty za ,,porušenie zmluvných povinností“, netransparentného administratívneho poplatku za úver,
neprijateľnej rozhodcovskej doložky, neuvedenia RPMN v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a pod.
Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. pôvodne uplatnila práva z úverovej zmluvy na rozhodcovskom súde,
ktorý jej návrhu v celom rozsahu vyhovel, avšak všeobecný súd exekúciu nepovolil, a to pre neprijateľné
zmluvné podmienky. Po nepovolenej exekúcii spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala zmenku

(podpísanú pri dojednávaní vyššie uvedeného úveru) na žalobcu CD Consulting s.r.o.. Je evidentné,
že pôvodný veriteľ uplatnil v minulosti na súde plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok a že po
nepovolení exekúcie pre rozpor s dobrými mravmi sa tentokrát uplatňujú v podstate obdobné plnenia, len
ich uplatňuje žalobca ako indosatár zo zmenky, a to podľa nariadenia. Plnenie v uvedenej výške správne
prvostupňový súd považuje za rozporné so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť

podľa § 39 v spoj. s § 3 Občianskeho zákonníka a dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil
ako neprijateľnú podmienku, majúc za to, že nešlo o podmienku individuálne dojednanú a nepochybne
spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa
z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore so zákonom, bez zohľadnenia práv
spotrebiteľa, ide o neplatné dojednanie (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Ak je potom neplatná

dohoda o vyplňovacom práve zmenky, je neplatná aj samotná zmenka, čo korešponduje aj s právnym
názorom vysloveným Najvyšším súdom SR dňa 6.5.2008 pod sp. zn. 4Obo/161/2007

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal aj so skutočnosťou,
že zmluva o úvere je nielen zmluvou spotrebiteľskou, ale aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa

zákona č. 258/2001 Z.z. na vystavenie a na prijatie ktorej, treba aplikovať § 4 ods. 6 cit. zák.. Podľa
tohtoustanoveniamoholveriteľzmenkuvystavenúdlžníkom,ktorýmalvzáväzkovomvzťahupostavenie
spotrebiteľa, prijať len ak išlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške
maximálne 30% istiny poskytnutého úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s týmto

ustanovením,veriteľnesmieprijaťajepovinnýjudlžníkovikedykoľveknapožiadanievydať.Ustanovenie
tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky (znenie od
1.1.2008 do 31.12.2010). Súd prvého stupňa správne posúdil, že zmenka bola vyplnená podstatne
vyššou zmenkovou sumou než pripúšťa zákonné ustanovenie, pretože daný spotrebiteľský úver treba
považovať pre absenciu podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere za úver poskytnutý

bez úrokov a poplatkov. Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje
jeho neplatnosť (§ 39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 OZ). Z dôvodu, že bol úrok vo výške 0,25 %
denne na zmenke predformulovaný, nedošlo k jeho individuálnemu dojednaniu. Kvalifikačným kritériom
pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli
vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3smernice).Judikatúra súdov

vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia ( rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája1997, sťažnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára1998, sťažnosť č. 20124/92 Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998, uznesenie Ústavného súdu z 25.
júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04).

Odvolací súd preto rozsudok súdu I. stupňa ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1
O.s.p. okrem čiastočného späťvzatia.

Počasodvolaciehokonaniazobralžalobcadňa22.12.2015späťžalobuvčastiuplatnenéhozmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne. Odvolací súd s poukazom na ust. § 96 ods. 1 a 2 O.s.p. žiadal

žalovanú listom z 3.2.2016, aby sa vyjadrila, či s čiastočným späťvzatím súhlasí. Žalovaná prevzala
výzvu 9.2.2016 a nevyjadrila sa, odvolací súd preto rozsudok súdu I. stupňa zrušil a zastavil konanie v
časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne.

Podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p rozhodol o trovách odvolacieho konania, keď úspešná žalovaná mala
právo na náhradu trov odvolacieho konanie, no žiadne trovy jej nevznikli a ani žiadne nežiadala.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.