Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 27, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/724/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5314204021
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5314204021.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobkyne: MUDr. V. Q.,
nar. XX.X.XXXX, bytom N., U W., P. XXX/XX, právne zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária
JUDr. Stopka JUDr. Blendovský JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Čadca, Potočná 2835/1 A, proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Bratislava,
Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na základe odvolania žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C 84/2014-100 zo dňa 09. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni škodu vo
výške 1.653,74 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na deň vydania uznesenia
o vznesení obvinenia (12.09.2005) na posudzovanú vec aplikoval úpravu zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

2.Následne sa okresný súd zaoberal otázkou pasívnej legitimácie a konštatoval, že nedokonalosť

právnej úpravy, spočívajúca v ustanovení povinnosti vystupovať v mene Slovenskej republiky až trom
ústredným orgánom štátnej správy nemožno vykladať na ťarchu účastníkovi konania. Podstatnou
okolnosťou totiž je, že subjektom zodpovedným za vzniknutú škodu je štát ako samostatná právnická
osoba. V danej spojitosti zdôraznil, že jedine posledná novela zák. č. 514/2003 Z.z. účinná od
1.1.2013 nemala prechodné ustanovenia, v zmysle ktorých by sa zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti novely, spravovali predpismi účinnými do
príslušnej novely, preto dospel k záveru, že v danom prípade sa novela vzťahuje na tie právne vzťahy

(ich vznik a nároky z nich), ktoré vznikli za jej účinnosti, preto aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom pred poslednou novelou.
Podporne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/984/2013, v rámci
ktorého bolo pripustené dovolanie na zodpovedanie otázky správneho určenia štátneho orgánu
oprávneného konať za štát po 1.1.2013 v súdnom konaní začatom do 31.12.2012 v prípade uplatneného
nárokunanáhraduškodyznezákonnéhorozhodnutia,ktorýmjeuznesenieovzneseníobvineniavydané
povereným príslušníkom Policajného zboru, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal

obžalobu na príslušnom súde za situácie, že poškodený pred podaním návrhu na začatie konania na súd
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody štátnemu orgánu príslušnému podľa
predpisov účinných do 31.12.2012. Najvyšší súd sa v rozsudku vydanom pod sp. zn. 3 Cdo 194/2010
priklonil k výkladu, že príslušným je za takýchto okolností ten orgán, ktorý začal konať vo veci ako prvý.Z tohto dôvodu okresný súd uzavrel, že Generálna prokuratúra SR je orgánom, ktorý mal v tomto konaní
vystupovať ako orgán zastupujúci štát, nakoľko na tomto orgáne bola podaná žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku a to, bez ohľadu na to, že Generálna prokuratúra SR naďalej zotrvala na pôvodnom

názore, že nie je orgánom, ktorý mal vo veci konať.
Uvedeným súd prvej inštancie zároveň konštatoval naplnenie osobitnej podmienky žaloby o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a to uplatnenie nároku na náhradu škody vopred s príslušným
orgánom na základe písomnej žiadosti.

3.V rámci meritórneho posúdenia veci okresný súd východiskovo vymedzil predpoklady vzniku
zodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím,ktorýmisúexistencianezákonného
rozhodnutia, škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a
nezákonným rozhodnutím.
Nadväzne v okolnostiach posudzovanej veci ustálil, že žalobkyňa svoj nárok vyvodzovala z uznesenia
o vznesení obvinenia zo dňa 12.9.2005, ktoré neúspešne napadla sťažnosťou a následne vedeného

trestného konania voči jej osobe. Toto uznesenie považovala za nezákonné, nakoľko trestné stíhanie
proti nej nemohlo byť vôbec vedené. Ohľadne skutku, ktorého sa mala dopustiť, nebolo preukázané,
že tento skutok je trestným činom, preto bola spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Čadca
oslobodená.

4. V tejto spojitosti súd prvej inštancie konštatoval, že nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým
prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Tento zákon síce výslovne neupravuje
nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia spod obžaloby, je však potrebné vychádzať z
analogického výkladu úpravy najbližšej, a to úpravy zodpovednosti štátu spôsobenej nezákonným

rozhodnutím. Je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti
nemu nemalo byť začaté a teda v rámci spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať
nahradenú. Ak má štát byť skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane
je totiž povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej

strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako
mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nerozhoduje, či orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (R
35/1991). Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok
tohto konania. Ďalej tu okresný súd akcentoval, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy

podanie oprávneného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia a zamietnutí sťažnosti okresnou
prokuratúrou, nakoľko z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné.

5.Z uvedeného vyplýva zásadný záver a to že oslobodenie spod obžaloby má v zmysle hľadiska § 6
ods. 1 cit. zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Opačný výklad by nezodpovedal

zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z.z. Tá totiž sleduje, aby
každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu
proti fyzickej osobe, bola odčinená. Inými slovami, záporná odpoveď (t.j. že oslobodenie spod obžaloby
nemárovnakývýznamako zrušenieuzneseniaovzneseníobvineniaprenezákonnosť)byviedlaktomu,
že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto

rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na
nevinnú. Napokon, zo systematického a logického výkladu aplikovaného ustanovenia (§ 6 ods. 1) a tiež
jeho porovnania s ustanoveniami § 7 a 8 predmetného zákona vyplýva, že zastavenie trestného stíhania
a oslobodenie spod obžaloby majú zo zákona rovnaké dôsledky (ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia pre jeho nezákonnosť), ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad

k spáchaniu trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri
ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za
škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia
§ 8 ods. 6 cit. zákona, ktoré treba použiť analogicky, nakoľko koncepcia a zmysel všetkých ustanovení
zákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá

právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (negatívne vymedzenie).

6.Nadväzne platí, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod
obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až 6 zákonač. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia a
zamietnutí sťažnosti proti nemu Okresnou prokuratúrou. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie
zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené

len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že
trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie prípady uvedené v § 8 ods.6).
Vzhľadom na opísané súd prvej inštancie uzavrel, že uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 12.9.2005
a zamietnutie sťažnosti proti tomuto okresnou prokuratúrou uznesením zo dňa 4.10.2005 nepochybne
vykazujú všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 514/2003

Z.z.

7.Vo vzťahu k ďalšej kumulatívnej podmienke predmetného zodpovednostného vzťahu - škode a
príčinnej súvislosti - okresný súd konštatoval, že pokiaľ v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného
v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy
obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného, štát zodpovedá

za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na to, či
v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený, alebo či si ho zvolil sám. Takáto škoda bola
teda žalobkyni spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia. Nebyť nezákonne
vedeného trestného stíhania voči jej osobe, nemusela by totiž žalobkyňa zo svojho majetku vynaložiť
finančné prostriedky na zaplatenie advokáta. Inak povedané, práve nezákonné vznesenie obvinenia

vyvolalo zo strany pôvodne obvinenej procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre ňu nežiaducich
právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného nezákonného postupu štátu neboli
potrebné.

8.Súd prvej inštancie následne uviedol, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody neposudzuje

účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní, ale posudzuje (len), o
čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu. Poukázal tiež na to, že zákonodarca už zvolil metódu explicitného
zahrnutia nákladov konania pod pojem škody v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenúprivýkoneverejnejmoci.Argumentoval,ženáhradanákladovkonaniavedúcichkzastaveniu

trestného stíhania, resp. k oslobodeniu spod obžaloby sú z hľadiska právneho štátu primeraným a
nutným krokom k dosiahnutiu spravodlivosti. Inými slovami, ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby
alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal predmetné náklady konania osoby
neprávom odsúdenej alebo stíhanej ako náklady vynaložené v záujme právneho štátu samého. Súčasne
pripomenul článok 46 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenú

nezákonným rozhodnutím.

9.Zhrnúc doteraz konštatované, súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu škody vo výške 1.653,74
eur. O túto čiastku sa zmenšil jej majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči jej
osobe, čo vyplýva z príjmového pokladničného dokladu obsiahnutého v súdnom spise. Predmetné trovy

obhajoby následne okresný súd podrobne špecifikoval a s poukazom na § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z. argumentoval, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia
vo výške stanovenej osobitným predpisom, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie. Inak by stav neodškodnenia trval aj naďalej, akurát v inej kvantitatívne podobe.

10.O trovách konania rozhodol okresný súd postupom podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobkyni, ktorá
bola v celom rozsahu úspešná, priznal právo na náhradu trov konania v celkovej výške 20 eur titulom
zaplatenia súdneho poplatku a v sume 571,62 eur titulom trov právneho zastúpenia za špecifikované
úkony právnej služby.

11.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a domáhal sa zrušenia veci a vrátenia súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne posúdenie otázky ktorý štátny orgán je príslušný konať
v mene štátu. Zdôraznil, že je zrejmé, že titulom náhrady škody je uznesenie vyšetrovateľa PZ, ktoré
je účinné a vykonateľné už jeho vydaním a to bez ohľadu na to, či ho dostane prokurátor, ktorý preto
nemôže jeho účinkom (ani vzniku škody) nielen zabrániť, ale už vôbec ju nemôže spôsobiť. Vo vzťahu k

týmto záverom poukázal na uznesenie Okresného súdu Bratislava sp. zn. 6Co/841/2014 z 18.12.2014.
12.Ani úvaha o tom, že zamietnutie sťažnosti a podanie obžaloby automaticky zakladá príslušnosť
prokuratúry nemá podľa odvolateľa oporu v zákone, môže len vylučovať príslušnosť Ministerstva
vnútra SR. V opačnom prípade by musela byť akceptovaná tiež úvaha o zodpovednosti súdu ateda príslušnosti Ministerstva spravodlivosti SR vo všetkých prípadoch, kedy súd po preskúmaní a
predbežnom prejednaní obžaloby nariadil hlavné pojednávanie, ako aj vo všetkých prípadoch, keď súd
v súdnom konaní rozhodol (hoci neprávoplatne) o uznaní viny a uložení trestu. Keďže zamietnutie

sťažnosti a podanie obžaloby nemôže v žiadnom prípade založiť príslušnosť prokuratúry a škodu
prokurátor v danom prípade nespôsobil, prichádza do úvahy postup podľa § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., neakceptovaním ktorého postupu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkovi
(Slovenskej republike), pretože mu nebola daná možnosť zastupovania príslušným štátnym orgánom.

13.Zároveň podľa odvolateľa súd nevzal do úvahy skutočnosť, že v trestnom konaní bola žalobkyňa
oslobodená spod obžaloby len s použitím zásady „in dubio pro reo“, nevzal teda do úvahy zákonnosť
prípravného konania, vrátane zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Nemožno totiž automaticky
bez akéhokoľvek odôvodnenia každé uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné len
preto, že v trestnom konaní nedošlo k odsúdeniu obžalovaného. Pokiaľ je postup orgánov činných
v trestnom konaní legálny a titul uplatňovanej náhrady škody zákonný, je namieste zvážiť postup

podľa § 3 OZ a náhradu škody s ohľadom na citované ustanovenie nepriznať, pretože výkon takéhoto
práva by bol v rozpore s dobrými mravmi. V rozhodnutí súdu náležité odôvodnenie uvedenej námietky
úplne absentuje. Paušálne zaväzovanie štátu na náhradu škody len preto, že nedošlo k odsúdeniu
obžalovaného a že objektívna zodpovednosť je súdom vykladaná nad rámec zákona je v rozpore so
zmyslom a účelom zákona.

Pokiaľ Okresný súd Čadca v odôvodnení rozsudku uvádza, že dôvody, pri ktorých zastavenie trestného
stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003
Z.z., ktoré treba použiť analogicky, odvolateľ poukazuje na to, že žalobkyňa si trestné stíhanie zavinila
sama, preto by priznanie akejkoľvek náhrady škody bolo v rozpore s dobrými mravmi. Nemožno tiež

strácať zo zreteľa základnú skutočnosť, že žalobkyňa poškodila svojmu pacientovi zdravie, následkom
čoho bol menovaný práceneschopný 5 týždňov a musel sa podrobiť chirurgickému zákroku. Vznesenie
obvinenia bolo jediné rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte možné od orgánov činných v trestnom
konaní očakávať. To, že žalobkyňa bola neskôr v trestnom konaní spod obžaloby oslobodená z dôvodu,
že skutok nie je trestným činom, priamo s odpoveďou na otázku, či si trestné stíhanie zavinila, nesúvisí.

14.V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyňa žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázala
na právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím upravené v článku 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na závery aplikačnej praxe Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4M
Cdo 15/2009), v zmysle ktorých je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetriť a stíhať

trestnú činnosť, pričom sa však štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa
tento postup ukáže ako mylný a zasahujúci do základných práv. Nadväzne v prípade špecifického
prípaduzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúzačatímtrestnéhostíhania,pokiaľdošlokoslobodeniu
obžalovaného spod obžaloby, má judikatúra Najvyššieho súdu SR (3Cdo 194/2012) za to, že ten, proti
komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení

ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania
je neskorší výsledok trestného konania. Práve tento (v danom prípade oslobodenie spod obžaloby) totiž
ukazuje, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Vzhľadom na uvedené je potrebné

vychádzať zo skutočnosti, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie, ktoré sa proti nemu vedie, nemalo
byť začaté a teda v rámci spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú.
Zodpovednosť štátu je koncipovaná ako objektívna, t.j. bez ohľadu na akékoľvek zavinenie. Ak má
byť totiž štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.

15.Vo vzťahu k námietke nedostatku oprávnenia Generálnej prokuratúry konať v mene štátu, poukázala
na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/237/2013-112 zo dňa 15.5.2014, v zmysle záverov
ktorého sa na vznik oprávnenia Generálnej prokuratúry SR vystupovať v mene štátu konaní o náhradu
škody v mene SR nevyžaduje splnenie podmienky, aby prokurátor nezákonné rozhodnutie sám vydal.

Prokurátor škodu spôsobil tým, že podanú sťažnosť zamietol a príslušnému súdu podal obžalobu.

16.Žalobkyňa tiež nesúhlasila s tvrdením, že trestné stíhanie si zavinila sama. Ustanovenie § 8 ods. 6
písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. totiž prichádza do úvahy len pri rozhodnutí o treste, ochrannom opatreníalebo o väzbe, nie však pri uznesení o vznesení obvinenia. Navyše, v tejto spojitosti poukázala na
ustanovenie § 8 ods. 6 písm. g/ predmetného zákona, v zmysle ktorého právo na náhradu škody
nevznikne, ak bola osoba spod obžaloby oslobodená, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po

právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená
spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie, čin
prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný čin
zákon ustanovil miernejší trest. Uvedené však nie je možné aplikovať, nakoľko bola oslobodená spod
obžaloby, keďže skutok nie je trestným činom, nie však v tom zmysle, že by ním prestal byť zmenou

zákona.

17. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala strana sporu (§ 359
CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení §
379 písm. a/ CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

18. Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné odmietnuť námietku nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Odvolateľ si totiž zjavne zamieňa právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (ako jeden z aspektov práva na spravodlivý súdny proces) s požiadavkou, aby rozhodnutie
súdu bolo totožné s jeho očakávaniami a predstavami. Uvedené však mimo rámca akejkoľvek

pochybnosti nespadá pod právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia. Okresný súd totiž uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov,
procesný stav v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Rozhodnutie preto nemožno považovať

za arbitrárne, naopak, rozsudok vyčerpávajúcim spôsobom (s ktorým sa odvolací súd v plnej miere
stotožňuje - § 387 ods. 2 CSP) zodpovedal relevantné právne otázky súvisiace s uplatneným nárokom,
rozhodnutie je preto ústavne konformné.

19.Pokiaľ ide o zásadnú odvolaciu námietku týkajúcu sa určenia orgánu príslušného na konanie v

mene štátu, krajský súd upriamuje pozornosť odvolateľa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 8Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015 vydaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR pod
R 6/2016. V zmysle právnej vety predmetného judikátu ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo
právoplatným odsúdením obžalovaného prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa
policajného zboru alebo príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému

súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR. Na prípadnú zmenu orgánu
konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti.
Závery predmetného judikátu v plnej miere zodpovedajú skutkovým okolnostiam posudzovanej veci a

krajský súd nemá žiadny dôvod sa od nich odchýliť.

20.Stotožniť sa nie je možné ani s odvolacou argumentáciou o zavinení si trestného stíhania samotnou
obžalovanou. Hoci je tvrdenie žalovaného o nevhodnosti paušálneho zaväzovania štátu na náhradu
škody (za nezákonné rozhodnutie) vo všeobecnosti správne, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej

veci sa žiada poukázať na určujúce (i z hľadiska konečného rozhodnutia v trestnom konaní) závery
znaleckých posudkov predložených v trestnom konaní, ktorých prevažujúci záver je, že zo strany
žalobkyne nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti a išlo o nešťastnú náhodu. Nadväzne nie je možné
opodstatnene prijať záver, že trestné stíhanie si žalobkyňa zavinila sama a súčasne nemožno hovoriť o
“paušálnom“ prístupe k rozhodovaniu o tomto zodpovednostnom vzťahu. Bezpredmetnou (z toho istého

dôvodu) je i požiadavka na aplikáciu inštitútu dobrých mravov za daného skutkového rámca.

21.Nakoľko odvolacie dôvody žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada
z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), krajský súd pristúpil k potvrdeniu rozsudku.

22.Okresný súd vecne správne rozhodol i o náhrade trov konania, keď aplikoval zásadu úspechu v
konaní a priznal žalobkyni náhradu účelne vynaložených trov.23.Výrok o trovách odvolacieho konania sa riadi § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP (plný procesný úspech žalobkyne v odvolacom konaní). O konečnej výške týchto trov rozhodne
súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 v spojení s § 251 CSP.

24.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v
čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len

do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a
včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.