Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, March 15, 2016

Súd: Okresný súd Topoľčany
Spisová značka: 6Er/971/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4615206023
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Toporová
ECLI: ECLI:SK:OSTO:2016:4615206023.1

Uznesenie

Okresný súd Topoľčany v exekučnej veci oprávneného: MINIHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 852 453, zast.: Advocate s.r.o., IČO: 36865141, Pribinova 25, 811 09 Bratislava proti
povinnému: C. S., nar. XX.XX.XXXX, X. XXX, XXX XX X. o vymoženie sumy 80,- eur s prísl., vedenej u
súdneho exekútora JUDr. Rudolf Krutý, PhD., pod sp. zn. EX 14487/15, takto

r o z h o d o l :

Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 16130/14 zo dňa 03.12.2014 (ďalej len rozhodcovský
rozsudok), pre vymoženie sumy 80 eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 80 eur 23.10.2014

do zaplatenia, známeho úroku z omeškania vo výške 4,21 eur, zmluvnej pokuty 12,00 eur, trov
rozhodcovského konania vo výške 91,01 eur a všetkých účelne vynaložených trov exekúcie.

Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len EP) účinného do 31.12.2014,
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.12.2014, súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať.Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1.

januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len ZoRK) účinného do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa
osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského

rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 ZoRK účinného do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Oprávnený môže podať u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie, ak povinný dobrovoľne

nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 EP). Rozhodnutie, na základe ktorého
oprávnený žiada exekúciu vykonať je exekučným titulom. Medzi exekučné tituly patria aj rozhodcovské
rozsudky vydané v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Súdny exekútor, u ktorého oprávnený podal
návrh na vykonanie exekúcie, je povinný požiadať o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd,
ktorý je povinný preskúmať súlad tejto žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so

zákonom a o žiadosti rozhodnúť (udeliť exekútorovi poverenie resp. jeho žiadosť zamietnuť - ak zistí
rozpor so zákonom).

Z ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK účinného do 31.12.2014 vyplýva, že súd je povinný aj bez návrhu
rozhodnúť o zastavení exekúcie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky vyplývajúce z ustanovenia

§ 45 ods. 1 ZoRK účinného do 31.12.2014. Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania účinky ako právoplatný rozsudok
súdu (§ 35 ZoRK). Účinky právoplatného rozsudku v Občianskom súdnom poriadku nie sú upravené,
teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti - tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna
právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými

prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna
právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky,
sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom
nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna
právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je, napadnuteľné riadnymi opravnými

prostriedkami,zmateriálnejprávoplatnostiexistujúvýnimky.Jednouznichjeajmateriálnaprávoplatnosť
rozhodcovských rozsudkov. Prejavom takejto výnimky je aj ustanovenie § 45 ZoRK účinného do
31.12.2014, ktoré v sebe zakotvuje prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu,
resp. súdu, ktorý rozhoduje vo veci výkonu rozhodnutia. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu
odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje

niektorú z vád v tomto ustanovení uvedenú. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK účinného
do 31.12.2014 oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol -
nie je ním viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku, môže teda skúmať, či sú tu dôvody
na zastavenie exekúcie uvedené v § 57 EP, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)
ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 44 ods. 2 EP v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 ZoRK účinného do 31.12.2014 má súd
povinnosť skúmať rozhodcovský rozsudok podľa hľadísk ustanovených v § 45 ods. 1 ZoRK už pri
rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak sú tu totiž už v štádiu podania

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak
by bolo nelogické (aj nehospodárne), aby exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až
následne exekúciu zastavil.Vo veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, ktorým bola povinnému uložená povinnosť
zaplatiť oprávnenému v exekúcii uplatnené nároky majúce základ v zmluve o úvere uzatvorenej medzi
oprávneným a povinným. Oprávnený predložil zmluvu o úvere medzi oprávneným ako veriteľom

(bankou) a povinným ako dlžníkom (klientom) dňa 30.10.2013 (ďalej len zmluva). Predmetom zmluvy
bol záväzok oprávneného poskytnúť na žiadosť klienta a za splnenia podmienok stanovených bankou
peňažné prostriedky do výšky uvedenej v zmluve a záväzok klienta poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť, zaplatiť úroky a poplatky ako aj plniť ostatné povinnosti v zmysle zmluvy. Medzi veriteľom
a dlžníkom bola dohodnutá výška krátkodobého bezúčelového úveru 100,00 eur, celkové náklady

spotrebiteľa predstavovali sumu 28 eur a sú tvorené výlučne úrokom vo výške 370,66 % ročne z
poskytnutého úveru ( t.j. suma 28 eur). Splatnosť úveru bola do 14 dní od poskytnutia úveru a RPMN na
poskytnutý úver platná ku dňu uzavretia zmluvy 2290,09 %. Pokiaľ ide o obdobné úvery (spotrebiteľské
úvery do 1500,00 eur so splatnosťou od 3 do 6 mesiacov) priemerná výška RPMN predstavuje 72,15 %.

Oprávnený spolu so zmluvou o úvere predložil aj rozhodcovskú doložku obsiahnutú v rozhodcovskej

zmluve, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že „ sa zaväzujú riešiť akýkoľvek spor vznikajúci alebo
vyplývajúci zo zmluvy alebo v súvislosti s ňou predovšetkým dohodou. Iba v prípade, ak spor nie je
možné riešiť dohodou, zmluvné strany sa dohodli na nasledovnej rozhodcovskej doložke: Všetky spory,
ktorévzniknúzozmluvyalebovsúvislostisňouvrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušeniebudú
riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálo rozhodcovskom súde...“. Zmluvné strany sa dohodli, že
pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie sporu na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienky tejto rozhodcovskej doložky...“

Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od
formyposkytovanéhospotrebiteľskéhoúverumôžebyťveriteľomajpredávajúci.Spotrebiteľomjefyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania.

Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, od spotrebiteľa nemôže veriteľ
požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 52 Občianskeho zákonníka (OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnuformu,ktorúuzatváradodávateľsospotrebiteľom.Ustanoveniaospotrebiteľskýchzmluvách,ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba,

ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa
týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito,
jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť

sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.Podľa § 53 ods. 4 písm. a), i), k), r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
- má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

- umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
- požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
- umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok
ustanovených osobitným zákonom.

Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa Smernice Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účastní spotrebiteľa,
musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez
návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim

alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné previesť
také posúdenie v rámci obdobných podobných riadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o
neprimeranú doložku prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.

Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(čl. 3 ods. 1) zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

PodľaSmerniceRadyč.93/13/EHSz5.4.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách(čl.
3 ods. 2) podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ
preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou
štandardnou zmluvou.

Podľabodu1písm.e)prílohySmerniceRadyEurópskejúnieč.93/13/EHSz5.4.1993nekalápodmienka
uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok,
aby zaplatil neprimerane vysokú kompenzáciu.

Podľa bodu 1 písm. q) prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 nekalá podmienka uvedená

v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podniknúť právnu akciu alebo realizovať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne
arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dokazovania podľa
aplikovateľného práva, hoci táto povinnosť prislúcha inej strane kontraktu.

Podľa § 3 Občianskeho zákonníka (OZ), výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Dobré mravy sú zákonu neodporujúce mimoprávne spoločenské normy správania sa akceptované v
danom čase v rámci určitej spoločenskej skupiny, ktoré zodpovedajú požiadavke spravodlivého, teda
vyváženéhousporiadaniavzájomnýchprávapovinnostíúčastníkovspoločenskýchvzťahov,ktorétakéto
normy správania upravujú. V zmysle § 4 ods. 5. zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými

tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej
pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní
dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť
zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Táto zákonná definícia je vytvorená na účely ochranyspotrebiteľa, ako je však zrejmé z jej znenia, zodpovedá aj všeobecnému chápaniu dobrých mravov
resp. konania proti nim.

Zo zmluvy bolo zistené, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť
spotrebiteľské právo, pričom zmluva o úvere bola posúdená za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a
to z nasledovných dôvodov. Predmetom zmluvy bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo
forme úveru. Banka je podnikateľ, pričom medzi predmety jej činnosti patrí aj poskytovanie úverov, pri
uzatváraní zmluvy teda konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ zo zmluvy

mala preto pri jej uzatváraní postavenie dodávateľa (či už podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy). Pokiaľ ide o povinného, ktorý
je dlžníkom zo zmluvy, je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Definíciu spotrebiteľa upravuje
Občiansky zákonník, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj zákon o spotrebiteľských
úveroch, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis). Úprava normami

spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom
by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ
s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone - o spotrebiteľských úveroch. Nad
princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho pred predpisom všeobecným tu totiž zmysel úpravy kladie
princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv

alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši vôbec, nečiní tak úplne
alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom nesporné, či
aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah.

Spotrebiteľom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý

spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2).
Spotrebiteľom podľa OZ (§ 52 ods. 3) pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetusvojejobchodnejčinnostialeboinejpodnikateľskejčinnosti.ZvýkladuúpravyOZtrebadospieť
k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje
konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej

zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu
osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Úprava spotrebiteľa obsiahnutá v OZ
je teda širšia ako úprava obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch. Nespotrebiteľský charakter
zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ).

Z celkového formátu zmluvy (žiadosti) vyplýva, že ide o rovnaký typ, aký veriteľ používal pri poskytovaní
úverov fyzických osobám, pričom ide o zmluvy vrátane obchodných podmienok, ktoré boli vopred
veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a
zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zmluva uzavretá medzi veriteľom (bankou) a povinným

ako dlžníkom je teda typizovanou, štandardnou zmluvou - uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť. Keďže peňažné prostriedky boli poskytnuté
povinnému formou úveru a nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na
zmluvunevzťahoval(§1ods.2,3),bolúverposkytnutýveriteľompovinnémuposúdenýzaspotrebiteľský
úver. Použitie spotrebiteľského práva na právny vzťah vzniknutý zmluvou nemení ani prevod prípadne

prechod práva zo zmluvy, napr. v dôsledku uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky.

Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú
spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola

spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva (§ 262 ods. 1 ObZ), alebo
či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§261 ods. 3 ObZ). Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne
vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou zmluvných
strán a ani inak. Znenia spotrebiteľských právnych noriem sú všeobecne známe a veriteľ ako dodávateľ,
ktorý v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov podniká a má teda, na rozdiel od spotrebiteľa,

vyššiu úroveň informovanosti, by mal uzatvárať také zmluvy, aby podmienky v nich boli v súlade s
ustanoveniami spotrebiteľského práva a nie v rozpore s ním a nemal by sa snažiť ich obísť cez rôzne
zmluvné dojednania, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť nijako ovplyvniť a ktorými sa v konečnom dôsledku
spotrebiteľvzdávasvojichprávalebosiinakzhoršujesvojepostavenie,čospotrebiteľsképrávovylučuje.Zmluvné dojednania začlenené medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci
oprávneným vopred pripravených zmluvných podmienok, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť, iba
ich akceptovať, a ktoré spôsobujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa

(§ 53 ods. 1 OZ) sú neprijateľné podmienky spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takéto zmluvné podmienky sa priečia dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka).

Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve. Nakoľko medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, bola

rozhodcovská doložka (vyplývajúca z rozhodcovskej zmluvy) podrobená súdnej kontrole podľa kritérií,
naktorýchjezaloženýinštitútneprijateľnej(nekalej)podmienky(dojednania,požiadavky)spotrebiteľskej
zmluvy, t. j. bolo posúdené, či rozhodcovská doložka obsiahnutá v rozhodcovskej zmluve začlenená
medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených
zmluvnýchdojednaní,nespôsobujehrubýnepomervprávachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť

žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho
zákonníka). Význam rozhodcovskej doložky obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve je pritom v porovnaní
s ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná
osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon

verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc
rozhodnúť ich spor.

Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba

chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje
silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny
formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej
tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu
zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu

zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď. Súd
preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj
z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade
rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom.

Súd považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky uvedenej v
rozhodcovskej zmluve za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi
a považoval za dôvodné aplikovať § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pri závere o neprijateľnosti
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ak by sa mal podľa nej vydaný rozhodcovský rozsudok
vykonať na návrh oprávneného, bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť, pretože pri nekalej

povahe rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na dovolenú a
nedovolenú podľa práva Európskej únie. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha
rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným Dojednanie uvedené
v rozhodcovskej zmluve a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k
tomu,žespotrebiteľovibolaodopretáochrana,ktorúmuposkytujúustanovenia§52anasl.Občianskeho

zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ
ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS.

Rozhodcovská zmluva, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov,
síce ustanovuje, že konanie môže byť začaté pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, no svojím obsahom vlastne znemožňuje
voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, nakoľko z rozhodovacej
praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto

iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. Spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť
akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a pri úverových zmluvách koná pod tlakom
finančnej tiesne, čo vedie k získaniu nefair výhody pre oprávneného. Súd pritom nepochybuje o tom,
že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovskému konaniu, vktorom sú v zásade vylúčené riadne opravné prostriedky (a dodávateľ dokonca v rozhodcovskej zmluve
na predtlačenom formulári vylúčil uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku podľa OSP- obnovy
konania) a ktoré svojím obsahom a procedúrou vhodné pre riešenie iných typov sporov (napr. sporoch

medzi podnikateľmi). Súd má teda za to, že formulárovými ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy bola
spôsobenáznačnánerovnováhavprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľaa
spotrebiteľovibolozároveňtýmtopostupomodňatéprávobrániťsavšeobecnomsúde(zhoreuvedených
dôvodov), pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a

v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky).

Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, nachádza sa na predtlačenom formulári
predloženom povinnému v deň podpisu zmluvy. Rozhodcovská doložka prijatá v rozhodcovskej zmluve
je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom (nakoľko voľba je na žalobcovi a tým

býva veriteľ) a preto v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná.

V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia
a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v
Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských

zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených
prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v
Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98),
Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). V predmetnom rozsudku Súdny dvor

o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho
alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle
presného znenia a účelu tejto smernice.

V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom vykonanie exekúcie na podklade exekučného

titulu,ktorýmjerozhodcovskýrozsudokvydanýStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmzriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v
rozhodcovskej zmluve je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve

neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor
súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej

zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je
teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko
možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve nesie. Keďže zmyslom, cieľom a účelom

právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú
úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať
predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený
predmetnou smernicou. Rozhodcovský súd ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva
absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich

sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko
oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť
nevenoval.

V danom prípade rozhodcovská zmluva/doložka nebola individuálne dojednaná, zmluvné podmienky

boli vopred pripravené (ako pretlačený formulár rozhodcovskej zmluvy) a nebolo možné meniť
ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách). Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľskej
zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svojnázorsúdopieraoto,žespotrebiteľovijefaktickýodopretámožnosťbrániťsvojeprávapredvšeobecným
súdom v prípade, ak oprávneným je podaná žaloba na rozhodcovský súd. Rozhodcovský rozsudok
vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, a ak rozhodcovská zmluva

nie je platná, vo veci rozhodol orgán ktorý nebol právomocný vo veci konať a z uvedeného dôvodu
oprávnený nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku a to vykonateľné rozhodnutie
právomocného rozhodcovského súdu.

Vo vzťahu ku skutočnosti, že v čase uzatvorenia zmluvy OZ nemal medzi neprijateľnými zmluvnými

podmienkami zahrnuté ako neprijateľné také ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, súd
poukazuje na to, že podľa § 53 ods. 1 (teraz veta prvá) OZ spotrebiteľské zmluvy nesmeli a nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Okrem toho ustanovenie § 53 ods. 3 OZ obsahuje iba príkladný (nie
taxatívny) výpočet neprijateľných podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Súd poukazuje i na skutočnosť,
že oprávnený súdu predložil zmluvu o úvere zo dňa 30.01.2014 ako i rozhodcovskú zmluvu zo dňa

03.02.2014, avšak obe zmluvy nie je podpísané účastníkmi uvedenými v predmetných zmluvách.

Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 80 eur s 5,25
% úrokom z omeškania ročne zo sumy 80 eur 23.10.2014 do zaplatenia, známy úrok z omeškania vo
výške 4,21 eur, zmluvnú pokutu 12,00 eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 91,01 eur.

Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu nebola dohodnutá v zmluve o úvere jej výška a dôvod uloženia nie sú
uvedené ani v exekučnom titule, v tejto časti je nárok oprávneného nepreskúmateľný.

Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný aj na náhradu trov rozhodcovského konania. Aj v

tejto časti je rozhodcovský rozsudok v rozpore s dobrými mravmi. Keďže preskúmaním rozhodcovského
rozsudku bolo zistené, že je v rozpore so zákonom a preto ani nemôže byť podkladom pre vykonanie
exekúcie, nemožno na iba na nepatrný neúspech oprávneného v rozhodcovskom konaní prihliadať.
Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, ak by povinný mal platiť trovy rozhodcovského konania, ktorého
výsledok, teda rozhodcovský rozsudok, nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie.

Súd po zhodnotení všetkých uvedených dôvodov žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodol tak z dôvodu, že zistil rozpor exekučného titulu so zákonom,
pretožerozhodcovskýrozsudokzaväzujepovinnéhonaplnenia,ktorésúprávomnedovolenéavrozpore
s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul,

vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Nároky, ktoré aj keď sú priznané exekučným titulom,
ale vychádzajú z neprijateľných podmienok obchádzajúcich právne normy spotrebiteľského práva,
nemožno vymáhať v rámci exekúcie, pretože takýto výkon práva by bol v rozpore s dobrými mravmi.
Na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v rozhodcovskej zmluve ako neprijateľnú podmienku je potrebné
aplikovať § 53 ods. 5 OZ, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka

je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc
rozhodovaťsporúčastníkovkonaniaavydaťpredmetnýexekučnýtitul.Rozhodcovskýrozsudoknemôže
byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods.
1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť.

Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o zastavení a trovách exekučného konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia na Okresný súd
Topoľčany, písomne v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané
a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje

za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody
odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.