Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 17, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/32/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115201044
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2115201044.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr.

Gabriely Briškovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľky: M. B., rod. U., nar. XX. Y. XXXX,
bytom Z., Ulica G. X. V. XXXX/X, proti odporcovi: U. B., nar. X. L. XXXX, bytom Z., Ulica G. X. V. XXXX/
X, o rozvod manželstva, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 24. apríla 2015
č. k. 14C/31/2015-26 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o rozvode manželstva účastníkov a v
časti trov konania p o t v r d z u j e .

Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. manželstvo účastníkov M. B., rod. U. a U. B. uzavreté
dňa 14.5.1993 pred Matričným úradom mesta Zlaté Moravce, zapísané v knihe manželstiev vo zväzku
8, ročník 1993, na strane 224, pod poradovým číslom 40, rozviedol, II. rozhodol, že účastníci nemajú
právo na náhradu trov konania a III. konanie o určenie vyživovacej povinnosti odporcu voči plnoletej G.
zastavil. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 18, § 23 ods. 1, ods. 2 veta prvá a ods. 3 Zák. o rodine
(zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a
doplnení) a § 96 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien

a doplnení), vecne dôvodil, že navrhovateľka sa návrhom domáhala rozvodu jej manželstva s odporcom
z dôvodu, že zmenu v spávaní sa odporcu už ďalej nedokáže zvládať a na takomto manželskom spolužití
už nemá záujem, pôvodne sa návrhom domáhala aj určenia výživného na plnoletú dcéru G., v priebehu
konania však v tejto časti svoj návrh vzala späť, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa konanie v časti o
určenie vyživovacej povinnosti odporcu voči plnoletej G. zastavil. Ďalej dôvodil, že u oboch účastníkov
ide o prvé manželstvo, z ktorého sa narodili 2 deti, ktoré sú v súčasnej dobe už plnoleté. Navrhovateľka
tvrdila, že v jej dovtedy usporiadanom manželstve došlo asi pred dvomi rokmi k zmene, pretože odporca

jej začal vyčítať zmenu v správaní, nadával jej, urážal a ponižoval ju, v rovnakom období začal odporca
požívať alkoholické nápoje vo zvýšenej miere, v priebehu víkendu odporca vypije fľašu tvrdého alkoholu,
pod vplyvom ktorého sa správa vulgárne, útočí nielen na navrhovateľku ale aj na dcéru G., ktorá po
takomto útoku musela vyhľadať lekárske ošetrenie, nakoľko jej odporca úderom a škrtením spôsobil
zranenia, a to narazenie pravej ruky, narazenie nosa, odretie dolnej pery a podliatinu ľavého ramena. V
jednom prípade, keď na navrhovateľku odporca útočil s nožom v ruke, musela privolať políciu. Odporca
si po vytriezvení na svoje správanie nepamätá a popiera ho. Účastníci v rámci jednej domácnosti žijú

oddelene po dobu asi 1,5 roka, intímne sa prestali stýkať pred viac ako dvomi rokmi, do novembra
2014 hospodárili spoločne, následne však odporca zrušil navrhovateľke prístup k spoločnému účtu a
od tej doby hradí výdavky za domácnosť výlučne odporca, navrhovateľka prispieva fyzickou prácou a
starostlivosťou o domácnosť. Navrhovateľka správanie odporcu už nechce viac znášať, jeho správanienezvláda psychicky ani fyzicky a na ďalšom spolužití už nemá záujem, pretože doposiaľ mal odporca
už viackrát príležitosť zmeniť svoje správanie, k čomu nedošlo. Odporca tvrdil, že navrhovateľka začala
meniť svoje správanie (uzavretej domácej pani) po tom, ako sa zamestnala v mladšom kolektíve, začala

byť po nociach mimo domova, kupovala si veci, chodila brať biliard. Z toho dôvodu odporca v septembri
2014 dokonca chcel požiadať o rozvod manželstva, zavolal rodičov navrhovateľky aby jej dohovorili,
pričomodporcajenázoru,žeprávematkaporadilanavrhovateľke,abynanehozavolalapolíciu.Odporca
poprel, že by požíval alkohol, uviedol, že pije v norme, tak 3-4 pivá za víkend, pričom pod vplyvom
alkoholu je veselý. Navrhovateľku má stále rád a myslí si, že sa to všetko urovná a ako manželia môžu

spolu žiť aj naďalej. Oddelene žijú asi 3 mesiace a intímne sa nestýkajú asi pol roka. Súd prvého
stupňa mal vykonaným dokazovaním preukázané, že manželstvo účastníkov už dlhšiu dobu neplní
žiadnu zo svojich spoločenských funkcií, keď manželia žijú v rámci spoločnej domácnosti oddelene
už niekoľko mesiacov, nehospodária spolu od novembra 2014, nezúčastňujú sa spolu ani na výchove
detí narodených v manželstve, ktoré už dosiahli plnoletosť, ich manželstvo nenapĺňa ani biologickú
funkciu a je už len formálnym zväzkom. Hlavnú príčinu rozvratu manželstva videl v citovom odcudzení

navrhovateľky, ku ktorému došlo v dôsledku zmeny v správaní sa odporcu, aj z dôvodu požívania
alkoholu zo strany odporcu, čo odporca priamo nepoprel, keď vyjadrenia účastníkov sa rozchádzali len
v miere požitého alkoholu. V priebehu konania taktiež zistil, že navrhovateľka už v žiadnom prípade
nechce obnoviť spolužitie s odporcom, nakoľko takéto spolužitie už nezvláda psychicky, preto v záujme
zachovania zásady, podľa ktorej nikoho nie je možné nútiť aby zotrval vo vzťahu ak nemá o jeho

zachovanie už záujem, súd aj napriek tomu, že odporca s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasil, po
skonštatovaní že manželstvo neplní svoje funkcie a po zohľadnení dĺžky trvania tohto stavu, manželstvo
ako trvale rozvrátené rozviedol. Hlavnú príčinu rozvratu manželstva videl v citovom odcudzení manželov,
v dôsledku čoho je ich manželstvo už len formálnym zväzkom. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
iba právne ust. § 144 vety prvej O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal iba v časti o rozvode manželstva včas odvolanie odporca so zrejmým
návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti zamietnutím návrhu na rozvod manželstva. Mal za to, že
jeho manželstvo s navrhovateľkou ešte môže fungovať a navrhovateľka prehodnotí žiadosť o rozvod.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že trvá na rozvode, spolunažívanie účastníkov sa od
vydania napadnutého rozsudku zhoršilo, manžel jej neustále psychicky aj fyzicky ubližuje, nemá záujem
o prehodnotenie žiadosti o rozvod.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania odporcu (v

časti rozvodu manželstva a trov konania, pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej
o rozvode manželstva bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania), a to podľa § 214 ods. 2 O. s.
p. bez pojednávania (išlo síce (aj) o vec samu, na druhej strane však aj o prípad nedostatku potreby
opakovania či dopĺňania dokazovania za situácie, keď súd prvého stupňa vec prejednal (a tiež rozhodol)
na pojednávaní a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval žiaden dôležitý verejný záujem a nešlo

o konanie vo veciach porušenia rovnakého zaobchádzania), pričom dospel (odvolací súd) k záveru, že
rozsudok v napadnutej časti treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v
miere potrebnej pre jeho rozhodnutie a vec i správne posúdil po právnej stránke. Rozsudok odvolacieho
súdu bol verejne vyhlásený dňa 17. februára 2016 (§ 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p.).

Predovšetkým sa žiada uviesť, že odvolací súd nemal dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu
prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob
rozhodnutia (čím treba rozumieť zásadnú správnosť záverov, pre ktoré bolo treba podľa súdu prvého
stupňa návrhu v prejednávanej veci vyhovieť a teda manželstvo navrhovateľky a odporcu rozviesť a
popri tom rozhodnúť aj o otázke náhrady trov konania). U takýchto dôvodov a aj ich podania spôsobom

pomerne vyčerpávajúcim a tiež objektívne presvedčivým (tu rozumej spôsobom schopným presvedčiť
zrejme každého s výnimkou niekoho presvedčeného o svojej pravde či trvajúceho na svojom bez zreteľa
na objektívne zistenia) by tak odvolaciemu súdu postačovalo i len skonštatovanie ich správnosti a odkaz
na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Len pre úplnosť sa tak javí potrebným doplniť (§ 219 ods.
2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné :

Manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia
uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 1 ods. 1 Zák. o rodine);účelommanželstvajevytvoriťharmonickéatrvaléživotnéspoločenstvo,ktorézabezpečíriadnuvýchovu
detí (odsek 2 rovnakého ustanovenia).

So zreteľom na obsah zhora citovaného ustanovenia je potom zjavné, že ak už uzavretie manželstva
je prejavom dobrovoľného a slobodného rozhodnutia neskorších manželov a to s vedomím utvorenia
takto rodiny vyznačujúcej sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva a na druhej strane
i jeho harmonického fungovania; uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať po celý čas jeho
existencie. I keď zaiste nemôže byť sporu o tom, že naplnenie takto vymedzeného účelu manželstva

môže z času na čas alebo aj častejšie (než môže byť niektorému z manželov či dokonca i obom
príjemné) činiť obtiaže (či už z dôvodov existujúcich tu len na strane jedného z manželov, nezriedka
však na strane oboch) a na manželov sú tu kladené do istej miery zvýšené nároky (najmä v porovnaní
s osobami žijúcimi vo voľných partnerských zväzkoch - v tejto súv. por. najmä už súdom prvého stupňa
spomínané povinnosti manželov žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať
si a vytvárať zdravé rodinné prostredie podľa § 18 vety druhej Zák. o rodine); ani v prípade rodiny

založenej manželstvom nemožno opomínať faktory dobrovoľnosti a slobody rozhodnutia. Týmto treba
rozumieť u už existujúceho manželstva aj právo oboch členov v minulosti založeného partnerského
zväzku reagovať najmä na vývin vzájomných vzťahov vyhodnocovaním toho, či dôvody vedúce k
dobrovoľnému a slobodnému rozhodnutiu vytvoriť s niekým trvalé životné spoločenstvo stále existujú a
ak tomu tak nie je, aké sú príčiny takéhoto stavu a či tento treba považovať za trvalý (nezvratný) alebo

naopak za taký, ktorý vykazuje len znaky dočasnosti. Takto i manželia majú povinnosť permanentne
svoj vzťah kultivovať a podľa možnosti každý z nich tomu druhému poskytovať čo najviac dôvodov
na to, aby ho presvedčil o správnosti v minulosti prijatého rozhodnutia a aby chyby vlastné napokon
každému jedincovi nielen vyvážil, ale i prevážil pozitívami, pre ktoré sú pre jeho životného partnera
prakticky bezpredmetnými úvahy o neuspokojivosti spolužitia a o jeho možnom ukončení. Práve tým je

definovaný rozdiel medzi prípadmi, v ktorých prehodnotením niekdajšieho dobrovoľného a slobodného
rozhodnutia vstúpiť do manželského zväzku spravidla obaja manželia dospejú k záveru, že takto
vytvorené životné spoločenstvo je skutočne tým, o ktoré treba stáť a naďalej ho udržiavať a (na
druhej strane) tými prípadmi, v ktorých výsledkom obdobného procesu hodnotenia je záver (v tomto
prípade inak už i len na strane jedného z manželov), podľa ktorého dôvody pre dobrovoľné a slobodné

zotrvávanie v manželskom zväzku pominuli a niet rozumného dôvodu predpokladať, že by akýmkoľvek
predstaviteľným spôsobom mohlo dôjsť buď k náprave narušených vzťahov alebo k naplneniu prakticky
vyprázdneného vzťahu.

Pri vyjdení z takýchto úvah však základom pre uvažovanie o možnosti obnovenia spolužitia manželov,

resp. o náprave stavu rozvrátenosti ich vzťahov musí byť ochota oboch manželov hľadať riešenia
spôsobilé opísanému zámeru napomôcť, s čím však samozrejme musí ísť „ruka v ruke“ presvedčenie
oboch partnerov o zmysluplnosti takéhoto počínania. To je možným, len ak tu nie je nadobudnutie už i len
jedným z manželov presvedčenia, že prostriedky možnej nápravy disharmónie vo vzťahu boli prakticky
vyčerpané a vzťahy sú tak narušené, že on považuje za vylúčené ďalšie pokusy o obnovenie niečoho

podľa neho už neživotného (formálneho).

Súhlasiť potom treba so súdom prvého stupňa, že v prejednávanej veci šlo práve o takýto stav
praktickejneobnoviteľnostispolužitianavrhovateľkyaodporcu.Jednakztoho,žemanželiažijúoddelene
(hoc aj v jednej domácnosti) minimálne viac ako rok bolo treba usudzovať na trvalosť a teda i

nemennosť stavu vecí, okrem toho však navrhovateľka rezolútne poprela záujem podieľať sa na
odporcom proklamovanom úsilí o udržanie manželstva. Ak navyše tento účastník (odporca a odvolateľ)
oproti tomu neposkytol ani v odvolaní žiadne argumenty a riešenia spôsobilé podľa neho presvedčenie
navrhovateľky o neobnoviteľnosti vzťahu zmeniť (tu rozumej, ako by si on predstavoval rekonštrukciu
poškodeného vzťahu a čím by hodlal k nej prispieť), musela sa uplatniť úvaha, podľa ktorej na udržanie

manželstva rovnako ako na jeho založenie treba slobodné a dobrovoľné rozhodnutie oboch partnerov.
Práve z toho zároveň plynie i pravidlo podľa ktorého nikoho nemožno nútiť, aby proti svojej vôli zotrvával
v manželskom zväzku pre neho už neuspokojivom (resp. i fakticky mŕtvom a existujúcom len formálne).

To boli dôvody, pre ktoré bolo v prejednávanej veci vyhovenie návrhu na rozvod manželstva namieste.

Súd prvého stupňa potom rozhodol správne i o trovách konania použitím zákonom ustanoveného
pravidla (§ 144 veta prvá O. s. p.) a nie výnimky z neho (veta druhá rovnakého ustanovenia), keďže tu
ani podľa odvolacieho súdu nejestvovali dôvody, pre ktoré by niektorý z účastníkov mal platiť náhradutrov konania vzniknutých tomu druhému (naviac navrhovateľka žiadala o trovách konania rozhodnúť
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ani jeden z účastníkov neuplatnil
právo na náhradu trov konania). Zákon v tzv. rozvodovom konaní možnosť priznania náhrady viaže na

okolnosti prípadu alebo pomery účastníkov, pri nazeraní na prejednávanú vec z tohto uhla pohľadu však
odvolací súd rovnako ako pred ním už súd prvého stupňa nezistil žiadnu osobitosť, pre ktorú by hociktorý
z rozvádzajúcich sa manželov mal byť zaťažený povinnosťou na náhradu trov konania druhého z takejto
dvojice.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o rozvode manželstva účastníkov
a v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Pri takomto výsledku konania tak v odvolacom konaní odporca nezaznamenal žiaden úspech. V tomto
prípade by formálne bolo namieste priznanie náhrady trov odvolacieho konania navrhovateľke (pre
napadnutie vecne správneho rozsudku súdu prvého stupňa zjavne beznádejným odvolaním), nakoľko

však navrhovateľka nenavrhla priznanie jej náhrady trov konania, tieto ani nevyčíslila a zo spisu vznik
trov tejto účastníčke v odvolacom konaní tiež nevyplýval, aj odvolací súd rozhodol o trovách konania
pred ním podľa zákonom ustanoveného pravidla (§ 224 ods. 1 a § 144 veta prvá O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.