Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 18, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/19/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226047
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226047.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807
598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č. k. 11C/341/2012-116 zo dňa 11. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrhy žalobcu na prerušenie
konania, výrokom II. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody vo výške
125 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 582,70 Eur, výrokom III. žalovanému náhradu trov konania
nepriznal a výrokom IV. žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uplatnenie nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného

súdu Trenčín v exekučnom konaní sp.zn. 49Er/1152/2010, ktorý spočíval v tom, že o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol exekučný súd v zákonnej lehote
podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase podania tejto žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania.
Exekučný súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 27.01.2011 zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia,
pričom exekučné konanie začalo už dňa 17.03.2010, došlo k omeškaniu 316 dní. Žalobcovi tak vznikla

majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného
systému vo výške 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40 Eur a na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15 Eur (zároveň
uviedol, že na exekučnom súde sa dopytoval na stav konania, príp. podal sťažnosť na prieťahy v konaní
v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011), t.j.celkovo suma 125,00 Eur. Žalobca poznamenal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len
s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych,

funkčných a mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Žalobca si
uplatňoval primeranú náhradu nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR
v priemernej výške 660 Eur za rok, čo je 55 Eur za mesiac. V prejednávanej veci žiadal náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 582 Eur pri omeškaní exekučného súdu v trvaní 316 dní. Žalobca podľa
ustanovenia § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnejmoci(ďalejlen"Zákonč.514/2003Z.z.")písomnoužiadosťoupožiadalžalovaného opredbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaný pozitívne nereagoval.
Žiadal aj náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 11C/341/2012-20 zo dňa 25.07.2013
žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací
uznesením č.k. 19Co/791/2013-44 zo dňa 20.08.2014 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
tomuto súdu na ďalšie konanie. V právnej veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie, ktoré žalobca

navrhol zrušiť z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu až do rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne o
tom, že zákonná sudkyňa v tejto veci nie je vylúčená z jej prejednania a rozhodnutia. Žalobca opätovne
namietal zaujatosť všetkých sudcov súdu prvej inštancie. Zároveň žalobca z uvedeného dôvodu navrhol
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Z uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 250/2013-10 zo dňa 30.04.2013 súd prvej inštancie
zistil, že o ústavnej sťažnosti žalobcu ústavný súd rozhodol a túto sťažnosť odmietol pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Ďalším podaním žalobca navrhol prerušiť konanie z
dôvodu, že Okresný súd Prešov v konaní pod sp. zn. 7C/6/2010 uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade
s ustanovením § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie o 4 prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhol položiť žalovaný - Slovenská republika,
zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR. Vzhľadom k predmetu sporu, ktorý je prejednávaný na
OkresnomsúdePrešovpodsp.zn.7C/6/2010,akoajnadoposiaľneprávoplatnérozhodnutieoprerušení
konania v tejto veci z dôvodu položenia prejudiciálnych otázok, mal súd prvej inštancie za to, že
ani tento návrh žalobcu na prerušenie konania nie je dôvodný. V konaní pred Okresným súdom

Prešov je žalobca žalovaným a v tomto konaní ide o náhradu škody z dôvodu porušenia práva
Európskej únie, pričom v predmetnej právnej veci ide naopak o nárok, ktorý má podľa žalobcu vyplývať
z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, keď súd o tejto rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej doby tak, že túto
zamietol. Preto súd prvej inštancie oba návrhy žalobkyne na prerušenie konania zamietol (výrok I.). Z

vykonanéhodokazovaniasúdprvejinštanciezistil,žeexekučnémusúdu,OkresnémusúduTrenčín,bola
dňa 10.05.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu, proti povinnému K. I. pre vymoženie 1.188 Eur istiny
s príslušenstvom. Spisová značka súdneho exekútora bola EX 3618/10. Návrh na vykonanie exekúcie
bol spísaný pred súdnym exekútorom zápisnicou dňa 17.03.2010. Uznesením č.k. 49Er/1152/2010-11

zo dňa 08.12.2010 exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Toto
uznesenie nadobudloprávoplatnosťdňa 10.01.2011.Vodôvodneníuviedol,žeexekučnýtitul-rozsudok
Stáleho rozhodcovskéhosúduprispoločnostiSlovenskározhodcovská,a.s.sp.zn.SR19779/09 zodňa
07.12.2009 priznáva plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom. Následne Okresný
súd Trenčín uznesením zo dňa 17.06.2011, č.k. 49Er/1152/2010-31, právoplatným dňom 15.07.2011,

exekučnékonaniezastavilasúdnemuexekútorovináhradutrovexekúcienepriznal. Nazistenýskutkový
stavsúdprvejinštancieaplikoval§3ods.1písm.d/,§9ods.1prváadruhávetapredbodkočiarkou,ods.
2, 4, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
znení účinnom od 01.06.2011. Dospel k záveru, že nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné
plnenia na žalobcom tvrdenom skutkovom základe. Podľa názoru súdu prvej inštancie exekučný súd

nebol povinný udeliť (vydať) poverenie, resp. rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti vzhľadom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
znení účinnom v čase podania žiadosti, pretože táto lehota platila len v prípadoch, v ktorých exekučný
súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený a

povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, ktoré je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.9.2011, sp.zn. 3MCdo 11/2010, rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríques Noguera).Výsledkom rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je súdne rozhodnutie,
ktorým súd žiadosti vyhovie alebo ju zamietne, pričom vychádza z objektívneho zistenia a posúdenia.
Opierajúc sa o závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29.06.1999, sp.zn.

2Cdom 129/97 a zo dňa 25.08.2009, sp.zn. 25Cdo 1018/07, súd prvej inštancie stupňa uviedol, že
zo zákona nevyplýva, že súd musí žiadosti o udelenie poverenia vždy vyhovieť. Pokiaľ exekučný súd
zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil a právne posudzoval, pričom išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, takúto činnosť nemožno považovať za úradný postup, ktorý by bol
nesprávny a nemožno ho hodnotiť ako nesústredený a neefektívny. Je teda zrejmé, že posúdenie

veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia podmienok
podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. možno posúdenie veci a vydanie rozhodnutia považovať
za vydanie nezákonného rozhodnutia. V posudzovanom prípade je významná aj tá skutočnosť, ku
ktorej súd prvej inštancie prihliadal s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky uzavrel, že povinnosť všeobecného
súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní žalobcu v krátkom časovom období zvyšuje faktickú

zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sa žalobcu ako kritéria pre posudzovanie,
či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V takýchto prípadoch je možné akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Súd prvej inštancie uviedol, že nie každý prieťah v
konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. V tejto súvislosti poukázal na názor Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyslovený v rozhodnutiach sp.zn. I. ÚS 70/02, sp.zn. I. ÚS 86/02, sp.zn. IV. ÚS 440/2012,
sp.zn. IV. ÚS 471/2012. Vzhľadom na tieto názory súd prvej inštancie dospel k záveru, že postupom
exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní.
Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobcovi nevzniklo právo
na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ

chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradnýmpostupom a vzniknutou škodou. Konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik
a výšku škody ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na
náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil,

akánemajetková(morálna)ujmamuvzniklaavzhľadomnato,žežalobcajeprávnickáosoba,neozrejmil
závažnosť ujmy a závažnosť následkov. K žiadosti žalobcu o vydanie medzitýmneho rozsudku poukázal
súd prvej inštancie na § 152 ods. 1, 2 O.s.p., podľa ktorého rozhoduje súd o veci samej a o celej
prejednávanej veci na základe predmetu konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. V danom
prípade nárok žalobcu na náhradu škody nebol preukázaný, preto súd prvej inštancie na námietku

premlčania neprihliadal. Rozhodnutie o náhrade trov konania úspešného žalovaného odôvodnil súd
prvej inštancie prvej inštancie § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný žiadnu náhradu trov konania nevyčíslil a
z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevyplynuli. Podľa § 224 ods. 1, 3 O.s.p. súd prvej inštancie
žalobcovi ako úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní náhradu trov konania nepriznal, pretože
žalobca náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu žalobcovi žiadne trovy odvolacieho konania

nevyplynuli.

2.Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),

rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvej inštancie nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvej inštancie spravil, odňal tým žalobcovi jeho

právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok, nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnomkonaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§
12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48
ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,III.ÚS16/2000).Neobstojínázorkrajskéhosúduvovecinestrannosti

pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolnosti nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej

procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie
súduprvejinštancie,kedypredbeholvydanímkonečnéhorozhodnutiaúčinkyprávoplatnéhorozhodnutia

o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a
nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k

odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
ktýmtosavyjadriťscieľomovplyvniťsúdnerozhodnutie. Žalobcaakostranakonanianeboloboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť

dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené
v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise,

pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný
nereagoval na výzvu súdu prvej inštancie, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114
ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu prvej
inštancie vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu
udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdajov. V tejto časti považoval

žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvej inštancie napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi

nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvej inštancie dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktoréhovyhotoveniezabezpečil.Súdprvejinštancie všakdokazovanieskrátillennadôkazyvykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie

vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako
dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej
posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik

škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko

súd prvej inštancie nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné
chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec
tomuto súdu na opätovné prejednanie.3. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len
CSP ), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379

a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako
vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania
v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy

vyhodnotil správne v súlade so zásadami uvedenými, v tom čase platnom ustanovení § 132 O.s.p,
zodpovedajúcemu ust. § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď
s poukazom na ním citované ustanovenia č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a Exekučného poriadku žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade

s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§
387 ods. 2 CSP).

9. Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvej

inštancie aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným
sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním
súd prvej inštancie predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil túto

námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o
procesnomnávrhuúčastníkakonaniaaniejerozhodnutímvovecisamej.Ajvprípade,žebysasúdprvej
inštancie s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom
rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia. Tak
tomu bolo aj v predmetnom konaní.

10. V ustanovení § 14 O.s.p. platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ktoré ustanovenie
bolo prevzaté a len formulačne upravené do ust. § 49 CSP, sú upravené podmienky, ktorých splnenie
má za následok, že sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania

sa však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vydal vylúčený sudca, predstavoval samostatný odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. platného v čase podania
odvolania. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či
prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený

súd. Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie
sudcovi Okresného súdu Trenčín JUDr. Viere Kumovej. Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd
uznesením č.k. 19NcC/136/2012-9 zo dňa 17.10.2012 rozhodol, že táto sudkyňa nie je z prejednávania
a rozhodovania veci vylúčená. Otázkou vylúčenia zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovaniaveci sa ako odvolacím dôvodom odvolací súd už zaoberal v predchádzajúcom odvolacom konaní
sp.zn. 19Co/791/2013, v ktorom svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil. Odvolací súd preskúmaním
dôvodnosti uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného

sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej
exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Trenčín nebola JUDr. Viera Kumová zákonnou sudkyňou.
Odvolací súd v konaní nezistil žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a
takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na

pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu byť úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že
súd prvej inštancie svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody
na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu
k účastníkom a k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z
týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

11. Súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 11.12.2014, na ktorom
vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu.

12. Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu inštancie konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedal
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania. Ten riadne doručil žalobu

žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril.
Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie, vykonal
súd písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému. Predvolanie na pojednávanie
prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním.
Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, ani nežiadal o odročenie pojednávania. Právny zástupca

žalobcu sa z neúčasti ospravedlnil, navrhol zrušenie pojednávania a spolu s týmto podaním podal návrh
na prerušenie konania. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri vyššie opísanom procesnom
postupe splnil a mal dňa 11.12.2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie
a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

13. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súd prvej inštancie okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na

kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

14. Odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam

a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal a oboznámil na pojednávaní. V tomto smere nie je
tvrdenie žalobcu pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie pri zachovaní
zákonnej lehoty na jeho prípravu po splnení všetkých procesných povinností. Na strane právneho
zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvej inštancie povinný pojednávanie
zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal

uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19NcC/136/2012-9 zo dňa 17.10.2012 o nevylúčení
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 14.11.2012 a uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne č.k. 19Co/791/2013-44 zo dňa 20.08.2014 prevzal právny zástupca žalobcu dňa 03.10.2014.
Tieto vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách konania pre súd prvej inštancie záväzné a tento súd
bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať, aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K

odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republikynedošlo.Včasepojednávaniatedanastranežalobcuaanijehoprávnehozástupcuneexistoval
dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p., účinného
do 30.06.2016, umožňovalo súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania

alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na
prípravu a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročeniepojednávania.Dôležitýdôvod,prepovahuktoréhosanemôžepojednávaniazúčastniťsamusí
týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byťzávažný svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlniteľnosti.
Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvej inštancie umožnil sporovým stranám zúčastniť

sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali, vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvej inštancie, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci,
vyhodnotil postup tohto súdu ako správny. Zo skutočností a postupov súdu prvej inštancie v konaní
vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v

neprítomnosti účastníkov konania súd prvej inštancie neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodnú.

15. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť. V sporových
konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom

rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je procesný
inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné
skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od
účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to čo má byť preukázané. Na
preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má strana sporu dôkazné bremeno slúži dôkaz, dôkazný

prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí uviesť a
následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi stranami
sporu. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej
podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo

nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať
poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť
štátu.

16. Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou, sú upravené zákonom

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci . Vychádzajúc
z jeho jednotlivých ustanovení predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri výkone
verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje,
nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu
za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie.

Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Trenčín v konaní sp.zn. 49Er/1151/2010. Nesprávny úradný postup žalobca charakterizoval ako
nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia
exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov

žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom
a povinným Marekom Spišiakom pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 3291557 ( EX3618/10). V danom prípade bolo
povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných

prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní
(sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca
nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou
a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa

stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

17. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní určuje Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických

a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, IÚS
197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne zanásledok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V

zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli
viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote,
ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu.

18. Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo dňa
20.09.2010. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené v § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktorý nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota
15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom.

19. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,

prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

20.V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003

Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

21.Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa
17.1.2014, ktorý predložil žalobca.

22. Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom

prvej inštancie nebol zistený nesprávny úradný postup. Za splnenia všetkých procesných povinností,
ktorévykonalsúdtentosúd vsúladespríslušnýmiustanoveniamivtedyplatného Občianskehosúdneho
poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a
predkladať dôkazy a na pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom a ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

23.Odvolacísúdpoukazujenato,ženiektoréodvolaciehodôvodysavôbecnetýkajúprejednávanejveci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej

republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvej inštancie,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe

súdu prvej inštancie v danej veci.

24. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie za aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p.,
vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje

tak u žalobcu, ako aj u žalovaného.

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP, účinného od 01.07.2016 potvrdil.26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému trovy konania v odvolacom konaní

nevznikli, a preto mu ich odvolací súd nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).