Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 28, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/345/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202658
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202658.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: žalobkyne: POHOTOVOSŤ s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovejujmyspôsobenejprivýkoneverejnejmoci,oodvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresného
súdu Dunajská Streda zo dňa 12. februára 2015 č. k. 6C/164/2014-67, uzneseniu toho istého súdu zo
dňa 27. apríla 2015 č. k. 6C/164/2014-97, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 4.336,08 eur a nemajetkovej ujmy v sume
867,22 eur; žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej

na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom
takýmto súdom pod sp. zn. 23Er/673/2010 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu)
odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“) a § 41 ods.
1 a ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku) v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „E.p.“), účinný v čase začatia

exekučného konania, § 79 ods. 2 a § 120 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov); vecne potom o. i. tým, že vo vyššie označenom konaní galantského
okresnéhosúdunešlokonštatovaťnesprávnyúradnýpostupsúdu,aktambolzistenýrozporexekučného
titulu (predstavovaného rozhodcovským rozsudkom) so zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následnému zastaveniu exekučného konania
a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia
žiadosti, pokiaľ E.p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom a udelenia

poverenia (o aký tu nešlo) a navyše je tu i osobitná úprava skúmania vykonateľnosti rozhodcovských
rozsudkov (najmä preto, že sa týkajú vzťahov spadajúcich pod režim spotrebiteľských zmlúv). Žalobkyňa
navyšeneunieslaanidôkaznébremenonapreukázanienesprávnehoúradnéhopostupusúduanivzniku
skutočnej škody a žalobe tak nešlo vyhovieť ani z tohto dôvodu, argumentoval tiež okresný súd, ktorýnapokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p. a vecne úspechom žalovanej, ktorá nepreukázala, žeby jej vôbec nejaké trovy
konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd
prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z.z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného

právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu neprislúcha ani polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.

Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku
konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát,

ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p. v medziach odvolania celú vec

(pretožebezohľadunafaktornapadnutiarozsudkuakocelkuodrozhodnutiavovecisamejbolozávislým
i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie (aj) veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si

nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), keďže dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba
napriek námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav v
miere postačujúcej pre rozhodnutie a vec predovšetkým správne posúdil po právnej stránke.

Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu

ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá
časťust.§219ods.2O.s.p.),odvolacísúdvšakajvtejtokonkrétnejvecisplniacsipovinnosťvysporiadať
sa i s tzv. odvolacími námietkami, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého
stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať, ale práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich vztiahnutia aj na prípad

v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní či
tomutopredchádzajúcompostupenaozajkonalvrozporespožiadavkaminaspravodlivésúdnekonanie.
Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme
exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté by

platilo aj v prípade tu neuplatnenej námietky údajným nevykonaním dokazovania oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom (ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno
mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by
malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorýchby vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov
všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé
súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni

však uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých
práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť
nešlo.

Podľa ust. § 44 ods. 2 prvej vety pred bodkočiarkou E.p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie

tvoriace základ pre nárok uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda pred nadobudnutím účinnosti
zákona č. 102/2011 Z.z. a všetkých po ňom nasledujúcich novelizácií E.p.) súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu,tátolehotaneplatí,akideoexekučnýtitulpodľa§41ods.2písm.c)ad)(vetadruhá);pričomak

súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne (veta tretia) a proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie
(veta posledná).

Podľa § 41 ods. 2 E.p. vo vyššie priblíženom znení podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj

na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/) a to isté (o vykonateľnosti) platí v prípade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a
schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (písm. i/).

Napokon podľa § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní tuzemský rozhodcovský
rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný
podľa osobitných predpisov (odkaz poznámkou č. 15 v tu citovanom zákone aj na § 41 ods. 2 E.p.).

Z prvého vyššie citovaného ustanovenia je zrejmé, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa a síce, že
zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované
poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, vo všeobecnosti ustanovil lehotu 15 dní
od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu
so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia

zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí
(žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne

najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu podať ani žiadny opravný prostriedok) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho vydania
spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom rozpore
či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Zabezpečenie toho, čo v konkrétnej veci má
za takýto podklad poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte

nedisponuje) a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu
takýchto aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu čo je aj dôvod, pre ktorý sa
zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol. Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z
čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania
alebo žiadosti exekútora o poverenie ukladá súdu povinnosť vydať poverenie a zákonom ustanovená

lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať, argumentačne
vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie lehotovať.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v

tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil,
keď tento správne v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods.1 a 2 O.s.p. rozhodol
i o náhrade trov konania.

Čo sa týkalo napadnutého uznesenia, aj tu dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie
je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne
(§ 219 O. s. p.).

ÚpravasúdnychpoplatkovjeobsiahnutávZ.s.p..Výpočetpoplatkovýchúkonov abližšiepodmienkyich
platenia sú obsiahnuté v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona. Keďže
odvolacie konanie na základe odvolania žalobkyne bolo začaté podaním jej odvolania dňom 14. januára
2015, na vyrubenie súdneho poplatku za odvolanie je potrebné aplikovať Z. s. p. v znení účinnom v čase
začatia odvolacieho konania, teda v znení zákona č. 64/2013 Z.z. účinného od 1. mája 2013.

V zmysle § 2 ods. 4 Z. s. p. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Podľa § 5
ods. 1 písm. a) Z. s. p. poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ
a poplatok je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 Z. s. p.). Sadzba poplatku je pritom
uvedená v sadzobníku buď percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 Z. s. p.). Ak
je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa

rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 Z. s. p.).

Podľapoložky7asadzobníkasúdnychpoplatkovvzneníúčinnomod1.mája2013zo žalobynanáhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur.

V preskúmavanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak
žalobkyni za podané odvolanie vyrubil súdny poplatok vo výške 20 eur a to v zmysle položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov Z. s. p. účinného od 1. mája 2013. Odvolací súd zastáva názor, že
poplatková povinnosť žalobkyne za podané odvolanie sa neviaže na znenie Z. s. p. účinného ku

dňu podania žaloby na súd, ale na znenie zákona účinného, kedy vznikla poplatková povinnosť t.j.
kedy žalobkyňa podala odvolanie, čím začalo odvolacie konanie a to s poukazom na znenie ust.
§ 5 ods. 1 písm. a) Z. s. p.. V danom prípade sa tak stalo za účinnosti zákona č. 64/2013 Zb.,
ktorým bola založená poplatková povinnosť zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 20 eur, a preto

je potrebné aplikovať toto zákonné ustanovenie. Neobstojí preto námietka žalobkyne, že súd prvého
stupňa vyrubením tohto súdneho poplatku určil tento súdny poplatok nad rámec zákona.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, podľa ktorej žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku a nie žalobu,
len ktorá je podľa znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je

oprávnenýsvojvoľnerozširovaťokruhúkonovpodliehajúcichsúdnemupoplatku,pretoodvolateľnemôže
byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uzatvára nasledovné:

Podľa § 1 ZoSP sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa tieto
vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry

uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto
zákona. Pritom treba dôrazne rozlišovať úkony, ktoré sa spoplatňujú, od konaní súdov.

Konaním na návrh (resp. na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Za konanie sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred

súdom prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 Z. s. p.). Cit.
ust. § 6 ods. 2 Z. s. p. pritom výslovne zakotvuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do sadzobníka

súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Sadzobník súdnych poplatkov sa s touto problematikou
vysporiadal tak, že vytvoril štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v občianskom súdnom
konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov štátnej správy súdov,
no a posledná IV. časť je venovaná poplatkom za úkony prokuratúry.Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 Z. s. p.). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ako návrh na odvolacie konanie. Je to spôsobené tým, že zákon síce pri

vymedzenípojmovniejedôsledný,avšakzcelkovejkonštrukcieúpravysúdnychpoplatkovvsadzobníku
tvoriacom prílohu Z. s. p. nemožno spochybniť to, že poplatková povinnosť stanovená položkou
7a sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom odvolacie
konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj poznámku 3

uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej“, je preto potrebné vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona včítane sadzobníka súdnych
poplatkov (oddelené štyri časti) tak, že sa vzťahuje na celú prvú časť upravujúcu poplatky vyberané v
občianskom súdnom konaní, teda aj k položke 7a, ktorou je určený súdny poplatok za občianske súdne
konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že ak žalobkyňa napadla predmetný rozsudok vo veci samej v zákonnej
lehoteodvolaním,súdprvéhostupňapreskúmavanýmuznesenímsprávnepodľapoložky7asadzobníka
súdnych poplatkov (v spojení s vyššie cit. ust. Z. s. p.) žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za podané odvolanie a to v správnej výške 20 eur.

S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako v
celom rozsahu vecne správne s použitím § 219 O. s. p. potvrdil.

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.

1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a vzniklo jej podľa § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p. aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh
na priznanie jej náhrady trov a zo spisu žiadne trovy nevyplývali a tak jej odvolací súd náhradu trov
konania nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.