Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 18, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/17/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226199
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226199.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807
598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č. k. 15C/201/2012-95 zo dňa 11. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievýrokomI. zamietolnávrhžalobcunaprerušeniekonania,
výrokom II. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 175 Eur
a nemajetkovej ujmy vo výške 276,60 Eur, výrokom III. žalovanému náhradu trov konania nepriznal
a výrokom IV. žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uplatnenie nároku na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín

v exekučnom konaní sp.zn. EX 14441/2011 ( správne EX 302/2006). Exekučný súd následne vydal
poverenie na vykonanie exekúcie. Žalobca následne pre obavy o právny osud pohľadávky spísal
dňa 02.09.2010 a podal podľa § 44 ods. 8 Ex. poriadku návrh na zmenu súdneho exekútora, pričom
očakával, že k reálnej zmene súdneho exekútora dôjde v zákonom stanovenej lehote do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného. Súd však v tejto lehote nerozhodol o ňom podľa § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku platného v čase podania návrhu, a to napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu

s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o návrhu po uplynutí zákonnej lehoty a bol bezdôvodne
nečinný viac ako 155 dní. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom. V tomto období žalobca vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 Eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu

40 Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom sumu 50 Eur, na administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s
urgovaním na exekučnom súde sumu 15 Eur, spolu 175 Eur. Uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch
žalobca odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenie práva na rozhodnutie v stanovenej lehotebez zbytočných prieťahov a v primeranom čase nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Jej výšku stanovil žalobca podľa doterajších rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky v priemernej výške 663,88 Eur/rok, čo je 55,32 Eur za mesiac.

Podľa
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
žalobca písomne požiadal o predbežné prerokovanie náhradu na náhradu škody. Do podania žaloby
žalovaný pozitívne nereagoval. Žalobca žiadal aj náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozsudkom
č.k. 15C/201/2012-29 zo dňa 05.09.2013 žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. 4Co/1041/2013-52 zo dňa 20.08.2014 rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že dôvodom na zrušenie rozsudku okresného súdu bola vada konania spočívajúca
v nesplnení povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvej inštancie týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkom konania realizáciu
ich procesných práv priznaných O.s.p. a porušil ich právo na spravodlivý súdny proces v intenciách čl.

48 ods. 1 Ústavy SR. Po vrátení veci súd prvej inštancie nariadil termín pojednávania na deň 18.11.2014
(neskôr zmenený na deň 11.12.2014) s tým, že si v rámci doručovania predvolania splnil poučovaciu
povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli
riadne a včas predvolaní. Svoju neúčasť ospravedlnila len žalovaná. Žalobca navrhol zrušiť nariadené
pojednávanie z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu až do konečného ústavne

konformného rozhodnutia Ústavného súdu SR na základe jej ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiu
Krajského súdu v Trenčíne o tom, že zákonná sudkyňa v tejto veci nie je vylúčená z jej prejednania
a rozhodnutia. Opätovne namietal zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Trenčín. Vzhľadom na
podanú ústavnú sťažnosť mal za to, že sú dané dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. , a preto navrhol konanie v predmetnej veci prerušiť až do

právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jej ústavnej sťažnosti. Z uznesenia Ústavného súdu
SR zo dňa 30.04.2013 č. k. I. ÚS 250/2013-10 bolo zistené, že o ústavnej sťažnosti žalobkyne ústavný
súdrozhodoltak,žejuprenedostatokprávomociústavnéhosúdunajejprerokovanieodmietol.Pretosúd
prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol, keď dôvod uvádzaný žalobkyňou už v súčasnosti
neexistuje, nakoľko jej ústavná sťažnosť bola právoplatne odmietnutá (výrok I.). Súd prvej inštancie

rovnako na opätovne podanú námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté
odvolacím súdom, podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie
zistil, že exekučnému súdu - Okresnému súdu Trenčín bola dňa 14.06.2010 doručená žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Pavla Šajánka o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného -
žalobcu proti povinnej S. M., pre vymoženie 720,97 Eur istiny s príslušenstvom. Okresný súd Trenčín

vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 06.09.2010 bol súdu prvej inštancie doručený návrh
oprávneného - žalobcu na zmenu súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesením Okresného
súdu Trenčín zo dňa 04.02.2011 č. k. 62Er/1318/2006-10, EX 302/2006, súd prvej inštancie vyhovel
podanému návrhu oprávneného (žalobcu) a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého. Odo dňa doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora (06.09.2010) až do

vydania predmetného uznesenia exekučného súdu vrátane a po odpočítaní 30-dňovej zákonnej lehoty
uplynula doba 151 dní. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval § 3 ods. 1 písm. d/, §
9 ods. 1 prvá a druhá veta pred bodkočiarkou, ods. 2, 4, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
a § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010. Žalobca v žalobe poukazoval
na to, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu na zmenu

exekútora do 30 dní od doručenia takéhoto návrhu. V predmetnej veci žalobca odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie
o jej návrhu na zmenu exekútora a v bezdôvodnej nečinnosti (zbytočnými prieťahmi) v konaní, keď
exekučný súd konal nesústredene a rozhodnutie vydal až po veľmi dlhej dobe (v žalobe bola táto
doba nečinnosti ďalej spresnená na 155 dní). Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie 3 základných predpokladov: 1/
nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Nesprávny úradný postup je definovaný v ustanovení § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003
Z.z. a podľa konkrétnych okolností bolo potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska
účelu, k dosiahnutiu ktorého postup smeroval. Je nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn.

62Er/1318/2006 bol povinný rozhodnúť o návrhu oprávneného (žalobcu) na zmenu exekútora v lehote
30 dní od doručenia návrhu, teda od 06.09.2010, a napriek tomu súd o tomto návrhu rozhodol až
dňa 04.02.2011. Bolo teda nesprávne tvrdenie žalobcu, že došlo k omeškaniu 155 dní. K tomu súd
nutne poznamenáva, že žalobca v žalobe výslovne poukázal len na tie skutočnosti, že návrhu nazmenu exekútora spísal dňa 02.09.2010 a exekučný súd rozhodol o tomto návrhu dňa 04.02.2011,
pričom o celom priebehu skutkového deja sa dozvedel až doručením tohto uznesenia. Návrh na zmenu
exekútora však žalobca exekučnému súdu doručil až dňa 06.09.2010. V posudzovanom prípade je

najvýznamnejšou skutočnosťou to, že žalobca v období september a november 2010 inicioval značne
vysoký počet podaných návrhov na zmenu exekútora v exekučných konaniach vedených na Okresnom
súdeTrenčín.Súdprvejinštancie uviedol,ženiekaždýprieťahvkonanímožnovyhodnotiťakozbytočný.
V tejto súvislosti poukázal na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutiach
sp.zn. I. ÚS 70/02, sp.zn. I. ÚS 86/02, sp.zn. IV. ÚS 440/2012, sp.zn. IV. ÚS 471/2012. Vzhľadom na tieto

názory súd prvej inštancie dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu
úradnémupostupuspočívajúcomvprieťahochvkonaní.Aktentozákladnýpredpokladzodpovednostiza
škodu nebol naplnený, tak žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu
preskúmavať ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Z povahy a účelu ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetného
návrhu je nepochybné, že aj keď nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na vydanie rozhodnutia
o zmene exekútora, nemohla žalobkyni vzniknúť žiadna škoda, pretože všetky potrebné úkony v rámci
exekučného konania mal vykonávať pôvodne poverený exekútor. Súd prvej inštancie konštatoval, že
žalobca nepreukázal vznik a výšku škody ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne
tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla a vzhľadom na to, že žalobca je
právnická osoba, neozrejmil závažnosť ujmy a závažnosť následkov. K žiadosti žalobcu o vydanie
medzitýmneho rozsudku poukázal súd prvej inštancie na § 152 ods. 1, 2 O.s.p., podľa ktorého rozhoduje
súd o veci samej a o celej prejednávanej veci na základe predmetu konania o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy. V danom prípade nárok žalobcu na náhradu škody nebol preukázaný, preto súd
prvej inštancie na námietku premlčania neprihliadal. Rozhodnutie o náhrade trov konania úspešného
žalovaného odôvodnil súd prvej inštancie prvej inštancie § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný žiadnu náhradu
trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevyplynuli. Podľa § 224 ods. 1,
3 O.s.p. súd prvej inštancie žalobcovi ako úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní náhradu trov

konania nepriznal, pretože žalobca náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu žalobcovi žiadne
trovy odvolacieho konania nevyplynuli.

2.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalvzákonnejlehote,eštezaúčinnostiO.s.p.odvolaniežalobca
z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. f/ O.s.p.), rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§
205a) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd
prvej inštancie nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu

listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvej inštancie spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom

konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť
(§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl.
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo
veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie

jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto
okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a
rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutievo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O.s.p. platného v čase rozhodovania, proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobca

podal. V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Správanie súdu prvej inštancie, kedy predbehol vydaním konečného
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať
pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného,

z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a
na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva
žalobcu na súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého
súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť
nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa
k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na
to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny
súdny proces tým bolo porušené. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si
určil sám a vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný

a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho
orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvej inštancie, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa vtedy
platného § 153b O.s.p.. Žalobca súdu prvej inštancie vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia

o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu udržiavania a správy informačného systému a titulom
uplatnených výdajov. V tejto časti považoval žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti. Súd prvej inštancie napriek tomu, že skutkový dej a skutkový
základ je v tomto konaní jedinečný, svoje negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi
a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých

bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia
rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé
akou úvahou súd prvej inštancie dospel k tomu, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla.
Žalobcahodlalvkonaníprostredníctvomvykonanéhopojednávaniapredložiťdôkazyovýškemajetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvej inštancie

však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4
O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014,
ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a
objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými

v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predložených znaleckým posudkom na vznik škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvej
inštancie vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvej inštancie nekonštatoval zistené porušenie
právaanatejtochybepostavilsvojerozhodnutieonepriznanínemajetkovejujmyžalobcovi.Spoukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len
CSP ), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470

ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379
a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné akovecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania
v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
vyhodnotil správne v súlade so zásadami uvedenými, v tom čase platnom ustanovení § 132 O.s.p,
zodpovedajúcemu ust. § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď
s poukazom na ním citované ustanovenia č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a Exekučného poriadku žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania

práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade
s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§
387 ods. 2 CSP).

9. Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvej
inštancie aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným
sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním
súd prvej inštancie predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie, zakladá porušenie práva

žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil túto
námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o
procesnomnávrhuúčastníkakonaniaaniejerozhodnutímvovecisamej.Ajvprípade,žebysasúdprvej
inštancie s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom
rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia. Tak

tomu bolo aj v predmetnom konaní.

10. V ustanovení § 14 O.s.p. platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ktoré ustanovenie
bolo prevzaté a len formulačne upravené do ust. § 49 CSP, sú upravené podmienky, ktorých splnenie
má za následok, že sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania

sa však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vydal vylúčený sudca, predstavoval samostatný odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. platného v čase podania
odvolania. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či prípadne
otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd. Z obsahu

spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného
súdu Trenčín JUDr. Denisovi Vékonymu, ktorý bol z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
súde prvej inštancie pod sp.zn. 15C/201/2012 vylúčený uznesením sp.zn. 4NcC/84/2012-9 zo dňa
19.10.2012. Týmto istým uznesením sudkyňa JUDr. Viera Kumová z prejednávania a rozhodovania
predmetnej veci nebola vylúčená, ktorej bola vec pridelená dňa 17.12.2012 ( opatrením predsedníčky

Okresného súdu Trenčín Spr 1206/2012-20 zo dňa 14.12.2012). Otázkou vylúčenia zákonného
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci sa ako odvolacím dôvodom odvolací súd už zaoberal
v predchádzajúcom odvolacom konaní sp.zn. 4Co/1041/2013, v ktorom svoje rozhodnutie podrobne
zdôvodnil. Odvolací súd preskúmaním dôvodnosti uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu
dospelkzáveru,ženastranezákonnéhosudcuniejeexistenciažiadnejokolnosti,ktorábyhovylučovala

z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z
obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Trenčín nebola JUDr.
Viera Kumová zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v konaní nezistil žiadne skutočnosti predstavujúce
dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súdzdôrazňuje, že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu byť úvahy žalobcu
založené na skutočnosti, že súd prvej inštancie svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným
postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá

nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť
jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku
žalobcu ako nedôvodnú.

11. Súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 11.12.2014, na ktorom

vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu.

12. Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu inštancie konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedal
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania. Ten riadne doručil žalobu
žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril.
Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vykonal súd písomne a toto doručil právnemu zástupcovi

žalobcu a žalovanému. Predvolanie na pojednávanie prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný v
dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, ani
nežiadal o odročenie pojednávania. Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti ospravedlnil, navrhol
zrušenie pojednávania a spolu s týmto podaním podal návrh na prerušenie konania. Odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 11.12.2014

splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov konania.

13. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súd prvej inštancie okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť

vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,

k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

14. Odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam
a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal a oboznámil na pojednávaní. V tomto smere nie je
tvrdenie žalobcu pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie pri zachovaní

zákonnej lehoty na jeho prípravu po splnení všetkých procesných povinností. Na strane právneho
zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvej inštancie povinný pojednávanie
zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal
uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4NcC/84/2012-9 zo dňa 19.10.2012 o nevylúčení zákonnej
sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci dňa 14.11.2012 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne

č.k. 4Co/1041/2013-52 zo dňa 20.08.2014 prevzal právny zástupca žalobcu dňa 03.10.2014. Tieto
vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách konania pre súd prvej inštancie záväzné a tento súd
bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať, aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K
odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republikynedošlo.Včasepojednávaniatedanastranežalobcuaanijehoprávnehozástupcuneexistoval

dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňovalo
súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v
prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca
bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu a tento účastník
konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Dôležitýdôvod,prepovahuktoréhosanemôžepojednávaniazúčastniťsamusítýkaťpredovšetkýmjeho
osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný svojím rozsahom
alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlniteľnosti. Dôležitosť dôvodu treba
hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Za
daného procesného stavu súd prvej inštancie umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania

veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali, vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Odvolací
súd preskúmaním postupu súdu prvej inštancie, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil
postup tohto súdu ako správny. Zo skutočností a postupov súdu prvej inštancie v konaní vyplýva, žeprávo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti
účastníkov konania súd prvej inštancie neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom.
Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom vyhodnotil odvolací súd ako

nedôvodnú.

15. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť. V sporových
konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom
rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je procesný

inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné
skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od
účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to čo má byť preukázané. Na
preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má strana sporu dôkazné bremeno slúži dôkaz, dôkazný
prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí uviesť a
následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi stranami

sporu. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej
podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať
poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť

štátu.

16. Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou, sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci . Vychádzajúc z jeho
jednotlivých ustanovení predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci

orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje, nastupuje
dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za
škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná
povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín
v konaní sp.zn. 62Er/1318/2006. Nesprávny úradný postup žalobca charakterizoval ako nevydanie

rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Na
preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval
ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinnou S. M.
pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo

zmluvy o úvere č. XXXXXXX ( EX302/2006). V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že
nevydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a bez zbytočných
prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní
(sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca

nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou
a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa
stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

17. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku

prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní určuje Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických
a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, IÚS
197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

18. Rovnako odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu o tom, že by odôvodnenie napadnutého
rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené § 157 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016, najmä že
súd prvej inštancie riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým odstupom od
podania žiadosti o zmenu exekútora nepredstavuje nesprávny úradný postup, spočívajúci v zbytočnýchprieťahoch v konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvej inštancie
sa podrobne zaoberal časovou následnosťou úkonov v exekučnej veci. Pokiaľ ide o konštatovanie
prieťahov,taksúdprvejinštanciepodrobnevyložil,zakéhodôvodučasovérozdielynemoholposudzovať

ako prieťahy a ako nesprávny úradný postup súdu prvej inštancie, s čím sa aj odvolací súd stotožňuje.

19. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

20. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003
Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

21. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa
17.1.2014, ktorý predložil žalobca.

22. Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom
prvej inštancie nebol zistený nesprávny úradný postup. Za splnenia všetkých procesných povinností,
ktorévykonalsúdtentosúd vsúladespríslušnýmiustanoveniamivtedyplatného Občianskehosúdneho
poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a

predkladať dôkazy a na pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom a ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

23.Odvolacísúdpoukazujenato,ženiektoréodvolaciehodôvodysavôbecnetýkajúprejednávanejveci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.

Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvej inštancie,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane

tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvej inštancie v danej veci.

24. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o

náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie za aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p. (účinného
do 30.06.2016), vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu,
ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného.

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387

ods. 1 a 2 CSP, účinného od 01.07.2016 potvrdil.

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto
mu ich odvolací súd nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).