Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoKR/3/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115205000
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115205000.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: EuroFinancovanie s.r.o., so sídlom
Nové Záhrady I 13/A, 821 05 Bratislava, IČO: 44 731 906, zastúpeným JUDr. Katarínou Dvorskou,
advokátkou, so sídlom Vietnamská 48, 821 05 Bratislava, proti žalovanému: KOMANDOR Slovensko
a.s. v reštrukturalizácii, so sídlom Masarykova 22, 080 01 Prešov, IČO: 35 813 415, správcom ktorého je
Mgr. Tomáš Szalontay, so sídlom kancelárie Žriedlová 3, 040 01 Košice, zastúpenému advokátom JUDr.
Jánom Bodnárom, so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, o určenie pravosti popretých pohľadávok, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 23.7.2015 č.k. 2Cbi/8/2015-186,

takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Kataríny Dvorskej trovy
právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 74,58 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1) Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že
„pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi KOMANDOR Slovensko a.s., sídlo: Masarykova 22, 080 01 Prešov,
IČO: 35 813 415, zapísaný v obch. registri OS Prešov, oddiel: Sa, vložka číslo: 10487/P vo výške

500.093,18 EUR z ručiteľského vyhlásenia č.13050018-02 zo dňa 31.5.2013 medzi žalobcom ako
veriteľom a žalovaným ako ručiteľom, prihlásená do reštrukturalizačného konania na Okresnom súde
Prešov, vedeného pod sp. zn. 2R/7/2014, a popretá správcom žalovaného v celom rozsahu čo do výšky,
právneho dôvodu a vymáhateľnosti je oprávnená a považuje sa za zistenú čo do právneho dôvodu,
vymáhateľnosti, vo výške 495.293,18 € v poradí ako iná pohľadávka a zároveň považuje sa za zistenú
čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, vo výške 4.800,- € v poradí ako podriadená pohľadávka.

Žalovaný je povinný zaplatiť advokátovi žalobcu náhradu trov konania žalobcu vo výške 1.767,42 € do
troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal určenia popretých pohľadávok vo výške
495.293,18 eur. Ako v žalobe uviedol dňa 31.5.2013 uzavrel žalobca s obchodnou spoločnosťou OTV
FINANCE, s.r.o., Slaská 220, 966 22 Slaská, IČO: 44 290 888, zmluvu o úvere č. 13050018 (ďalej iba
„OTVFINANCE,s.r.o.“),nazákladektorejžalobcaposkytolOTVFINANCE,s.r.o.peňažnéprostriedkyvo

výške500.000,-euraOTVFINANCE,s.r.o.sazaviazalavrátiťžalobcoviposkytnutépeňažnéprostriedky
najneskôr do 12-tich mesiacov odo dňa čerpania príslušnej časti úveru (ďalej iba „zmluva o úvere“).
Zmluva o úvere bola modifikovaná dodatkom č. 1 zo dňa 6.9.2013 a dodatkom č. 2 zo dňa 23.10.2013.
OTV FINANCE, s.r.o. čerpala peňažné prostriedky z úveru v troch tranžiach (200.000,- eur, 150.000,- eura 150.000,- eur). Pohľadávka sa stala teda splatnou dňa 31.5.2014, 18.6.2014 a 7.6.2014. Za zaplatenie
pohľadávky zo zmluvy o úvere sa zaručil žalovaný, a to ručiteľským vyhlásením č. 13050018-02 zo
dňa 31.5.2013 (ďalej iba „ručiteľské vyhlásenie“). Dňa 5.8.2014 žalobca písomne vyzval žalovaného

na zaplatenie pohľadávky z ručiteľského vyhlásenia, avšak žalovaný napriek výzve pohľadávku zo
zmluvy o úvere neuhradil. Žalobca sa uspokojenia svojej pohľadávky zo zmluvy o úvere a ručiteľského
vyhlásenia domáhal v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom T.. T. I. pod sp. zn. Ex 160/2014,
na základe notárskej zápisnice M. XXXX/XXXX, M. XXXXX/XXXX, M. XXXXX/XXXX. Poverenie na
vykonanie exekúcie bolo riadne vydané v zmysle návrhu. Exekučné konanie je vedené od augusta 2014.

Ani jeden z povinných, OTV FINANCE, s.r.o. ako hlavný úverový dlžník ani žalovaný ako ručiteľ, nepodali
proti exekúcii námietky.

Po vykonanom dokazovaní mal prvostupňový súd za preukázané, že uznesením Okresného súdu
Prešov zo dňa 1.12.2014, sp. zn. 2R/7/2014 (zverejnené dňa 8.12.2014 v OV č. 234/14) bola
povolená reštrukturalizácia žalovaného. Žalobca prihlásil svoje pohľadávky z ručiteľského vyhlásenia do

reštrukturalizácie prihláškou zo dňa 22.8.2014. Oprávnenosť prihlásenej pohľadávky žalobca zdôvodnil
ako nárok vyplývajúci z predmetnej zmluvy o úvere a ručiteľského vyhlásenia. Podľa oznámenia žalobcu
v zmysle potvrdenia súdneho exekútora T.. T. I., v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 160/2014
proti povinnému OTV FINANCE, s.r.o. a spol. o vymoženie 428.400,- eur s prísl. nebola pohľadávka voči
povinným vymožená ani čiastočne. Taktiež v zmysle správy o výkone záložného práva zo dňa 23.1.2015

bolo vykonané záložné právo žalobcu zriadené na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom
území Horné Opatovce, LV č. XXXX, vedený Okresným úradom Žiar nad Hronom, zabezpečujúce
pohľadávku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXX, a to priamym predajom formou uzavretia kúpnej zmluvy
dňa 31.10.2014 s BIONET Consulting, s.r.o., Kopčianska 10, 851 01 Bratislava, IČO: 44 757 026, a to
za kúpnu cenu vo výške 40.800,- eur. Kúpna cena bola započítaná takto:

a) suma vo výške 2.000,- eur na splátku úroku 7. mesiac 2014
b) suma vo výške 2.400,- eur na zmluvnú pokutu
c) suma 30.375,- eur na úrok z omeškania
d) suma 6.000,- eur na splátku úroku 8. mesiac 2014
e) suma 25,- eur na istinu úveru.

V prihlásenej sume pohľadávky vyčíslenej ku dňu začatia reštrukturalizačného konania už bol tento
výťažok z výkonu záložného práva vo výške 40.800,- eur zohľadnený v celom rozsahu. Záložné
právo zriadené na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Trenčín, LV č. XXXX, vedený
Okresným úradom Trenčín, zabezpečujúce pohľadávku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXX, nebolo

doposiaľ vykonané, a to z dôvodu, že výkon záložného práva realizuje prednostný záložný veriteľ
AKCENTA,spořitelníaúvěrnídružstvo,Gočárovátřída312/52,50002HradecKrálové,Českárepublika,
IČO: 64 946 851.

Po citácii ustanovení § 120 ods. 1, § 121, § 124, § 114 ods. 2, § 130 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.

o konkurze a reštrukturalizácii, § 497, § 303 , § 365, § 369, § 365 Obchodného zákonníka a § 544
ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka prvostupňový súd uzavrel, že žalobca doručil na súd žalobný
návrh dňa 2.3.2015, teda v lehote na podanie určovacej žaloby vyplývajúcej z ustanovenia § 124 ods.
4 ZKR, ktorým sa domáhal určenia popretých pohľadávok vo výške 495.293,18 eur, zo zmluvy o úvere
č. XXXXXXXX, jej dodatkov a ručiteľského vyhlásenia č. XXXXXXXX-XX zo dňa 31.5.2013, popretých

správcom z dôvodu, že predmetná ručiteľská listina je odporovateľným právnym úkonom v zmysle ZKR
a plnením na základe tohto dôvodu v prospech žalobcu by došlo k ukráteniu ostatných veriteľov dlžníka.

Právom a súčasne aj povinnosťou správcu v reštrukturalizačnom konaní podľa ustanovenia § 124 ods.
1 ZKR je v prípade zistenia spornosti prihlásenej pohľadávky túto v spornom rozsahu poprieť, pričom

pri prieskume a popieraní je správca povinný postupovať nestranne, tak aby nevyvolal neodôvodnené
pochybnosti o jeho objektivite. Ako v prípade popierania prihlásenej pohľadávky v konkurze podľa § 32
ZKR aj v prípade preskúmavania dôvodnosti prihlásenej pohľadávky v reštrukturalizácii je predpokladom
jej spornosti preukázanie okolností známych v danom čase, t. j. v čase plynutia lehoty na jej popieranie,
na základe, ktorých možno dôvodne pochybovať o jej oprávnenosti, z hľadiska zákonom stanovených

možností jej popierania.

Žalovaný k námietkam žalobcu týkajúcim sa dôvodov popretia prihlásenej pohľadávky uviedol, že zákon
automaticky nevylučuje aplikáciu konkurzných ustanovení odporovateľností právnych úkonov aj v rámcireštrukturalizačnéhokonania,naopakmalzato,ževdanomprípadesúdanédôvodynaodporovateľnosť
z hľadiska neurčitosti zmluvnej pokuty, ako aj z hľadiska neprimeranosti úroku. Táto argumentácia
napriek skutočnosti, že jednotlivé ustanovenia ZKR v časti upravujúcej reštrukturalizačné konanie môžu

pripúšťať v kontexte s konkurzným konaním rôzny výklad však nemá oporu v zákone. Ako správne
poukázal žalobca inštitút odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 a nasl. ZKR, formálne zaradený
doII.oddieluV.hlavydruhejčastiZKRtýkajúcejsakonkurzuniejemožnéaplikovaťnareštrukturalizačné
konanie. Odporovateľnosť právneho úkonu v rámci reštrukturalizácie preto možno namietať iba v zmysle
§ 114 ods. 2 ZKR a § 130 ods. 4 ZKR. Preto správcom uvedené dôvody popretia, pri ktorých vychádzal

z konkurzných ustanovení odporovateľnosti právnych úkonov aj v rámci reštrukturalizačného konania
nie je možné v danom prípade aplikovať, aj keď nemožno konštatovať, že pri plnení svojich povinností
nekonal s odbornou starostlivosťou, vzhľadom na účel Zákona o konkurze a reštrukturalizácií, teda
umožnenie kolektívneho uspokojenia všetkých zistených veriteľov dlžníka, ktorý je v úpadku, a to
speňažením jeho majetku alebo vyriešením jeho majetkových pomerov iným spôsobom prijateľným pre
veriteľov, v každom prípade však tak, aby bola miera uspokojenia týchto veriteľov pokiaľ možno čo

najväčšia. Preto aj v prípade predpokladanej spornosti prihlásenej pohľadávky, na základe vlastného
relevantného skúmania bolo povinnosťou správcu ju v zákonnej lehote poprieť, pričom o jej pravosti na
základe podanej žaloby rozhoduje súd, ktorého rozhodnutie je účinné voči každému ( § 124 ods. 6 ZKR).

Odporovateľnosť právnych úkonov v konkurznom konaní je upravená v ustanoveniach § 57 až § 66

ZKR a je osobitným právnym inštitútom slúžiacim na ochranu konkurzných veriteľov. Odporovateľnosť,
ktorej právnym dôsledkom je neúčinnosť právneho úkonu, je v zásade sankciou za právne dôsledky
úkonu dlžníka, ktorým sa zmenšil majetok tak, že spôsobí ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa
(veriteľov). Ide o prísne kontradiktórne konanie s koncentračnou zásadou, kde základnými právnymi
predpokladmi úspešnej odporovateľnosti v konkurznom konaní, ktoré musí preukázať žalobca, je

existencia platného a účinného právneho úkonu dlžníka bez primeraného protiplnenia, príčinná súvislosť
medzi právnym úkonom dlžníka a vzniknutým úpadkom, alebo vykonanie takéhoto právneho úkonu
počasužexistujúcehoúpadkuaukráteniepohľadávkyveriteľa,ktorýsiprihlásilsvojupohľadávku.Keďže
na majetok dlžníka doposiaľ nebol vyhlásený konkurz neboli splnené podmienky odporovateľnosti podľa
§ 57 až § 66 ZKR. Taktiež nebolo v konaní preukázané, že by došlo k ukráteniu uspokojenia iných

veriteľov, nakoľko žalovaný nepreukázal ani len čiastočné plnenie na pohľadávku žalobcu a žiaden z
veriteľov žalovaného sa odporovateľnosti právneho úkonu nedomáhal.

Preto súd prvého stupňa posúdil ako dôvodné prehlásenie žalobcu, že úmysel ukrátiť iných veriteľov
mu nebol známy, nakoľko žalovaný potvrdil, že jeho finančná situácia je taká, že mu umožňuje splniť si

svoje záväzky z ručiteľskej listiny voči žalobcovi riadne a včas (čl. 6 ods. 6.4 ručiteľského vyhlásenia).
Ručiteľské vyhlásenie pritom nie je viazané na budúcu odplatu, iba v prípade plnenia zakladá právo
ručiteľa na regresný nárok voči priamemu dlžníkovi.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, hodnotením realizovaných dôkazov jednotlivo ako aj v ich

súhrnne mal prvostupňový súd za preukázané, že uplatnený nárok žalobcu v tomto konaní je v celom
rozsahu dôvodný, a to aj z hľadiska namietanej neprimeranosti úroku a neurčitosti zmluvnej pokuty.

Vzhľadom na zistené skutočnosti, vyplývajúce z vykonaného dokazovania sa súd nestotožnil s
argumentáciou žalobcu z hľadiska absencie osobitných dôvodov zabezpečujúcich vyššiu úrokovú

sadzbu, nakoľko v predmetnom záväzkovom vzťahu veriteľa, dlžníka a ručiteľov žalobca ako nebanková
inštitúcia mal z časti zálohou zabezpečený záväzok v nedostatočnom rozsahu, z hľadiska hodnoty
speňaženej nehnuteľnosti, ako aj z hľadiska poradia záložného veriteľa, preto dohodnutá vyššia miera
úrokovej sadzby zodpovedala okolnostiam poskytnutého úveru a dlžník z úverovej zmluvy vrátane
ručiteľov s dohodnutými podmienkami dobrovoľne súhlasil, pričom ako to potvrdil aj svedok I.. Š. S. so

štatutárnym zástupcom zmluvného dlžníka, ako aj ručiteľov T.. U. Y. mali predtým iný obdobný vzťah,
avšak v tomto prípade bol z jeho strany záujem o poskytnutie úveru vo väčšom objeme, čo podmieňovalo
väčšie zabezpečenie. Z toho dôvodu sa pristúpilo k ručiteľskému záväzku.

Ako nedôvodnú súd posúdil aj námietku neurčitosti zmluvnej pokuty. Popri sankciách majetkovej

povahy, ktoré Občiansky zákonník ustanovuje pre prípady, keď dlžník svoju povinnosť riadne a včas
nesplní a ocitne sa tak v omeškaní (úroky alebo poplatok z omeškania), zabezpečenie záväzkov
sa môže uskutočniť aj špeciálnymi zabezpečovacími prostriedkami, ktoré sa v konkrétnom prípade
môžu použiť za účelom dosiahnutia väčšej istoty, že právo veriteľa bude uspokojené. Kým právnesankcie, ktoré postihujú dlžníka pre nesplnenie dlhu, nastávajú zo zákona a sú všeobecnej povahy,
k vzniku špeciálnych zabezpečovacích právnych prostriedkov je potrebný právny úkon. Všetky tieto
zabezpečovacie prostriedky majú akcesorickú povahu; pri svojom vzniku predpokladajú existenciu

hlavného dlhu, na zabezpečenie ktorého majú slúžiť. Jedným z týchto zabezpečovacích prostriedkov
je zmluvná pokuta. Je to dohodou účastníkov určená peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť
veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Zmluvnú pokutu možno dohodnúť pre prípad nesplnenia
záväzku vôbec, alebo pre prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Dohoda o nej musí mať
obligatórne písomnú formu, a to bez ohľadu na to, akú formu má zmluva ňou zabezpečovaná. Nie je

pritom vylúčené, že dohoda o zmluvnej pokute bude uzavretá až po uzavretí zabezpečovanej zmluvy.
Podstatnou náležitosťou dohody o zmluvnej pokute je určenie výšky pokuty alebo určenie spôsobu jej
určenia. Spôsob jej určenia má byť jednoznačný. Výška pokuty nie je zákonom limitovaná; nemôže byť
však v rozpore so zásadou zakotvenou v § 3 Občianskeho zákonníka. Dlžník je povinný zmluvnú pokutu
zaplatiť aj vtedy, ak veriteľovi nevznikla škoda. Jej zaplatenia sa veriteľ môže domáhať už na základe
toho, že došlo ku skutočnosti, pre ktorú bola dohodnutá. Zmluvná pokuta nemá povahu odstupného (§

497), takže dlžník nemôže voliť medzi jej zaplatením a splnením povinnosti, t. j. nemôže sa splnenia
záväzku zbaviť zaplatením pokuty.

Súd prvého stupňa mal za to, že ustanovenia o zmluvnej pokute boli formulované dostatočne určite,
zrozumiteľné a jasne, z hľadiska spôsobu jej výpočtu, dlžník ako aj ručitelia vedeli, aký záväzok

nemôžu porušiť a aké následky z toho vyplývajú. Na základe porušenia zmluvnej povinnosti preto
žalobca oprávnene vyzval žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty aj s presným výpočtom, a
teda žalovaný vedel, aká je výška jeho záväzku a muselo mu byť dostatočne zrejmé, akú zmluvnú
povinnosť porušil, na základe čoho vzniklo žalobcovi takéto právo. V danom prípade obaja účastníci
zmluvného vzťahu uzavretého zmysle ustanovenia Obchodného zákonníka si ako podnikatelia dohodli

konkrétne podmienky, v prípade porušenia ktorých vznikne veriteľovi právo na uplatnenie dohodnutých
majetkových sankcii. Úverový dlžník a súčasne aj žalovaný ako ručiteľ teda od začiatku zmluvného
vzťahu vedeli o následkoch porušenia zmluvnej povinnosti, a teda v rozpore so zásadou vzájomného
plnenia záväzkov si svoje povinnosti z uzavretej zmluvy riadne neplnili. Súd preto nezistil skutočnosti,
na základe ktorých by mohol konštatovať, že výkon práva žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku, nakoľko v zmysle ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka by prijatie záveru o
takomto výkone práva nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale by sa stalo prostriedkom, výrazne
narúšajúcim právnu istotu účastníkov obchodnoprávnych vzťahov.

Po vyhodnotení dokazovania preto prvostupňový súd žalobe vyhovel a rozhodol tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti rozsudku, pričom z účtovníctva žalovaného predložený platobný príkaz na úhradu
sumy222.000,-eurzodňa25.4.2014vprospechpríjemcuOTVFINANCE,s.r.o.asumy867.000,-eurzo
dňa 25.4.2014, kde je príjemcom p. Y. nepreukázali splnenie záväzku úverového dlžníka voči veriteľovi,
a tým aj zánik záväzku žalovaného ako ručiteľa.

Výrok o náhrade trov konania prvostupňový súd odôvodnil aplikáciou ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že
úspešnémužalobcovipriznalnároknanáhradutrovprávnehozastúpeniacelkom vovýške1.767,42eur.

2) Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Podľa jeho názoru sú dané odvolacie dôvody v
zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c), d), f) O.s.p.. V dôvodoch odvolania uviedol, že s argumentáciou súdu

prvého stupňa, obsiahnutou v napadnutom rozsudku, sa nemôže stotožniť a považuje ju za nesprávnu.
Prihlásená pohľadávka vznikla na základe úverovej zmluvy zo dňa 31.5.2013, ktorú uzavrel žalobca
ako veriteľ s obchodnou spoločnosťou OTV FINANCE, s.r.o. ako dlžníkom. Na základe zmluvy žalobca
ako veriteľ poskytol spoločnosti OTV FINANCE, s.r.o. peňažné prostriedky vo výške 500.000,- eur a
OTV FINANCE, s.r.o. sa zaviazala vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky najneskôr do 12-

tich mesiacov od čerpania príslušnej časti úveru. Žalovaný v súlade s ručiteľským vyhlásením zo dňa
31.5.2013 vyhlásil, že splní ako ručiteľ záväzok spoločnosti OTV FINANCE, s.r.o. voči žalobcovi titulom
uzavretej zmluvy.

K odporovateľnosti právnych úkonov v reštrukturalizácii uviedol, že zotrváva na názore, že právny

úkon, na základe ktorého pohľadávka vznikla voči dlžníkovi (t.j. ručiteľské vyhlásenie) je úkonom, ktorý
je v zmysle ustanovení Zákona o konkurze a reštrukturalizácii odporovateľný. Táto skutočnosť bola
konštatovaná aj v samotnom reštrukturalizačnom posudku č. 1/2014, ktorý vypracoval reštrukturalizačný
správca. Ručiteľským vyhlásením sa žalovaný zaviazal uhradiť všetky záväzky pôvodného dlžníkaOTV FINANCE, s.r.o. voči jeho veriteľovi. Uvedený úkon je úkonom tak v prospech spoločnosti OTV
FINANCE s.r.o., ako aj úkonom v prospech jej veriteľa - žalobcu. Spoločnosť OTV FINANCE, s.r.o.
bola v čase vyhotovenia ručiteľského vyhlásenia spriaznenou osobou dlžníka, keďže jej spoločníkom

a konateľom bol vtedajší predseda predstavenstva dlžníka T.. U. Y.. Podľa názoru žalovaného nie
je možné právny inštitút odporovateľnosti právnych úkonov izolovať výlučne pre konkurzné konanie.
Reštrukturalizačné konanie a konkurzné konanie sú navzájom úzko prepojené a nesporne vzájomne
súvisiace. Je celkom zjavne v rozpore s účelom Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a základnými
princípmi, ktoré ho ovládajú, aby sa minimálna ochrana poskytovaná veriteľom v konkurze týmto

nedostala v reštrukturalizácii. Plnenie dlžníka na základe plánu veriteľom, ktorých pohľadávky majú svoj
základ v odporovateľných právnych úkonoch, ukracuje ostatných veriteľov úplne rovnakým spôsobom
aj v konaní reštrukturalizačnom. Nie je preto správny argument súdu prvého stupňa o tom, že v
reštrukturalizácii sa inštitút odporovateľnosti právnych úkonov neuplatňuje. Aj samotný zákon ukladá
správcovi v reštrukturalizačnom posudku sa vysporiadať s otázkou odporovateľnosti jednotlivých úkonov
dlžníka(§110ods.1písm.f)ZKR).Uvedenéustanovenieniejebezvýznamuapodľanázoružalovaného

vytvára rámec pre správcu, aby sa podrobne vysporiadal s otázkou odporovateľnosti právnych úkonov
dlžníka a následne svoje závery preniesol aj do praxe, a to pri skúmaní prihlásených pohľadávok
veriteľov. Zdôraznil, že je to práve správca, ktorý má svojím nestranným názorom zabrániť ukráteniu
veriteľov v dôsledku tých úkonov dlžníka, ktoré boli uskutočnené bez primeraného protiplnenia, ktoré
zvýhodňujú niektorých veriteľov, prípadne ostatných veriteľov ukracujú, a to práve uplatnením svojho

práva poprieť sporné pohľadávky veriteľov. Práve takýmto úkonom bolo aj ručiteľské vyhlásenie. Na jeho
základe sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie, a to bez toho, aby za to inkasoval akékoľvek protiplnenie.
Týmto úkonom len prehĺbil objem svojich záväzkov bez reálnej kompenzácie vo forme navýšenia
majetku, či iného prínosu pre podnikanie dlžníka.

K neprimeranosti úrokov z omeškania poznamenal, že v časti uplatnených úrokov z omeškania bola
pohľadávka žalobcu popretá čo do výšky, právneho dôvodu a vymáhateľnosti vzhľadom na to, že
úroková sadzba je neprimerane vysoká (0,15 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania v zmysle
čl. III, ods. 3.2. zmluvy o úvere č. 13050018). V prípade, ak by žalobca ako veriteľ uplatňoval voči
žalovanému ako dlžníkovi právo na zaplatenie úroku z omeškania, tento úrok by sa rovnal 54,74 %

dlžnej sumy za kalendárny rok. Vzhľadom na uvedené je možné považovať takéto ustanovenie zmluvy
za rozporné s dobrými mravmi ako aj so zásadami poctivého obchodného styku. V tejto súvislosti
dal do pozornosti odvolacieho súdu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2009 sp. zn.
6MObdo/5/2009), z ktorého časť aj doslovne citoval. Ďalej uviedol, že podľa štatistiky vypracovanej
NBS bola priemerná úroková miera z úverov poskytnutých bankami v rozhodnom období 2,33 %

ročne. Z uvedeného vyplýva, že dohodnutá úroková miera viac ako 23-násobne prevyšuje úrokovú
mieru, ktorú poskytovali banky v čase dohody účastníkov. Tak vysoká úroková miera pritom nie je
ospravedlniteľná prípadným nedostatočným zabezpečením poskytnutého úveru. Navyše, ak vezmeme
do úvahy množstvo ručiteľských záväzkov, ako aj iné zabezpečenie pohľadávky žalobcu, nemožno,
podľa názoru žalovaného, hovoriť o nedostatočnom zabezpečení pohľadávky žalobcu.

K neurčitosti dojednania zmluvnej pokuty uviedol, že osobitne bola pohľadávka v časti 4.800,- eur
popretá čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti vzhľadom na to, že správca a žalovaný
považujú dojednanie zmluvy o zmluvnej pokute za neplatné vzhľadom na jeho neurčitosť, keďže
neobsahuje výšku zmluvnej pokuty resp. spôsob jej výpočtu, a teda nespĺňa náležitosti právneho úkonu

špecifikovanévustanovení§37ods.1Občianskehozákonníka.Dojednaniezmluvnejpokutyspôsobom,
ktorý výšku zmluvnej pokuty ponecháva v celom rozsahu na veriteľa, je celkom zrejme v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku a súčasne je natoľko neurčité, že musí byť v zmysle citovaného
ustanovenia zákona neplatné. V prípade, že zmluva neustanovuje určitú sumu zmluvnej pokuty, musí
byť jej výška určená spôsobom, ktorý kedykoľvek umožňuje ktorejkoľvek zmluvnej strane určiť jej výšku

v danom momente. V opačnom prípade je ustanovenie pre neurčitosť absolútne neplatné. Dohoda o
zmluvnej pokute, ktorá bola podkladom pre prihlásenie pohľadávky žalobcom, je však natoľko neurčitá,
že za žiadnych okolností nedáva druhej zmluvnej strane možnosť určiť výšku zmluvnej pokuty. Táto je
v celom rozsahu ponechaná na vôľu žalobcu bez možnosti ingerencie zo strany druhej zmluvnej strany.
Súd prvého stupňa sa s touto otázkou náležite nevysporiadal, nijako sa nezaoberal tým, že výpočet

takejto zmluvnej pokuty je ponechaný v celom rozsahu na svojvôli žalobcu a žalovaný pri porušení svojej
povinnosti je v stave právnej neistoty, nakoľko nedokáže určiť výšku zmluvnej pokuty za takéto porušenie
zmluvnej povinnosti.Vsúvislostisnevykonanímnavrhovanýchdôkazovtvrdí,ženezákonnosťnapadanéhorozsudkuzakladá
aj nevykonanie navrhovaných dôkazov, a síce výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného Romana
Wagnera, ako aj bývalého štatutárneho zástupcu žalovaného T.. U. Y.. Neúčasť D. Z. na pojednávaní

bola riadne ospravedlnená jeho dočasnou pracovnou neschopnosťou, pričom právny zástupca
žalovaného zotrval na návrhu na vykonanie tohto dôkazu. Rovnako výsluch T.. Y. bol podľa názoru
žalovaného nevyhnutný pre konfrontovanie výpovede zástupcu žalobcu na pojednávaní. Súčasne sa
súd nezaoberal adekvátne ani námietkou žalovaného ohľadne úhrady prihlásenej pohľadávky žalobcu,
čomalovyplývaťjednakzpredloženýchdôkazovvoformevýpisovzúčtov,alepredovšetkýmzvýpovede

súčasného, ako aj bývalého štatutárneho zástupcu žalovaného. Nevykonaním uvedených dôkazov bola
žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, keď sa súd spoľahol len na výpoveď žalobcu a jeho
zamestnanca a nedal priestor žalovanému na zaujatie stanoviska v rámci výpovede štatutárneho orgánu
žalovaného.

Odvolateľ mal za to, že napadnutý rozsudok je v celom rozsahu nesprávny a nezákonný, a preto navrhol

odvolaciemu súdu, aby ho podľa § 221 O.s.p. zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie
alebo podľa § 222 O.s.p. zmenil a žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania
žalovanému.

3) Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný sa mylne domnieva, že inštitút odporovateľnosti

právneho úkonu podľa § 57 a nasl. zák. č 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“)
možno aplikovať na reštrukturalizačné konanie. Správca dlžníka sa dôvodmi popretia pohľadávky
evidentne snažil nepriamo aplikovať ustanovenia a následky odporovateľného právneho úkonu na
pohľadávku žalobcu. Uvedený postup správcu je v zjavnom rozpore so ZKR, ale aj ustanoveniami
zákona č. 8/2005 Z.z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. Zdôraznil, že žiaden z veriteľov žalovaného sa odporovateľnosti právneho úkonu nedomáha
ani nedomáhal. Navyše úmysel ukrátiť iných veriteľov nebol žalobcovi známy, nakoľko žalovaný potvrdil,
že jeho finančná situácia je taká, že mu umožňuje splniť si svoje záväzky z ručiteľskej listiny voči
žalobcovi riadne a včas. Žalobca žiaden prospech z domnelého odporovateľného právneho úkonu
nezískal, preto ani iní reštrukturalizační veritelia nemôžu byť v jeho dôsledku ukrátení. Je neprípustné,

aby bol žalobca obmedzený vo svojich právach na základe argumentácie, ktorá ani nemá oporu v
právnom poriadku Slovenskej republiky. Popretie pohľadávky z tohto dôvodu považuje za účelové.
Odporovateľným právnym úkonom nemôžu byť ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza
k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. O ukracujúci právny úkon nemôže ísť, ak dlžník dostal
primerané protiplnenie. V tomto prípade bol poskytnutý úver. Argument žalovaného, že žalobca mal

poskytnúťžalovanémuručiteľoviosobitnúodplatualeboinéprimeranéprotiplnenie,považujezaúčelový.
Ručenie je štandardne bezodplatným právnym úkonom. Ukracovanie uspokojenia veriteľov pohľadávky
je podmienkou aktívnej vecnej legitimácie. Súd je povinný skúmať, či určitý úkon dlžníka ukrátil alebo
neukrátil uspokojenie pohľadávky iného veriteľa. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, že dlžníkove
právne úkony ukracujú uspokojenie pohľadávky znáša veriteľ, ktorý tvrdí, že jeho pohľadávky boli

ukrátené. V tomto prípade sa však vytvára absurdná situácia, kedy sám dlžník - ručiteľ (žalovaný) tvrdí,
že mal úmysel ukrátiť svojich veriteľov a zároveň absurdne žiada veriteľa (žalobcu), aby preukázal,
že tento úmysel nemal, resp. že jeho konaním nedošlo k ukráteniu veriteľov. Z hľadiska právnej
istoty je neprípustné, aby sa ukracovanie veriteľa posudzovalo do budúcnosti tzn. aby subjekt, v
prospech koho je realizovaný úkon, v každom momente trvania právneho vzťahu zisťoval, či týmto

úkonom nedochádza k ukráteniu iného veriteľa. Takýto postup nemožno očakávať ani v súlade so
zásadami starostlivosti riadneho a obozretného hospodára. Zdôraznil, že žalobca preveroval známe
záväzky a aktíva žalovaného z verejne dostupných zdrojov a aj na osobných rokovaniach pred
uzavretím ručiteľského vyhlásenia. Žalovaný výslovne v ručiteľskej listine uviedol, že mu finančná
situácia umožňuje splniť si všetky záväzky z ručiteľskej listiny a v zmysle čl. 4 ods. 4.9. sa zaviazal

oznámiť veriteľovi bez zbytočného odkladu akúkoľvek zmenu o svojich ekonomických, právnych alebo
hospodárskych skutočnostiach. Vyjadrenie žalovaného, že správca v reštrukturalizačnom posudku
č. 1/2014 konštatoval odporovateľnosť a že „je to práve správca, ktorý má svojim nestranným
názorom zabrániť ukráteniu veriteľov“ vyznievajú skutočne komicky. Správcu predsa vybral žalovaný.
Za vypracovanie posudku a vykonávanie funkcie správcu inkasoval správca odmenu od žalovaného.

Nestranný a nezaujatý správca by mal jednoznačne zohľadniť prevod majetku v celkovej hodnote
7.070.000,- eur, ktorý žalovaný previedol pol roka pred začatím reštrukturalizácie za výrazne zníženú
kúpnu cenu 2.600.000,- eur (bez DPH) na blízku osobu spoločnosť Glamour Slovakia a.s. Žalovaný teda
previedol majetok značnej ceny za 36 % jej hodnoty určenej znalcom.Žalobca ďalej vo vyjadrení uviedol, že výška úroku a úroku z omeškania, dohodnutá v zmluve medzi
žalobcom a OTV FINANCE, s.r.o. je výsledkom legitímnej a vzájomne akceptovanej dohody oboch

zmluvných strán. Za daných transparentných a preskúmateľných okolností poskytnutia úveru na strane
žalobcu neexistuje dôvod nerešpektovať základnú zásadu súkromného práva pacta sunt servanda a
zásadu slobodnej a autonómnej vôle zmluvných strán. Žalovaný úrok z omeškania vo výške 0,15 %
denne uznal notárskou zápisnicou spísanou T.. U. B., notárom, so sídlom v Bratislave, sp. zn. M. XXXX/
XXXX, M. XXXXX/XXXX, M. XXXXX/XXXX. Notárska zápisnica bola prílohou prihlášky pohľadávky.

Žalovaný tiež argumentuje tým, že v zmysle vypracovanej štatistiky NBS bola priemerná úroková
miera úverových produktov poskytovaná bankami v rozhodnom období 2,33 % p.a. Žalovaný však
evidentne opomenul, že žalobca sa nedomáha zaplatenia úroku, ale úroku z omeškania, ktorý pri
bežných bankových úveroch korporátneho charakteru predstavuje 25 % p.a., prípadne viac. V porovnaní
s uvedenými bankovými sadzbami je úrok z omeškania vo výške 54,74 % p.a. akceptovateľný a v súlade
s poctivým obchodným stykom.

Pokiaľ žalovaný namieta aj zmluvnú pokutu čo do právneho dôvodu, výšky aj vymáhateľnosti z dôvodu,
žedohodaozmluvnejpokutejeneurčitá,ktomutožalobcauviedol,žeakbolazmluvnápokutadojednaná
„do výšky 0,5 % z ceny diela“, toto dojednanie je dostatočne určité. Oprávnený môže požadovať
zaplatenie zmluvnej pokuty v maximálnej výške dojednanej percentuálnej sadzby. Je však vecou jeho

rozhodnutia, či sa bude eventuálne domáhať zaplatenia zmluvnej pokuty v nižšej percentuálnej sadzbe
ako maximálne dohodnutej (rozsudok NS ČR zo dňa 19.12.2002 sp. zn. 29Odo/426/2001.

Ak žalovaný namietal, že prvostupňový súd nevykonal navrhnuté dôkazy, a to výsluch štatutárneho
zástupcu p. D. Z. a bývalého štatutárneho zástupcu T.. U. Y., žalobca sa stotožnil s postupom súdu

prvého stupňa a v tejto súvislosti navyše poznamenal, že aj prípadná výpoveď p. D. Z., že mu T.. U.
Y. oznámil úmysel pohľadávku žalobcu uhradiť, by nebola spôsobilým dôkazom o zániku pohľadávky.
RovnakotakvýpoveďT..U.Y.,žemalvúmyseluhradiťpohľadávkyžalobcu,by nepreukázalažalovaným
namietané skutočnosti. Podotkol, že na vymoženie identifikovanej pohľadávky je od 8.8.2014 vedené
exekučné konanie súdnym exekútorom T.. T. I. pod sp. zn. Ex 160/2014 a ani jeden z povinných (vrátane

žalovaného, OTV FINANCE, s.r.o. a T.. Y.) nepodal proti exekúcii námietky.

Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa § 219 O.s.p.
potvrdil ako vecne správne a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania žalobcu.

4) Odvolací súd rovnopis vyjadrenia žalobcu ku odvolaniu doručil splnomocnenému právnemu
zástupcovi žalovaného (doručenka pri č.l. 214 spisu) s upovedomením o možnosti zaujať k vyjadreniu
stanovisko v písomnej podobe v lehote 10 dní.

Žalovaný poskytnutú príležitosť na oznámenie stanoviska k vyjadreniu žalobcu nevyužil.

5) Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) následne prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania. Nariadenie pojednávania si nevyžiadala potreba zopakovania, či doplnenia
dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.), ba

ani potreba prípadného poskytnutia priestoru účastníkom konania na reakciu na ich procesné úkony
účastníkov realizované po podaní odvolania. Tak ako je konštatované vyššie, na doručené vyjadrenie
žalobcu k odvolaniu žalovaného proti rozsudku žalovaný nereagoval. Naviac samotné vyjadrenie k
opravnému prostriedku nemalo taký vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku (porovnaj tiež I. ÚS
498/2011 a IV. ÚS 283/2011), ktorý by žiadal nariadenie odvolacieho pojednávania, či novú opakovanú

reakciu žalovaného na argumentácie, ku ktorým sa žalovaný už v konaní vyjadroval. Súd nie je povinný
donekonečnaudržiavaťstavkonfrontáciemedzipodaniamiúčastníkovkonania-jeibanajehoposúdení,
kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).
Pokiaľmáodvolacísúdkdispozíciipotrebnéargumenty,pridodržaní§209aO.s.p.pristúpikrozhodnutiu
vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Takéto dôvody

viedli odvolací súd k záveru, že môže vec prejednať aj bez nariadenia pojednávania.

Nakoľko však rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia
rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránkesúdov SR (§ 156 ods.1, 3 O.s.p.). Na žiadosť žalobcu i na elektronickej adrese jeho právneho zástupcu.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku,
ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie námietky
nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa .

Odvolací súd je toho názoru, že z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa na základe vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vo veci samej aj správne rozhodol, keď žalobe
vyhovel.

Za nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku týkajúcu sa nerealizácie navrhnutých
dôkazov výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného D.. Z. a svedka T.. Y. - bývalého štatutárneho

zástupcu žalovaného.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - „ďalej len ústavy“, čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - ďalej len „dohovor“) je umožniť každému
bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo

veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje súd.
Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie
určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalovaný v danej veci využil (nebolo mu odňaté).
Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s
rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov

alebo predstáv žalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom,
lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania
(§ 120 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd je toho názoru, že na správnosť skutkových zistení (potrebných na rozhodnutie o podanej

žalobe) nemajú vplyv súdom prvého stupňa nerealizované dôkazy navrhnuté žalovaným (výsluch
štatutárneho zástupcu žalovaného D.. Z. a T.. Y.).

Štatutárny zástupca právnickej osoby (§ 21 ods. 1 O.s.p.) môže byť v občianskom súdnom konaní,
ktorého účastníkom je táto organizácia, vypočúvaný súdom vždy ako účastník konania v zmysle ust.

§ 131 O.s.p. Pritom výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie
dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (Uznesenie Najvyššieho súdu SR,
sp.zn. 2 Cdo 96/99). Pri nedostatku výpovede účastníka, súd zváži, či to nie je na ujmu riadneho zistenia
skutkového stavu veci. Súd prvého stupňa správne z obsahu ďalších dôkazov (najmä obsahu notárskej

zápisnice M. XXXX/XXXX, M. XXXXX/XXXX, M. XXXXX/XXXX, či obsahu skutočností vyplývajúcich z
exekučného spisu súdneho exekútora T.. I. sp.zn. Ex 160/2014, či správ o realizácii záložných správ)
dospel k záveru, že záväzok z predmetnej úverovej zmluvy a z ručiteľského záväzku nezanikol splnením.
V neposlednom rade aj odvolací súd poukazuje na to, že štatutárnemu zástupcovi žalovaného akoúčastníkovi konania bola opakovane poskytnutá možnosť, aby sa pojednávania zúčastnil, a aby bol tak
realizovaný i jeho účastnícky výsluch. Možno súhlasiť so žalobcom v tom, že len deklarovaný úmysel
pohľadávkužalobcuuhradiťnenahrádzadôkaznapreukázanieskutočnostioúhradezáväzku.Tototreba

konštatovať vo vzťahu k odvolacej námietke o nerealizovaní dôkazu výsluchom T.. Y., ktorého realizácie
sa žalovaný podľa obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 30.6.2015 už ani nedomáhal. To ako
zdôvodňoval potrebu jeho výsluch na pojednávaní dňa 12.5.2015 (objasniť ako došlo k uzavretiu zmluvy,
aké výhody mal z toho dlžník, aký vplyv to malo na „úpadcu“) pri obsahu úverovej zmluvy, ručiteľského
záväzku,záložnýchpráv,zjavnenebolopotrebnýmpreobjasnenieskutkovéhostavuprejednávanejveci,

keď sa posudzuje právny dôvod či výška do reštrukturalizačného konania prihlásenej pohľadávky proti
ručiteľovi - reštrukturalizačnému dlžníkovi.

Na správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho
konania. Odvolací súd nemá dôvod na pochybnosti o správnosti skutkových zistení súdom prvého
stupňa.

Podľa § 124 ods. 1 ZKR každú prihlásenú pohľadávku správca s odbornou starostlivosťou preskúma a
porovná s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka a so zoznamom záväzkov dlžníka; správca pritom
prihliadne aj na vyjadrenia dlžníka a iných osôb, v rozsahu, v akom ich možno považovať za vecne
preukázané a právne odôvodnené. Správca vykoná aj vlastné šetrenie s cieľom nestranne zistiť stav a

dôvodyspornostiprihlásenejpohľadávky.Správcaprihlásenúpohľadávkupoprievspornomrozsahu,len
ak pri skúmaní pohľadávky zistí, že prihlásená pohľadávka je čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti,
výšky, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva sporná v miere,
ktorý odôvodňuje predpoklad, že veriteľ prihlásenej pohľadávky nebude v prípade konania podľa odseku
4 úspešný. Dôvodom popretia prihlásenej pohľadávky nemôže byť len skutočnosť, že spornosť vyplýva

z účtovnej dokumentácie dlžníka, vyjadrení dlžníka alebo vyjadrení osôb, ktorých záujmy môžu byť
ovplyvnené záujmami dlžníka, najmä jeho súčasných alebo predchádzajúcich právnych, účtovných
alebo daňových poradcov.

Podľa § 124 ods. 2 ZKR prihlásenú pohľadávku môže poprieť len správca do 30 dní od uplynutia lehoty

na prihlasovanie pohľadávok. Prihlásenú pohľadávku správca poprie tak, že popretie pohľadávky spolu
s dôvodom a rozsahom jej popretia zapíše do zoznamu pohľadávok; ak správca poprie pohľadávku
čo do výšky, v zozname pohľadávok uvedie aj zistenú sumu prihlásenej pohľadávky. Uplynutím lehoty
na popieranie pohľadávok sa prihlásená pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za
zistenú. Na účely výkonu práv spojených s prihlásenou pohľadávkou sa prihlásená pohľadávka považuje

za zistenú aj vtedy, ak je popretá len čo do jej výšky. Popretie pohľadávky správca bez zbytočného
odkladu po zapísaní do zoznamu pohľadávok písomne oznámi veriteľovi, ktorého pohľadávka bola
popretá.

Podľa § 124 ods. 3 ZKR dlžník alebo veriteľ, ktorý doručil správcovi prihlášku, je oprávnený podať

správcovi podnet, aby prihlásenú pohľadávku poprel. Správca je povinný každý podnet s odbornou
starostlivosťou vyhodnotiť a po vyhodnotení podnetu písomne informovať toho, kto podnet podal, ako
podnet vybavil. Podnet na popretie pohľadávky a spôsob jeho vybavenia správca zapíše do zoznamu
pohľadávok.

Podľa § 124 ods. 4 ZKR veriteľ popretej pohľadávky sa môže do 30 dní od uplynutia lehoty
na popieranie pohľadávok žalobou podanou voči dlžníkovi domáhať, aby súd určil právny dôvod,
vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie zabezpečovacím právom alebo poradie zabezpečovacieho práva
popretej pohľadávky; v žalobe sa veriteľ môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške.

V predmetnom incindečnom konaní sa žalobca domáha určenia reštrukturalizačným správcom
popretých pohľadávok prihlásených do reštrukturalizačného konania odvodených od ručiteľského
prehlásenia žalovaného. V konaní v zásade nebolo medzi stranami sporným, že žalobca uzavrel s
obchodnou spoločnosťou OTV FINANCE, s.r.o., Slaská 220, 966 22 Slaská, IČO: 44 290 888, zmluvu
o úvere č. XXXXXXXX (ďalej iba „OTV FINANCE, s.r.o.“), na základe ktorej žalobca poskytol OTV

FINANCE, s.r.o. peňažné prostriedky vo výške 500.000,- eur a OTV FINANCE, s.r.o. sa zaviazala vrátiť
žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky najneskôr do 12-tich mesiacov odo dňa čerpania príslušnej
časti úveru (ďalej iba „zmluva o úvere“). Zmluva o úvere bola modifikovaná dodatkom č. 1 zo dňa
6.9.2013 a dodatkom č. 2 zo dňa 23.10.2013. OTV FINANCE, s.r.o. čerpala peňažné prostriedky z úveruv troch tranžiach (200.000,- eur, 150.000,- eur a 150.000,- eur). Pohľadávka sa stala teda splatnou dňa
31.5.2014, 18.6.2014 a 7.6.2014. Za zaplatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere sa zaručil žalovaný, a
to ručiteľským vyhlásením č. 13050018-02 zo dňa 31.5.2013 (ďalej iba „ručiteľské vyhlásenie“). Dňa

5.8.2014 žalobca písomne vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávky z ručiteľského vyhlásenia,
avšak žalovaný napriek výzve pohľadávku zo zmluvy o úvere neuhradil. Žalobca sa uspokojenia svojej
pohľadávky zo zmluvy o úvere a ručiteľského vyhlásenia domáhal v exekučnom konaní vedenom
súdnym exekútorom T.. T. I. pod sp. zn. Ex 160/2014, na základe notárskej zápisnice M. XXXX/XXXX,
M. XXXXX/XXXX, M. XXXXX/XXXX. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo riadne vydané v zmysle

návrhu. Exekučné konanie je vedené od augusta 2014. Ani jeden z povinných, OTV FINANCE, s.r.o.
ako hlavný úverový dlžník ani žalovaný ako ručiteľ, nepodali proti exekúcii námietky.

Pre vec je relevantným to, z akých dôvodov boli správcom popreté žalobcom prihlásené pohľadávky.
Žalovaný popretie odôvodnil tým, že ručiteľská listina je odporovateľným právnym úkonom v zásade
preto, že išlo o úkon bez primeraného protiplnenia a ukracujúci právny úkon, ktorý bol realizovaný v

prospech spriaznenej osoby so zákonom predpokladaným úmyslom ukrátiť veriteľov dlžníka. V časti
prihlásených úrokov z omeškania považuje úrokovú sadzbu za neprimerane vysokú. V časti zmluvnej
pokuty namieta neurčitosť dohody (pre absenciu výšky zmluvnej pokuty) a tiež poradia uspokojenia.

Prerozhodnutieopodanejžalobebolotakpotrebnévychádzaťizobsahuprihláškypohľadávok iobsahu

popieracej listiny (č.l. 59 - 62).

Žalovaný nenamietal platnosť samotnej ručiteľskej listiny, poukázal na dôvody, ktoré by podľa neho viedli
k záveru o odporovateľnosti tohto právneho úkonu.

Pohľadávka žalobcu proti žalovanému pritom už bola do času začatia reštrukturalizačného konania
aj predmetom exekučného konania (tak ako je uvedené vyššie) na základe zákonom uznaného
exekučného titulu a pri vydávaní poverenia súdom bola podrobená súdom i príslušnej Ex. zákonom
žiadanej kontrole. V zásade tak išlo a ide i o pohľadávku spĺňajúcu podmienky tzv. judikátnej pohľadávky.
Ide o nároky proti ručiteľovi.

Ručenie je právny vzťah medzi ručiteľom (osobou odlišnou od dlžníka) a veriteľom, ktorý vzniká na
základe právneho úkonu (porovnaj § 546 Obč. zák. a § 303 obch. zák.) alebo zo zákona. Z ručenia
vzniká ručiteľovi povinnosť (záväzok) uspokojiť veriteľa (jeho pohľadávku za dlžníka alebo iný záväzok
dlžníka voči veriteľovi), ak tak neurobil dlžník a ak veriteľ ručiteľa k poskytnutiu plnenia písomne vyzval.

Ručenie predstavuje záväzok akcesorický; ručiteľ je povinný plniť len vtedy, ak má veriteľ voči dlžníkovi
platnú pohľadávku (ak je dlžník povinný uspokojiť iný svoj platný záväzok voči veriteľovi), ak sa stane
pohľadávka (iný záväzok) splatnou a ak nastala splatnosť ručiteľského záväzku. Ručenie je súčasne
subsidiárne, pretože ručiteľ je povinný plniť len vtedy, ak veriteľa neuspokojil sám dlžník; ide teda o
podporný zdroj uspokojenia pohľadávky veriteľa (iného záväzku dlžníka voči veriteľovi).

Ručenie má v prvom rade zaisťovaciu funkciu, pretože zabezpečuje veriteľovu pohľadávku (iný záväzok
dlžníka voči veriteľovi) a to od doby jej vzniku až do splatnosti pohľadávky (záväzku) za dlžníka. Počas
tejto doby poskytuje veriteľovi istotu, že sa bude môcť uspokojiť nielen od dlžníka, ale i od ručiteľa. Pokiaľ
nebola pohľadávka veriteľa (iný záväzok dlžníka voči veriteľovi) po tom, čo sa stala splatnou, riadne a

včas uspokojená zo strany dlžníka nastupuje uhradzovacia funkcia ručenia. Veriteľ môže požadovať,
aby ho uspokojil tiež ručiteľ; k uspokojeniu veriteľa pritom môže byť v zásade použitý všetok ručiteľov
majetok.

Pokiaľ vzniklo k zaisteniu veriteľovej pohľadávky za dlžníka (iného záväzku dlžníka voči veriteľovi)

ručenie, má veriteľ právo na plnenie nielen od dlžníka, ale v prípade, že dlžník riadne a včas nesplní
splatnú pohľadávku, aj od ručiteľa. Ručiteľ teda v tomto vzťahu vystupuje ako náhradný dlžník, pretože
na výzvu veriteľa je povinný splniť veriteľovi to, k čomu bol ručením zaviazaný. Na rozdiel od dlžníka,
ktorý je povinný splniť veriteľovi vlastný dlh (iný záväzok), ručiteľ je síce zaviazaný splniť veriteľovi
formálne svoj dlh (odvodený z jeho akcesorickej a subsidiárnej povinnosti ručiteľa), ale materiálne cudzí

dlh (iný záväzok), pretože plní veriteľovi to, čo mu bol inak povinný plniť dlžník. Z pohľadu veriteľa je
jeho splatnú pohľadávku (iný záväzok) povinný uspokojiť nielen dlžník (tzv. hlavný dlžník), ale aj ručiteľ
(tzv. náhradný dlžník), ak boli splnené predpoklady, za ktorých je povinný plniť. Postavenie dlžníka (tzv.
hlavného dlžníka) a ručiteľa (tzv. náhradného dlžníka) sa v tomto smere líši len v tom, že zatiaľ čo dlžníkvie, že bude musieť veriteľa uspokojiť, ručiteľ je zaviazaný len pre prípad, že veriteľa neuspokojí hlavný
dlžník; ručiteľ teda vie, že bude musieť veriteľovi plniť, v prípade, že veriteľa neuspokojí dlžníka a pokiaľ
ho veriteľ vyzve k splneniu povinností.

V tomto súd prvého stupňa správne konštatoval, že ručiteľské vyhlásenie nie je viazané na odplatu, iba
v prípade plnenia zakladá právo ručiteľa na regresný nárok voči povinnému dlžníkovi. Vyplýva to za
aplikácie ust. § 308 Obch. zák.. Ručiteľ, ktorý uhradil záväzok dlžníka, sa stáva namiesto „uspokojeného
veriteľa“ novým veriteľom dlžníka v rozsahu v akom uhradil záväzok a súčasne vzniká ručiteľovi „nové

právovočiveriteľovi“(viďpodobnerozsudkyNSČRsp.zn.29Odo/1030/2005asp.zn.29Odo/563/2003).
Ručiteľské vyhlásenie (resp. plnenia ručiteľa za dlžníka) sú spojené s regresnými nárokmi voči
dlžníkovi (dané aj aplikáciou ust. § 308 Obch. zák.) nemožno preto ani pri alternatíve posudzovania
odporovateľnosti právnych úkonov považovať za právne úkony bez primeraného protiplnenia.

Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa i v tom, že nebolo preukázané, že by došlo

v súvislosti s ručiteľským vyhlásením k ukráteniu uspokojenia iných veriteľov. Žiaden z veriteľov
žalovaného sa odporovateľnosti právneho úkonu nedožadoval a žalovaný za tým účelom ani súdu
prvého stupňa nepredložil žiadne dôkazy.

Súd prvého stupňa správne posúdil námietky žalovaného i vo vzťahu k popieranému nároku na úroky

z omeškania, či zmluvnú pokutu. Správne zistil skutkový stav a ten aj správne právne posúdil. Okrem
vyššieuvedenéhozdôvodneniaodvolacísúdodkazujenaodôvodnenierozhodnutiasúduprvéhostupňa.
V nadväznosti na odvolacie námietky voči výške „úrokov“ treba uviesť rozdiel medzi úrokmi a úrokmi z
omeškania, na čo správne poukázal vo vyjadrení k odvolaniu žalobca.

Úroky dohodnuté pri poskytnutí úveru predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie poskytnutej istiny.
Dohodnuté úroky je potrebné odlišovať od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ zo zákona právo,
jak sa dlžník dostal s splnením splátok úveru do omeškania (§365 ods.1, § 369 ods.1 Obch. zák. - v
dohodnutej výške) , a ktoré teda predstavujú sankciu za porušení povinnosti dlžníka vrátiť dlh riadne
a včas.

V obchodných záväzkových vzťahoch sa výška úrokov z omeškania riadi predovšetkým zmluvou. Je
síce pravdou, že súdna prax vychádza aj z názoru, že možnosť dohodnúť výšku úrokovej sadzby pre
prípad omeškania nie úplne neobmedzená. Aj pre dohodu o výške úrokov z omeškania platí totiž ust. §
265 Obch. zák., podľa ktorého musí byť výkon práva v súlade so zásadami poctivého obchodného styku.

Ak by boli úroky z omeškania zmluvne dohodnuté vo výške, ktorá zásadám poctivého obchodného styku
odporuje, nebolo by možné právu z takejto dohody priznať ochranu. O takúto situáciu však vo vzťahu
ku úrokom z omeškania neide. Súd prvého stupňa posudzoval preto správne tento nárok a ak odvolateľ
poukazujenavýškuúrokovpriúverochposkytovanýchbankami,možnolenopätovnekonštatovaťvyššie
uvedený rozdiel medzi úrokmi a úrokmi z omeškania.

Pokiaľ sa týka prihlásenej pohľadávky na zaplatenie zmluvnej pokuty nemožno súhlasiť s odvolateľom o
nedostatočne určitej dohode o zmluvnej pokute. Judikatúra Najvyššieho súdu SR v niekoľkých svojich
rozhodnutiach konštatuje (napr. M Obdo V 14/2003), že dohoda o zmluvnej pokute musí byť uzavretá
písomne a musí v nej byť určená výška pokuty alebo v nej musí byť určený spôsob jej určenia. Výšku

zmluvnej pokuty možno určiť jednorazovo pevnou sumou, prípadne v percentách, či zlomkom ceny
alebo aj ako sumu, ktorá sa môže určitým spôsobom opakovať. Jej výška alebo spôsob určenia však
musí byť vyjadrená jednoznačne, rovnako ako zmluvná povinnosť, pre prípad porušenia ktorej bola
zmluvnápokutadojednaná,inakjetakátodohodaneplatná.Anivprípadepredmetnejdohodyozmluvnej
pokute však o takýto stav neide. Zmluvy obsahuje údaj do akej výšky je veriteľ oprávnený tento nárok

pri porušení konkretizovanej povinnosti dlžníka uplatňovať a je len jeho oprávnením, v akom rozsahu
tento nárok bude uplatňovať. V tomto možno súhlasiť so žalobcom, ak odkázal i na závery rozsudku
NS ČR zo dňa 19.12.2002 sp. zn. 29Odo/426/2001, z ktorého okrem iného vyplýva i to, že

„určení výše smluvní pokuty je zásadně věcí vzájemné dohody účastníků tohoto ujednání. V občanském

zákoníku ani v zákoníku obchodním není obsažena úprava výše smluvní pokuty ani se zde nestanoví
způsob jejího určení. Sjednání její výše či způsobu určení je tedy věcí dohody účastníků. Je proto možné
sjednat si smluvní pokutu konkrétní částkou za každý den prodlení (obdobně jako v případě úroku z
prodlení). Podmínkou však je, aby takovéto ujednání bylo dostatečně určité.V posuzovaném případě byla sjednána smluvní pokuta ...... tak, že "Pro případ neplnění termínů
nepeněžitých závazků vyplývajících z této smlouvy se smluvní strany dohodly na smluvní pokutě do

výše 0,5 % z ceny za dílo, a to za každý započatý den prodlení." Z uvedeného ustanovení vyplývá,
v jakém rozpětí by mohla být smluvní pokuta pro případ prodlení s plněním nepeněžitých závazků
požadována. ................... Smluvní pokuta byla sjednána "do výše 0,5 % z ceny za dílo" a v této výši
ji mohl žalobce při porušení smluvní pokutou zajištěných povinností také nepochybně bez dalšího
požadovat. Z toho pak vyplývá, že mohl-li žalobce bez dalšího požadovat smluvní pokutu v maximální

výši, bylo věcí jeho rozhodnutí, zda se bude domáhat zaplacení smluvní pokuty v nižší procentní sazbě
než uvedené maximální (totéž by ostatně mohl učinit i v případě, že by smluvní pokuta byla např.
sjednána určitým pevným procentem).“

O takýto stav ide i v predmetnej veci. Preto správne ani obrana žalovaného o neurčitosti dohody o
zmluvnej pokute nebola vyhodnotená ako dôvodná

Záverom treba konštatovať, že prvostupňový súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne a
vyčerpávajúco vyjadril ku všetkým dôvodom, na základe ktorých vydal svoje rozhodnutie. V odôvodnení
rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vyjadril žalovaný, stručne,
jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých vychádzal,

uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku
neobsahuje žiadny nesúlad medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami. Zodpovedá
svojim obsahom náležitostiam vyžadovaných i aplikáciou judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky (napr. III.ÚS 541/2013, IV.ÚS 115/03, II.ÚS 44/03, III.ÚS 209/04, I.ÚS 117/05, IV.ÚS 112/05),
či Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorom sa

zakladá. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa sa podrobne zaoberal všetkými pre vec dôležitými
argumentmi žalovaného. Súd dostatočne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým bolo
plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.

Preto odvolací súd § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Treba zdôrazniť, že

uplatnené odvolacie dôvody neobsahujú výhrady voči výške priznanej náhrady trov konania.

V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Ten si uplatnil nárok na náhradu trov konania za právne
zastúpenie advokátom. Za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu patrí advokátovi tarifná
odmena podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov vo výške 66,- eur a

paušálna náhrada výdavkov podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. vo výške 8,58 eur, celkom na náhrade trov
právneho zastúpenia v odvolacom konaní 74,58 eur.

Nie je možné opätovne priznať odmenu a náhradu výdavkov za prevzatie a prípravu zastúpenia pre
odvolacie konanie, ako sa toho dožaduje žalobca, pretože, ak ten istý advokát (advokátka) zastupovali

žalobcu i pred súdom prvého stupňa, priznanie náhrady za tento účtovaný úkon by zjavne odporovalo
zásade účelnosti vyplývajúcej z ust. § 142 ods. 1 O.s.p., ktorý sa podľa § § 224 ods. 1 O.s.p. aplikuje
i v odvolacom konaní.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2001

Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.