Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 27, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/101/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226004
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226004.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa S., s.r.o., so sídlom C., S.
XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného B. kanceláriou U. S., s.r.o. so sídlom C., O. 4, proti odporcovi
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu

Trenčín zo dňa 11. decembra 2014, č.k. 11C/334/2012-117 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody
vo výške 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 330,- Eur z dôvodu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania a taktiež náhradu trov
odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou, ods. 2, ods. 4, § 17 ods. 1, ods.
2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Súd prvého stupňa k návrhu navrhovateľa na prerušenie konania uviedol, že z uznesenia Ústavného
súdu SR zo dňa 04.06.2014 č. k. I. ÚS 280/2014-9 bolo zistené, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa
ústavný súd rozhodol tak, že ju pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie odmietol.
Preto súd prvého stupňa návrh na prerušenie konania zamietol, keď dôvod uvádzaný navrhovateľom
už v súčasnosti neexistuje, nakoľko jeho ústavná sťažnosť bola právoplatne odmietnutá. Súd prvého
stupňa rovnako na opätovne podanú námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo

rozhodnuté odvolacím súdom, podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Súd prvého stupňa tak v
konečnom dôsledku dôvod neúčasti navrhovateľa na pojednávaní neuznal za ospravedlniteľný. Pri
tom účasť účastníka konania na pojednávaní je jeho právom, ktoré v danom prípade nebolo využité.
Súd prvého stupňa posudzoval žiadosť navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania v súvislosti
s uplatňovaným procesným právom a ak sa navrhovateľ na pojednávanie riadne nedostavil a
nepresvedčil sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jeho žiadosti o odročenie, musí znášať sám aj

následky svojej neprítomnosti. Preto súd prvého stupňa vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a
rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy. Súd prvého
stupňa ďalej uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe
nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia v zákonnej procesnej lehote 15 dní (podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku
platného v čase podania žiadosti) od prijatia tejto žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky

nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Súd
prvého stupňa z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 60Er/2658/2008 zistil, že súdnyexekútor JUDr. Q. E. podal dňa 10.12.2008 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vo veci oprávneného S., s.r.o. C. (v tomto konaní navrhovateľ) proti povinnému
B. O. pre vymoženie sumy 759,81 Eur s príslušenstvom. Exekučným titulom bol platobný rozkaz

Okresného súdu Trenčín zo dňa 09.08.2005 sp. zn. 27Ro/341/2005 v spojení s opravným uznesením zo
dňa 16.05.2007 sp. zn. 27Ro/341/2005. Okresný súd Trenčín dňa 29.01.2009 poveril v zmysle § 45
ods. 1 Exekučného poriadku vykonaním exekúcie súdneho exekútora poverením číslo: XXXX*XXXXXX.
Od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 10.12.2008 do vydania poverenia
exekučným súdom dňa 29.01.2009 exekučným súdom uplynula doba 50 dní. Súd prvého stupňa,

viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne návrhom (§ 153 ods. 2 O.s.p.), tvrdeniami navrhovateľa (§ 79
ods. 1 O.s.p.) a inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O.s.p.) o právne významných skutočnostiach,
z ktorých navrhovateľ vyvodzoval uplatnený nárok, dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k
záveru, že nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu) na navrhovateľom tvrdenom skutkovom základe. Súd prvého stupňa v danom prípade skúmal, či
boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a to existencia nesprávneho úradného

postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Nesprávny úradný postup je definovaný v ustanovení § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa
konkrétnych okolností bolo potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup smeroval. Súd prvého stupňa uviedol, že je nepochybné, že exekučný súd
v konaní pod sp. zn. 60Er/2658/2008 bol povinný udeliť (vydať) poverenie v lehote 15 dní od doručenia

žiadosti, teda od 10.12.2008, a napriek tomu súd udelil (vydal) poverenie dňa 29.01.2009. Bolo teda
nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že došlo k omeškaniu viac ako 6 mesiacov, presnejšie 205 dní. V
posudzovanom prípade súd prvého stupňa nutne zohľadnil aj to, že navrhovateľ inicioval značne vysoký
počet exekučných konaní. Súd prvého stupňa poukázal na to, že nie každý prieťah v konaní možno
vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd SR vyslovil názor, že porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval
v zákonom ustanovených lehotách (IV. ÚS 471/2012). Ďalej bolo nutné zdôrazniť, že súd vo svojej
rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky
nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú
rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,
že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS
440/2012). Ústavný súd tiež uviedol, že pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2
ústavy (obdobne pojem v "primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho

- ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). Vzhľadom k vyššie uvedenému súd
prvého stupňa dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu
nebol naplnený, tak navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu.
Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu

preskúmavať ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Vzhľadom k vyššie uvedenému súd prvého stupňa považoval návrh navrhovateľa v celom rozsahu za
nedôvodný. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto
neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto

neuniesol dôkazné bremeno). Preto súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania
nepriznal, lebo si ich nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy konania ani nevyplynuli. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods.
2 O.s.p.) tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich nevyčíslil a

z obsahu spisu mu žiadne trovy konania ani nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1

písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho

zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti,

nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka
konečnéhorozhodnutiavovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydaniadoúvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie
(odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané

lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a
prednesomvyjadriťasámnemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje

sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal
tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na

rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria

exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou

súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný

postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Navrhovateľ tiež namietal, že súd prvého stupňa nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške

vzniknutejškody.Súdvosvojomrozhodnutívôbecnevysvetlil,prečonekonštatoval,žedošlokporušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie

o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosťposkytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219

ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa

ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 29.01.2009 a k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty (omeškanie
viac ako 6 mesiacov - doba bola spresnená na 205 dní).

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 10.12.2008, na podklade exekučného titulu, ktorým bol platobný rozkaz Okresného súdu
Trenčín zo dňa 09.08.2005 sp. zn. 27Ro/341/2005 v spojení s opravným uznesením zo dňa 16.05.2007
sp. zn. 27Ro/341/2005. Okresný súd Trenčín dňa 29.01.2009 poveril súdneho exekútora poverením
číslo: XXXX*XXXXXX. Od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie do vydania poverenia exekučným súdom na vykonanie exekúcie uplynulo 50 dní.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní
môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických

a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). S ohľadom na konkrétne okolnosti veci
sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že
dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o udelení poverenia nemožno v
žiadnom prípade považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná

vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote
prejednaná a rozhodnutá.

Odvolací súd dodáva, že postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v
lehote 50 dní od podania žiadosti, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní, s poukazom

na vyššie uvedené skutočnosti. V danom prípade tak nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu.Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod

sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza, že

nakoľko nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to nesprávny
úradný postup, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok a to vznik škody alebo majetkovej
či nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo
majetkovej či nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie
všetkých troch základných predpokladov.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo rozhodované uznesením Krajského súdu

v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn. 6NcC/86/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín A.. N. E. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym

úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o
odročenie pojednávania a taktiež v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, z akých dôvodov návrh

navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa, týkajúce sa skutočnosti, že navrhovateľ
nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 11.12.2014, čím účastníkom konania

vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre
rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť

sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.