Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 20, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8MCdo/9/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110206422
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Trnková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:6110206422.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Bc. F.., bývajúceho v U., proti žalovanej Slovenskej
republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie
č. 13, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 14 C 46/2010, o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo 14. marca 2012 sp.zn. 15 Co 304/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. marca 2012 sp.zn.
15 Co 304/2011 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 20. septembra
2011 č.k. 14 C 46/2010-205 vo výroku, ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi na náhrade škody
42 124,26 € a vo výroku o trovách odvolacieho konania a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
z 20. septembra 2011 č.k. 14 C 46/2010-205 vo výroku, ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi na
náhrade škody 42 124,26 € a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia

Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 20. septembra 2011 č.k. 14 C 46/2010-205 zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu škody 47 488,26 € a náhradu trov konania 4 882,04 € na účet
právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu na náhradu škody
2 721,97 € a na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. V časti 5 824,87 € (§ 96 O.s.p.) konanie

zastavil. V odôvodnení uviedol, že predmetom konania je žalobcom uplatnená náhrada škody titulom
nezákonného rozhodnutia (§ 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.), za ktoré žalobca označil uznesenie
KrajskéhoúraduvyšetrovaniaPZvU.z1.júla2002ozačatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvineniavoči
nemu z dôvodu, že výsledkom trestného konania bol oslobodzujúci rozsudok. Poukázal na rozhodnutie
sp.zn. 1 Cz 6/90 a právne závery v ňom obsiahnuté. Dospel pritom k záveru, že nárok uplatnený
žalobcom je dôvodný v časti, v ktorej si uplatnil náhradu (skutočnej) škody pozostávajúcu z nákladov

na trovy obhajoby v trestnom konaní podľa predloženej špecifikácie advokátskou kanceláriou JUDr. H.
z 10. augusta 2008 vo výške 5 364,73 €. Ďalej v časti náhrady škody (§ 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) pozostávajúcej z nákladov na vzdelanie vo výške 1 493,96 €, ktoré bol žalobca povinný vrátiť
podľa § 143 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., pretože jeho služobný pomer skončil prepustením z iných
dôvodov, ako uvedených v ods. 7 tohto ustanovenia. Potom v časti náhrady škody pozostávajúcej z
nevyplateného odchodného, lebo zákon č. 328/2002 Z.z. vylučuje vyplatiť odchodné policajtovi, ktorého

služobný pomer skončil prepustením, vo výške 8 249,35 € (v časti 5 824,87 € zobral žalobu späť).
Napokon v časti náhrady škody pozostávajúcej zo straty na zárobku za obdobie od 27. júla 2002 do
31. decembra 2007 vo výške 32 380,95 €. Pri výpočte tejto zložky náhrady škody vychádzal súd z
priemerného mesačného zárobku žalobcu 985 €, keď celková suma za uvedené obdobie predstavuje
64 120,32 €. Z tejto sumy ale odpočítal výsluhový dôchodok vyplatený žalobcovi v sume 29 023,27 €
a mzdu vyplatenú mu za obdobie od 1. júla 2003 do 30. novembra 2003 zamestnávateľom U., s.r.o., so

sídlom v U. vo výške 2 716,1 €. Potom celková suma priznaná žalobcovi titulom uplatneného nároku
na náhradu škody predstavovala sumu (5 364,73 € +1 493,96 € + 8 8 249,35 € + 32 380,95 €=47 488,26 €) 47 488,26 €, ako vyplýva z výroku rozsudku prvostupňového súdu. Príčinná súvislosť
medzi škodou vzniknutou žalobcovi v jeho povinnosti uhradiť náklady na vzdelanie, v nevyplatenom
odchodnom a straty na zárobku je podľa názoru súdu prvého stupňa daná tým, že žalobca len v dôsledku

vzneseného obvinenia bol personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR prepustený zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru. Nárok uplatnený žalobcom titulom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch (§ 13 Občianskeho zákonníka) považoval z uvedených dôvodov za neopodstatnený, preto
v tejto časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

2/ Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 14. marca 2012 sp.zn. 15
Co 304/2011 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 47
488,26 € potvrdil, vo výroku o trovách prvoinštančného konania zmenil tak, že žalovanému náhradu trov
prvoinstančného konania nepriznal. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovu trovy odvolacieho
konania vo výške 527,12 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet jeho právnej zástupkyne. V
celom rozsahu sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu vo veci samej, ako aj s jeho odôvodnením,

ktoré považoval za vyčerpávajúce, zrozumiteľné, jasné a presvedčivé. Odvolacie námietky žalovanej
nepovažoval za prijateľné, pretože sa s nimi dostatočne vysporiadal už súd prvej inštancie. Na
zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd poukázal aj na judikáty R 35/1991 a
R70/1994.Doplnil,žezhľadiskapriznanianárokunanáhraduškodyniejevdanomprípaderozhodujúce
len to, či žalobca využil alebo nevyužil oprávnené prostriedky (proti uzneseniu o vznesení obvinenia),

pričomsniminebolúspešný,pretožerozhodujúcouskutočnosťouje„výslednýefekt“,tedato,činakoniec
jeho konanie bolo posúdené ako protispoločenské alebo nie, či sa teda dopustil konania, ktoré mu bolo
kladené za vinu. Pokiaľ v konečnom dôsledku bol oslobodený spod obžaloby, objektívna zodpovednosť
štátu bez zreteľa na zavinenie je daná a štát sa jej nemôže zbaviť, a to aj napriek tomu, že orgány
činné v trestnom konaní v ničom neporušili zákon, či úradný postup. Poukázal na základné predpoklady

vzniku zodpovednosti za škodu, keď bolo nepochybne preukázané, že žalobcovi vznikla škoda. Hlavnou
príčinou, pre ktorú mu škoda vznikla, je vznesenie obvinenia rozhodnutím Krajského úradu vyšetrovania
PZ, v dôsledku čoho bol žalobca prepustený zo služobného pomeru a bol povinný nahradiť všetky
náklady za vzdelanie, vznikla mu škoda na odchodnom, trovy obhajoby v trestnom konaní, ako aj
strata na zárobku. To, že žalobca využil všetky opravné prostriedky, ktorým nebolo vyhovené, nemôže

vo svojej podstate znamenať, že by nedošlo k naplneniu prvého atribútu (zodpovednosti za škodu),
a to porušenie právnej povinnosti. Odvolací súd argument, že súd mal skúmať, či si žalobca trestné
konanie nezavinil sám svojím správaním, považoval za nedôvodný. Námietku týkajúcu sa odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie považoval odvolací súd tiež za nedôvodnú a námietku nevyužitia
práva žalobcu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (prepustenia zo služobného pomeru) za

irelevantnú. O trovách prvoinstančného konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 2 O.s.p. a o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

3/ Proti rozsudku krajského súdu v rozsahu výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
a ktorým rozhodol o trovách odvolacieho konania , podal na podnet žalovanej mimoriadne dovolanie

generálny prokurátor Slovenskej republiky. Namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 243e ods.
1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. účinných do 30. júna 2016). Navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky zmenil potvrdzujúci výrok rozsudku krajského súdu tak, že „výrok rozsudku
okresného súdu o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 47 488,26 € sa v
časti sumy 5 364 € potvrdzuje (v tejto časti mimoriadne dovolanie nepodal), v ostatnej časti sa tento

výrok mení tak, že žaloba sa vo zvyšku zamieta“ a zrušil výrok rozsudku krajského súdu o trovách
odvolacieho konania a rozhodol o trovách odvolacieho a dovolacieho konania. Uviedol, že odvolací
súd nesprávne interpretoval ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v časti slovného spojenia
„škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím“, ktoré vyjadruje podmienku „príčinnej súvislosti“ medzi
nezákonným rozhodnutím a škodou. Táto spočíva v tom, že súd nesprávne ustálil, že existuje kauzálny

nexus medzi vznesením obvinenia a skončením služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
č.73/1998Z.z.oštátnejslužbepríslušníkovPolicajnéhozboru,Slovenskejinformačnejslužbeajustičnej
stráže SR a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Zb.“). Otázka príčinnej súvislosti je otázkou
aj skutkovou aj právnou. Odvolací súd nesprávne posúdil príčinnú súvislosť de iure medzi vznesením
obvinenia a skončením služobného pomeru policajta. Ak sa zamestnávateľ alebo služobný úrad

rozhodne ukončiť pracovný alebo služobný pomer pre zhodné skutkové dôvody, pre ktoré bolo obvinenie
vznesené, musí byť schopný tieto skutkové dôvody preukázať. Platnosť skončenia pracovného alebo
služobného pomeru môže byť predmetom súdneho konania, kde súd nie je viazaný rozhodnutím o
vzneseníobvinenia.Skutkovéaprávneotázkyskončeniapracovnéhopomerualeboslužobnéhopomeruhodnotí súd v občianskoprávnom konaní v plnej jurisdikcii. Poukázal na znenie ustanovenia § 192
ods.1 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorá zákonná úprava umožňuje ukončiť služobný pomer z dôvodu
právoplatného odsúdenia policajta, vznesenie obvinenia voči policajtovi však dôvodom na skončenie

služobného pomeru nie je. V danom prípade bol žalobca trestne stíhaný na tom skutkovom základe, že
prevzal úplatok. Ak bolo Ministerstvo vnútra SR presvedčené, že žalobca (policajt) úplatok prevzal, malo
možnosť z takto vymedzeného skutkového dôvodu (kvalifikovaného ako porušenie služobnej povinnosti)
služobný pomer ukončiť bez ohľadu na to, či bolo alebo nebolo vznesené obvinenie. Hodnotovo
bezprostredný súvis medzi vznesením obvinenia a skončením služobného pomeru neexistuje. Vyplýva

to najmä z toho, že ak by žalobca využil svoje právo a domáhal sa preskúmania personálneho rozkazu
o ukončení služobného pomeru súdom, súd (konajúci v rámci správneho súdnictva) by si vytvoril
vlastný skutkový záver o dôvodnosti skutočností, ktoré sa žalobcovi kládli za vinu. Napokon zdôraznil,
že ak by v dôsledku vydania personálneho rozkazu MV SR žalobcovi vznikla škoda, za túto škodu
by zodpovedala Slovenská republika iba za predpokladu, že personálny rozkaz bol pre nezákonnosť
zrušený. Táto skutočnosť nenastala, nakoľko žalobca nevyužil dostupné opravné prostriedky, nepodal

proti rozhodnutiu Ministerstvu vnútra SR správnu žalobu. Personálny rozkaz o skončení služobného
pomeru je správnym rozhodnutím, ktoré, keďže nebolo zrušené, požíva ochranu prezumpciou jeho
zákonnosti. Súdy konajúce o žalobe na náhradu škody sú pri hodnotení skutkového stavu viazané
tým, že služobný pomer žalobcu bol ukončený zákonným spôsobom. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2006 sp.zn. 1 Sž 15/2004, v ktorom sa

zdôrazňuje, že konanie o prepustení zo služobného pomeru policajta nemožno zameniť s trestným
konaním a toto konanie nezávisí od výsledku trestného konania, ak sú pre účely takého konania
vykonané dôkazy z trestného konania, lebo tieto podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 zákona
č. 73/1998 Zb.

4/ Žalobca navrhol mimoriadne dovolanie odmietnuť. S argumentáciou v ňom obsiahnutou sa nestotožnil
a podľa jeho názoru súdy nižšieho stupňa správne posúdili otázku príčinnej súvislosti medzi vznesením
obvinenia a následne skončením jeho služobného pomeru. Tým, že nepodal žalobu o neplatnosť
skončenia služobného pomeru, čo je iný právny titul, nezaniklo mu právo uplatniť si nárok titulom
náhrady škody.

5/ Žalovaná sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrila.

6/ Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3
O.s.p. v spojení s § 470 ods. 2 C.s.p.) pôvodne rozsudkom z 19. februára 2014 sp.zn. 7 MCdo 27/2012

mimoriadne dovolanie zamietol a žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. V odôvodnení
konštatoval, že je nepochybné, že predmetom konania v danej veci bola náhrada škody (okrem
náhrady nemajetkovej ujmy, rozhodnutie o ktorej nebolo opravnými prostriedkami napadnuté), žalobcom
vyvodzovaná z nezákonného rozhodnutia - uznesenia Krajského úradu vyšetrovania PZ v U. z
1. júla 2002 č. ČVS:X.-2002, podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969
Zb.“), účinným od 1. júla 1969 do 30. júna 2004 (od 1. júla 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa § 27 ods. 2, ktorého sa
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím jeho účinnosti
spravuje doterajšími predpismi, t.j. zákonom č. 58/1969 Zb.). Náhrada škody uplatňovaná žalobcom

pritom pozostávala z nákladov na trovy obhajoby v trestnom konaní uplatňovaných a súdom priznaných
vo výške 5 364,73 €, náhrady nákladov na vzdelanie uplatňovaných a súdom priznaných vo výške 1
493, 96 €, náhrady odchodného uplatňovanej vo výške 14 074,22 € a súdom priznanej výške 8 249,35
€ (v časti 5 824,87 € bolo konanie zastavené) a náhrady straty na zárobku uplatňovanej vo výške
33 211,18 € a súdom priznanej výške 32 380,95 €. Žalobca celkove uplatňoval nárok na náhradu

škody vo výške 54 143,36 €, ktorý vo výške 5 824,87 € zobral späť a vo výške 2 721,97 € súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol, teda priznal nárok uplatňovaný žalobcom na náhradu škody celkove vo
výške 47 488,26 €. Generálny prokurátor Slovenskej republiky namietal „len“ priznanie nároku vo
výške 42 123,53 € (mimoriadne dovolanie v časti priznanej sumy 5 364,73 € titulom náhrady škody
pozostávajúcej z nákladov obhajoby v trestnom konaní nepodal). Tiež, že z hľadiska skutkového stavu

bolo v preskúmavanej veci, na základe dokazovania vykonaného súdmi nižších stupňov, zistené, že
uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ U. z 1. júla 2002 sp.zn. ČVS :X.-2002 bolo podľa § 160
ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku
vznesené obvinenie proti žalobcovi ako obvinenému z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitejvýhody podľa § 160a ods. 1, 2 Trestného zákona. Sťažnosť navrhovateľa proti tomuto uzneseniu bola
uznesením Krajskej prokuratúry v U. z 8. júla 2002 sp.zn. Kv XX/XX-XX podľa § 148 ods. 1 písm.
c/ Trestného poriadku ako nedôvodná zamietnutá. Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej

republiky z 23. júla 2002 bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený
zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru s tým, že služobný pomer končí dňom doručenia
rozhodnutia (§ 194 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.) a žalobca je povinný uhradiť náklady vynaložené na
získanie vzdelania (§ 143 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.), ktorých výšku a lehotu úhrady stanoví svojim
rozhodnutím riaditeľ OÚV PZ U.. Ako z rozkazu vyplýva dôvodom prepustenia žalobcu bola skutočnosť,

že v presne nezistenom dni mesiaca jún 2002 žiadal od J. J. z obce W. 33 litrov, čo tento pochopil ako
33 litrov vína, na čo mu žalobca vysvetlil, že ide o čiastku vo výške 33 000 Sk za to, že mu zabezpečí, aby
nebol zákonným spôsobom postihnutý za dopravnú nehodu, ktorej bol účastníkom a ktorú žalobca z
titulu svojho služobného zaradenia v predchádzajúcom období vyšetroval. Z tejto sumy mala byť čiastka
8 000 Sk použitá na zaplatenie peňažného trestu a čiastka 25 000 Sk mala byť pre prokurátora. Túto
čiastku mal J. J. priniesť 1. júla 2002 do kancelárie č. C. v budove OR PZ U.. Tento dňa 25. júna 2002

oznámil pracovníkom Inšpekčného odboru Úradu inšpekčnej služby MV SR , že ho žalobca požiadal o
uvedenú sumu s tým, že mu potom zariadi, aby nedostal trest zákazu činnosti. Dňa 1. júla 2002 asi o 8.00
hod. sa J. J. skutočne dostavil do uvedenej kancelárie a na chodbe, v priestore pri výťahu, odovzdal
žalobcovi v obálke označenú sumu, ktorý ju následne v priebehu vyšetrovania tejto trestnej veci vydal
v zmysle Trestného poriadku vyšetrovateľovi KÚV PZ U.. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy

žalobcu, ako je v rozkaze uvedené, spočíva v tom, že nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom
Policajného zboru, keď svoje sily nevynaložil na ochranu práv občanov, ale naopak svojim protiprávnym
konaním do týchto práv zvlášť hrubým spôsobom zasiahol tým, že požiadal J. o sumu vo výške 33
000 Sk s prísľubom zabezpečenia, aby nebol zákonným spôsobom postihnutý za dopravnú nehodu a
ktorú sumu dňa 1. júla 2002 od J. J. prevzal v budove OR PZ U.. Proti personálnemu rozkazu podal

žalobca rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky zo 7. októbra 2002 č.p. :
X.-2002 zamietnutý a napadnuté rozhodnutie bolo v ostatných častiach potvrdené s odôvodnením,
že prepustenie žalobcu bolo dôvodné a napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe objektívne
zisteného skutkového stavu veci a v súlade s právnou zásadou de lege lata. Krajská prokuratúra podala
dňa 17. júla 2003 podľa § 176 ods. 1 Trestného poriadku na žalobcu ako obvineného obžalobu.

Okresný súd Brezno rozsudkom z 5. septembra 2007 č.k. 1 T 17/2004 žalobcu spod obžaloby oslobodil,
pretože uvedený skutok nie je trestným činom. V odôvodnení poukázal na vykonané dokazovanie, na
základe ktorého, rešpektujúc zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného, dospel k záveru, že
nemohol rozhodnúť v neprospech obžalovaného. Len konštatoval, že nie je vylúčené, že obžalovaný sa
dopustil uvedeného skutku, avšak jeho spáchanie nebolo nepochybne a s úplnou istotou preukázané

(nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný ako verejný činiteľ použil neštandartný postup v
úmysle zadovážiť sebe alebo inému prospech, resp. spôsobiť inému škodu, ani jeho úmysel prijať,
žiadaťalebodaťsisľúbiťúplatok,či úmysel zaúplatokkonaťalebosazdržaťkonania,atakporušiťsvoje
povinnosti. Vrátenie vodičského preukazu poškodenému J. obžalovaným v priebehu vyšetrovania, bolo
plne v jeho v kompetencii ako vyšetrovateľa, teda nekonal v rozpore so zákonom. Pokiaľ ide o žiadanie

úplatku jednoznačne bolo preukázané len to, že obžalovaný od poškodeného prevzal obálku s peniazmi,
avšak nie to, že peniaze prevzal v úmysle prijať úplatok, resp. že tento úplatok žiadal. Nebolo potvrdené
ani tvrdenie J., že vedel o sume, ktorá bola v obálke a ktorú dobrovoľne vydal vyšetrovateľovi). Odvolanie
prokurátora proti tomuto rozsudku Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 9. januára 2008 sp.zn. 3
To 262/2007 podľa § 256 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 zamietol. Na základe dohody

o spôsobe úhrady nákladov vynaložených na získanie vzdelania uzavretej 26. júla 2002 č.p. K.-2002
žalobca uhradil sumu 45 007 Sk s poslednou splátkou 12. apríla 2006. Rozhodnutím Ministerstva vnútra
SR z 28. októbra 2002 č.p. Y.-2002 bol žalobcovi od 27. júla 2002 priznaný výsluhový dôchodok vo
výške 12 034 Sk mesačne a podľa potvrdenia zo 4. marca 2008 bol žalobcovi za obdobie od 27. júla
2002 do 31. decembra 2007 vyplatený výsluhový dôchodok v sume 874 355 Sk. Podľa potvrdenia z 24.

apríla 2009 bol žaloba od 1. júla 2003 do 30. novembra 2003 zamestnaný v R. a jeho hrubý príjem
za toto obdobie bol vo výške 81 825 Sk (2 716 €). Podľa potvrdenia z 1. marca 2010 (čl. 146) výška
odchodného, ktoré by žalobcovi patrilo, ak by nebol prepustený zo služobného pomeru (§ 35 ods.
1 písm. a/ v spojení s § 33 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) bola 248 520 Sk (8 249,35

€). Žiadosťou z 27. júla 2009 žalobca požiadal Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody vo výške 220 143,36 €, o ktorej rozhodnuté v 6-mesačnej lehote nebolo. Dňa
26. marca 2010 podal preto žalobu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na Okresný súd Banská
Bystrica. Takto zistený a ustálený skutkový stav nebol v konaní sporným a nenamietal ho ani generálnyprokurátor. Jednoznačne z neho vyplýva, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru (personálnym rozkazom z 23. júla 2002) potom, čo bolo voči nemu začaté trestné
stíhanie a vznesené obvinenie (uznesením z 1. júla 2002), potom, čo bola zamietnutá jeho sťažnosť

proti uzneseniu o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (uznesením z 8. júla 2002) a potom,
čo bola na neho podaná obžaloba (17. júla 2002) z dôvodov (ako z odôvodnenia personálneho rozkazu
vyplýva) korešpondujúcich a zhodných s dôvodmi, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené
obvinenie a aj podaná obžaloba .

7/ Tak ako zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah, z ktorého
dôvodu treba aplikovať ustanovenia všeobecnej úpravy, t.j. citovaný § 442 Občianskeho zákonníka,
nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V právnej teórii sa
týmto označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva
druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou
vzťah príčiny a následku. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale skutkovou otázkou,

ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi
akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinnou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť
zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne
spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Rozhodujúca je vecná

súvislosť príčiny a následku, lebo každá príčina je niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho),
a každý ňou vyvolaný následok sa stáva príčinou ďalšieho javu (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 126/2009, sp.zn. 3 Cdo 130/2010 ).

8/ Zo sledu relevantných skutočností, vyplývajúcich zo zisteného skutkového stavu, podľa názoru

dovolacieho súdu možno dospieť k záveru, že bola preukázaná priama vecná súvislosť príčiny a
následku, t.j. začatia trestného stíhania a prepustenia zo služobného pomeru so zmenšením majetku
žalobcu(spočívajúcevúhradenákladovnavzdelanie,vnevyplatenomodchodnomastratenazárobku).

9/ Preto nemožno súhlasiť s právnym názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého nebolo v

konaní preukázané splnenie jedného zo zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu
spôsobenú žalobcovi podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to príčinná súvislosť medzi začatím trestného
stíhania žalobcu a prepustením ho zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, zo zhodných
skutkových dôvodov, keď samotný vznik škody nenamietal. Dovolací súd ani nepovažuje za sporné, že
žalobcovi prepustením zo služobného pomeru, a to z dôvodu, pre ktorý bolo voči nemu začaté trestné

stíhanie a podaná obžaloba, vznikla škoda, t.j. majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch. Nie je ani
sporné, že po prepustení zo služobného pomeru žalobca uhradil náklady na získanie vzdelania, že mu
nebolo vyplatené odchodné, pretože bol prepustený zo služobného pomeru (podľa § 192 ods. 1 písm. e/
zákonač.73/1998Z.z.)ažestratanazárobkužalobcu nastala vsúvislostisprepustenímzoslužobného
pomeru po začatí trestného stíhania a podaní obžaloby, ktorý nárok prináleží žalobcovi aj podľa § 21

zákona č. 58/1969 Zb. (strata na zárobku sa uhrádza, aj keď nejde o škodu na zdraví ).
10/ Vo vzťahu k námietke generálneho prokurátora týkajúcej sa nevyužitia opravných prostriedkov
proti personálnemu rozkazu najvyšší súd v rozsudku uviedol, že nepodanie správnej žaloby, považuje
za irelevantnú. Zdôraznil, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru na základe skutkových
okolností , pre ktoré bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a následne

podaná obžaloba. Z týchto skutkových okolností by vychádzal aj príslušný súd v správnom konaní , čo
konštatoval aj generálny prokurátor, keď citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. mája 2006 sp.zn. 1 Sž 15/2004... „konanie o prepustení zo služobného pomeru policajta nemožno
zameniť s trestným konaním a toto konanie nezávisí od výsledku trestného konania, ak sú pre účely
takého konania využité dôkazy z trestného konania, lebo tieto podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238

ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.“. Vychádzajúc z uvedeného až oslobodením žalobcu spod obžaloby
(rozsudkom okresného súdu z 5. septembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. januára
2008) vyšla najavo nezákonnosť trestného stíhania žalobcu, ktorého dôsledkom (napriek tomu, že
podľa zákonnej úpravy na ktorú generálny prokurátor poukazuje, „len“ začatie trestného stíhania nie je
dôvodom pre prepustenie zo služobného pomeru) bolo prepustenie zo služobného pomeru , v príčinnej

súvislosti až s ktorým si žalobca mohol uplatniť nárok titulom náhrady škody.11/ Z uvedeného vyplýva, že námietky generálneho prokurátora smerujúce k záveru súdov o
preukázaní predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu uplatnenú žalobcom, vrátane
príčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia a prepustením

zo služobného pomeru nemajú oporu v skutkových zisteniach, ktoré z vykonaných dôkazov súdy
nižšieho stupňa vyvodili, a na základe ktorých dospeli aj k (správnemu) právnemu záveru o vzniku
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím v priznanom a
(mimoriadnym dovolaním) napadnutom rozsahu.

12/ Tento rozsudok najvyššieho súdu bol zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) zo 6. mája 2015 sp.zn. IV. ÚS 296/2014-33 a vec bola najvyššiemu súdu vrátená na
ďalšie konanie.

13/ Ústavný súd v odôvodnení nálezu, v nadväznosti na kľúčovú námietku sťažovateľky (žalovanej),
rekapituloval skutkový stav v predmetnej veci a uviedol, ktoré skutočnosti z neho vyplývajú. Citoval

relevantnú právnu úpravu (§ 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov polície , § 17
ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov polície, § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov
polície , § 1 ods. 1, § 2, §3 , § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu). V právnom posúdení
veci (bod II. 3. odôvodnenia nálezu) ,v súvislosti s posudzovaním predmetnej veci, v prvom rade
konštatoval, že „v prípade prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru ide o

personálneopatreniezaporušenieslužobnejprísahyaslužobnejpovinnosti,ktorénemožnostotožňovať
s trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie služobnej prísahy nemusí dosiahnuť intenzitu trestného
činu a dôvody prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru môžu byť napriek
tomu splnené. V rámci personálneho konania sa konanie príslušníka Policajného zboru neposudzuje
z hľadiska vykazovania znakov trestného činu, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou. Nie

každé porušenie zákona musí byť trestným činom alebo priestupkom“.

14/ Najvyšší súd vo svoje ustálenej judikatúre k v tomto konaní posudzovanému právnemu problému
opakovane uvádza, že „...Trestné konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní a konanie o
prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú dve odlišné konania, zverené zákonmi odlišným orgánom,

upravené odlišnými právnymi predpismi. Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná so
skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie - prepustenie zo služobného
pomeru. ...Správne orgány vo veciach služobného pomeru policajtov majú totiž zákonom danú
kompetenciu konať samostatne, nezávisle od výsledkov iného napr. trestného konania. Ani samotný
záver orgánov činných v trestnom konaní o vine resp. nevine žalobcu zo spáchania trestného činu

nemôže mať žiaden vplyv na závery orgánov v personálnom konaní. Prípadný oslobodzujúci rozsudok
taktiež neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti
zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti
nemusí dosahovať intenzitu trestného činu (napr. rozhodnutia 1 Sžo 113/2008 z 26. mája 2009, 1 Sžo
385/2009 z 22. marca 2011, 4 Sžo 10/2011 z 23. marca 2011 ).

15/ Aj keď z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri uplatňovaní svojej právomoci
vyplývajúcej z čl. 127 ústavy do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov zasahuje v zásade len
výnimočne, v posudzovanom prípade to považoval za potrebné, keďže právne závery, na ktorých je
založený napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje z ústavného hľadiska za neakceptovateľné
a neudržateľné. Najvyšší súd totiž v napadnutom rozsudku nerešpektoval ustálenú súdnu prax, ktorá

dôsledne rozlišuje medzi stíhaním príslušníka Policajného zboru za to isté konanie (za ten istý skutok) v
trestnom konaní a v personálnom konaní o prepustenie zo služobného pomeru. Judikatúra najvyššieho
súdu sa ustálila na tom, že prípadné oslobodenie príslušníka Policajného zboru v trestnom konaní ešte
neznamená, že tento sa identickým konaním nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej
povinnosti zvlášť hrubým spôsobom , ktoré by zakladalo dôvod na prepustenie zo služobného pomeru.

16/ V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné rekapitulovať v súlade s ustálenou
judikatúrou všeobecných súdov základné právne východiská k ústavne akceptovateľnému posúdeniu
právneho problému nastoleného sťažnosťou sťažovateľky.

17/ Oprávnenie preskúmať dôvodnosť a správnosť ( akceptovateľnosť ) rozhodnutia správneho orgánu
(personálneho rozkazu) o prepustení príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru patrí výlučne
do právomoci všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva (§ 247 a nasl. O.s.p.).18/ V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci je nesporné, že skutok, pre ktorý bol žalobca trestne
stíhaný, teda skutok, pre ktorý bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie (pričom následne bola za tento
skutok proti žalobcovi podaná obžaloba) bol vymedzený rovnako ako konanie - skutok, pre ktorý bolo

voči žalobcovi vedené personálne konanie a výsledkom ktorého bolo jeho prepustenie zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru personálnym rozkazom.

19/ Škoda, ktorú si žalobca v napadnutom súdnom konaní uplatňoval a na náhradu ktorej bola
sťažovateľka zaviazaná, je škodou pozostávajúcou z úhrady nákladov na vzdelanie, nevyplateného

odchodného a straty na zárobku.

20/Výsledkomtrestnéhokonaniavedenéhoprotižalobcovijeprávoplatnérozhodnutieojehooslobodení
zo skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, pretože tento skutok nie ej trestným činom.

21/ Výsledkom personálneho konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutie (personálny

rozkaz) o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, z ktorého vyplýva,
že konaním, ktoré sa mu kládlo za vinu, žalobca porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť
zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov
štátnej služby.

22/ Dôvodnosť prepustenia žalobcu zo služobného pomeru nebola nikdy podrobená súdnemu
prieskumu v na to určenom konaní (správne súdnictvo) a rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného
pomeru(personálnyrozkaz)nebolonikdyzrušené.Fakt,žepredmetnýskutokniejetrestnýmčinom,ešte
bez ďalšieho podľa názoru ústavného súdu nemôže viesť k záveru (aj s poukazom na citovanú judikatúru
najvyššieho súdu), že predmetný skutok nemôže byť kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie

spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom
ide o konanie, za ktoré možno príslušníka Policajného zboru prepustiť zo služobného pomeru.

23/Nazákladeuvedenéhoústavnýsúdkonštatoval,žeprávnyzáverobsiahnutývnapadnutomrozsudku
najvyššieho súdu o existencii príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorej náhradu si žalobca uplatňoval v

napadnutom konaní v súvislosti so svojím prepustením zo služobného pomeru príslušníka Policajného
zboru , a obvinením , ktoré mu bolo vznesené v jeho trestnej veci, je nielen v rozpore s ustálenou
judikatúrou najvyššieho súdu, ale zároveň ho možno považovať za arbitrárny a z ústavného hľadiska za
neakceptovateľný a neudržateľný. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s porušením

jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24/ Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť.
V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

25/ Keďže najvyšší súd bol viazaný právnym názorom ústavného súdu, opätovne prejednal mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora a dospel k záveru, že v mimoriadnym dovolaním napadnutej časti

je potrebné rozsudok krajského súdu zrušiť. Nakoľko rovnakým nedostatkom (nesprávnym právnym
posúdením veci) trpí aj rozsudok súdu prvej inštancie, dovolací súd zrušil nielen rozsudok krajského
súdu, ale aj rozsudok súdu prvej inštancie v mimoriadnym dovolaním napadnutej časti.

26/ Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.