Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 27, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/337/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203763
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113203763.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr.

Daši Kontríkovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r.
o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, o 617,56 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9.
decembra 2013 č. k. 18C/66/2013-66 v znení opravného uznesenia rovnakého súdu z 8. januára 2015
č. k. 18C/66/2013-80 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 442,56 eur) a II. žalovanej nepriznal
náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom
úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom takýmto súdom pod sp.
zn. 7Er/274/2004, majúcom spočívať v tom, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora

pristúpil až po veľmi dlhej dobe, s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil
právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a § 19
ods. 1 vety prvej a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom ku dňu rozhodovania o zmene
súdneho exekútora (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“), § 44 ods. 6 E. p. (zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/) v znení účinnom do 31.8.2005,
§ 238 ods. 1 E. p. a § 115a ods. 2, § 120 ods. 4 a § 156 ods. 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho

poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom tým, že návrh na vydanie
poverenia bol exekučnému súdu doručený 15.11.2004, dňa 22.11.2010 mu bol doručený návrh na
zmenu súdneho exekútora, o ktorom nerozhodol, nakoľko dňa 3.8.2011 exekučné konanie zastavil.
Dôvodil, že ust. § 44 ods. 6 E.p. neuvádza, že súd musí vždy za každých okolností rozhodnúť na
návrh oprávneného o zmene exekútora, nie je potrebné rozhodovať o zmene exekútora, ak existujú
okolnosti, ktoré bránia vykonaniu exekúcie a exekúciu je potrebné zastaviť. Bolo by prinajmenšom
neštandardné rozhodnúť na návrh o zmene súdneho exekútora, a následne bez potreby vykonávania

akýchkoľvek ďalších úkonov exekúciu zastaviť. Išlo by výslovne o samoúčelný postup nemajúci žiadny
súvis s vydaním rozhodnutia o zastavení exekúcie. Dospel aj k záveru, že ak by aj mal rozhodnúť
o zmene exekútora, s ohľadom na znenie intertemporálneho ust. § 238 ods. 1 E.p. sa na takéto
konanie vzťahovala právna úprava platná do 31.8.2005 (podľa ktorej úpravy sa mali dokončiť dovtedyzačaté exekučné konania), ktorá neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
K zavedeniu takejto lehoty do právnej úpravy došlo až s účinnosťou od 1.9.2005 (pre konania začaté

po tomto dátume), z čoho vyplýva, že exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu z
dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, keďže právny poriadok mu nestanovoval
povinnosť rozhodnúť o zmene súdneho exekútora do 30 dní do doručenia návrhu. Zo všetkých vyššie
uvedených dôvodov súd návrh žalobkyne považoval za neopodstatnený. Žalobkyni sa nepodarilo vôbec
preukázať, že by jej v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vznikla akákoľvek

škoda, či ujma. Ďalej dôvodil, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu nákladov spojených so
správou a udržateľnosťou pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikovala (napr. koľko zamestnancov
informačného systému spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravovala pomocou
informačného systému, kto jej spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu, kedy a akú
komunikáciu vyvíjala s pôvodným súdnym exekútorom, aké a kedy posielala urgencie exekučnému
súdu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávnenej zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj

dlh a oprávnená musela prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie, čo znamená, že vznik nákladov
žalobkyne ako oprávnenej v exekučnom konaní na správu a udržateľnosť pohľadávky nie je v príčinnej
súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Žalobkyňa svoje tvrdenia o vzniku
majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladovala a určenie výšky majetkovej
škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel

súd prvej inštancie k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia
práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím
na dôvody uvedené vyššie. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je
objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je
ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného

je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe
riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Nepochybne žalobkyni musela byť všeobecne
známa vzhľadom na predmet jej podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike
rozhodcovských rozsudkov. Preto, ak by aj žalobkyni vznikla majetková škoda a nemajetková ujma,

nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Všetky
konštatované skutočnosti, a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne nepreukázanie
vzniku škody, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť. V časti o trovách konania súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom žalovanej

v konaní, ktorej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že
by jej trovy konania vznikli.

2. Opravným uznesením potom došlo podľa § 164 O. s. p. k oprave zrejmej nesprávnosti v úvodnej časti
rozsudku, týkajúcej sa označenia žalovanej (náhradou označenia spočívajúceho v spojení označenia

štátu a zaň konajúceho štátneho orgánu pomlčkou žalobe presnejšie zodpovedajúcim označením, podľa
ktorého Slovenská republika prostredníctvom príslušného rezortného ministerstva len koná).

3. Proti uvedenému rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom
na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že postupom

súdu prvej inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že súd vec nesprávne právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona

v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvej inštancie tiež vytkla, že

vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom
na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol
návrh na znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej
škody a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave).Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvej inštancie svojimi úvahami úplne neguje

doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah
nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k

právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

4. Žalovaná odvolací návrh nepodala.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase

jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou (predtým účastníkom), v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363
CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ O. s. p.,

akt. § 365 ods. 1 písm. b/, e/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej

tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p. a akt. § 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať
za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a
vec aj správne posúdil po právnej stránke.

6. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou
použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej

veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné:

7. Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť

pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvej inštancie pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na

spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala.
Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu nestačí len samotné prekročenie lehoty, ale
aj zohľadnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí napr. správanie
sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky a pod. Nemohlo obstáť tvrdenie žalobkyne

o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych
predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický
(nachádzajúci zmysel a účel zákona). Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého
procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pomalá spravodlivosť je
považovanázaodmietnutúspravodlivosť.Rýchlosťvšakneznamenáprenáhlenosť.Konaniemusíbyťčo

najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti
a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie ESĽP vo veci: Neumeister v.
Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP
uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasnezakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti (Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie
sa nemá príliš unáhliť).

8. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého použitia novelizovaného
znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre zjavne paušálne
uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu známych
druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd prvej inštancie
v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z.

vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. i str. 6 a 7 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 a po takomto čase a tiež
čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.).

9. Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom
(zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci)

nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr)
a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv. znalecké
dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou
uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na

jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky
osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež
právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, podmienky realizácie takýchto práv však
na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci
kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

10. Podľa § 44 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. augusta 2005 (v čase začatia exekučného konania)
ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného
vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne
postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena

pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 7 E. p. v znení účinnom od 1. septembra 2005 do 30. novembra 2006, resp. ods. 8 v
znení účinnom od 1. decembra 2006 do 31. decembra 2014, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 E. p. v znení účinnom od 1. septembra 2005 do 30. novembra 2006, resp. ods. 9
v znení účinnom od 1. decembra 2006 do 31. decembra 2014, súd v rozhodnutí o zmene exekútora
podľa odseku 7 (v znení účinnom od 1. decembra 2006 do 31. decembra 2014 - odseku 8) zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 238 ods. 1 E. p. konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak; keď podľa ods. 2 ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, §
37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa

použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.
Ak potom v prejednávanej veci niet pochýb o tom, že exekučné konanie, v ktorom malo podľa
žalobkyne dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu nárok na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, začalo 4. novembra 2004, z ostatného z vyššie citovaných ustanovení je celkom
zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd prvej inštancie a síce, že exekučné konania začaté pred 1.

septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005. To platí aj pre rozhodovanie o
návrhoch na zmenu súdneho exekútora podaných neskôr (v prejednávanej veci 22. novembra 2010), na
ktoré sa tak nevzťahuje od 1. septembra 2005 zákonodarcom stanovená povinnosť exekučných súdov
o takýchto návrhoch rozhodnúť v lehote 30 dní od ich doručenia. Ak ustanovenie § 44 ods. 6 E. p. v
znení účinnom v čase začatia exekučného konania (do 31. augusta 2005) navyše predpokladá pred

rozhodnutím o návrhu oprávneného na zmenu exekútora aj zabezpečenie si vyjadrenia exekútora k
takémuto návrhu (Okresný súd Senica v danej exekučnej veci vyjadrenie zabezpečil, keď výzvou zo
7.1.2011 vyzval súdnu exekútorku, aby sa vyjadrila k návrhu oprávnenej na zmenu súdneho exekútora,
výzva jej bola doručená 13.1.2011 a reagovala na ňu podaním z 3.5.2011, doručeným exekučnému súdu6.5.2011), obstaranie takéhoto vyjadrenia (ktorým v čase doručenia mu návrhu na zmenu exekútora
obvykleexekučnýsúdeštenedisponuje)aijehonáležitévyhodnoteniesivyžadujeurčitýčasazpohľadu
časového aspektu súhrnu takýchto aktivít by lehotu 30 dní nebolo možné považovať za postačujúcu. To

je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v rozhodnom čase
vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaného
vyjadrenia, alebo bez takéhoto vedomia, bolo bez právneho významu, rovnako ako to, že zavedenie
povinnosti o návrhu na zmenu exekútora rozhodnúť v lehote 30 dní od jeho doručenia podľa úpravy
účinnej od 1. septembra 2005 už nie je podmienené zabezpečením si vyjadrenia súdneho exekútora

(čím je daná i odlišnosť právnej úpravy v posudzovaných zneniach).

11. Súd prvej inštancie tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti

žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

12. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP (predtým § 219 ods. 1 a 2 O. s.
p.) potvrdil, vrátane vecne správneho rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

13. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo
veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

14. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie
je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)