Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 18, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/358/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202438
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202438.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a členov
senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie

13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda č. k. 12C/116/2014-44 zo dňa 01. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody
spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci vedenej

pod sp. zn. 15Er/678/2010. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1
písm. a), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1, zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, § 44 ods. 2 zák. č.
233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej len EP), čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že predmetom konania
v prejednávanej veci je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 4.923,96 eura a náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 984,79 eura. Za nesprávny úradný postup exekučného súdu považoval
žalobca skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 EP. V danom prípade mal súd preukázané, že exekučný súd poverenie
nevydal, ale žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol, následne exekučné konanie
zastavil. Exekučný súd postupoval v súlade so zákonom. Z ustanovenia § 44 ods. 2 EP vyplýva, že
zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom. Z ustanovenia § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15 dní by sa
mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Prieťahy v
konaní je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Žalobca

síce poukazoval na prieťahy v konaní, ale rozhodnutie ústavného súdu, v ktorom by boli prieťahy
konštatované nepredložil a v tomto konaní súd nie je oprávnený prieťahy exekučného súdu skúmať.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca žiadnymspôsobom nepreukázal ich reálny vznik. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených
so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikoval, keď nutnosť spravovať
pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k

vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom
konaní na správu a vymáhanie pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu
Galanta v exekučnej veci. Z všetkých vyššie uvádzaných skutočností a vykonaného dokazovania je
zrejmé, že žalobca v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup súdu ani nezákonné rozhodnutie
súdu a preto je návrh žalobcu nedôvodný. Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne,

bolo by nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Na základe uvedeného
súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v
konaní úspech nemala. Súd však úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne
v tomto konaní nevznikli.

Protitomutorozsudkupodalprostredníctvom právnehozástupcuodvolaniežalobca,ktorýmsadomáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.
Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods.
1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9

ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca

vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd
ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká

aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ak okresný
súd v odôvodnení konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvekškodastým,ženešpecifikovaljednotlivénákladyvynaloženénasprávuavedeniepohľadávky

počas omeškania exekučného súdu, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke (k čomu v danom prípade nedošlo), bol súd povinný pred

samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej O.s.p.), po

zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez

nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., zverejnením vyhlásenia termínu rozhodnutia na
úradnej tabuli súdu podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, spoukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na

zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu je potrebné dodať nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta vo
veci 15Er/678/2010, ku ktorému malo dôjsť nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia

zákonných podmienok, domáhal náhrady majetkovej škody v celkovej výške 4.923,96 eura. Táto
škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vo výške 984,79 eura (20 % z uplatňovanej istiny) s tým, že samotné konštatovanie porušenia
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva

na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty
s omeškaním viac ako 308 dní.

Z obsahu spisu súd zistil, že exekútorom bola Okresnému súdu Galanta v konaní pod sp. zn.
15Er/678/2010 doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.7.2010, povinná
A. D., nar. XX.X.XXXX, pre vymoženie pohľadávky 1.055,58 eura, EX7064/2010. Okresný súd Galanta
uznesením č. k. 15Er/678/2010-28 zo dňa 19.1.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený odvolanie voči uzneseniu nepodal. Exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, preto nebol
spôsobilým exekučným titulom. Uznesením č. k. 15Er/678/2010-34 zo dňa 18.04.2011 súd exekučné
konanie zastavil.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci

na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou

právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 EP, keď rozhodnutie vydal po uplynutí lehoty 15
dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 EP v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta (od 01.06.2010 do 31.05.2011), súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozporžiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Galanta

zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým
uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z
dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k

priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného

súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu

z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak

by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou

od 01.01.2013.

Žalobca poukazoval na konanie exekučného súdu ktorý konal tak, že rozhodoval vo veci samej,
uskutočňoval činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu
odvodzujúceho svoju právomoc od. ust. § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z. Exekučný súd nekoná o

zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom
v žalobe. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva
žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup,
formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi oprávneným
a povinným, odvíjajúcom sa od uzatvorenej zmluvy o úvere. Zjednodušene povedané, žalobca

poukazoval na nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúcom v spôsobe argumentácie
exekučného súdu a právneho posúdenia veci vedúceho k zastaveniu exekúcie.

Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ súd, v tomto prípade Okresný súd Galanta, v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 15Er/678/2010 zisťoval podmienky a predpoklady pre vydanie uznesenia o

zastavení exekúcie, za týmto účelom zhromažďoval podklady (dôkazy), hodnotil zistené skutočnosti,
tieto právne posudzoval a rozhodol, nemohol sa dopustiť nesprávneho úradného postupu. Išlo o činnosť
priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich
posudzovaní sa potom môžu prejaviť len v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžuzakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné
považovať ani prípadné pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že súd pred svojím rozhodnutím
nesprávne vyhodnotil podmienky pre vydanie rozhodnutia. Súd v konaní o nároku na náhradu škody

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť uznesení o zastavení exekúcie z
hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať len odvolací súd v exekučnom
konaní resp. dovolací súd v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu

škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a

nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa
s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a
nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane závislého výroku o náhrade trov

konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) ako v celom rozsahu vecne správny s použitím
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto mu v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust.
§ 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi.

Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil (a podľa
obsahu spisu mu ani žiadne nevznikli), odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.