Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 17, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/27/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208586
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214208586.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlomPajštúnska5,Bratislava,IČO:36613843,protižalovanej:E.E.,nar.XX.Z.XXXX,bytomQ.XXX/
XX, R. E., o zaplatenie 1.846,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda zo dňa 12. júna 2015, č.k. 14C/235/2014-69, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvého stupňa návrh žalobcu, ktorým sa tento domáhal
zaplatenia sumy 1.846,91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.846,91 eur
od 11.08.2010 do zaplatenia, zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie
právne odôvodnil použitím ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d), 497 ods. 1, § 502 ods. 1, § 503 ods.
2, § 504, § 506 Obchodného zákonníka (ďalej len OBZ) , § 25 ods. 1, ods. 2 Zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2, § 3 ods. 1, 6, § 4 ods. 1, 2, 3, 5, Zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, ods. 2, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka

( ďalej len OZ), § 5b Zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľov, vecne potom posúdením predmetného
záväzkového vzťahu ako spotrebiteľského, na ktorý je nevyhnutné aplikovať ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa. Z dokazovania mal zistené, že žalobca nadobudol pohľadávku na základe zmluvy o
postúpení pohľadávok uzavretej medzi Slovenskou sporiteľnou, a.s., ako postupcom a žalobcom ako
postupníkom, pričom žalovaná v zmluvnom vzťahu vystupovala ako fyzická osoba - občan, spotrebiteľ.
Právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou dňa 26.08.2005 Zmluvu o splátkovom úvere, ktorá
je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a na základe nej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.228,17

eur, ktorý aj dňa 26. augusta v tejto výške vyčerpala. Z prehľadu splátok a úhrad je zrejmé, že dňa 10.
septembra 2005 zaplatila prvú splátku, dňa 14. novembra 2006 poslednú splátku a viac neplatila, pričom
z predpísaných úhrad žalovaná uhradila 481,18 eur. K odpisu istiny bankou došlo ku dňu 10. decembra
2009 v sume 1.846,91 eur. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok je zrejmé, že počet dní omeškania
ku dňu postúpenia bol 1126 dní, t.j. 3,16 roka. Keďže žalovaná vykonala poslednú splátku úveru dňa
14. novembra 2006, je teda preukázané, že k omeškaniu došlo nasledujúcou neuhradenou splátkou
teda 10. decembra 2006. K zosplatneniu mohlo dôjsť najskôr po uplynutí troch mesiacov od tohto

omeškania, avšak v prejednávanej veci žalobca v konaní uviedol, že nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že trojročná premlčacia doba
začalaplynúťnajneskôrnasledujúcimdňomomeškania,teda11.decembra2006,zároveňvšakvzmluve
o splátkovom úvere bola dojednaná konečná splatnosť úveru na deň 10. augusta 2010 a všeobecnátrojročná premlčacia lehota ohľadom celého nároku žalobcu teda začala plynúť 11. augusta 2010 a
uplynula dňa 11. augusta 2013, preto keďže žalobca podal žalobu na súd až dňa 28. apríla 2014,
uplatnený nárok žalobcu je premlčaný. K posúdeniu nároku ako premlčaného pristúpil okresný súd na

základe zistenia, že ide o nároky uplatňované zo spotrebiteľského úveru, kedy je na mieste aplikácia
ustanovenia § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. účinného od 1. mája 2014, ktoré podľa názoru okresného
súdu je možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, nakoľko ide o ustanovenie
majúce procesný charakter. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania, pričom v uvedenom prípade si

úspešná žalovaná žiadne trovy konania neuplatnila, ani jej zo súdneho spisu žiadne nevyplývajú a preto
jej ich súd nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s návrhom na jeho
zmenu tak, aby odvolací súd návrhu žalobcu vyhovel, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nezákonnosť postupu súdu, aplikujúceho na prejednávaný

prípad ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý je v rozpore so základnými ústavnými
princípmi. Súd nebol oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, nakoľko ide o postup založený na
retroaktívnej aplikácii ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré bolo do zákona č. 250/2007 Z.z. doplnené
novelizačným zákonom až s účinnosťou od 01.mája 2014 a preto rozhodnutie súdu podľa takejto právnej
úpravy je nezákonné a jeho vydaním došlo k zotretiu princípu právnej istoty a k závažnému zásahu do

majetkovýchprávveriteľa.Rovnakožalobcavytkolsúduprvéhostupňanesprávnuaplikáciuustanovenia
OZ týkajúceho sa premlčacej doby, keďže v danom prípade ide o zmluvu úverovú, ktorá je absolútnym
obchodno-záväzkovým vzťahom aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V čase
uzavretia zmluvy dňa 26. augusta 2005 sa ustanovenia § 52 až 54 OZ vzťahovali len na kúpnu
zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, pričom

zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej
zmluvy nevzťahovala povinnosť, uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným
ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01. januárom 2008 a neposudzuje
sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred týmto dňom. Keďže ide o právny vzťah zo zmluvy
o úvere uzavretej pred 01. januárom 2008, súd mal bez ohľadu na povahu účastníkov aj na otázku

premlčania žalobcom uplatneného nároku aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, v súvislosti s
čím žalobca poukázal na judikatúru niektorých krajských súdov i Najvyššieho súdu SR, ktoré vo svojich
rozhodnutiach posúdili túto otázku rovnakým spôsobom. Odvolateľ tiež namietal nesprávne posúdenie
ukončenia zmluvy, keďže v uvedenom prípade nedošlo k predčasnému ukončeniu úverovej zmluvy,
ale k ukončeniu zmluvy došlo až ku dňu konečnej splatnosti úveru t.j. 10. augusta 2010. Štvorročná

premlčacia doba začala plynúť dňa 11. augusta 2010 a teda ku dňu podania žalobného návrhu 28. apríla
2014 neuplynula a preto nemožno nárok navrhovateľa považovať za premlčaný.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) že odvolanie podala včas oprávnená osoba
- účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p.,
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné,
pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 14C/235/2014 je zaplatenie
sumy 1.846,91 eur s príslušenstvom titulom záväzkov z úverovej zmluvy uzavretej medzi právnym

predchodcom žalobcu a žalovanou dňa 26. augusta 2005.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh žalobcu v celom rozsahu zamietnutý a správnosti aj závislého výroku o náhrade trov
konania.

Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť so záverom súdu prvého stupňa o posúdení predmetného
záväzkovéhovzťahumedziúčastníkmiakospotrebiteľskéhoúveruvzmysleust.zákonač.258/2001Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a rovnako správne bolo aj jeho vyhodnotenie nároku žalobkyne postupomex offo ako premlčaného v trojročnej premlčacej lehote podľa predpisov občianskeho práva, dôsledkom
čoho muselo byť zamietnutie žaloby.

Odvolacím dôvodom tu bolo nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového
stavu, ktoré odvolateľ videl v aplikovaní § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. a premlčacej doby podľa
Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého spisového materiálu zhodne so

súdom prvého stupňa dospel k záveru, že treba posúdiť daný právny vzťah ako nárok žalobcu na
zaplateniežalovanejsumyzozmluvyoúvere,uzavretejpodľaust.§497Obchodnéhozákonníka,pričom
táto je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, avšak napriek
povahe výlučného obchodného záväzku s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná ako jedna zo strán
tejto zmluvy nebola podnikateľom a taktiež vzhľadom na skutočnosť, že zmluva bola veriteľom vopred
pripravená, je preto zmluva o úvere zároveň zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka a preto je potrebné aplikovať na tento vzťah spotrebiteľské právo a v rámci neho ustanovenia
Zákona o spotrebiteľských úveroch, Občianskeho zákonníka ako aj Zákona na ochranu spotrebiteľa.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné

v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, touto sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, typová zmluva nesmie obsahovať
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby

na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho
spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy,
ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z.,
ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom
je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným

spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do
novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 01.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č.
250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 01.01.2008. V prvom označenom období zakotvoval,
že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v
8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na

druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. S účinnosťou od 01.01.2008 OZ v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už
definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ustanovenia je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa

ods. 4 cit. ustanovenia je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku,
pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné,

že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení
od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka, jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky nepochybne spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy, ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy, ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

Spotrebiteľské zmluvy predstavujú rovnorodý druh občianskoprávnych zmlúv (príp. aj obchodných
zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu), v ktorých druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ;
osobitosť spotrebiteľských zmlúv vyplýva zo zvýšeného záujmu spoločnosti ochraňovať slabšieho
účastníka zmluvného vzťahu - spotrebiteľa, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s poskytovateľmi

rôznych plnení a služieb. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do
zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ a spotrebiteľ
nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy
spotrebiteľskýchzmlúvdoprávnejúpravyjezvýšenáochranaslabšiehoúčastníkazáväzkovýchvzťahov,
ktoré vznikajú pri poskytovaní služieb. Na to aby zmluva bola označená za „spotrebiteľskú“ musí

byť splnená podmienka, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s
väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ
nemôže ovplyvniť ich obsah; k zmluvným podmienkam dodávateľa môže spotrebiteľ pristúpiť alebo nie
- spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva bez ohľadu na to, či je upravená
Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom.

Je preto potrebné aj na tento právny vzťah aplikovať § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúci
sa ochrany spotrebiteľa a príslušné ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. Ustanovenie § 54 ods. 1 prvá
veta Občianskeho zákonníka pritom obsahuje príkaz aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka na
práva a povinnosti spotrebiteľa, pokiaľ sú pre neho priaznivejšie ako príslušné ustanovenia Obchodného

zákonníka, čím toto ustanovenie predstavuje korektív pre použitie ustanovení Obchodného zákonníka,
a to aj napriek charakteru úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu. Prednostné použitie Obchodného
zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy, a to aj v prípade úverov ako absolútnych obchodov, by
znamenalo spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku
(§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému

zákonníku prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Za účelom odstránenia akýchkoľvek
pochybností zákonodarca prijatím zákona č. 102/2014 Z.z. novelizoval Občiansky zákonník a explicitne
ustanovil v § 52 ods. 2 pravidlo, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva, čím nesporne potvrdzuje, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa

musí použiť aj na zmluvy, ktoré sú u nás upravené obchodným právom, keďže smernice EU kladú štátom
explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa ochranné opatrenia na ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali.

V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, ako je tomu v prípade
premlčania, je teda v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikácia právnej úpravy občianskeho

práva a nie obchodného práva, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva
takúto úpravu má a je pre spotrebiteľa výhodnejšia.

Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že pre posúdenie plynutia premlčacej doby
tu bolo namieste aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 100 a nasl.), pretože s uplatnením

Obchodného zákonníka je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba, čo v tomto prípade by bolo
nepochybne v neprospech žalovanej, ktorá má postavenie spotrebiteľa.Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 100 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v
tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110).

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku

predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Vyššie citované ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. je špeciálnym ustanovením k ust. § 100 ods.
1 Občianskeho zákonníka, a preto je treba ho aplikovať prednostne v prípade nároku uplatneného

zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je aj nárok uplatnený v tomto konaní. Súd je v zmysle citovaného
ustanovenia povinný skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu z úradnej povinnosti ( ex offo) a to
bez toho, aby sa žalovaná premlčania dovolávala. Právna úprava v ustanovení § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014 a vo vzťahu k tejto právnej
úprave neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia. Uvedené ustanovenie je pritom ustanovením

procesným, keď orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (a teda aj súdu) ukladá
povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez vznesenia námietky premlčania zo strany spotrebiteľa vo
všetkých veciach, v ktorých bolo začaté súdne konanie a v čase účinnosti tohto ustanovenia nebolo vo
veci ešte rozhodnuté. Preto sa súd prvého stupňa správne zaoberal možným premlčaním uplatneného
nárokubeztoho,abyskúmalsamotnúexistenciusubjektívnehoprávažalobcuatieždospelksprávnemu

záveru, že z dôvodu premlčania nároku žalobcu nebolo možné mu uplatnený nárok voči žalovanej
priznať.

Premlčacia lehota je v uvedenom prípade trojročná, pričom zo skutkového stavu vyplýva, že nedošlo
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, v dôsledku čoho mohla nastať splatnosť celej v konaní

uplatnenejpohľadávkyažpouplynutíkonečnejsplatnostiúverut.j.10.augusta2010akosprávneuviedol
v odvolaní žalobca. Na druhý deň, t.j. 11. augusta 2010 začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá
uplynula11.augusta2013akeďžežalobaboladoručenásúduaž28.apríla2014,vtomčasebolužnárok
žalobcu premlčaný a s ním boli premlčané aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo
pohľadávky a sledujú jej osud, preto vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe,

ako hlavný peňažný záväzok.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa z úradnej moci na túto skutočnosť prihliadol a z tohto
dôvodu návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2
O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol aj v závislom výroku o náhrade

trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože si žiadne neuplatnila a taktiež jej nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.