Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 27, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/9/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201372
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5014201372.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci žalobcu:
F. X. T., nar. XY, štátna príslušnosť Nigéria, bytom na území Slovenskej republiky: u manželky E. T.,
J., právne zastúpeného advokátskou kanceláriou: Kolíkova & Partners, s.r.o., so sídlom Radvanská
21, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica,
Štefánikovo nábrežie 7, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1Scud/9/2014-255 zo dňa 14.
októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1Scud/9/2014-255
zo dňa 14. októbra 2015 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK
zo dňa 26. novembra 2014 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-
BB7-57-020/2014-AV z 08.09.2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania titulom zaplatených súdnych poplatkov
sumu 140€ do 10 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Advokátskej kancelárie Kolíková &

Partners, s.r.o. č. SK XY.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

KrajskýsúdvBanskejBystricinapadnutýmrozsudkomzamietolžalobužalobcu,ktorousatentodomáhal
preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK z 26.11.2014, ktorým
žalovaného ako odvolací správny orgán zmenil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného
zboru v Žiline (ďalej len „prvostupňový správny orgán“).

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-57-020/2014-AV z 08.09.2014 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 77 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), v konaní o administratívnom
vyhostení rozhodol, že žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne
vyhosťuje z územia Slovenskej republiky a zároveň mu určil zákaz vstupu na územie Slovenskej
republiky na dobu jedného roka, v súlade s ustanovením § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

Podľa § 83 ods. 1 citovaného zákona určil žalobcovi lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej
republiky 20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia.Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobca pri kontrole vykonanej hliadkou
cudzineckej polície dňa 08.09.2014 predložil cestovný doklad Nigérie, ktorý bol vydaný dňa 22.10.2013 s
platnosťou do 21.10.2018, v ktorom bolo vízum typu „C“ vydané vo Švédsku číslo 003566093, platné od

20.07.2014 do 05.09.2014, udelené na jeden vstup na 30 dní. Kontrolou bolo zistené, že žalobca sa dňa
08.09.2014 zdržiaval na území Slovenskej republiky nad rámec udeleného víza, čím naplnil predpoklady
administratívneho vyhostenia v dôsledku spáchania priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona
o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán rozhodol o zákaze vstupu na územie Slovenskej
republiky na dobu jedného roka, t.j. dolnej hranice stanovenej zákonom o pobyte cudzincov, a to na

základe správnej úvahy o možnosti riešenia protiprávneho konania žalobcu. Určil lehotu na vycestovanie
20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ktorú považoval za súladnú s ustanovením § 83 ods. 1 zákona o
pobyte cudzincov. Lehotu považoval za dostačujúcu na zabezpečenie jeho vycestovania s prihliadnutím
na skutočnosť, že na území Slovenskej republiky má manželku a dieťa, ktorého je oficiálnym otcom,
zapísaným v rodnom liste dieťaťa manželky. Preskúmaním existencie prekážok administratívneho
vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov konštatoval, že nezistil žiadne

prekážky administratívneho vyhostenia, čo bolo potvrdené tiež vyjadrením žalobcu v zápisnici zo dňa
08.09.2014,ktorýneuviedolžiadnydôvodbrániacijehoadministratívnemuvyhosteniudokrajinypôvodu,
t.j. na územie Nigérie. Preskúmaním existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to čl. 3, 8, zistil, že neexistujú žiadne dôvody brániace
vyhosteniu účastníka konania. Opätovne vychádzal z vyjadrenia žalobcu zaznamenaného v zápisnici

zo dňa 08.09.2014, kde uviedol, že v domovskej krajine nie je prenasledovaný a nič mu tam nehrozí.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK zo dňa 26.11.2014 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým
prvostupňovérozhodnutiezmenilvtom,ževypustilaplikáciuurčeniazákazuvstupunaúzemíSlovenskej

republiky a ponechal výrokovú časť napadnutého rozhodnutia v znení, že podľa § 82 ods. 1 písm.
b/ zákona o pobyte cudzincov účastníka administratívne vyhosťuje a podľa § 83 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov policajný útvar určuje účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia
Slovenskejrepubliky20dníodvykonateľnostitohtorozhodnutia.Zodôvodneniarozhodnutiažalovaného
vyplýva, že ako odvolací orgán zvážil všetky podklady a zhromaždené dôkazy v rámci prvostupňového

konania, ako aj dôkazy predložené žalobcom a zároveň dôkazy, ktoré boli zadovážené žalovaným v
odvolacom konaní. Dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán správne aplikoval ustanovenie §
82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko skutočnosť, že sa žalobca zdržiaval na území
Slovenskej republiky nad rámec udeleného víza, bola jednoznačne preukázaná. Odvolací orgán, v
zhode s prvostupňovým správnym orgánom konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 5 Schengenského

kódexu zo strany žalobcu, čo napokon nebolo popierané ani samotným žalobcom. Zákon o pobyte
cudzincovvustanovení§82ods.1taxatívneurčujepolicajnémuútvaruadministratívnevyhostiťštátneho
príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, k čomu v tomto
prípade preukázateľne došlo. Zákon nedáva inú možnosť, ako pri takomto porušení cudzinca vyhostiť.
Žalovaný preto zastával názor, že prvostupňový správny orgán ohľadom vyhostenia postupoval plne

v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Dospel však k záveru, že žalobca má seriózny záujem o
výchovu svojho syna a zabezpečenie svojej rodiny na území Slovenskej republiky, preto nepovažoval za
správne rozhodnutie v časti o určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky, pretože by došlo k
pretrhnutiu puta medzi otcom a synom na celý kalendárny rok, čo je vzhľadom k veku dieťaťa pomerne
dlhá doba, ktorá by mohla zanechať negatívne stopy v danom vzťahu.

Žalobca podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, pričom v pôvodne podanej
žalobe, podanej na Krajskom súde v Žiline dňa 11.12.2014, vo všeobecnosti namietal porušenie čl.
41 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Tiež
namietal porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach, v dôsledku

čoho považoval vydané rozhodnutie žalovaného za nezákonné a žiadal ho zrušiť. Uvedené dôvody
ďalej rozvinul tak, že žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové
rozhodnutie z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a e/ O.s.p.

Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca

mal po uplynutí doby platnosti víza na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt v zmysle § 2
ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, ktorým je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej
republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Krajský súd v
zhode so žalovaným zastával stanovisko, že ak zákon v ustanovení § 82 ods. 1 upravuje, že policajnýútvar administratívne „vyhostí“ štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území
Slovenskej republiky, nemá policajný útvar možnosť uváženia, či tak urobí v prípade preukázania
neoprávneného pobytu. Výnimkou by bolo len preukázanie prekážok administratívneho vyhostenia,

existencia ktorých v predmetnom konaní nebola zistená.

Krajský súd sa nestotožnil ani s namietaným nekvalifikovaným tlmočením, nakoľko z administratívneho
spisu vyplýva, že po tom, čo žalobca uviedol, že žiada tlmočníka pre hovorené slovo aj písomné
podania, tlmočník mu bol zabezpečený. Zo zápisnice, resp. zo žiadneho podania žalobcu nevyplýva,

že by namietal kvalitu práce tlmočníka. Rovnako nenamietal ani rýchlosť konania, resp. skutočnosť, že
neporozumel poučeniam, postupu v konaní, kladeným otázkam a podobne.

K prekážkam administratívneho vyhostenia uviedol, že žalobca za prítomnosti tlmočníka uviedol, že v
domovskom štáte mu nehrozí žiadne týranie, neľudské zaobchádzanie, väzenie, či smrť po jeho návrate.
Nenamietal to ani v konaní pred druhostupňovým správnym orgánom. Žalobca nevyjadril obavu o svoj

život v prípade svojho návratu do domovského štátu. V podstate prvýkrát toto tvrdenie predniesol v
žalobe, resp. v upresnení žaloby, t.j. v podaní došlom súdu dňa 16.07.2015. K uvedenému krajský súd
dodal, že sa jedná o žalobnú námietku, ktorá nevyplývala zo žaloby podanej v zákonom stanovenej
lehote. Jedná sa o novú namietanú skutočnosť, ktorú nemožno považovať za rozvinutie pôvodných
žalobných námietok, a preto súd na takúto žalobnú námietku ani nemohol prihliadnuť, keďže bola

uplatnená po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote na podanie žaloby. Podľa názoru súdu i tak
ide o účelové tvrdenie, keďže žalobca v júni 2014 navštívil Nigériu, kde uzavrel manželstvo so E. T.,
matkou ich dieťaťa S. Y. T., narodeného dňa XY. Preto ak žalovaný nevyhodnotil zistené informácie vo
veci bezpečnostnej situácie Nigérie za tak závažné, že by tvorili prekážku administratívneho vyhostenia
žalobcu v prípade jeho návratu do domovského štátu, považoval záver žalovaného za správny. Pokiaľ

by skutočne žalobca s manželkou považovali bezpečnostnú situáciu v Nigérii za tak vážnu, že by mohla
ohroziť život, či ich zdravie, potom by nevycestovali v júni 2014 do tejto krajiny.

Krajský súd považoval postup žalovaného za správny, pokiaľ tento neprevzal akúkoľvek prípadnú
žiadosť o pobyt, o ktorý mal žiadať žalobca prostredníctvom manželky, pretože žiadosť v zmysle zákona

o pobyte cudzincov, či už o trvalý pobyt na zemí SR (§ 44 ods. 1), resp. o tolerovaný pobyt (§ 59
ods. 1), musí podať výlučne žiadateľ osobne, v danom prípade žalobca a nie jeho manželka. Manželka
túto žiadosť nemôže za žalobcu podať ani s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o rodine,
keďže sa nejedná o obstarávanie bežných vecí, na čo správne poukázal žalovaný. Zákon o pobyte
cudzincov stanovuje presné zákonné podmienky k uplatneniu konkrétneho pobytu, medzi ktoré patrí aj

to, že žiadosť podáva výlučne osoba žiadajúca o takýto pobyt.

Knamietanejneprimeranostirozhodnutiavovzťahuktestuproporcionalitysrešpektovanímprávžalobcu
a jeho rodiny na súkromie a rodinný život, krajský súd zaujal stanovisko, že práve žalovaný vydaním
zmeňujúceho druhostupňového rozhodnutia dostatočne zohľadnil a prihliadol na to, aby v neprimeranej

miere nedošlo k porušovaniu práva na súkromie a rodinný život v zmysle čl. 8 Dohovoru v spojení
s článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keď vypustil z prvostupňového rozhodnutia uloženia zákazu
vstupu na územie Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, zohľadniac potreby maloletého dieťaťa,
jeho najlepší záujem spočívajúci na výchove dieťaťa oboma rodičmi, ktorí aj o to prejavujú záujem.
Žalovaný v druhostupňovom konaní zohľadnil, aby dieťa nebolo oddelené od svojich rodičov proti ich

vôli a výslovne v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že určením zákazu vstupu žalobcu na územie
Slovenskej republiky by došlo k pretrhnutiu puta medzi otcom a synom na celý kalendárny rok, čo je
vzhľadom k veku dieťaťa pomerne dlhá doba, ktorá by mohla zanechať negatívne stopy na danom
vzťahu. Zásada proporcionality nebola porušená vydaním rozhodnutia žalovaného o administratívnom
vyhostení žalobcu, pretože policajný orgán v súlade so znením ustanovenia § 82 ods. 1 zákona o

pobyte cudzincov musel vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na
území Slovenskej republiky, čo bolo nespornou skutočnosťou. Keďže neboli preukázané ani prekážky
administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov, nebolo možné rozhodnúť inak,
ako rozhodol žalovaný v žalobe napadnutom rozhodnutí. Rozhodnutie žalovaného bolo pre žalobcu v
podstate priaznivé, pretože bol síce administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, avšak

bez zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, čo znamená, že žalobca bol
povinný vycestovať v určenej 20 dňovej lehote za účelom zadováženia si príslušného víza, po vybavení
ktorého sa mohol vrátiť na územie Slovenskej republiky k svojej rodine.Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd zamietol žalobu žalobcu.

II.

Stručné zhrnutie odvolacích námietok žalobcu

Proti zamietajúcemu rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, z dôvodov
podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdnyporiadokvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„O.s.p.“)apodľaust.§205ods.2písm.c)apísm.

f) O.s.p., t.j. z dôvodov, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca ďalej namietal, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti

alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené podľa § 205a ods. 1 písm. b) a písm. d) O.s.p.

V odvolaní žalobca tvrdil, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život podľa
článku 8 Dohovoru. Namietal, že krajský súd preskúmaval len legalitu zásahu do práv žalobcu a jeho
rodiny. Samotná skutočnosť, že postup žalovaného je stanovený priamo v zákone o pobyte cudzincov

neznamená ústavnosť zásahu a jeho akceptovateľnosť z hľadiska Dohovoru. Na podporu svojich
námietok poukazoval aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 117/07), z ktorého
vyplýva, že samotná existencia právneho základu pre rozhodnutie o zásahu do práva na súkromie
nezbavuje všeobecný súd povinnosť rešpektovať pri svojom rozhodnutí normy vyššej právnej sily. Preto
žalobca namietal, nedostatočne zistený skutkový stav veci správnymi orgánmi ako aj krajským súdom,

keď títo lepšie nepreskúmali všetky aspekty možného porušenia práva žalobcu podľa čl. 8 Dohovoru.

Správne orgány ako aj krajský súd mali povinnosť vykladať príslušné ustanovenia zákona o pobyte
cudzincov v súlade s ústavou a Dohovorom a pokiaľ by konformný výklad týchto ustanovení nebol
možný, nemali takúto normu v súlade s princípom prednosti aplikovať.

Ďalej žalobca namietol, že správnymi orgánmi doposiaľ nebol určený legitímny cieľ, ktorým sa v prípade
žalobcu sleduje jeho administratívne vyhostenie. V tomto smere ďalej poukázal na jeho vyjadrenia v
priebehu konania pred krajským súdom, kde uviedol že nie je prítomný žiaden z legitímnych účelov, resp.
verejných záujmov takýto zásah odôvodňujúci. Uvedené žalobca považoval za významnú vadu konania.

Žalobca poukázal na požiadavku proporcionality zásahu do základných práv a slobôd v tom zmysle,
že je povinnosťou všeobecného (krajského) súdu skúmať splnenie tejto podmienky. Zároveň poukázal
na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky v uvedenej oblasti (I. ÚS 117/01, I. ÚS 274/05, III.
ÚS 80/08, III. ÚS 331/09) a vzhľadom na tieto skutočnosti vytýkal súdu, že napriek svojim tvrdeniam v

odôvodnení napadnutého rozsudku nemohol zistiť intenzitu a primeranosť zásahu do rodinného života
žalobcu, jeho manželky a maloletého syna, nakoľko nezisťoval samotnú intenzitu jeho rodinného života.

V súvislosti s touto námietkou poukázal na trojstupňový test proporcionality, ktorý je v zmysle judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP prostriedkom zistenia intenzity a primeranosti určitého

zásahu do základných práv a slobôd.

K vhodnosti, resp. dostatočne dôležitému cieľu:
Žalobca namietal, že v prípade administratívneho vyhostenia je nevyhnutné, aby bol stanovený určitý
legitímny cieľ, ktorý sa zásahom sleduje. Tento však doposiaľ správnymi orgánmi nebol určený, preto

namietaný zásah do práva na súkromný a rodinný život nespĺňa podmienku dostatočne dôležitého cieľa.
Naviac, aj keby správne orgány stanovili legitímny cieľ tohto zásahu, nebolo by možné kvalifikovať
ho ako závažný a naliehavý, nakoľko žalobca nie je osobou, ktorá by bola vyhodnotená ako hrozba
pre bezpečnosť obyvateľov SR, je bezúhonnou osobou, nedopustil sa správneho deliktu, ktorý by
odôvodňoval naliehavé vyhostenie z územia SR.

K nevyhnutnosti zásahu:
Podľa žalobcu namietaný zásah nebol nevyhnutný a bolo možné zvoliť aj iné spôsoby legalizácie pobytu
žalobcu, ktoré boli menej zasahujúce do jeho práv, pričom poukázal na znenie smernice EurópskehoparlamentuaRady2008/115/ESzo16.decembra2008ospoločnýchnormáchčlenskýchštátovnaúčely
návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Zo samotnej
smernicejezrejmé,žeadministratívnevyhosteniejekrajnýmprostriedkompreprípady,kedyosobysúna

území členského štátu nelegálne a súčasne nie je možné ich pobyt legalizovať. Preto príslušné orgány
členských štátov najprv preskúmajú možnosti legalizácie pobytu týchto osôb a až v prípade nemožnosti
ich uplatnenia pristúpia k takémuto krajnému prostriedku.

V danom prípade žalobca namietal, že správne orgány dostatočne neskúmali možnosti uplatnenia iných

prostriedkov, napr. legalizáciu jeho pobytu. Rovnako pochybil krajský súd keď uzavrel, že rozhodnutie
žalovaného je pre žalobcu priaznivé, nakoľko bol zrušený zákaz vstupu na územie SR a má byť
iba administratívne vyhostený bez toho aby podrobnejšie skúmal možnosti uplatnenia iných právnych
prostriedkov.

K testu proporcionality v užšom slova zmysle:

Žalobca namietal, že fiktívny, doposiaľ neuvedený záujem spoločnosti nemožno vyvažovať so značnou
ujmou spôsobenou na právach žalobcu, jeho manželky a maloletého syna. Správne orgány ani krajský
súd vôbec neprihliadli na rodinnú situáciu žalobcovej rodiny s ohľadom na výchovu maloletého syna.
Žalobca navyše uviedol, že jeho manželka je opäť tehotná, z čoho vyplýva ešte väčší zásah do práv
žalobcu, jeho manželky a ich dieťaťa (resp. detí).

Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že jeho manželka a maloletý syn, ako občania Európskej únie, môžu
byť pozbavení možnosti požívať podstatu práv, ktoré im vyplývajú zo statusu občana Európskej únie.
Svoje argumenty podporil judikatúrou Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veciach C-34/09 Zambrano proti
Office national de ľemploi). Správne orgány svojimi rozhodnutiami nepriamo nútia občanov Európskej

únie, aby opustili krajinu pobytu a zároveň aj Európsku úniu.

Okrem toho žalobca vytýkal aj nesprávne právne posúdenie súčasne prebiehajúcich konaní o jeho
administratívnom vyhostení, keď voči nemu bolo 06.09.2014 začaté konanie o administratívnom
vyhostení, pričom toto bolo následne prerušené z dôvodu zdravotných ťažkostí a dňa 08.09.2014 bolo

voči nemu začaté nové konanie o administratívnom vyhostení, čo vyplýva jednak z formy ako aj obsahu
listiny pod č. PPZ-HVP-BB7-57-010/2014-AV z 08.09.2014. Uvedené spôsobuje u neho stav právnej
neistoty nakoľko voči nemu sú paralelne vedené dve správne konania v tej istej veci.

Žalobca v odvolaní tiež poukázal na povinnosť správnych orgánov skúmať existenciu prekážok jeho

vyhostiteľnosti, na čo mal povinnosť prihliadať aj krajský súd, najmä ak mu predložil značné množstvo
dôkazov preukazujúcich bezpečnostnú situáciu v krajine jeho pôvodu - Nigérii. Tieto argumenty predložil
krajskému súdu v súvislosti s výzvou na odstránenie vád konania, preto krajský súd na ne mal prihliadať.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že

rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zruší a vec mu vráti
na ďalšie konanie.

Podaním z 13. mája 2016 žalobca doložil do konania pred odvolacím súdom ďalší dôkaz - kópiu dokladu
o jeho bezúhonnosti a informoval o podaných žiadostiach o udelenie tolerovaného pobytu a trvalého

pobytu na 5 rokov.

Podaním z 02. júna 2016 žalobca informoval odvolací súd o stave legalizácie jeho pobytu a požiadal o
nariadenie pojednávania za účelom vypočutia jeho a jeho manželky na okolnosti ich rodinného života,
najmä s ohľadom na zmenu pomerov v súvislosti s tehotenstvom jeho manželky a zabezpečením

starostlivosti o ich syna.

III.
Stanovisko žalovaného k odvolacím námietkam

K odvolacím námietkam žalobcu sa žalovaný vyjadril v podaní č. PPZ-HCP-BB2-17-010/2015-SK z
28.12.2015.V súvislosti s vytýkaným zásahom do práva žalobcu na súkromný a rodinný život s manželkou a
maloletým synom žalovaný uviedol, že vydaním napadnutého rozhodnutia došlo čiastočne k zásahu do
práva na rešpektovanie súkromia a rodinného života žalobcu, avšak výhradne v súlade s čl. 8 ods. 2

uvedeného Dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán môže zasahovať do výkonu tohto práva, ak je to v
súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej
bezpečnosti,hospodárskehoblahobytukrajiny,predchádzanianepokojomazločinnosti,ochranyzdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Žalovaný je predovšetkým správnym orgánom,
ktorého úlohou je odhaľovať a následne zabraňovať protiprávnemu konaniu. V prípade, že sa o

protiprávnom konaní dozvie, je povinný v zmysle platnej legislatívy konať a odstraňovať protiprávny stav
v spoločnosti. Pripomenul, že nezákonný stav, do ktorého sa žalobca sám, svojim konaním dostal, nie je
možné odignorovať len pre existenciu jeho rodinného a súkromného života tak, ako sa žalobca domáha.

K námietke stanovenia legitímneho cieľa, ktorý sa zásahom do súkromného a rodinného života
žalobcu sleduje, žalovaný uviedol, že v zmysle zákona o pobyte cudzincov je legitímny cieľ zjavný,

a to zabrániť protiprávnemu stavu, t.j. nelegálnemu zdržiavaniu sa žalobcu na území SR. Nie je
pravdou tvrdenie žalobcu v tom, že mu nebola zo strany správnych orgánov poskytnutá pomoc pri
konaní pred správnym orgánom, nakoľko od začiatku prvého konania pred prvostupňovým správnym
orgánom, mu bol k dispozícii tlmočník, ktorému riadne rozumel, čo aj sám v zápisnici o podaní
vysvetlenia potvrdil vlastnoručným podpisom. V priebehu konania pred správnym orgánom bol žalobca

niekoľkokrát poučený o svojich právach, ktoré mu boli riadne pretlmočené do anglického jazyka, ktorému
plnohodnotne porozumel. Vzhľadom ku skutočnosti, že si žalobca na konanie pred správnym orgánom
nesplnomocnil zákonov znalú osobu na svoje zastupovanie, možno predpokladať, že konaniu za účasti
tlmočníka v dostatočnej miere porozumel a on sám nepovažoval za potrebné zvoliť si právneho zástupcu
na konanie pred správnymi orgánmi. Právne zastupovanie pred správnym orgánom nie je zo zákona

povinné, je to slobodné a dobrovoľné rozhodnutie dotknutej osoby.

K argumentácii žalobcu, že z dôvodu získania zákonom stanoveného dokladu o bezúhonnosti z
domovského štátu, potrebného k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území SR, by musel vycestovať
do domovského štátu a z toho dôvodu teda opustiť svoju rodinu, žalovaný konštatoval, že zo svojej

pozície nevie ovplyvniť zákony Nigérie. Ak je totiž v domovskom štáte žalobcu zákonom predpísaný
spôsob získania, či vystavenia dokladu o bezúhonnosti, nie je v právomoci žalovaného do tohto postupu
iného štátu akokoľvek zasiahnuť. Nigéria je suverénny štát, ktorého zákony platia pre všetkých jeho
občanov, teda aj pre žalobcu, a preto zvaľovanie viny v danej veci na žalovaného je neopodstatnené,
nakoľko tento v danej veci nemá právo zasiahnuť.

K námietke, že pri samotnom zásahu do rodinného a súkromného života je potrebné náležite vziať
do úvahy predovšetkým najlepší záujem dieťaťa a následne rodinný život, žalovaný uviedol, že z jeho
strany bol pred vydaním napadnutého rozhodnutia rešpektovaný a akceptovaný súkromný a rodinný
život žalobcu, nakoľko žalovaný svojim rozhodnutím upustil od zákazu vstupu na územie SR pre

žalobcu, práve s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti. Zdôraznil, že vedomé porušovanie zákonov
nelegálnym zdržiavaním sa na území suverénneho štátu zo strany žalobcu, a to len z dôvodu, že chce
byť so svojou rodinou, nemožno považovať za postačujúci argument a ospravedlnenie nezákonného
chovania sa žalobcu.

K povinnosti pristúpenia k vydaniu rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako ku krajnému
prostriedku v prípadoch, kedy osoby sú na území členského štátu Európskej únie nelegálne a súčasne
nie je možné ich pobyt zákonne zlegalizovať uviedol, že do zákona o pobyte cudzincov je plne
implementovaná zákonná legislatíva Európskej únie v danej oblasti, a preto nemožno súhlasiť s vyššie
uvedeným tvrdením žalobcu. Má za to, že ak zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 82 ods. 1 písm.

b) taxatívne žalovanému ukladá administratívne vyhostiť cudzinca, ktorý má na území SR neoprávnený
pobyt, žalovaný postupoval plne v súlade s platnou legislatívou nielen SR, ale aj legislatívou Európskej
únie v danej oblasti. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal oprávnenie žalobcovi počas rozhodovania o
administratívnom vyhostení udeliť pobyt, sa nezakladá na pravde, nakoľko žalobca v čase rozhodovania
o administratívnom vyhostení o žiadny pobyt na území SR nepožiadal.

K zložitej rodinnej situácii žalobcu žalovaný uviedol, že do ťažkej životnej situácie sa žalobca dostal
sám svojim neuváženým a nezodpovedným konaním, ktorý ešte skomplikoval opätovným tehotenstvomsvojej manželky, spoliehajúc sa na to, že ho existencia rodinného života oprávňuje legálne sa zdržiavať
na území SR. Takéto zmýšľanie však nemožno akceptovať.

K námietke žalobcu, že žalovaný vyvíja nátlak na žalobcu a celú jeho rodinu, ktorú svojim rozhodnutím
o administratívnom vyhostení núti vycestovať z územia SR uviedol, že do vzniknutej situácie sa žalobca
dostal vlastným neuváženým a vedome protiprávnym konaním, spoliehajúc sa na to, že pre legálny
pobyt na území SR postačuje existencia rodinného života a jeho rozhodnutie žiť na území štátu, ktorý si
vybral. Žalovaný len postupoval plne v súlade so zákonom, ktorý mu taxatívne určuje postup v prípade,

keď sa cudzinec - žalobca, zdržiava na území SR neoprávnene. Viniť preto žalovaného za vzniknutú
situáciu je neakceptovateľné.

K posúdeniu existencie prekážok administratívneho vyhostenia zo strany žalovaného dodal, že v
priebehu celého konania v danej veci ako aj následného konania prebiehajúceho v roku 2015 ani priamo
na súdnom pojednávaní pred krajským súdom žalobca ani raz nevyjadril obavu o svoj život v prípade

svojho návratu do domovského štátu. Jediným argumentom, ktorý uvádza je existencia jeho rodinného
života, ktorý by ho mal oprávňovať na legálny pobyt na území SR, preto ani túto námietku žalovaný
nepovažoval za opodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodol o odvolaní tak, že napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdí.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p.
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a

na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozhodnutie bolo verejne
vyhlásené dňa 27. júla 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom

súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a

povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k
určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom
konaní mu taký trest môže byť uložený.

Podľa § 81 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti

k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním
ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre
Slovenskú republiku.Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie
svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK z 26.11.2014, ktorým žalovaný ako odvolací správny
orgán zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-BB7-57-020/2014-AV z
08.09.2014, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal dôvodnosť odvolacích námietok žalobcu.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné nariadiť v štádiu odvolacieho preskúmavacieho konania
pojednávanie za účelom vykonania dokazovania na okolnosti rodinného života žalobcu, pretože jeho
existenciu nepovažoval za spornú a ako vyplýva z rozhodnutia žalovaného ani samotný správny orgán
ju nespochybňoval.

Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa zásahu do jeho práv na rodinný a súkromný život, možno
konštatovať, že v danom prípade došlo k stretu dvoch záujmov, na jednej strane práva žalobcu na
súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a na druhej
strane záujmom verejným.

K otázke verejného záujmu, ktorý ako legitímny cieľ oprávňuje štátne orgány zasiahnuť do
navrhovateľovho práva chráneného čl. 8 Dohovoru je potrebné zdôrazniť, že v administratívnom konaní
musí byť nad všetky pochybnosti preukázané, že takýto zásah je vyvážený verejným záujmom národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a

zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V tejto súvislosti
hodnotiace kritérium naznačil Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. I. ÚS 117/07
konštatovaním, že : „Rovnako je zrejmé, že záujem na predchádzanie zločinnosti legitimizuje zásah do
práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa dohovoru len vtedy, ak ide o záujem na
predchádzaní konkrétnej zločinnosti sťažovateľa, o ktorej má orgán povoľujúci zásah do tohto práva

informácie aspoň v takom rozsahu, ktorý umožňuje urobiť záver o dôvodnom podozrení osoby z trestnej
činnosti“.

V priebehu správneho konania správne orgány odôvodňovali zásah do žalobcových práv znením §
82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Až v priebehu súdneho preskúmavacieho konania

žalovaný označil za v konaní zjavný legitímny cieľ vyhostenia zabránenie protiprávnemu stavu, t.j.
nelegálnemu zdržiavaniu sa žalobcu na území SR a namietaný zásah do žalobcových práv je v
záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Vychádzajúc z požiadavky vplývajúcej z citovaného názoru ústavného súdu možno konštatovať, že v
predmetnom konaní doposiaľ nebolo ustálené a zdôvodnené z čoho pramení obava správnych orgánov
z takéhoto ohrozenia, najmä ak ani žalovaný neargumentoval poznatkom, že by žalobca na území
Slovenskej republiky spáchal trestný čin, pričom priestupok podľa ust. § 118 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov z dôvodu neoprávneného zdržiavania sa na území Slovenskej republiky zjavne nenapĺňa

obsah pojmu zločinnosť a žalobca navyše v odvolacom konaní predložil kópiu dokladu potvrdzujúceho
jeho bezúhonnosť v krajine pôvodu. Uvedené skutočnosti preto dôvodne vyvolávajú pochybnosti o (v
rozhodnutí nezdôvodnenej) prevahe verejného záujmu majúcej legitimizovať postup správneho orgánu
predstavujúci zásah do žalobcovho práva chráneného čl. 8 Dohovoru.

„Ak správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným,
musí v prípade, že uprednostní záujem verejný, v rozhodnutí náležite odôvodniť prečo došlo k jeho
uprednostneniu.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Sža/2/2009 z 01.10.2011)

V tejto súvislosti bolo povinnosťou správneho orgánu zvážiť aj hľadisko súkromné, tak, aby bolo

možné jednoznačne posúdiť, či administratívnym vyhostením žalobcu, nebolo neprimerane obmedzené,
resp. odňaté jeho právo na súkromie a rodinný život na území Slovenskej republiky vzhľadom na
to, že je manželom štátnej občianky Slovenskej republiky a otcom ich maloletého syna tiež štátneho
občana Slovenskej republiky, o ktorého osobnú starostlivosť sa podľa prehlásení oboch manželov staráprevažne žalobca. V súvislosti s tým, bolo vo veci potrebné zohľadniť nielen najlepší záujem dieťaťa,
ale aj skúmať, či vykonaným opatrením nedôjde aj k zásahu do práv maloletého syna žalobcu a jeho
manželky ako občanov Európskej únie bránením im v účinnom využívaní podstaty práv vyplývajúcich

zo statusu občana Európskej únie, k čomu Súdny dvor vo veci Zambrano, C-34/09 uviedol, že odoprenie
práva na pobyt osobe, ktorá je príslušníkom tretieho štátu, v členskom štáte, kde majú bydlisko jej
maloleté deti, ktoré sú štátnymi príslušníkmi daného členského štátu a ktoré sú odkázané výživou na
uvedenú osobu, ako aj omietnutie vydať tejto osobe pracovné povolenie, majú takýto účinok.

Žalobca navyše v odvolacom konaní predkladal ďalšie dôkazy (informáciu o tehotenstve jeho manželky)
majúce jeho námietky o rozsahu a vážnosti zásahu správnych orgánov do jeho práv vyplývajúcich z
čl. 8 Dohovoru potvrdzovať. V tomto prípade síce nemožno správnym orgánom ani krajskému súdu
vyčítať, že rodinnú situáciu žalobcu, vo svetle týchto nových dôkazov neskúmali, nakoľko nimi v čase
rozhodovania vo veci nedisponovali, no tieto relevantné dôkazy predstavujú nové skutočnosti, ktoré
doteraz neboli uplatnené podľa § 205a ods. 1 písm. b) a d) O.s.p. čo dostatočne odôvodňuje záver, že

doteraz zistený skutkový stav neobstojí.

Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu
tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Princíp garantovania a ochrany súkromných práv cudzincov a verejného záujmu na bezpečnosti a
ochrane spoločnosti vyplývajúci z citovaného článku, je dostatočne premietnutý aj v zákone o pobyte

cudzincov, pokiaľ však z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu v danom prípade došlo
k uprednostneniu verejného záujmu pred záujmom súkromným z hľadiska aplikácie zákona o pobyte
cudzincov, nie je možné ani zaujať stanovisko, či bol k takejto aplikačnej prednosti (z hľadiska Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd) dôvod.

Odvolací súd poukazuje na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „Vychádzajúc z doktríny
štrasburských orgánov je potrebné pri zásahu do práva na súkromie fyzickej osoby skúmať jeho legalitu,
legitimitu a proporcionalitu“. (I. ÚS 117/07).

Vosvetlecitovanéhonázorujepretodôvodnánámietkažalobcuvytýkajúcasprávnymorgánomabsenciu

podrobného skúmania a zdôvodnenia požiadaviek legality, legitimity a proporcionality zásahu do jeho
práv vyplývajúcich z čl. 8 Dohovoru, najmä ak z rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva (okrem
zdôraznenia povinnosti rešpektovať text zákona - podmienka legality), či a ako svoj postup v predmetnej
veci takémuto testu podrobili aj z hľadiska sledovania niektorého zo záujmov spoločnosti v tomto
článkuvymenovaných(podmienkalegitimity)atiežzhľadiskanevyhnutnostivdemokratickejspoločnosti

(podmienka proporcionality). Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ nie je splnená jedna z uvedených
podmienok, zásah predstavuje porušenie Dohovoru. Závery správnych orgánov o dôvodnosti zvoleného
postupu v predmetnej veci zdôvodnené len odkazom na text relevantného ustanovenia zákona o pobyte
cudzincov uvádzajúci ako dôvod administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny jeho
neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, sú však s poukazom na vyššie uvedené úvahy ako

aj dôvodne vznesené požiadavky povinnosti ústavne konformného výkladu práva ďalej neudržateľné.
Neudržateľným momentom používania práva označil Ústavný súd Českej republiky (nález Pl. ÚS 33/97)
jeho aplikáciu vychádzajúcu výlučne z jazykového výkladu a zdôraznil, že jazykový výklad predstavuje
len prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme, je východiskom pre objasnenie a ujasnenie si
jej zmyslu a účelu (k čomu slúži i rad ďalších postupov ako logický a systematický výklad, výklad e

rationae legis atď.)

Odvolací súd v tejto súvislosti opäť odkazuje na už citované rozhodnutie I. ÚS 117/07, v zmysle ktorého :
„Existencia právneho základu (zákonnej normy) pre rozhodnutie o zásahu do práva na súkromie
nezbavuje všeobecný súd povinnosti rešpektovať pri svojom rozhodovaní normy vyššej právnej sily“.

Pokiaľ by teda v zmysle argumentácie žalovaného malo byť dostatočným dôvodom pre uspokojenie sa
s tým, že namietaný postup správnych orgánov vychádza z doslovného textu zákonného ustanovenia
a preto je bez ďalšieho uplatniteľný v každom prípade, požiadavka skúmania ďalších dvoch podmienokzásahu do práva podľa čl. 8 Dohovoru by bola nadbytočná. Preto pokiaľ žalobca namieta zásah do jeho
práva na súkromie a rodinný život, neobstojí argument správnych orgánov o tom, že konali v súlade so
zákonom o pobyte cudzincov.

Pokiaľ ide o podmienku legitimity, tak ako už bolo vyššie uvedené (str. 15 tohto rozsudku) možno mať
dôvodné pochybnosti o tom, či je možné neoprávnený pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky
subsumovať pod niektorý z pojmov charakterizujúcich legitímne záujmy spoločnosti, teda či je spáchanie
priestupku legitímnym dôvodom pre zásah do žalobcových práv podľa čl. 8 Dohovoru. Takýto záver

je možné vyvodiť zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok C-459/99, MRAX
z 25.7.2002), podľa ktorého : „Právo vstupu na územie členských štátov štátneho príslušníka tretieho
štátu, ktorý je manželom alebo manželkou štátneho príslušníka členského tretieho štátu, vyplýva (....) zo
samotného rodinného vzťahu“. Súd tiež konštatoval, že právo Spoločenstva neoprávňuje členský štát
„odmietnuť vydať povolenie k pobytu a prijať opatrenie k vyhosteniu voči štátnemu príslušníkovi tretieho
štátu, len z dôvodu, že vstúpil protiprávne na územie dotknutého členského štátu“ (bod 80). Súd v tejto

súvislosti upozornil, že nedodržanie právnych formalít týkajúcich sa vstupu, pohybu a pobytu cudzincov
nemôže samo o sebe aktivovať výhradu verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného
zdravia (bod 79). Tento záver nezbavuje členské štáty možnosti neoprávnený vstup cudzinca potrestať,
sankcia však musí byť primeraná v zmysle judikatúry Súdneho dvora, takou je napríklad pokuta uložená
v trestnom správnom, či správnom konaní (bod 77). V súvislosti so situáciou, keď vstúpil na územie

členského štátu v súlade s právnymi prepismi, avšak po uplynutí platnosti víza územie neopustí, Súdny
dvor konštatoval, že relevantné smernice síce oprávňujú členské štáty požadovať pre účely vydania
povolenia k pobytu predloženia dokladu, na základe ktorého dotknutá osoba vstúpila na jeho územie,
ale nestanoví, že by tento doklad mal byť stále v platnosti (bod 89). Napriek tomu, že zotrvanie na území
členského štátu po skončení platnosti víza je porušením právnych predpisov, opatrenie o vyhostení z

územia založené výlučne na tom, že uplynula doba platnosti víza, je sankciou zjavne neprimeranou
(body 86 a 90). „Členský štát preto nemôže odmietnuť vydať povolenie k pobytu ani vyhostiť štátneho
príslušníka tretej krajiny, ktorý je manželom alebo manželkou štátneho príslušníka členského štátu a
ktorý vstúpil na územie tohto členského štátu, len z dôvodu, že pred tým, než požiadal o povolenie k
pobytu, už uplynula doba platnosti jeho víza“(bod 91).

Vychádzajúc z uvedeného možno dospieť k záveru, že zdôvodnenie postupu dotknutých správnych
orgánov vyplývajúce z obsahu ich rozhodnutí vydaných v predmetnom správnom konaní neposkytujú
dostatok dôvodov pre konštatovanie naplnenia nevyhnutných predpokladov legitimity a proporcionality
uplatneného zásahu do práv žalobcu chránených čl. 8 Dohovoru.

Odvolací súd považoval za dôvodnú aj žalobcovu námietku o nesprávnom právnom posúdení postupu
prvostupňového správneho orgánu, keď tento dňa 06.09.2014 predviedol žalobcu a začal s ním
konanie o administratívnom vyhostení, následne sa žalobca sťažoval na bolesti a bol prevezený do
Kysuckej nemocnice s poliklinikou v Čadci. V dôsledku nemožnosti pokračovania správneho konania

prvostupňový správny orgán konanie rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-57-5/2014-AV z 06.09.2014 podľa
ust. § 29 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“) prerušil. Dňa 08.09.2014 bolo žalobcovi oznámené začatie správneho konania vo veci
administratívneho vyhostenia.

K uvedenému postupu správnych orgánov odvolací súd dodáva, že takýto postup je nutné považovať
za procesne nesprávny, nakoľko po prerušení konania dňa 06.09.2014 nebol dôvod začať nové správne
konanie ale nadväzujúcimi úkonmi sa malo pokračovať v už začatom správnom konaní. Krajský súd v
napadnutom rozsudku zhodnotil, že uvedený postup správnych orgánov je nutné v kontexte všetkých
okolností posudzovať ako pokračovanie v začatom správnom konaní a nie ako začatie nového konania.

Odvolací súd v súvislosti s posúdením veci krajským súdom uvádza, že nepochybne išlo o procesné
pochybenie správnych orgánov, ktoré síce nemohlo mať a ani nemalo vplyv na ďalší priebeh konania
a samotné zisťovanie skutkových okolností pre účely rozhodnutia vo veci, ale napriek tomu nebolo v
súlade so zákonom a pre žalobcu bol nepochybne mätúci.

V zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe, nestačí, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho
vydal; rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania. Uvedený názor možno v
niektorých prípadoch aplikovať nielen na rozhodnutie správnych orgánov, ako na výsledok ich činnosti
ale aj na samotný priebeh správneho konania, zdokumentovaný v administratívnom spise.Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že námietky
žalobcu boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, neboli teda

splnené predpoklady na zamietnutie žaloby a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil (§ 250ja ods.
3 O.s.p.).

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a §

151 ods. 1, 2 a 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že
navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci ich náhradu priznal v sume 140€ za zaplatené súdne poplatky
za žalobu (č.l. 184) a odvolanie (č.l. 308).

Inú náhradu trov pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v konaní odvolací súd nepriznal, pretože
tieto neboli v zákonom stanovenej lehote vyčíslené (na dodatočné vyčíslenie predložené dňa 22.8.2016

súd neprihliadol) a iné trovy zo spisu nevyplývali (§ 151ods. 1, 2 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.