Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 30, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/463/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6607208336
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6607208336.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Moyzesova 8, proti povinnému Z. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX/XX, P.,
vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60,
821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 1720/2007, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1 051,58

Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 6Er/477/2007-18
zo dňa 2.2.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 6Er/477/2007-18 zo dňa 2.2.2012 p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, pod sp. zn. EX 1720/2007 vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri
Slovenskej rozhodcovskej a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 0908/07 zo dňa 22.2.2007. Zo

zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 18.7.2006 okresný súd zistil, že túto zmluvu o úvere podľa jej
obsahu možno považovať za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Rozhodcovskú doložku v zmluve o úvere na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, exekučný súd
posúdil ako spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, nakoľko bola súčasťou všeobecných podmienok zmluvy. Rozhodcovská doložka nebola
dojednanáindividuálne,pretobolavrozporespožiadavkouSmernice93/13/EHSoochranespotrebiteľa,

čím bola v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 OZ neplatná. Nakoľko v predmetnej exekúcii absentoval
exekučný titul, exekučný súd z úradnej moci s poukázaním na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal oprávnený
a v odvolaní okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím predmetného uznesenia z
nasledovných dôvodov:

- všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie,
akoby bol exekučný titul zrušený.
- exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci rozsahu uvedenom v žalobe alebo v

rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe,- z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú

a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné
právo zaraďuje,
- všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenia tak, akoby upravovalo
konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie
špecifikované v ust.§ 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK.

- exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené
s exekučnou vecou,
- exekučný súd je v zmysle ust. §45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky

s dobrými mravmi.

V závere odvolania oprávnený navrhol, aby súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Odvolaciemu súdu bol spolu s podaným odvolaním doručený aj návrh oprávneného zo dňa 26.7.2012
na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania
odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky
v nasledovnom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva

svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou

doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa

ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdil.

Čo sa týka vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že
dňa 19.6.2007 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Dňa
11.7.2007 bola Okresnému súdu Lučenec doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. V danom prípade súdny exekútor požiadal na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava SR 0908/07 zo dňa 22.2.2007. Okresný súd
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol a dňa 12.7.2007 poveril výkonomexekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60,
821 08 Bratislava.

Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil,
pretože aj podľa odvolacieho súdu rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 OZ platný v čase
uzatvorenia zmluvy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom
uznesení okresného súdu, na ktoré poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a naviac súd poukazuje na

ďalšiedôvodyzdôrazňujúcesprávnosťnapadnutéhorozhodnutia,ktorýmizároveňreagujenarelevantné
argumenty odvolania.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa § 57 ods. 1, písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu

iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúma, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať
či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom v
zmysle zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na exekučné konanie. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia,

že nie sú zistené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Právny predpis (Exekučný
poriadok), resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho
predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (uznesenie Ústavného súdu SR z
24.2.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na
ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou
doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovského konania vnúti ako najvhodnejší

spôsob rozhodovania sporu (porovnaj CSACH, K. Štandardné zmluvy. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. s. 214).
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebopodrobiťsavšetkým
všeobecnýmobchodnýmpodmienkam,atedaajrozhodcovskémukonaniu.Vsubjektívnenearbitrabilnej
(spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Už

len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr len indikátorom, do akých krajností môže viesť
dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná.Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom exekučného súdu ohľadom konštatovania neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky z dôvodov, na ktoré poukázal exekučný súd.

Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii, poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, si plní prostredníctvom viacerých zákonov,
medzi inými Občianskym zákonníkom, kde v § 53 ods. 5 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách, sú neplatné. Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku musí
predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou.

Ak je totiž rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom
konaní, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je materiálne
vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zastavenie exekúcie,
ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v
exekúcii ďalej nemožno pokračovať.

Odvolací súd opiera rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako
aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré
má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie
tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov. Záver súdov o neprípustnosti
vedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia

mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že
exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov)
je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové
dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky
uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému

dospela ustálená rozhodovacia prax súdov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje
sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs Grécko z 29. Mája 1997, Higgins vs
Francúzsko z 19. Februára 1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty,

ktoréužbolipredmetom posudzovania súdov,avýsledkomktorého bolokonštatovanieoneprípustnosti
exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd, na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím argumentom.

Z vyššie uvedených dôvodov súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil

podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (v odvolaní), a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)

O.s.p. (v samostatnom návrhu na prerušenie konanie).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že

vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je

vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ

zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny

dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola

akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,

a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) jepritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry

vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon

neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny

dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z
obidvoch dôvodov.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa

upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,
a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe
uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26. júla 2012.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.