Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 7, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/862/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110201316
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2110201316.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov
senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: L. I., nar.
XX.XX.XXXX, Z. XXX, zastúpený advokátkou: JUDr. Helena Čerešňová, Horné predmestie 216/16,
Svätý Jur, proti žalovaným: 1/ C. H., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, Q., zastúpená advokátkou: JUDr.
Zuzana Csenkyová, Dolné Bašty 2, Trnava, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group,
Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 13C
11/2010-293 zo dňa 7. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo výške 1.960 eur a vo
výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd výrokom I. žalobu zamietol,
výrokom II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov právneho zastúpenia v sume
2.800,38 eur a to do troch dní od právoplatnosti do rozsudku, výrokom III. žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu iných trov konania v sume 114,50 eur a to
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 420 ods. 1, 822, 823 Občianskeho zákonníka, §
15 ods. 1, 11 ods. 6, 11 ods. 7, 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej ZoPZP), § 517 ods. 2, §
444 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za
bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, opatrenia MS SR č. 12384-1/2008-OL zo dňa
14.05.2008, § 6 ods. 1, 2, 3, § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z., § 3 ods. 1 a 106 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka vecne tým, že z vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že pri dopravnej nehode
dňa 28.01.2008 bola spôsobená škoda na zdraví žalobcu, a to v rozsahu ťažkej ujmy na zdraví. Za túto
škodu zodpovedá žalovaná 1/ v zmysle § 420 ods. 1 OZ, nakoľko škoda bola spôsobená jej konaním,
ktorým porušila právnu povinnosť (prispôsobiť rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, povahe a stavu
vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať), a preto je v konaní pasívne vecne legitimovanou.
Zároveň je pasívne vecne legitimovaným aj žalovaný 2/, a to v zmysle § 15 ods. 1 ZoPZP, podľa ktorého
je poškodený (žalobca) oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi
(žalovanému 2/).

Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o
25%, tento súd považoval za neopodstatnený. Výkladom § 5 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. možno
dospieť k jednoznačnému záveru, že v prípade hodného osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity,
môže súd zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu maximálne do 50%, pričom
0% je dolná hranica a 50% je horná hranica. Uvedené je zrejmé z jazykového výkladu spojenia „najviac
o 50%“, z ktorého vyplýva, že priznané zvýšenie môže byť aj v menšom rozsahu ako 50%,, nie však
v rozsahu vyššom. V prípade žalobcu išlo v čase nehody o 52 ročného muža, ktorý bol pracovne
činný, spoločensky aktívny, vo voľnom čase chodieval na turistiku a pracoval na chalupe. Po nehode
sa stal invalidným, pričom tento stav sa javí ako trvalý, prestal chodiť do spoločnosti, nepracuje na
chalupe, jeho fyzická výkonnosť je obmedzená. V zásade možno uzavrieť, že došlo k zhoršeniu kvality
života žalobcu pred a po nehode, pričom jednoznačnou príčinou zmeny bola práve dopravná nehoda.
Súd je názoru, že nakoľko sa žalobca stal v dôsledku dopravnej nehody invalidným, je tu dôvod
hodný osobitného zreteľa, ktorý opodstatňuje zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Súd však má za to, že primeraným v tomto konkrétnom prípade je zvýšenie náhrady vo výške 25%,
a nie v maximálnej výške 50%. Pri porovnaní predpokladov na uplatnenie sa žalobcu v živote a v
spoločnosti pred a po vzniku škody má súd za to, že hoci sa žalobcovi v dôsledku zhoršenia zdravia po
dopravnej nehode možnosti jeho uplatnenia vo všetkých sférach života zúžili, nie je zo života vyradený
v mimoriadnom rozsahu a jeho možnosti uplatnenia nezanikli, len v podstatnej miere sa mu sťažili
možnosti výkonu celej škály činností, ktoré pred poškodením zdravia vykonával. Zároveň súd poukazuje
na to, že pred nehodou žil žalobca bežným spôsobom života, nevyvíjal nejakú výnimočnú činnosť či
už v pracovnom, spoločenskom, kultúrnom alebo športovom živote. V dôsledku dopravnej nehody sa
žalobca nestal neschopným vykonávať bežné denné činnosti, nestal sa plne odkázaným na pomoc inej
osoby vo všetkých potrebách. Poškodenie zdravia žalobcu, ktoré u neho nastalo v dôsledku dopravnej
nehody, spôsobilo jeho obmedzenie iba v bežných ľudských aktivitách, nie však v takom rozsahu,
ktorý by odôvodňoval zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo vyššom rozsahu ako
25%. Nedošlo k vylúčeniu účasti žalobcu na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom a kultúrnom
živote, došlo len k vylúčeniu v pracovnom a športovom živote, pričom k tomuto prišlo bližšie ku koncu
produktívneho veku žalobcu než k jeho začiatku. Žalovaný 2/ vyplatil žalobcovi v priebehu konania
poistné plnenie v sume 1.916 eur, označené ako zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia 25%,
ktoré súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu považuje za primerané, keď žalobcovi sa
nepodarilo preukázať, že by v danej veci išlo o taký prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo
odôvodnené vyššie zvýšenie náhrady ako 25%.

Pokiaľ ide o predložené lekárske správy PhDr. R. zo dňa 21.05.2014, MUDr. K. zo dňa 21.03.2014 a
MUDr. M. zo dňa 24.09.2014, tieto nemôžu preukázať odôvodnenosť priznania náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia. V prípade zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu alebo výskytu nových
následkov súvisiacich s nehodou žalobcu vzniká nový, resp. ďalší nárok na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktorý predtým neexistoval. Uvedené lekárske správy nie sú dôkazom o
zmene v spôsobe života po nehode.

Žalobca v konaní uplatnil aj príslušenstvo k pôvodne uplatňovaným nárokom na náhradu za bolesť,
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu za stratu na zárobku, a to ako úrok z
omeškania z jednotlivých plnení z dôvodu, že boli žalovaným 2/ plnené až v priebehu konania. Súd v tejto
časti považoval žalobu rovnako za neopodstatnenú, a to z dôvodu, že v zmysle ustanovení špeciálneho
právneho predpisu, ktorým je zákon č. 381/2001 ZoPZP, má poškodený právo na úroky z omeškania iba
v prípade, že by žalovaný 2/ ako poisťovateľ nesplnil povinnosť podľa § 11 ods. 6. Žalobca si uplatnil
u žalovaného nárok na vyplatenie náhrady za bolesť, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a
náhrady za stratu na zárobku Posledným pokusom o zmier - predžalobnou výzvou zo dňa 02.10.2009,
ktorá bola žalovanému 2/ doručená až dňa 27.01.2010 (viď pečiatku na č.l. 244). Ako príloha sa tu
uvádza Znalecký posudok č. 004/2010 a kópia PN-ky. Listom zo dňa 08.02.2010 však žalovaný 2/
požiadal právneho zástupcu žalobcu o doloženie práve uvedeného znaleckého posudku (označeného
ako „znalecký posudok 2“) a kópie PN, na čo žalobca uvedené dokumenty listom zo dňa 17.02.2010
doložil, pričom žalovanému 2/ boli doručené dňa 24.02.2010 (viď pečiatka na č.l. 247). Zo skutočnosti, že
ani súdu v čase doručenia žaloby dňa 25.01.2010 nebol doručený znalecký posudok č. 004/2010, a tento
sa stal súčasťou súdneho spisu až dňa 07.10.2014, má súd za to, že je pravdivým tvrdenie žalovaného
2/, že mu bol znalecký posudok a kópia PN doručené (ako doklady potrebné k šetreniu poistnej udalosti)
až dňa 24.02.2010, a nie skôr. V takom prípade, ak žalovaný 2/ plnil dňa 12.03.2010 sumu 252,56 eura
titulom náhrady za stratu na zárobku, dňa 26.03.2010 sumu 7.664,00 eur titulom náhrady škody za

sťaženie spoločenského uplatnenia a dňa 12.04.2010 sumu 3.544,00 eur titulom náhrady za bolesť, plnil
v lehote troch mesiacov od preukázania nároku na náhradu škody zo strany žalobcu ako poškodeného
(§ 11 ods. 6 ZoPZP), a teda žalobcovi nárok na úroky z omeškania v zmysle § 11 ods. 8 ZoPZP nevznikol.

Súd žalobu považoval za predčasne podanú z dôvodu, že žalobca plnohodnotne (t.j. aj predložením
potrebných dokladov) vyzval žalovaného 2/ na plnenie až počas súdneho konania, a to „predžalobnou
výzvou“ doručenou žalovanému 2/ dňa 27.01.2010 (č.l. 244), keď súdne konanie začalo doručením
žaloby súdu už dňa 25.01.2010. Túto „predžalobnú výzvu“ pritom žalobca doplnil potrebnými dokladmi,
a teda preukázal svoje nároky, až doručením príloh dňa 24.02.2010 (č.l. 247). Keď potom žalovaný 2/
plnil až počas konania, bolo tomu tak z dôvodu, že pred začatím konania možnosť plniť vôbec nemal,
nakoľko mu k tomu žalobca nedal príležitosť.

Prvostupňový súd nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že nemohol vec riešiť mimosúdne pred podaním
žaloby z dôvodu hroziaceho uplynutia premlčacej doby. Pri tomto práve sa uplatní iba subjektívna 2-
ročná premlčacia doba, ktorá v zmysle § 106 ods. 1 OZ začína plynúť od okamihu, keď sa poškodený
dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá. Súdna prax sa pritom, pokiaľ ide o škodu na zdraví, ustálila na
takom výklade, že pojem „dozvie sa o škode“ vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom
úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že mu vznikla ujma určitého druhu a
rozsahu, ktorú možno objektívne vyjadriť, teda vyčísliť v peniazoch (porovnaj napr. rozhodnutie NS ČR
zo dňa 30.04.2002 sp.zn. 33Odo 477/2001). Pri škode spočívajúcej v bolesti a sťažení spoločenského
uplatnenia sa poškodený dozvie o škode až v čase, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie
bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy má poškodený k dispozícii skutkové
okolnosti, z ktorých môže škodu, resp. jej rozsah zistiť. Znamená to, že poškodený sa o škode na
zdraví dozvie až po ustálení jeho zdravotného stavu, kedy je v zmysle § 8 ods. 4 zák.č. 437/2004
Z.z. možné vydať lekársky posudok (pri SSÚ spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na
zdraví), pričom súd poukazuje napr. na rozhodnutie NS ČR zo dňa 13.07.2001 sp.zn. 25Cdo 1169/2000.
V prejednávanom prípade začala teda premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcovi plynúť až odo dňa 06.11.2009, kedy bola ukončená
posledná hospitalizácia žalobcu (viď str. 4 v ZP č.004/2010), kedy bolo možné vypracovať druhý
znalecký posudok, a uplynula 07.11.2011 (keď 06.11.2011 bola nedeľa). Pokiaľ ide o premlčaciu dobu
pri práve na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, táto začala plynúť odo dňa,
kedy bola žalobcovi vyplatená posledná dávka nemocenského, pretože vtedy mohol stratu na zárobku
vyšpecifikovať, t.j. dňa 26.01.2009, a uplynula dňa 26.01.2011. Vychádzajúc z uvedeného, žalobca nebol
nútený podať žalobu dňa 25.01.2010 bez predchádzajúceho pokusu o mimosúdne riešenie, ale mal pred
podaním žaloby dostatok času na uplatnenie si svojich nárokov priamo u poisťovateľa, t.j. žalovaného
2/ bez obavy, že by bezprostredne hrozilo uplynutie premlčacej doby. Opačný postup považuje súd za
uplatňovanie si práv v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ) a za umelo vytvorené omeškanie
žalovaných s plnením.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá, § 142 ods. 1 a s poukazom
na § 151 ods. 1 O.s.p., a to tak že žalovanej 1/ priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov právneho
zastúpenia a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi spoločné a nerozdielne právo na náhradu iných trov
konania, ktoré im vznikli vyrubením súdneho poplatku za odvolanie v sume 114,50 eur. Pri rozhodovaní
o trovách zastavenej časti konania pritom prihliadol na to, že žaloba bola podaná v tejto časti predčasne.
Preto aj za situácie, že žalovaný 2/ v časti plnil až po podaní žaloby a žalobca vzal žalobu v časti
späť práve z dôvodu čiastočného plnenia zo strany žalovaného 2/, nebola splnená druhá podmienka na
priznanie náhrady trov zastaveného konania žalobcovi, a síce dôvodnosť podanej žaloby. Z uvedeného
vyplýva, že zastavenie konania zavinil žalobca svojim čiastočným späťvzatím žaloby, a preto je povinný
nahradiť trovy druhej strane. Vo zvyšnej časti, ktorá zostala predmetom konania, t.j. v časti o zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, bol žalobca neúspešný, a preto je povinný nahradiť
trovy konania v konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/. V konečnom dôsledku mali preto nárok na plnú
náhradu trov konania žalovaní 1/ a 2/, ktorí si právo na náhradu trov konania uplatnili. Pokiaľ ide o
náhradu trov právneho zastúpenia žalovanej 1/, vyčíslenie bolo súdu doručené dňa 09.10.2014, t.j. v
lehote troch pracovných dní. Súd vyúčtovanie trov právneho zastúpenia preskúmal a priznal žalovanej
1/ náhradu trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby a k nim prislúchajúce režijné paušály
1. prevzatie zastúpenia dňa 07.10.2009 á 303,74 eur + režijný paušál á 6,95 eur - 310,69 eura, 2.
vyjadrenie k žalobe zo dňa 12.02.2010 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,21 eur - 310,95 eur, 3. vyjadrenie
k čiastočnému späťvzatiu žaloby zo dňa 27.04.2010 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,21 eur - 310,95

eur, 4. účasť na pojednávaní dňa 16.06.2010 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,21 eur - 310,95 eur,
5. odvolanie proti rozsudku zo dňa 14.07.2010 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,21 eura - 310,95 eur,
6. účasť na pojednávaní dňa 05.03.2012 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,63 eur - 311,37 eur, 7.
účasť na pojednávaní dňa 05.09.2012 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,63 eur - 311,37 eur, 8.odvolanie
proti rozsudku zo dňa 15.10.2012 á 303,74 eur + režijný paušál á 7,63 eur - 311,37 eur, 9. účasť na
pojednávaní dňa 07.10.2014 á 303,74 eur + režijný paušál á 8,04 eur - 311,78 eur, spolu trovy právneho
zastúpenia v sume 2.800,38 eur. Súd nepriznal žalovanej 1/ náhradu trov právneho zastúpenia za tri
úkony právnej služby, a to 1. za podanie vo veci samej zo dňa 07.04.2010 (správne 06.04.2010), nakoľko
jeho obsahom nebolo vyjadrenie vo veci samej, 2. za späťvzatie odvolania zo dňa 22.12.2010, nakoľko
súd tieto trovy nepovažoval za účelne vynaložené, keďže sa im dalo vyhnúť tak, že by odvolanie nebolo
podané, 3. za účasť na pojednávaní dňa 05.03.2012 (1/2 z dôvodu odročenia bez prejednania veci),
nakoľko za tento úkon boli trovy vyčíslené duplicitne.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne z dôvodu, že súd
dospel k nesprávnym právnym a skutkovým záverom a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie zmenil
tak, že žalobcovi prizná zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v celkovej výške
1.916,- eur a žalovaných zaviaže na úhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. Prvostupňový
súd uviedol v odôvodnení, že žalobca údajne podal žalobu „predčasne“, pretože až po podaní žaloby bol
súdu predložený znalecký posudok vypracovaný MUDr. Pamulom zo dňa 17.01.2010. Podľa odvolateľa
právo žalobcu domáhať sa náhrady škody na súde nie je ničím podmienené čo znamená, že ak žalobcovi
bola spôsobená škoda a vie kto za ňu zodpovedá, je bez ďalšieho oprávnený domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, pričom ide o základné ústavné právo zakotvené v článku 46 Ústavy
Slovenskej republiky. Keďže ústavné právo domáhať sa svojho nároku žalobcu nie je podmienené
ani vypracovaním znaleckého posudku ani pokusom o mimosúdne riešenie, je napadnutý rozsudok v
rozpore so zákonom a s Ústavou Slovenskej republiky, pretože rozhodnutie spôsobuje odňatie žalobcovi
možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na to je zrejmé, že odôvodnenie rozsudku nemá oporu v zákone.
Ďalej odvolateľ uviedol, že pokus súdu odôvodniť svoje nezákonné rozhodnutie s poukazom na § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka s tým, že podanie žaloby zo strany žalobcu je konaním v rozpore s dobrými
mravmi, toto ustanovenie nedáva kompetenciu súdu rozhodovať o tom, či je uplatňovanie zákonného
ústavného práva konaním proti dobrým mravom. Podľa odvolateľa je nespochybniteľné, ako súd môže
dospieť k záveru, že realizácia ústavného práva je v rozpore s dobrými mravmi najmä keď právo podať
žalobu je upravené absolútne samostatným procesným predpisom a ústavou a samotné toto právo nie
je ničím podmienené a pokiaľ žalobca v konaní svoje právo preukáže, súd je povinný toto právo priznať.

Žalobca utrpel škodu na zdraví 08.01.2008 a škodu na zdraví neutrpel v deň kedy bol vypracovaný
znalecký posudok, pretože tento len kvantifikuje výšku škody. Subjektívna premlčacia lehota podľa
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť 29.01.2008. Žalobca nemá žiadnu povinnosť o
zamýšľanom uplatnení práva prostredníctvom súdu vopred informovať žalovaných. Uvedená skutočnosť
je predmetom mnohých súdnych rozhodnutí, pričom jediným dôsledkom nezaslania predžalobnej
výzvy je nepriznanie úrokov z omeškania. Dokonca na uvedenom nemení nič ani trojmesačná lehota
podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení na prešetrenie poistnej udalosti, pretože táto lehota
nepodmieňuje podanie žaloby, je to lehota na prešetrenie poistnej udalosti, ktorej jediným významom
je to, že ak poisťovňa lehotu dodrží, nemôže sa dostať do omeškania, teda nevznikne nárok na
úroky z omeškania. Žalobca preto dôvodí, že ústavné právo žalobcu domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde nie je podmienené ani vypracovaním znaleckého posudku ani snahou
o mimosúdne vyriešenie veci, hoci žalobca oboje vykonal. Žalobca je podľa zákona povinný len na to,
aby počas súdneho konania svoje tvrdenia preukázal a to predkladaním dôkazov počas celého súdneho
konania. Ďalej súd uviedol, že poškodený sa údajne o škode dozvie až vtedy, keď je možné vykonať
bodové ohodnotenie škody a teda vypracovať znalecký posudok a teda od tohto momentu začína
plynúť subjektívna premlčacia lehota. Znalecký posudok bol vypracovaný 17.01.2010 a žaloba podaná
25.01.2010 teda po vypracovaní znaleckého posudku, nárok v čase podania žaloby bol relevantne
potvrdený a škoda bola kvantifikovaná, teda bola relevantne určená aj jej výška. Vzhľadom na uvedené
žaloba bola podaná dôvodne a to nielen v zmysle zákona, ale podľa názoru súdu, že poškodený sa o
škode dozvie až vypracovaním znaleckého posudku. Odvolateľ tvrdí, že názor súdu o tom, že premlčacia
lehota začína plynúť až odo dňa vpracovania znaleckého posudku nie je správny, pretože § 106 ods.
1 Občianskeho zákonníka ustanovuje, že právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom kto za ňu zodpovedá. Obe tieto podmienky boli splnené už

28.01.2008. Pre žalobcu je dôležité znenie zákona, nakoľko súdna a právna prax nie je záväzná, má len
odporúčací charakter. Pokiaľ ide o deklarovaný názor súdu, že premlčacia lehota začína plynúť odo dňa
vypracovania znaleckého posudku toto vyplýva síce zo súdnych rozhodnutí, ale ide o špecifické prípady,
čo si súd neuvedomil. Zároveň je podľa odvolateľa potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že v rovnakej
miere sa aj na žalovaného 2/ s poukazom na § 15 ods. 2 sťahuje zákon o povinnom zmluvnom poistení
v zmysle ktorého na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako
na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, pričom z uvedeného vyplýva priamy nárok
poškodeného na poistné plnenie voči poisťovateľovi sa premlčí v rovnakej objektívnej a subjektívnej
premlčacej lehote ako nárok poškodeného voči poistenému škodcovi.

V ďalšej časti odvolania sa odvolateľ vyjadril k rozhodnutiu o náhrade trov konania, pretože súd chybne
aplikoval § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. Niet pochýb o tom, že na rozhodovanie o trovách sa pre
tento prípad vzťahuje veta druhá, pretože žalobca vzal čiastočne žalobný návrh späť výlučne ako
následok správania žalovaného 2/, pretože žalovaný 2/ žalovaný nárok počas súdneho konania zaplatil.
Žaloba bola podaná dôvodne, žalobca svoje tvrdenia preukázal, počas trvania súdneho konania väčšia
časť nároku bola splnená, žalobca bol v konaní úspešný a mala byť priznaná náhrada trov konania
práve žalobcovi a nie žalovanému. Pokiaľ ide o zvýšenie 25% sťaženia spoločenského uplatnenia toto
rozhodnutie o výške plnenia závisí výlučne od úvahy súdu, preto neúspech v tejto časti nemôže mať
vplyv na nepriznanie náhrady trov konania s poukazom na § 142 ods. 3 O.s.p. Podľa názoru odvolateľa
žaloba bola podaná dôvodne nielen preto, že na strane žalobcu existoval uplatňovaný nárok, ale na
jeho strane existovala aj dôvodná obava z premlčania nároku a tiež vzhľadom na osobnú skúsenosť so
žalovanou 1/ vedel, že nesplní žalobcove nároky, keďže neplnila ani v minulosti. Pokiaľ ide o priznanie
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia má odvolateľ za to, že súd má síce voľnú úvahu, ale
treba si uvedomiť, že predmetom súdneho konania ostala suma 1.916,- eur a súd má snáď za to, že
suma nedosahujúca ani výšku mesačného zárobku niektorých zdravých členov našej spoločnosti je s
ohľadom na nemožnosť žalobcu nájsť si zamestnanie resp. ani nie tak nájsť ako vôbec vykonávať nejakú
činnosť, vzhľadom na nemožnosť venovať sa pôvodným záujmom a záľubám (aj z dôvodu psychického
poškodenia zdravia) tak vysoká, že by mu bolo čo závidieť? Za hrubý cynizmus považuje odvolateľ
konštatovanie súdu, že škodová udalosť sa stala ku koncu produktívneho života žalobcu. Interpretácia
§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. zo strany súdu nie je správna, pretože podľa odvolateľa je zrejmé,
že samotné ustanovenie v sebe nesie mieru spravodlivosti zohľadňujúcu zdravotný stav poškodeného.
Zároveň má možnosť zvýšiť v rôznych prípadoch hodných osobitného zreteľa náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia v rôznom rozsahu (t.j. v závislosti od typu prípadu hodného osobitného
zreteľa) a práve invalidita je tým závažným dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý odôvodňuje
zvýšenie náhrady až o 50%.

Žalovaný 1/ a žalovaná 2/ odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný
2/, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
postupom tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156
ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok
súdu prvého stupňa je v napadnutej zamietajúcej časti vo výške 1.960 eur a vo výroku o náhrade trov
konania vecne správny.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu sa stal napadnutý zamietajúci výrok vo výške 1 916,- eur
predstavujúci zvýšenú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č.
437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „zákon“)
a náhrada trov konania.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, keď prvostupňový súd
v dostatočnom rozsahu vykonal potrebné dokazovanie, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných

súvislostiach správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, a pretože v celom rozsahu
zdieľa jeho právny záver vo veci, keď prvostupňový súd na vec aplikoval správne zákonné ustanovenia
a zároveň ich i správne vyložil, s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal
od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva v nesprávnych skutkových zisteniach a týka
sa skutkových zistení, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový (odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav
(skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený
skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne
vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na
skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za
konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; t.j. každý
dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa teda nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu a
ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo, žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne
aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, aby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že nie sú tu dôvodne uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods.
2 písm. d) a f) O.s.p.

K dôvodom odvolania odvolací súd uvádza nasledovné:

Odvolateľ argumentoval, že práve invalidita je dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý odôvodňuje
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až o 50%.

Ustanovenie § 5 ods. 5 zákona umožňuje súdu v prípadoch hodných osobitného zreteľa zvýšiť náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia (nie bolestného) najviac o 50 %. Vzhľadom na rôzne názory a
rôznu aplikačnú prax týkajúcu sa možnosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
podľa § 5 ods. 5 zákona, iba vo väzbe na priznanie invalidity treba poukázať na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR vo veci spis. zn. 5 Cdo 212/2010, ktoré potom, čo odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu
potreby riešenia zásadnej právnej otázky „ či uznanie invalidity v zmysle z § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004
Z.z. je jedným prípadom osobitného zreteľa, pri ktorej môže súd náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia zvýšiť“, dospel k záveru, že uznanie invalidity v zmysle § 5 ods. 5 zák.č. 437/2004 sa stal
jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení, ktorého môže súd náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. Súd týmto rozhodnutím odmietol formalistický
výklad obhajovaný právnou teóriou a naviac vychádzajúci z nedôslednej právnej úpravy. Uvedený výklad
v konečnom dôsledku znamená, že súd v rámci zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

je oprávnený posúdiť individuálne okolnosti konkrétnej veci a zohľadniť pri tomto posúdení všetky
skutočnosti uvedené v ustanovení § 4 ods. 1 zákona. Pri svojich úvahách o zvýšení náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia je súd limitovaný iba hornou hranicou (50%) uvedenou v ustanovení § 5 ods.
5 zákona a tým, že v prípade ak bola poškodenému priznaná invalidita, jej priznanie musí považovať za
prípad hodný osobitného zreteľa v zmysle § 5 ods. 5 zákona.

V danom prípade prvostupňový súd považoval priznanú invaliditu žalobcu za dôvod hodný osobitného
zreteľa podľa ktorého je možné zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia avšak vzhľadom
na individuálne, konkrétne okolnosti danej veci považoval za primerané zvýšenie o 25%, ktoré zvýšenie
bolo žalovaným 2/ uhradené. Nie je správny výklad žalobcu, že priznaná invalidita znamená automaticky
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na 50%.

Odvolateľ dôvodil, že predmetná suma 1 916,- eur nedosahuje ani výšku mesačného zárobku niektorých
zdravých členov našej spoločnosti a je s ohľadom na nemožnosť žalobcu nájsť si zamestnanie resp. ani
nie tak nájsť ako vôbec vykonávať nejakú činnosť, (aj z dôvodu psychického poškodenia zdravia) tak
vysoká, že by mu bolo čo závidieť?

K uvedenému argumentu odvolací súd uvádza, že samotná výška uplatňovanej sumy nie je rozhodujúca,
pretože prvostupňový súd posúdil individuálne okolnosti tejto veci, zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré sú
uvedené v § 4 ods. 1 zákona. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by v danej veci išlo o taký prípad
hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo odôvodnené vyššie zvýšenie náhrady ako 25%.

Prvostupňový súd k obave žalobcu z premlčania nároku uviedol, že subjektívna premlčacia lehota začína
plynúť až od momentu vypracovania znaleckého posudku, pretože odvtedy žalovaný zistil rozsah škody
na zdraví. Podľa odvolateľa právo žalobcu domáhať sa náhrady škody na súde nie je ničím podmienené,
čo znamená, že žalobca vie kto za škodu zodpovedá a je bez ďalšieho oprávnený domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde.

K uvedenému odvolací súd uvádza, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie
práva na náhradu škody je rozhodné keď sa poškodený dozvie o už vzniknutej škode (teda nielen o
protiprávnom úkone či o škodovej udalosti) a kto za ňu zodpovedá. Dozvedieť sa o škode znamená,
že sa poškodený dozvie o majetkovej ujme určitého druhu a rozsah, ktorý možno natoľko objektívne
vyčísliť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu dôvodne uplatniť na súde (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu sa k 30. 4. 2002 spisová značka 33 Odo 477/2001). Poškodený sa dozvie o škode
akonáhle zistí skutkové okolností, z ktorých možno odvodiť vznik škody a orientačne aj jej rozsah a
nie je potrebné, aby poznal rozsah výšky škody presne napríklad na základe odborného posudku.
Pre podanie žaloby o náhradu škody postačuje aj orientačná približná znalosť rozsahu (výšky) škody,
čo vyplýva aj z toho, že sa výška škody zisťuje v súdnom konaní a definitívny záväzný záver o nej
je obsiahnutý až v právoplatnom rozsudku. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nastáva v
okamihu, kedy poškodená má k dispozícií také informácie o okolnostiach vzniku škody, v ktorých svetle
sa javí zodpovednosť určitej konkrétnej osoby za dostatočne pravdepodobnú (pozri rozsudok NS ČR
25 Cdo 2189/2011).

Škoda spočívajúca v sťažení spoločenského uplatnenia vzniká akonáhle sa po úraze a jeho prípadnom
liečení ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, že je zrejme, či a aké nepriaznivé následky úraz
zanechá, teda či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia poškodeného. Podľa § 8
ods. 4 zák. č. 437/2004 posúdenie sťaženia spoločenského uplatnenia sa uskutoční akonáhle je možné
považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený. O škode sa teda poškodený dozvie v dobe, keď
možno objektívne uskutočniť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, alebo až vtedy,
ak mal k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, respektíve jej rozsah zistiť. Posúdenie
otázky kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil, je závislé na vyjadrení lekára, spravidla až po
uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví.

Z uvedených záverov vychádzal aj prvostupňový súd.

Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nespochybnil ústavné právo žalobcu obrátiť sa na súd so
žalobou a požiadať o súdnu ochranu práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené. Súd však v konaní
rozhodne či nárok je opodstatnený resp. či právu žalobcu poskytne ochranu. Pokiaľ prvostupňový súd

uplatnenú žalobu v určitej časti považoval za predčasne podanú, takýto svoj záver náležitým spôsobom
odôvodnil.

Vecne správnym bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania a to podľa § 146 ods.
2 veta prvá a § 142 ods. 1 O.s.p., keď pri rozhodovaní o trovách zastavenej časti konania prihliadol
na to, že žaloba bola podaná predčasne, žalovaný 2/ plnil až po podaní žaloby a žalobca vzal žalobu
späť práve z dôvodu čiastočného plnenia zo strany žalovaného 2/ avšak nebola splnená podmienka
dôvodnosti podanej žaloby čo sa týka časti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,
v tejto časti žalobca nebol úspešný a je preto povinný nahradiť trovy konania na proces neúspešným
žalovaným 1/ a 2/. Pokiaľ ide o zvýšenie 25% sťaženia spoločenského uplatnenia toto rozhodnutie o
výške plnenia závisí výlučne podľa odvolateľa od úvahy súdu a preto neúspech v tejto časti nemôže
mať vplyv na nepriznanie náhrady trov konania a to s poukazom na § 142 ods. 3 O.s.p. Uvedený názor
žalobcu však nie je správny, pretože rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu vtedy, ak súd
využil zákonnú možnosť a postupoval podľa § 136. Takýto postup je možný iba vtedy, ak výšku nároku
bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nebolo možné zistiť vôbec. V danom prípade
však výška plnenia nezávisela od úvahy súdu (§ 136 O.s.p.) a preto nebol dôvod postupovať podľa § 142
ods. 3 O.s.p. Zároveň sa žiada dodať, že aplikácia § 142 ods. 3 O.s.p. predpokladá, že súd môže priznať
plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci v konaní čiastočný úspech, pričom
v danom prípade žalobca vo veci nemal ani len na čiastočný úspech pokiaľ ide o predmet konania, ktorý
nebol predmetom dispozitívneho úkonu žalobcu.

Odvolací súd len pre úplnosť poukazuje na ustálené závery aplikačnej praxe súdov SR (ako i ESĽP; napr.
Ruiz Torija c. Španielsko), v zmysle ktorých sa nevyžaduje, aby súd dal odpoveď na každý argument
strany, t.j. i na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný.

So zreteľom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti
vo výške 1.960 eur a vo výroku o náhrade trov konania ako vecne správny s použitím § 219 ods. 1 a
2 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní 1/ a 2/ a preto im v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust.
§ 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému
žalobcovi. Keďže ale žalovaní 1/ a 2/ si právo na náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle
§ 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili (podľa obsahu spisu im v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli), nebola
im náhrada trov odvolacieho konania priznaná.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.