Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 23, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžo/42/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013201110
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:4013201110.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej
a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: Mesto
Zlaté Moravce, so sídlom 1. mája 2, Zlaté Moravce, právne zastúpený: Advokátska kancelária Gabriel
Orlík, s.r.o., so sídlom Žitavanská 20, Topoľčianky, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so
sídlomMasarykova10,Košice,opreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhoč.S/2013/00781-2.1,

O-148/2013 z 12. septembra 2013, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k.
11S/355/2013-103 z 26. februára 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyrozsudokKrajskéhosúduvNitreč.k.11S/355/2013-103z26.februára
2014 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) zamietol podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. S/2013/00781-2.1, O-148/2013 z 12.
septembra 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Nitra č.k. 138-I/12/práv. z 5.
júna 2013 a odvolanie žalobcu zamietol. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi uložená

peňažná pokuta vo výške 5 000,- € podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. b/ bod 2 zákona č. 125/2006
Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom
zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona
č. 125/2006 Z.z.“) za nesplnenie povinnosti uloženej opatrením inšpektora práce podľa § 12 ods. 2 písm.
b/ zákona č. 125/2006 Z.z. a v rámci uplatnenej absorpčnej zásady aj za porušenie povinností podľa
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. za správne delikty špecifikované v rozhodnutí.

Krajský súd v Nitre v medziach žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie,
ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia a konštatujúc bezdôvodnosť žaloby dospel k záveru, že
žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že žalovaný správny orgán vysvetlil
podstatu podmienok za nesplnenie povinnosti žalobcu uloženej opatrením inšpektora práce podľa
§ 12 ods. 2 písm. b/ (nedostatky uvedené pod bodom č. 11, 15, 22, 24, 29 protokolu I.) a
za porušenie povinnosti, ktorá vyplýva z § 6 ods. 1 písm. a/, n/ zákona č. 124/2006 Z.z. o
bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o BOZP“), ktoré nedostatky boli zistené u žalobcu pri následnej kontrole v auguste 2012

(nepredloženie správy z periodickej prehliadky pre zariadenia v objektoch s nebezpečenstvom
výbuchu pre regulačnú stanicu plynu Mesta Zlaté Moravce, nepredloženie rozdelenia spotrebičovpodľa používania, vrátane vykonaných revízií, ktoré by požadovanú bezpečnosť deklarovali v zmysle
príslušných STN, nepredloženie vykonania zápisov do prevádzkového denníka na skúšky poistných
ventilov a tlakomerov na tlakových zariadeniach v zmysle príslušných STN, nepredložením sprievodnej

technickej dokumentácie skutočného vyhotovenia od regulačnej stanice plynu pre plynovú kotolňu
materskej školy na ulici Štúrovej a ulici Slnečnej Zlaté Moravce). Ďalej porušenie povinnosti vyplývajúcej
z § 6 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona o BOZP (schodisko do elektrickej rozvodne materskej školy
na ulici Slnečnej nebolo na jednej strane opatrené záchytným držadlom, dvere z plynovej kotolne
Mesta Zlaté Moravce a rozvodne v materskej škole na ulici Slnečnej sa neotvárali smerom von, t.j. v

zmysle nariadenia vlády č. 391/2006 bod 4.4, vetranie plynovej kotolni Mesta Zlaté Moravce nebolo
zabezpečené v zmysle čl. 29 STN 070703:1985, nepredloženie vykonania odbornej prehliadky a skúšky
od elektrickej inštalácie pre regulačnú stanicu plynu v materskej škole na Slnečnej ulici, Štúrovej ulici a
Centre voľného času Zlaté Moravce - osvetlenie miestnosti stolného tenisu).

K námietke žalobcu, že neporušil právne predpisy, ani slovenské technické normy, ako to uvádza

žalovaný a poukázal na § 7 ods. 3 zákona č. 264/1999 Z.z. o technických požiadavkách na výrobky
a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z obsahu ktorého vyplýva, že
dodržiavanie slovenskej technickej normy je dobrovoľné a nemal možnosť sa oboznámiť a zadovážiť
si uvedené technické normy, krajský súd uviedol, že citovaný zákon technické požiadavky vymenováva
príkladmo a medzi inými je uvedená i bezpečnosť, označovanie výrobku alebo vybavenie štítkom (§ 2

ods. 1 písm. i/ bod tretí, deviaty). Z ustanovenia § 5 zákona vyplýva, čo sa považuje za technickú normu,
že je verejne prístupná a ako sa schvaľuje. Neobstojí potom podľa krajského súdu tvrdenie žalobcu,
že nemal možnosť sa s ňou oboznámiť, nakoľko zákon upravuje jej prístup a naviac technické normy
sú dostupné v špecializovaných predajniach. Dodal tiež, že kontrola inšpekcie práce bola zameraná u
žalobcu na plnenie povinností vyplývajúcich z predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri

práci a podľa § 39 Zákonníka práce sa za právne predpisy na zaistenie BOZP považujú aj technické
normy.

Vtejtosúvislostikrajskýsúdpoukázalajnatúskutočnosť,žeinšpekciaprácejedozornaddodržiavaním,
okrem iného, právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pri práci, vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia a jej výkon nepredstavuje
samotné konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, v rámci ktorého je inšpektor práce pri výkone
inšpekcie práce oprávnený navrhnúť opatrenia v zmysle § 12 ods. 2 písm. a/ a prijať opatrenia na
odstránenie zistených predpisov a ich príčin (§ 12 ods. 2 písm. b/ až i/). Uviedol, že takto postupoval aj
prvostupňový správny orgán a v auguste 2012 vykonal kontrolu na zistené nedostatky, ktoré mali byť v

lehote stanovenej v protokole odstránené. Protokol o výsledku inšpekcie práce bol riadne prerokovaný
so zamestnávateľom, v danom prípade primátorom Mesta Zlaté Moravce (§ 13 ods. 1, 2 zákona č.
125/2006 Z.z.) a z jeho obsahu vyplýva, že kontrolovaný subjekt nemal pripomienky a zaviazal sa
odstrániť nedostatky v lehote určenej v protokole. Pri následnej kontrole v auguste 2012 inšpektori práce
zistili nesplnenie bodov č. 11, 15, 22, 24, 29 z protokolu I. z 19. marca 2012, čo riadne odôvodnili vo

svojom rozhodnutí v zmysle intencií zrušujúceho rozhodnutia v tejto veci, jednotlivé skutky presne opísali
a subsumovali ich pod príslušné ustanovenia zákona v nadväznosti na príslušnú STN. Pri tejto ďalšej
kontrole boli zistené nové nedostatky u žalobcu v súvislosti s porušením právnych predpisov uvedených
v § 2 ods. 1 písm. a/ bod tretí zákona inšpekcii práce, a to predovšetkým právnych predpisov a ostatných
predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory

pracovného prostredia. Tento bod citovaného ustanovenia zákona má odkaz na poznámku č. 3, t. j. § 39
Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa za právne a ostatné predpisy na zabezpečenie BOZP považujú
aj technické normy. Krajský súd bol toho názoru, že správny orgán sa riadil týmito ustanoveniami a
príslušnú STN uviedol, či už ako kmeňovú úpravu pri zistených nedostatkoch, napríklad bod č. 15
protokolu I. - nedodržanie čl. 167 písm. a/ STN 070703:1985, mať k dispozícii detektor na kysličník

uhoľnatý CO alebo i s poukazom na osobitnú úpravu STN u jednotlivých zistených nedostatkov, napr.
porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 13 ods. 3 zákona o BOZP, nedodržaním bezpečnostnej úrovne
podľa čl. 3 a 4 STN 331600:1996 a čl. 4, 5 STN 331610:2002 - elektrické spotrebiče, porušenia právnych
predpisov v zmysle § 2 písm. l v treťom bode zákona o inšpekcii práce, bod č. 2 rozhodnutia žalovaného.

Zo spisového materiálu a samotného protokolu podľa krajského súdu vyplýva a nie je sporné, aké
nedostatky boli zistené, na ktorých konkrétnych miestach (pracoviskách) žalobcu, pričom podľa názoru
krajského súdu, oba správne orgány jednotlivé zistenia i správne právne kvalifikovali v súvislosti s
porušením právnych predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod tretí zákona o inšpekcii práce.Žalobca zároveň namietal, že neporušil povinnosti vyplývajúce z § 6 ods. 1 písm. a/, n/ zákona o
BOZP, v spojení s bod 1. nepredložením správy o periodickej prehliadky pre zariadenia v objektoch

s nebezpečenstvom výbuchu, a to regulačnej stanice plynu Mesta Zlaté Moravce, a to nedodržaním
bezpečnostnej úrovne, ktorá vyplýva z čl. 4.3 a 4.4 STN EN 60079-17:2008, nakoľko podľa jeho tvrdení
nie je jasné, na základe akého právneho predpisu správny orgán rozhodol a z akého konkrétneho
ustanovenia právneho predpisu vyvodil porušenie uloženej povinnosti. Namietal tiež, že správny orgán
neuviedol presný termín, kedy mala byť periodická prehliadka vykonaná, ale interval medzi periodickými

prehliadkami. K týmto námietkam krajský súd považoval za potrebné uviesť, že správny orgán sa
vyporiadal s nimi vo svojom rozhodnutí a chronologicky uviedol zákon, ktorý upravuje previerky, vrátane
vedenia dokumentácie a STN normu, ktorá bližšie upravuje podmienky k týmto námietkam a spojitosť
zákon a STN normy s poukazom na podané vysvetlenia jednak zamestnancov žalobcu a oslovených
odborníkov k zisteným nedostatkom, z výpovedi ktorých vyplýva, kedy boli oslovení samotným žalobcom
a zo spisového materiálu vyplýva, že to bolo v lehotách, ako uvádza žalovaný vo svojich rozhodnutiach.

Teda v čase kontroly žalobca nevedel predložiť požadované doklady k zisteným nedostatkom, ani podať
vysvetlenie k zisteným nedostatkom v čase kontroly, prečo nepostupoval v zmysle zákona.

Krajský súd dospel k záveru, žalovaný správny orgán správne aplikoval príslušný právny predpis na
zistené nedostatky, jeho obsah i v rozhodnutí vyložil, v nadväznosti na príslušnú STN, ktorá bližšie

upravuje bezpečnostnú úroveň pri zistenom nedostatku, v nadväznosti na konkrétne porušenie zákona
o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, vyhláška č. 508/2009 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci s technickými zariadeniami, tlakovými, zdvíhacími,
elektrickými a plynovými, vrátane nariadenia vlády č. 391/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a
zdravotných požiadavkách na pracovisko.

Pokiaľ ide o uloženú sankciu za zistené nedostatky, správny orgán postupoval v súlade s ustálenou
judikatúrou a pri ukladaní sankcie za zbiehajúce sa správne delikty (§ 19 ods. 1 písm. b/, § 19 ods. 2
písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z.) použil zásadu absorcie sadzieb a analogicky („analogies legis“) uložil
pokutu iba za ten správny delikt, ktorý možno považovať za najzávažnejší, pričom kritérium závažnosti

odôvodnil od charakteru individuálneho objektu záujmu, proti ktorému delikt smeruje a ktorému je
ochrana právnymi predpismi určená, a to sadzbu podľa § 19 ods. 2 písm. b/ bod 2 zákona o inšpekcii
práce za nesplnenie povinnosti uloženej opatrením podľa § 12 ods. 2 písm. b/ až i/ od 300,- € do 100
000,- € a určil tak pokutu vo výške 5 000,- €.

Výška pokuty uložená podľa § 19 zákona č. 125/2006 Z.z. podľa názoru krajského súdu je primeraná
zisteným nedostatkom a odráža mieru porušenia povinnosti žalobcu a následkov, ktoré by zo zistených
porušení mohli vzniknúť. Takto uložená pokuta spĺňa aj požiadavku preventívneho pôsobenia na žalobcu
ako zamestnávateľa na dodržiavanie jeho povinností pri zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu uvedenú v žalobe v súvislosti so zamestnankyňou žalovaného (JUDr.
Y.), krajský súd ju považuje za nedôvodnú, keďže dôvody uvádzané žalobcom nemajú oporu v zákone,
pretože žalobca nepreukázal pomer zamestnanca k veci, nakoľko zo spisového materiálu vyplýva, že
táto zamestnankyňa si plnila svoje pracovné povinnosti vo vymedzenom úseku reťazca správneho
konania a nemala žiadny vplyv na rozhodovaciu činnosť prvostupňového správneho orgánu žalovaného

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi
právo na ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň
si uplatnil trovy konania.

V dôvodoch svojho odvolania namietal, že krajský súd nad rámec zákonných možností správneho

súdnictva posúdil v merite žalobcom namietanú absenciu rozhodnutia vo veci námietky zaujatosti
opierajúc svoje tvrdenie o ustanovenie § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z., ustanovenie § 10 v spojení s
ustanovením § 12 a § 47 ods. 1 správneho poriadku. Podľa žalobcu z citovaných zákonných ustanovení,
ako aj zo súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Sžo/252/2010) jednoznačne vyplýva, že ovylúčení zamestnanca správneho orgánu z prejednávania a rozhodovania sa rozhoduje rozhodnutím,
pričom pod rozhodnutím o vylúčení nemožno rozumieť rozhodnutie vo veci samej, nakoľko absentuje
výrok o vylúčení/nevylúčení zamestnanca z rozhodovania a je aj rozdielne poučenie o opravnom

prostriedku (§ 12 ods. 2 správneho poriadku).

Ďalej namietal, že krajský súd sa vo viacerých častiach napadnutého rozsudku odvoláva na platné a
podľa jeho názoru aj záväzné slovenské technické normy napriek tomu, že tieto nie sú dostupné v spise
a ani neboli v napadnutom rozhodnutí žalovaného citované. Ponechal na zváženie odvolaciemu súdu,

či verejná dostupnosť v súčasnej spoločnosti znamená dostupnosť za poplatok; v uvedenom prípade
je cena za normu 16,90 € aj to len v elektronickej forme bez možnosti tlače. Zdôraznil, že ide pritom o
predpisy, na ktorých stojí rozhodnutie správneho orgánu a ktoré ovplyvňuje práva a povinnosti žalobcu.

Mal za to, že ani súd a rovnako ani žalovaný doteraz nepreukázali, že rozhodnutie bolo vydané v
súlade so zákonom, nakoľko nikde nie je preukázané, že súd v čase rozhodovania bol oboznámený

s príslušnými STN, a preto mohol vyhodnotiť správnosť rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu neobstojí
v tomto smere ani zásada iura novit curia, nakoľko sa dá absenciou zaplatenia poplatku preukázať,
že súd sa s týmito normami nikdy neoboznámil, pritom v tomto prípade nejde o všeobecne záväzný
predpis vzhľadom na § 7 ods. 1 zákona č. 264/1999 Z.z., pri ktorom netreba vykonávať dokazovanie. Z
uvedeného dôvodu žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu.

Poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že
opatrenia uložené protokolom o vykonanej kontrole z 19.03.2012 neboli riadne napravené, čo bol dôvod
na uloženie pokuty vo výške 5 000,- €. Zároveň dodal, že v správnom spise nie je jediný dôkaz o tom,
že nedostatky zistené pri novej kontrole, sú totožné nedostatky, ako boli zistené pri predošlej kontrole.

Pripomenul, že je úlohou správneho orgánu jednoznačne zistiť a najmä odlíšiť jednotlivé nedostatky od
iných prípadných zistení. Uvedené však podľa jeho názoru žalovaný neučinil a vôbec nikde v správnom
spiseniejezadefinovanéoakébudovyide,kdevtýchtobudováchbolipredmetnéopakovanénedostatky
zistené a akým spôsobom boli zaznamenané (opisom, fotografiou a pod.).

S odvolaním sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (R 2/2014 sp.zn. 8Sžo 28/2007; zbierka stanovísk
NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 1/2014), podľa ktorého vymedzenie predmetu konania vo výroku
rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie
nebolo zameniteľné s iným konaním, je podľa žalobcu zrejmé, že pri výroku prvostupňového rozhodnutia
nemožno určiť presné miesto, kde by mali byť zistené opakované nedostatky - absentuje adresa, popis

miestnosti a pod.; najmä keď v Meste Zlaté Moravce napr. sú dve budovy „MsÚ“ (súčasná a pôvodná).
Rovnako podľa žalobcu nemožno vymedziť ani časové obdobie, kedy mali byť skutky spáchané. Keďže
výrok rozhodnutia neobsahuje zákonom požadované náležitosti, považoval uvedené rozhodnutie za
nepreskúmateľné.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu z 26. mája 2014 navrhol, aby najvyšší súd rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdil, stotožniac sa v plnom rozsahu s jeho odôvodnením.

K žalobcom namietanému pochybeniu správneho orgánu, ktorého sa mal dopustiť tým, že nevydal
rozhodnutie o vylúčení zamestnanca (JUDr. Y.) z prejednávania a rozhodovania veci, uviedol, že

prvostupňový orgán sa v odôvodnení svojho rozhodnutia touto námietkou žalobcu zaoberal, vyhodnotil
ju však ako nedôvodnú, nakoľko žalobca nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil svoju žiadosť
o vylúčenie JUDr. Y.; nekonštatoval pomer menovanej k veci alebo účastníkom konania, pripadne ich
zástupcom. Poukázal iba na veci, ktorých vybavením je ako zamestnanec inšpektorátu práce poverená.
Z uvedeného prvostupňový orgán dospel k záveru, že nie je dôvod prihliadnuť k tejto námietke ako

k námietke zaujatosti a rozhodovať o nej v zmysle § 9 správneho poriadku. Žalovaný konštatoval,
že s touto úvahou prvostupňového správneho orgánu sa stotožnil a vysporiadanie sa s predmetnou
námietkou formou jej zakotvenia v odôvodnení meritórneho rozhodnutia považoval za postačujúce.

S poukazom na ustanovenie § 38 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z.z. keďže inšpektori práce počas inšpekcie

nezistili,žebyžalobcaplnilpovinnostinaúsekuBOZPinýmprimeranýmspôsobomakonanievrozpores
predmetnýmiSTNbolopreukázané,malžalovanýzato,žezostranyžalobcuskutočnedošlokporušeniu
povinností vyplývajúcich mu z predpisov na zaistenie BOZP, ktoré odôvodňujú uloženie pokuty v zmysle
§ 19 zákona o inšpekcii práce. K tvrdeniu žalobcu, že nemal prístup k STN, ktorých porušenie sa muvytýka, dodal, že je výlučne vecou žalobcu ako zamestnávateľa, akým spôsobom zabezpečí splnenie
požiadaviek na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Podľa žalovaného však nemožno
náklady na obstaranie týchto noriem porovnávať so závažnosťou následkov, ktoré by mohli byť späté s

nedodržaním povinností zamestnávateľa na úseku BOZP.

Opierajúc sa o aplikačnú prax súdov (rozsudok NS SR, sp.zn. 5Sž 66/98 a sp.zn. 8Sžo 28/2007)
žalovaný uviedol, že z výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že táto obsahuje
požadované skutočnosti, ktoré sú formulované tak, aby bola naplnená požiadavka jej presnosti,

stručnosti a určitosti. K námietke žalobcu, že prvostupňový orgán neuviedol vo výroku rozhodnutia
presnúadresuapopismiestnostiuviedol,žeuvedenénemôžemaťvplyvnazákonnosťtohtoaktu,keďže
s ohľadom na charakter protiprávneho konania - neodstránenie nedostatku už raz zisteného v budove
MsÚ možno usúdiť, že správny delikt je aj bez zakotvenia žalobcom predostretých skutočností popísaný
natoľko presne, aby bol do budúcna vylúčený jeho opätovný postih. Poznamenal, že vzhľadom na fakt,
že žalobca sa nikdy predtým nezmienil o existencii inej budovy MsÚ, teda mu bolo ako účastníkovi

konania jasné, aké konkrétne porušenie sa mu vytýka, ako aj so zreteľom na skutočnosť, že inšpektori
práce nemali dôvod kontrolovať dodržiavanie podmienok na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci v budove označenej ako pôvodná, v ktorej sa nenachádzali žiadni zamestnanci ani iné osoby.
Ide teda o námietku umelo vykonštruovanú. K tvrdeniu žalobcu, že výrok neobsahuje čas spáchania
skutku uviedol, že je možné tento vyvodiť či už z charakteru protiprávneho konania (nesplnenie

povinnosti uloženej opatrením inšpektora práce, nepredloženie správ z periodickej prehliadky) alebo
z rozhodujúceho času výkonu inšpekcie práce, a to bez toho, aby mohlo dôjsť k jeho zámene s iným
správnym deliktom.

Nakoľko odvolacie konanie bolo začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 162/2015 Z.z.

Správny súdny poriadok, v súlade s ustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku postupoval
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa doterajších predpisov (Občiansky súdny poriadok) a ako súd
odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a v medziach odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP)
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk ).

Slovenská technická norma sa označuje značkou STN. Názov slovenská technická norma a značka
STN sa nesmú použiť na označenie iných dokumentov.Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“), rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať
orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané

náležitosti.

Podľa § 47 ods. 1, 3 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o
odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom
rozsahu.

V nadväznosti na medze podaného odvolania najvyšší súd konštatuje, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu, z ktorého vyplýva, že prvostupňový súd
sa dostatočne zaoberal aj námietkami žalobcu smerovanými proti postupu žalovaného a porušeniu
žalobcových práv vyššie uvedeným spôsobom. Najvyšší súd zároveň v súvislosti s konštatovaním
správnosti postupu žalovaného bez opakovania rozsiahlych skutkových zistení uvádzaných v

napádaných správnych rozhodnutiach a z obsahu spisu dopĺňa ďalšie dôvody:

Najvyšší súd považoval odvolaciu námietku žalobcu, ktorou poukazoval na to, že krajský súd nad rámec
zákonnýchmožnostísprávnehosúdnictvaposúdilvmeritežalobcomnamietanúabsenciusamostatného
rozhodnutia vo veci námietky zaujatosti za nedôvodnú, nakoľko krajský súd postupoval správne, keď

vyhodnotil v zmysle žalobných námietok žalobcu súlad postupu správneho orgánu v konaní so zákonom,
keďže mal za to, že žalobca vo svojej námietke zaujatosti neoznámil správnemu orgánu skutočnosti
nasvedčujúce vylúčenie zamestnanca správneho orgánu v zmysle § 9 správneho poriadku. Najvyšší
súd zo správneho spisu zistil, že žalobca listom z 14. marca 2013 oznámil skutočnosti nasvedčujúce
vylúčenie zamestnancov správneho orgánu (JUDr. G. Y., Ing. U. F. a PaedDr. P. Q.) z prejednávania

predmetnej veci, nakoľko vzhľadom na ich pomer k veci možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. V
tomto liste žalobca vylúčenie menovaných zamestnancov odôvodňoval tým, že JUDr. G. Y. konanie o
uložení pokuty prejednávala, čo mal žalobca zrejmé z toho, že v písomnostiach jemu adresovaných,
bola zamestnankyňa správneho orgánu uvedená ako osoba, ktorá vec vybavuje. Zamestnankyňa bola
súčasne aj členkou komisie, ktorá odporúčala začať správne konanie o uložení pokuty žalobcovi, z

čoho mal žalobca za to, že tá istá osoba nemôže v zmysle ustanovení správneho poriadku súčasne
byť členom komisie, ktorá navrhuje uloženie sankcie, ako aj zamestnancom, ktorý vec prejednáva
a rozhoduje. Z rovnakého dôvodu namietal predpojatosť Ing. U. F.. K zamestnancovi PaedDr. P. Q.
dôvod zaujatosti nekonkretizoval. Správny orgán Inšpektorát práce Nitra sa v odôvodnení rozhodnutia
č.k. 138-I/12/práv. z 5. júna 2013 uvedenou námietkou žalobcu zaoberal, pričom konštatoval, že

JUDr. G. Y., je zamestnancom správneho orgánu zodpovedným za plnenie úloh v oblasti uplatňovania
sankcií v správnom konaní a zamestnankyňa nemá rozhodovaciu právomoc. Zodpovedá za odborné
vypracovanie jednotlivých úkonov v správnom konaní. Je predsedníčkou komisie na uplatňovanie
sankčných oprávnení, ktorá je podľa organizačného poriadku len poradným orgánom štatutárneho
orgánu a má len odporúčací charakter. K námietke na Ing. U. F. správny orgán uviedol, že zamestnanec

je poverený zastupovaním hlavného inšpektora práce a teda je oprávnený podpisovať písomnosti.
Skutočnosť,žeječlenomkomisie,ktoránávrhnapostihprejednávala,niejedôvodomjehopredpojatosti,
nakoľko v konečnom dôsledku o výške pokuty rozhoduje hlavný inšpektor práce. K PaedDr. Q.
uviedol, že skončil v roku 2012 štátnozamestnanecký pomer k inšpektorátu práce. Stotožniac sa so
záverom krajského súdu, najvyšší súd uviedol, že dôvody uvádzané žalobcom nemajú oporu v litere

zákona, pretože žalobca neuviedol skutočnosti, ktoré by preukazovali pomer zamestnanca k veci, len
konštatoval, že menovaní zamestnanci vykonávali úkony v správnom konaní, čo vyplýva aj za spisového
materiálustým,žetítozamestnancisiplnilisvojepracovnépovinnostinavymedzenomúsekusprávneho
konania v súlade so svojím pracovným zaradením a organizačným poriadkom správneho orgánu.

Na základe zistení vychádzajúcich z obsahu administratívneho spisu mal najvyšší súd za to, že
žalobca neuviedol žiadne skutočnosti odôvodňujúce vydanie samostatného rozhodnutia o vylúčení resp.
nevylúčení menovaných zamestnancov v danom správnom konaní, preto nebol dôvod na postup podľa
ustanovenia § 12 správneho poriadku formou rozhodnutia.
Žalobca v uvedenom liste neuviedol dôvody napĺňajúce dikciu ustanovenia § 9 správneho poriadku, t.j.

skutočnosti nasvedčujúce vylúčeniu zamestnanca správneho orgánu z prejednávania a rozhodovania
veci, ak z dôvodu jeho pomeru k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosť o jeho nepredpojatosti. Správny orgán nebol preto povinný prihliadať na toto podanie, ako
na námietku zaujatosti a postupoval v súlade so zákonom, ak sa vysporiadal s podaním namietajúcimpredpojatosť zamestnancov správneho orgánu bez náležitého odôvodnenia a uvedenia skutočností
podľa § 9 správneho poriadku v rozhodnutí vo veci samej.

Na námietku žalobcu, ktorou namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia krajského súdu z dôvodu,
že záväzné slovenské technické normy, na ktorých je podľa jeho názoru založené rozhodnutie
správneho orgánu, nie sú dostupné v spise a ani neboli v napadnutom rozhodnutí uvedené, nebolo
možné prihliadnuť, nakoľko toto tvrdenie nie je správne a nevyplýva zo zisteného skutkového stavu.
Z administratívneho spisu vyplýva, že inšpektorát práce v dňoch od 2. marca do 19. marca 2012

vykonal u žalobcu ako zamestnávateľa výkon inšpekcie práce so zameraním najmä na kontrolu plnenia
povinností vyplývajúcich z predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a z ustanovení
pracovnoprávnych predpisov v súlade s § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3. Zistené nedostatky zhrnul do protokolu
z 19. marca 2012, ktoré zrozumiteľne popísal s poukazom na právny predpis, ktorý bol porušený v
spojení so slovenskou technickou normou, ktorá sa vzťahuje na príslušný výrobok alebo oblasť kontroly.
Nie je sporné, že žalobca v čase kontroly ako zamestnávateľ zamestnával 174 zamestnancov a vo

vyššie citovaných objektoch bolo zistených 69 nedostatkov, preto podľa § 12 ods. 2 písm. b/ zákona
č. 125/2006 Z. z. nariadil odstrániť zistené nedostatky v časti I. b (v bodoch 1 až 31) a v časti III. b (v
bodoch 31 a 33) do dvoch mesiacov od prevzatia protokolu. Pri zistených nedostatkoch podľa časti I.
b a v časti III. b protokolu bola žalobcovi uložená povinnosť informovať prvostupňový správny orgán v
lehote 5 dní od uplynutia lehoty na odstránenie zistených nedostatkov. Protokol o výsledku inšpekcie

práce bol riadne prerokovaný so zamestnávateľom 19. marca 2012, v danom prípade primátorom Mesta
Zlaté Moravce (§ 13 ods. 1, 2 zákona č. 125/2006 Z. z.) a z jeho obsahu vyplýva, že kontrolovaný subjekt
nemal pripomienky a zaviazal sa odstrániť nedostatky v lehote určenej v protokole. Následne v dňoch
od 1. augusta do 9. augusta 2012 vykonal prvostupňový správny orgán kontrolu prijatého opatrenia na
odstránenie zistených nedostatkov, ako to vyplýva z protokolu z 9. augusta 2012 a bolo zistené, že

nedostatky neboli odstránené v 22 prípadoch, a to v bodoch podľa č. 11, 15, 22, 24 a 29 protokolu
z 19. marca 2012 a boli zistené ďalšie nedostatky v oblasti riadenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci, v oblasti elektrických zariadení, tlakových zariadení, plynových zariadení, ktoré špecifikoval
vo svojom rozhodnutí. Z protokolu Inšpektorátu práce Nitra z 9. augusta 2012 tiež vyplýva, že jeho
obsah bol prerokovaný s primátorom žalobcu za prítomnosti vedúceho oddelenia vnútornej správy a

zástupcu zamestnancov pre BOZP. Štatutárny zástupca žalobcu so všetkými zistenými skutočnostiam
a nedostatkami, ktoré sú uvedené v protokole, súhlasil a neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by sa mal pozmeniť obsah protokolu a neboli uvedené ani žiadne pripomienky.
Správny orgán vo svojom rozhodnutí č.k. 138-I/12/práv. z 5. júna 2013 v zmysle intencií zrušujúceho
rozhodnutia v tejto veci riadne odôvodnil, jednotlivé skutky presne opísal a subsumoval ich pod príslušné

ustanovenia zákona v nadväznosti na príslušnú STN. Správny orgán preukázal porušenie povinností
žalobcu tak, ako to je popísané vo výroku prvostupňového správneho rozhodnutia. K absencii citácie
porušení zákonných ustanovení a STN v rozhodnutí žalovaného je potrebné uviesť, že žalovaný
rozhodujúc podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku o potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu na základe náležitého odôvodnenia a vysporiadania sa s námietkami žalobcu vznesenými v

odvolaní,vosvojomrozhodnutíchronologickyuviedolzákon,ktorýupravujejednotlivéporušeniažalobcu
vrátane odkazu na príslušnú STN, ktorá bola v prvostupňovom rozhodnutí citovaná.

V zmysle ustálenej judikatúry správneho súdnictva je jednoznačne zastávaný právny názor, že
prvostupňové a druhostupňové správne konanie tvorí jeden celok, preto vyššie popísaný postup

žalovaného, najvyšší súd považoval za súladný so zákonom. K námietke žalobcu týkajúcej sa
dostupnosti STN za poplatok, najvyšší súd upriamil pozornosť žalobcu na povinnosti zamestnávateľa
vyplývajúce z predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci citujúc ustanovenie §
39 Zákonníka práce, podľa ktorého sa za právne predpisy na zaistenie BOZP považujú aj technické
normy. Ustanovenia § 6 a nasl. zákona č. 124/2006 Z.z. upravujú povinnosti zamestnávateľa v oblasti

zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom prihliadnuc na ustanovenie § 38 ods. 1
zákona č. 124/2006 Z.z., podľa ktorého „ak zamestnávateľ a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom a
nie je zamestnávateľom, plnia povinnosti ustanovené týmto zákonom a ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci spôsobom alebo postupom
upraveným v slovenskej technickej norme, toto plnenie sa považuje za splnenie požiadaviek na zaistenie

bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci; tieto povinnosti možno splniť aj iným preukázateľne primeraným
spôsobom.“, je možné výkladom dospieť, že síce zákon umožňuje povinnej osobe v zmysle tohto
ustanovenia voľbu v spôsobe plnenia stanovených povinností. Vykonaným dokazovaním v danom
prípade však bolo jednoznačne preukázané, že žalobca nesplnil uvedené povinnosti ani postupomupraveným v STN a ani iným preukázateľným spôsobom, pričom neuvádzal ani žiadne relevantné
skutočnosti na podporu svojich tvrdení a preukázania opaku. Vykonaným dokazovaním bolo správnym
orgánom nesporne preukázané zistené porušenie povinností v zmysle citovaných právnych predpisov

a uvedené nedostatky neboli žalobcom odstránené ani do ukončenia druhej následnej kontroly v dňoch
1.augusta do 9. augusta 2012, čím boli splnené zákonné predpoklady pre uloženie sankcie, t.j. správny
orgán rozhodujúci vo veci berúc na zreteľ nesplnenie povinnosti uloženej opatrením inšpektora práce,
preto postupoval v súlade s ustanovením § 19 ods. 2 písm. b/ bod 2 zákona č. 125/2006 Z.z. pri uložení
pokuty v zákonnej výške za nesplnenie povinnosti podľa § 12 ods. 2 písm. b/ citovaného zákona a pri

uplatnení absorpčnej zásady aj za porušenie právnych predpisov podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/
treťom bode zákona č. 125/2006 Z.z., ktorých porušenie bol oprávnený sankcionovať podľa ustanovenia
§ 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z.

Námietku žalobcu vo vzťahu k dostupnosti slovenskej technickej normy za poplatok a tým
ospravedlnenie porušenia povinností z jeho strany nemožno na základe vyššie uvedeného považovať

za dôvodnú.

Ďalšou námietkou žalobcu bol nedostatok určitosti výroku prvostupňového rozhodnutia, keď podľa jeho
názoru absentuje vo výroku pri uvedených nesplnených opatreniach pri bode č. 22 a č. 24 protokolu
č. INA-014-20-2.2/P-A 22, A 23, A 24, A 25-12 z 19. marca 2012 pri budove mestského úradu Mesta

Zlaté Moravce presná adresa budovy. Najvyšší súd pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a
jeho miesta v rozhodnutí vychádzal v súlade s ustálenou judikatúrou z toho, že výrok rozhodnutia o
správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,
poprípade i uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iným. Ak
správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o

správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku). Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie
totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu
za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené
len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť
pretože len výroková časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania.

Z administratívneho spisu najvyšší súd zistil:
- bod č. 22 protokolu - nedostatok zistený, že plastový rozvádzač v kotolni MsÚ nebol opatrený
výrobným štítkom na viditeľnom mieste, ktorá povinnosť vyplýva z čl. 4.9. STN 333210:1986, teda že
„štítky musia odolávať vplyvom prostredia, pre ktoré je rozvodné zariadenie určené, korózii, oteru a

otrasom a že musia byť dobre viditeľné a čitateľné normálnej pracovnej polohe zariadenia“. Nesplnenie
tohto nedostatku v zmysle prijatého opatrenia pri prvej kontrole jednoznačne vyplýva zo zistení
prvostupňového správneho orgánu v auguste 2012. Z vyhotovenej fotodokumentácie z 20. mája 2013
a zápisnice o podaní informácie z 20. mája 2013 revízneho technika EZ p. S. M. vyplýva, že plastový
rozvádzač v kotolni MsÚ nebol opatrený výrobným štítkom na viditeľnom mieste. Výrobca rozvádzačov

G. H. v zápisnici o podaní informácie z 21. mája 2013 potvrdil, že pred dňom 24. septembra 2012 bol
oslovenýrevíznymtechnikomEZp.M.ovyhotovenievýrobnéhoštítkuadokladov(jednopólovejschémy,
osvedčenia rozvádzača a vyhlásenia o zhode plastového rozvádzača v plynovej kotolni v priestoroch
MsÚ Zlaté Moravce), tieto však boli vydané až dňa 24. septembra 2012, t.j. po kontrole realizovanej
inšpektormi práce dňa 9. augusta 2012. Konštatoval, že výrobný štítok na uvedenom rozvádzači nebol

umiestnený a stalo sa tak až po následnej kontrole, o čom svedčí nielen fotodokumentácia, ale aj
fotokópia osvedčenia o vykonaní kusovej skúšky zo dňa 24. septembra 2012. Vychádzajúc zo znenia
ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z.z., v nadväznosti na STN 333210 Rozvodné
zariadenia, je povinnosťou zamestnávateľa zabezpečiť pracovisko (konkrétne elektrický rozvádzač pre
plynovú kotolňu) výrobným štítkom.

- bod č. 24 protokolu - nedostatok zistený, že plastový rozvádzač v.č. 2945/2012 označenie RK, v
kotolni MsÚ Zlaté Moravce nebol doplnený jednopólovou schémou skutočného zapojenia, teda žalobca
nedodržal bezpečnostnú úroveň, ktorá vyplýva z čl. 1.2. STN 333210:1986, že „každé rozvodové
zariadenie musí mať dokumentáciu, ktorá zodpovedá skutočnému stavu a pri každej zmene na zariadení
sa ihneď upraví. Forma dokumentácie sa volí tak, aby vyhovovala použitým prostriedkom pre riadenie

prevádzky i pre prácu na zariadeniach“, a teda porušil § 6 ods. 1 písm. a/, d/ zákona o BOZP.
Tento nedostatok žalovaný riadne vyargumentoval vykonaným dokazovaním, a to výsluchom p. H.,
výrobcu rozvádzačov (na základe výzvy inšpektorátu práce z 23. apríla 2013 bola žalobcom zaslaná
kópia jednopólovej schémy rozvádzača RK, vyhotovená spoločnosťou ELEKTRO - KOVO RAKOVSKÝ,Zlaté Moravce.) dňa 24. septembra 2012, ktorý podal vyjadrenie a uviedol, že bol oslovený revíznym
technikom EZ pánom M. o vyhotovenie výrobného štítku a dokladov (vrátane jednopólovej schémy)
a tieto aj vydal, avšak až po uvedenom termíne, teda jednoznačne po opakovanej inšpekcii práce u

žalobcu. Podľa výpovede odborne spôsobilých osôb a s prihliadnutím na závery inšpektorov práce
uvedené v protokole č. INA-014-20-2.2/P-A 22, A 23, A 24, A 25-12 z 19. marca 2012, je teda viac
než zrejmé, že porušenie spočívajúce v nedoplnení plastového rozvádzača jednopólovou schémou
skutočného zapojenia bolo zo strany inšpektorátu práce spoľahlivo zistené, rovnako ako bolo v čase
ukončenia kontroly dňa 9. augusta 2012 zistené aj neodstránenie tohto nedostatku.

Z uvedeného najvyššiemu súdu vyplynulo, že správny orgán riadne a presvedčivo odôvodnil svoje
rozhodnutie na základe úplne zisteného skutkového stavu podloženého relevantne vykonaným
dokazovaním. Pokiaľ žalobca namietal, že pri zistených nedostatok v kotolni MsÚ Zlaté Moravce nebola
uvedená vo výroku presná adresa, pričom uvádzal, že nie je zrejmé, či sa jedná o pôvodnú alebo
súčasnú budovu MsÚ, je potrebné vychádzať pri dodržaní zásad určitosti výroku vymedzených vyššie

z individuálnych okolností prípadu. Sídlo mestského úradu mesta zriadeného v zmysle zákona č.
369/1990Zb.oobecnomzriadenímusíbyťvšeobecneznámeamestojepovinnétietoúdajezverejňovať
zákonom predpísaných spôsobom, ako aj ich aktualizovať. K zverejňovaniu tohto údaja s kontaktnými
informáciami je mesto povinné napríklad aj ako osoba povinná v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 211/2000
Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode

informácií). Zároveň treba dodať, že Protokol č. INA-014-20-2.2/P-A 22, A 23, A 24, A 25-12 z 19. marca
2012, ako aj protokol o výsledku inšpekcie práce č. INA-45-28-2.2/P-F 22, A 22, A 24, A 25-12 z 9.
augusta 2012 bol podpísaný primátorom mesta Ing. F. D., CSc., pričom v protokoloch bolo uvedené
jeho vyjadrenie, že neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by pozmeňovali obsah protokolu. Námietka, že
Mesto Zlaté Moravce má aj pôvodnú budovu je vzhľadom na účel výkonu inšpekcie, ktorá bola zameraná

na kontrolu pracovnoprávnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci, kontrolu nelegálnej práce a trhový dohľad irelevantná, nakoľko v pôvodnej budove, v ktorej sa
nenachádzajú žiadni zamestnanci, by uvedená kontrola neplnila účel a ako vyplýva zo spisu žalovaného
uvedenú námietku určitosti výroku vzhľadom na neuvedenie adresy žalobca doteraz nevzniesol, z
čoho, ako aj zo správneho konania, podpísaných protokolov a všetkých podaní žalobcu smerujúcich

správnemu orgánu počas správneho konania (odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, zaslanie
dokladu na výzvu správneho orgánu z 29. apríla 2013 - jednopólová schéma rozvádzača RK, ktorá bolo
súčasťou dokumentácie kotolne MsÚ v Zlatých Moravciach, námietka zaujatosti zo 14. marca 2013,
oznámenie o odstránení závad zistených z protokolu z 13. novembra 2013, vyjadrenie z 9.októbra 2012
a iné) je zrejmé, že uvedená skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná. Nakoľko sa jedná

o údaj všeobecne známy a pre účastníkov konania nezameniteľný, z výrokovej časti rozhodnutia je
preukázané, že táto časť obsahuje vyššie uvedené požadované skutočnosti, ktoré sú formulované tak,
aby bola splnená požiadavka jej presnosti, stručnosti a určitosti. Neuvedenie presnej adresy a popisu
miestnosti vo výroku rozhodnutia nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia vzhľadom na charakter
protiprávneho konania - neodstránenie nedostatku už raz zisteného v budove MsÚ. Možno usúdiť, že

správny delikt je popísaný natoľko presne, aby bol do budúcna vylúčený jeho opätovný postih zo strany
orgánu inšpekcie práce.

Pokiaľ ide o uloženú sankciu za zistené nedostatky, správny orgán postupoval podľa názoru najvyššieho
súdu, stotožniac sa so závermi krajského súdu v zákonných medziach správnej úvahy a v súlade s

ustálenou judikatúrou a pri ukladaní sankcie za zbiehajúce sa správne delikty (§ 19 ods. 1 písm. b/,
§ 19 ods. 2 písm. a/ zák. č. 125/2006 Z.z.) použil zásadu absorcie sadzieb a analogicky („analogies
legis“) uložil pokutu iba za ten správny delikt, ktorý možno považovať za najzávažnejší, pričom kritérium
závažnosti odôvodnil od charakteru individuálneho objektu záujmu, proti ktorému delikt smeruje a
ktorému je ochrana právnymi predpismi určená, a to sadzbu podľa § 19 ods. 2 písm. b/ bod 2 zákona

o inšpekcii práce za nesplnenie povinnosti uloženej opatrením podľa § 12 ods. 2 písm. b/ až i/ od 300,-
€ do 100 000,- € a určil tak pokutu v sume 5 000,- €.

Najvyšší súd sa aj na podklade uvedených doplnených odvolacích dôvodov stotožnil s právnym
názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná, pretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého

odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie
odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu
správneho orgánu, s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia príslušných
právnych predpisov.Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v medziach odvolania,

dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nie sú
dôvodné a preto rozhodol podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta OSP tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP a

§ 246c OSP. Žalobca nemal úspech vo veci, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.