Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 21, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/120/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412211941
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6412211941.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici , ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny
Križanovej a členiek senátu JUDr. Evy Železníkovej a JUDr. Miriam Sninskej v právnej veci navrhovateľa
EOS KSI Slovensko, s.r.o., Úderníca 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803 zastúpeného TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti odporkyni H. O., nar. XX.X.XXXX,
R. C. X, XXX XX R. C. , zastúpenej JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom J.Kráľa 5/A, 984 01
Lučenec, za účasti Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie Legionárov
5, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778 ako vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, zastúpenému JUDr.
Andrejom Cifrom , advokátom so sídlom J.Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, o zaplatenie 8.485,62 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 4 Cb
2/2013-117 zo dňa 6. marca 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 4 Cb 2/2013-117 zo dňa 6. marca 2013 potvrdzuje.

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania vo
výške 261,75 Eur na účet právneho zástupcu odporkyne a vedľajšieho účastníka.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa a zaviazal ho zaplatiť odporkyni
a vedľajšiemu účastníkovi na účet právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru trovy konania vo výške
1.160,84 Eur. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ podal dňa 14.9.2012 návrh, v ktorom navrhol,
aby súd vydal platobný rozkaz a zaviazal odporkyňu zaplatiť mu žalovanú sumu, ktorá pozostávala z
postúpenej pohľadávky, a to z nezaplatenej sumy z titulu úveru vo výške 5.879,96 Eur, z úroku vo výške
2. 347,82 Eur, zo zmluvnej pokuty a z poplatkov vo výške 257,84 Eur. Navrhovateľ odôvodňoval svoj
návrh tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky z 23.9.2009l, získal uvedenú pohľadávku
voči odporkyni. Prvostupňový súd v rozsudku ďalej uviedol, že po vydaní platobného rozkazu, ktorý
nebolo možné doručiť odporkyni do vlastných rúk , súd z týchto dôvodov platobný rozkaz zrušil a
nariadil vo veci pojednávanie. Dňa 10.10.2012 do konania vstúpil vedľajší účastník, ktorý dňa 3.12.2012
podal voči platobnému rozkazu odpor, kde namietol premlčanie nároku a neplatnosť spotrebiteľských
zmlúv. Prvostupňový súd poukázal na to, že príčinou zrušenia vydaného platobného rozkazu nebola
skutočnosť podania odporu zo strany vedľajšieho účastníka, ale tá skutočnosť, že platobný rozkaz
nebol odporkyni nikdy do vlastných rúk doručený, a preto ho súd zrušil v súlade s § 173 ods. 2 O.s.p.,
a konštatoval, že námietka navrhovateľa, že odpor bol podaný neoprávnenou osobou, t.j. vedľajším
účastníkom, nie je oprávnenou námietkou. Zároveň súd uviedol, že nie je sporné, že navrhovateľ na
základe Zmluvy o postúpení pohľadávky z 23.9.2009 medzi spoločnosťou GE Money, a.s. Bottova 7,
Bratislava získal pohľadávku voči odporkyni. Súd konštatoval, že odporkyňa uzavrela dňa 14.4.2008
Zmluvu o úvere a ďalších úverových produktoch, v celkovej výške 200.000,-Sk, ktorú sa zaviazala
splatiť v pravidelných 72 mesačných splátkach a dátum prvej splátky bol 14.5.2008. Súd uviedol,
že je nesporné, že odporkyňa túto sumu nesplácala tak, ako uvádza navrhovateľ v návrhu, pričom
vzhľadom na to, že odporkyňa bola v zmysle obchodných podmienok v omeškaní s plnením viac

ako troch splátok, došlo k spoplatneniu úveru, a to ku dňu, keď je v platobnej histórii, uvedená
položka s názvom „ Zrieknutie sa budúceho poplatku za vedenie účtu“, čím bola platnosť zmluvy
v súlade so zmluvnými ustanoveniami ukončená. Prvostupňový súd uviedol, že táto skutočnosť
nastala 19.6.2009, pričom návrh na začatie konania došiel súdu 14.9.2012. Nakoľko odporkyňa vzniesla
námietku premlčania, súd sa zaoberal touto otázkou prioritne a skúmal, či uplynula lehota na premlčanie
podľa Občianskeho, alebo Obchodného zákonníka. Prvostupňový súd v rozhodnutí konštatoval, že
aj keď má uzatvorená zmluva názov Zmluva o úvere, súd poukázal na tú skutočnosť, že podmienky
uzavretia zmluvy upravuje Zákon o spotrebiteľských úveroch, č. 258/2001 Z.z., pričom v zmysle tohto
zákona, je veriteľom fyzická osoba, alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci
svojho podnikania, a za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver
na iný účel, ako na výkon zamestnania , povolania, alebo podnikania. V zmysle uvedeného zákona sa
za Zmluvu o spotrebiteľskom úvere považuje zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Súd konštatoval, že v danom prípade ide o zmluvu,
ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver, teda dočasne poskytnúť peňažné
prostriedky, na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vo forme úveru a spotrebiteľ sa zaväzuje
tieto vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Súd konštatoval, že zmluva
uzatvorená medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou spĺňa charakteristiku štandartných
spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené, nie je
vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy, alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy
sú tiež všeobecné zmluvné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemôže, nakoľko sú pripravené vopred a
pre veľký počet spotrebiteľov. Z týchto dôvodov prvostupňový súd považoval zmluvu o úvere za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, a to konkrétne podľa zákona č. 258/2001 Z.z., pričom na tieto vzťahy sa aplikujú
aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách v § 52 až § 54. Z dôvodu, že súd
považoval právny vzťah medzi účastníkmi za vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, konštatoval, že z tohto
dôvodu je potrebné aplikovať uvedené ustanovenia aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú
na spotrebiteľskú zmluvu , a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Prvostupňový súd uviedol, že pri
uzatváraní Dohody o uznaní dlhu, ktorú uzavrela odporkyňa dňa 1.3.2012, došlo k nekalej obchodnej
praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje, alebo
môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo
k službe, ku ktorému sa dostane, alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak
je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Uznanie dlžnej sumy 14.011,38 Eur,
ktorá nikdy požičaná nebola, ako aj prehlásenie dlžníka, že má vedomosť o premlčaní dlhu a o jeho
následkoch, považoval súd za právne neúčinné, pretože v konaní nebolo preukázané, že odporkyňa
vedela o premlčaní dlhu, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
možno uznať aj premlčaný dlh, ale uznávací prejav dlžníka, bude mať právne účinky len vtedy, ak
dlžník vedel, že dlh je premlčaný, čo v tomto prípade navrhovateľ nepreukázal. Prvostupňový súd
zároveň konštatoval, že zo samotnej dohody vyplýva, že vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkov
je zakomponovaná v bode tejto dohody, označená, ako forma splatenia záväzku. Súd bol preto toho
názoru, že Dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach , je nekalá obchodná praktika,
je neplatná a preto dôvodne bola uplatnená námietka uplynutia premlčacej doby. Prvostupňový súd
zároveň uviedol, že premlčacia doba je v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka trojročná, a plynie odo
dňa , keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Súd považoval za nesporné, že k zániku zmluvného
vzťahu medzi účastníkmi došlo 19.6.2009, a preto od tohto dátumu už mohol navrhovateľ uplatniť svoj
nárok na súde. Prvýkrát tak navrhovateľ však urobil až 14.9.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej
doby a z dôvodu, že odporkyňa vzniesla námietku premlčania, nemožno veriteľovi priznať premlčané
právo, a preto súd návrh v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporkyni ako v spore úspešnej priznal
trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia advokátom. Z dôvodu, že na strane odporkyne
vystupoval aj vedľajší účastník, ktorého tiež zastupoval ten istý advokát ako odporkyňu , súd konštatoval,
že má právo na náhradu trov konania aj vedľajší účastník na strane úspešného účastníka. Z uvedených
dôvodov priznal právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby po 253,94
Eur a to za prípravu a prevzatie, podaný odpor, vyjadrenie a účasť na pojednávaní. Zároveň priznal
právnemu zástupcovi režijný paušál 2 x 7,63 Eur, 2 x 7,81 Eur, cestovné vo výške 45,67,-Eur a náhradu
za stratu času za 6 polhodín po 13,01 Eur, celkove vo výške 78,06 Eur. Okrem toho právnemu zástupcovi
priznal DPH vo výške 20 %, čím celé trovy právneho zastúpenia, ktoré prvostupňový súd priznal
právnemu zástupcovi odporkyne a vedľajšieho účastníka sú v sume 1.160,84 Eur.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že prvostupňový súd nesprávne
posúdil vec a z toho dôvodu dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Poukázal na to, že obsah Dohody je uznanie dlhu zo strany odporcu, ako právny inštitút zakotvený v
Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona,
je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula, sa stáva právne
bezvýznamnou a začne plynúť nová 10-ročná premlčacia doba, a to priamo zo zákona. Navrhovateľ
zároveň zastáva názor, že na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods.
1 druhá veta Občianskeho zákonníka, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť
o premlčací dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka nemožno
stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru navrhovateľa
právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho
zákonníka, t.j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10-ročnej
premlčacej doby v tomto prípade nastal. Navrhovateľ nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu, že
uzatvorená dohoda medzi veriteľom a dlžníkom je nekalou obchodnou praktikou zo strany veriteľa.
Z vykonaného dokazovania nie je vôbec zrejmé, ako dospel súd k záveru, že dohoda o splátkach
medzi veriteľom a dlžníkom je nekalá obchodná praktika. Navrhovateľ považuje spôsob vyhodnotenia
predložených dôkazov prvostupňovým súdom za zarážajúci, kedy súd neprihliadol na jednoznačný
dôkaz, že odporca sa dohodol s veriteľom na splátkach, zároveň uznal svoj záväzok voči navrhovateľovi.
Navrhovateľ považuje takéto vyhodnotenie listinných dôkazov za neodôvodnenú ochranu odporcu, ako
spotrebiteľa a porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ktorá vedie k tomu, že osoby, ktorým bol
poskytnutý úver, tento nakoniec nebudú musieť vrátiť. Čo sa týka trov konania navrhovateľ uviedol, že
cieľom Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie
žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní
a vstup do spotrebiteľských sporov z pozície vedľajšieho účastníka. Navrhovateľ zastáva názor, že
vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa, musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný
poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. V zmysle uvedeného
navrhovateľ zastáva názor, že trovy konania vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými
na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p.
Ako dôkaz preukazujúci svoj právny názor, navrhovateľ označil viaceré súdne judicáty. Na základe
uvedeného navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok preskúmal a v zmysle § 220 O.s.p.
ho zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu. Zároveň si uplatnil trovy konania v
prvostupňovom i odvolacom konaní, pričom trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania vyčíslil za
jeden úkon právnej služby vo výške 304,73 Eur s DPH a režijný paušál k úkonu právnej služby vo výške
9,37 Eur s DPH, spolu vo výške 314,1O Eur s DPH ( podanie odvolania).

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žiada napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v
celom rozsahu potvrdiť, ako dôvodný a správny a zaviazať navrhovateľa na náhradu trov odvolacieho
konania. Odporkyňa považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za správne po stránke právnej i
skutkovej, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a náležitá aplikácia
relevantných právnych predpisov na predmetnú spotrebiteľskú vec. Odporkyňa zastáva názor , že
navrhovateľ je pri uzatváraní „ Dohody“ bez akýchkoľvek pochybností v postavení dodávateľa, a
preto zastáva názor, že súd musí podrobiť každú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú navrhovateľ uzatvára
kontrole v zmysle § 153 ods. 3 O.s.p. pri náležitej aplikácii spotrebiteľských predpisov. Poukázala
na § 4 ods. 8 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. V rozpore s dobrými mravmi sa na účely
tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklostí a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušenie zmluvnej
slobody. V súvislosti s týmto zákonným ustanovením odporkyňa zastáva názor, že pri uzatváraní
dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti , čestnosti a navrhovateľom boli použité omyl a
lesť v snahe dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Zmluvná podmienka predĺženia premlčacej doby
formou uznania dlhu je podľa názoru odporkyne neprijateľnou zmluvnou podmienkou a to z dôvodu,
že navrhovateľovi to umožňuje účelové kapitalizovanie pohľadávky nárastom príslušenstva v dôsledku
plynutia času a zároveň drvivá väčšina priemerných spotrebiteľov už v čase uplatnenia pohľadávky na
súde nedisponuje prvotnými dokumentmi o uplatnenej pohľadávke. Navrhovateľ teda vo formulárových
„ DOHODÁCH“ necháva dlžným spotrebiteľom uznávať pohľadávky v rozsahu takej sumy, na ktorú

nemá v celom rozsahu platný právny titul, t.j. suma dlhu ( istiny ) je vyššia ako skutočná pohľadávka
podložená platným právnym titulom, čo je ďalším dôvodom pre posúdenie „ DOHODY“, ako neplatnej
aj z dôvodu jej neurčitosti. Odporkyňa poukázala na to, že navrhovateľ chce uzavretím „ DOHODY“ pre
potreby súdneho konania navodiť dojem perfektnosti pôvodných zmlúv a získať titul aj na vymáhanie
súm, na ktoré nemá právny nárok, a ktorých zaplatenie právnemu predchodcovi navrhovateľa, resp.
navrhovateľovi zakladá spotrebiteľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z vyjadrenia ďalej
vyplýva, že v skutočnosti sa osobám, t.j. spotrebiteľom predkladá pod zámienkou uzavretia splátkového
kalendára Dohoda o uznaní a splácaní dlhu, ktorej významu a zamýšľaným právnym dôsledkom
oslovené osoby nerozumejú. Odporkyňa poukázala taktiež na to, že navrhovateľ sa v rámci predmetu
podnikania dlhodobo zaoberá inkasovaním pohľadávok a takáto činnosť, čo je určite súdu známe,
zahŕňa aj celé spektrum mimosúdnych úkonov, ktorých cieľom je, aby sa dosiahla úhrada pohľadávky
bez súdneho konania, resp. aby sa získala, čo najlepšia východisková pozícia pre súdne konanie.
Je známou skutočnosťou , že priemerný spotrebiteľ je nielen právne neznalý a neinformovaný, ale
je súčasne mimoriadne manipulovaný v situácii, pokiaľ sa dostane pod psychický tlak a sú u neho
vyvolané emócie strachu a obáv, čo školená osoba pracujúca pre inkasnú spoločnosť dokáže v
rámci štandardizovanej procedúry bez ťažkostí dosiahnuť vhodným vystupovaním pri použití správnych
slovných formulácií v určitom poradí. Odporkyňa sa bránila, že chcela splátky poskytnutého úveru,
avšak musela podpísať celý formulár, pričom ani len netušila význam toho, čo podpisuje. Z uvedeného
dôvodu je podpísaná „ DOHODA“ v rozpore s dobrými mravmi v zmysle už citovaného § 4 ods. 8
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z vyjadrenia taktiež vyplýva, že odporkyňa tvrdí, že preukázateľná
kumulácia nekalých obchodných praktík navrhovateľa ( § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 8
ods. 1, 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch ), ktoré odporujú dobrým mravom ( § 4 ods. 8 Zákona o
spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ) súčasne s neurčitosťou „ DOHODY“ je
dôvodom na posúdenie „ uznania“ ako neplatného právneho úkonu ( § 39 Občianskeho zákonníka, § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka). K námietke navrhovateľa ohľadne priznania trov právneho zastúpenia
vedľajšiemu účastníkovi odporkyňa vo vyjadrení uviedla, že zásada účinnej súdnej ochrany, ako je
stanovená v článku 47 Charty základných práv EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené,
aby sa jej dovolávali právnické osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä
oslobodenie od platenia trov konania, alebo zastupovania advokátom. Taktiež z vyjadrenia vyplýva,
že ak by nemajtnému združeniu bolo odmietnuté právo na plnú náhradu trov konania, defacto by to
znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov združením na súdoch. Účelnosť trov vynaložených
na právnu pomoc možno vo všeobecnosti odvodiť v článku 47 ods. 2 Ústavy SR, z ktorého vyplýva,
že každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi
verejnej správy od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom. Zároveň vo vyjadrení
boli uvedené judicáty súdov, z ktorých vyplýva totožný právny názor, ako bol prezentovaný odporkyňou
vo vyjadrení k podanému odvolaniu. Z uvedených dôvodov žiadala odporkyňa napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať právnemu zástupcovi, advokátovi JUDr. Andrejovi Cifrovi trovy
právneho zastúpenia v odvolacom konaní v celkovej sume 261,75 Eur, pozostávajúce z vyjadrenia k
odvolaniu zo dňa 17.4.2013, v sume 253,94 Eur ( § 14 ods. 1 písm.b) Vyhlášky č. 255/2004 Z.z. a z
režijného paušálu v sume 7,81 Eur.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 14.9.2012 domáhal
proti odporkyni zaplatenia sumy 8.485,62 Eur s príslušenstvom, ktorú navrhovateľ nadobudol na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.9.2009 uzatvorenej medzi postupcom GE Money, a.s. Bottova
7, 811 09 Bratislava, IČO: 17324420 a navrhovateľom. Žalovaná suma pozostáva z istiny vo výške
5.879,96 Eur, čo predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom a súčtom všetkých platieb započítaných
na istinu, z úroku vo výške 2.347,82 Eur, t.j. rozdiel medzi úrokmi a platbami započítanými na úroky
a zo zmluvnej pokuty a z poplatkov vo výške 257,84 Eur. Navrhovateľ zároveň žiadal ročný úrok z
omeškania vo výške 9 % zo sumy 5.879,96 Eur od 2.2.2012 až do zaplatenia. Žalobný návrh vychádza
zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú uzatvoril dňa 14.4.2008 postupca s odporkyňou, na základe
ktorej postupca poskytol žalovanej odporkyni úver vo výške 6.638,78 Eur. Odporkyňa dňa 14.3.2011
podpísala navrhovateľovi Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach.
Prvostupňový súd po podaní návrhu vydal platobný rozkaz, ktorý sa mu nepodarilo doručiť do vlastných
rúk odporkyne, a preto tento platobný rozkaz následne zrušil v zmysle § 173 ods. 2 O.s.p.

V priebehu konania vstúpil do konania vedľajší účastník na strane odporkyne, a to Združenie na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Prešov, Námestie Legionárov 5, ktorý síce podal
odpor proti vydanému platobnému rozkazu, v ktorom namietal premlčanie nároku navrhovateľa, avšak
prvostupňový súd k tomuto odporu neprihliadal s poukazom na skutočnosť, že vydaný platobný rozkaz
musel zrušiť z dôvodu jeho nedoručenia do vlastných rúk odporkyne. Odporkyňa v priebehu konania
vzniesla námietku premlčania nároku navrhovateľa a uviedla, že je zjavné, že dodávateľovi išlo pod
zámienkou ponuky splátok poskytnutého úveru, dosiahnuť predĺženie premlčacej doby v dôsledku
podpísania uznávacieho prejavu. Z tohto dôvodu považovala odporkyňa Dohodu o uznaní záväzku za
neplatnú, uzatvorenú v rozpore s dobrými mravmi a v dôsledku premlčania nároku navrhovateľa trvala
na zamietnutí návrhu.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( ďalej len OZ ) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 558 OZ ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá
sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten,
kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že prvostupňový súd postupoval správne, keď právny vzťah
medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou považoval za právny vzťah zo spotrebiteľskej
zmluvy. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, že na tento právny
vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto
ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú
zmluvu, a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Odvolací súd súhlasí s tým, že v danom prípade pri
uzatváraní Dohody o uznaní záväzku a splátkovom kalendári došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá
bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti,
a ktorá podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného
spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo k službe, ku ktorému sa dostane alebo ku ktorému je adresovaná
alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že Zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom navrhovateľa
a odporkyňou, ako aj Dohoda o uznaní záväzku a splátkovom kalendári spĺňa charakteristiku
štandartných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy, resp. dohody, alebo ich zmeny
pred ich uzavretím.

Odvolací súd zároveň konštatuje, že navrhovateľ nepreukázal v súlade s § 558 Občianskeho zákonníka,
že v čase uznania dlh ešte trval. Z toho vyplýva, že navrhovateľ mal povinnosť preukázať, že v čase
uznania dlhu, tento existoval. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by navrhovateľ túto okolnosť preukázal.

Navrhovateľ sa len odvolával na existenciu dohody o uznaní dlhu, avšak jeho existenciu v čase
uznania nijako nepreukázal, pričom bolo jeho povinnosťou tento dlh preukazovať, pretože ak odporkyňa
nevedela o premlčaní, nemá jej uznanie za následok ten účinok, ktorý uznanie dlhu predpokladá. Z
uvedených dôvodov, prvostupňový súd postupoval správne, keď konštatoval, že nárok navrhovateľa
je premlčaný, nakoľko odporkyňa sa premlčania dovolala, a preto odvolací súd po preskúmaní veci
rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd musí skonštatovať, že prvostupňový súd postupoval správne, keď priznal právnemu
zástupcovi odporkyne a vedľajšieho účastníka trovy konania v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p., nakoľko
odporkyňa mala v prvostupňovom konaní plný úspech a neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré
by obmedzovalo možnosť Združeniam pre ochranu spotrebiteľa dať sa v súdnych konaniach zastúpiť
advokátom.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a
priznal úspešnej odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania vo výške 261,75 Eur,
t.j. 1 úkon právnej služby vo výške 253,94 Eur - vyjadrenie k odvolaniu ( § 14 ods. 1 písm.b) Vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. ), režijný paušál 7,81 Eur ( § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky ).

Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné