Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/128/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412215314
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6412215314.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej
veci navrhovateľa Slovenské elektrárne, a.s., Mlynské Nivy 47, 821 09 Bratislava, IČO: 35 829 052 proti
odporcovi Slovenský vodohospodársky podnik, štátny podnik, Radničné námestie 8, 969 55 Banská
Štiavnica, IČO: 36 022 047, právne zast. JUDr. Dušan Repák, advokát so sídlom Krížna 47, 811 07
Bratislava o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 10.003.829,22 Eur s prísl., o odvolaní odporcu
proti rozhodnutiu Okresného súdu Žiar nad Hronom, č. k. 4Cb/49/2012-337 zo dňa 23. februára 2015
v senáte jednohlasne takto

r o z h o d o l :

?
Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4Cb/49/2012-337 zo dňa 23. februára 2015 p o
t v r d z u j e.

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zaviazal okresný súd odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 10.003.829,22
Eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.003.829,22 Eur od 13.10.2012 do zaplatenia
a nahradiť mu súdny poplatok vo výške 16.596,50 Eur.

Okresný súd v rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ si uplatnil proti odporcovi právo na zaplatenie
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že rozsudky, na základe ktorých navrhovateľ plnil
odporcovi, boli Ústavným súdom SR a neskôr Najvyšším súdom SR zrušené, preto dôvod plnenia
odpadol. Odporca navrhoval návrh zamietnuť z dôvodu, že je podaný predčasne, pričom poukazoval na
nepublikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5 M Cdo 17/2009 zo dňa 23.11.2010, podľa
ktorého samotným zrušením rozhodnutia nevzniká bezdôvodné obohatenie, pretože právny dôvod pre

plnenie naďalej trvá.

Okresný súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie tým, že bezdôvodné obohatenie je jedným z právnych
dôvodov vzniku záväzkov a je teda samostatným zaväzovacím dôvodom. Predpokladom vzniku
právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je neoprávnené získanie majetkových hodnôt jedným
subjektom na úkor iného, u ktorého sa táto zmena majetkových pomerov prejavila negatívne. K
neoprávnene získanému prospechu sa nevyžaduje protiprávny úkon, ale ide o objektívne vzniknutý stav,

kde bez právom uznaného dôvodu došlo k presunu majetkových hodnôt od jedného subjektu k druhému.
Okresný súd poukázal na ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bezdôvodným
obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného
právneho dôvodu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol a majetkový prospech získaný znepoctivých zdrojov. Okresný súd uviedol, že získanie bezdôvodného obohatenia nastáva okamihom,
kedy právny dôvod plnenia zanikol. Bezdôvodným obohatením sa môže stať tiež plnenie prijaté na
základe vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené. Zrušením rozhodnutia tak odpadá

právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením.

K námietke odporcu, že základ nároku z hmotného práva je daný a že ešte stále prebieha konanie na
Krajskom súde v Bratislave okresný súd uviedol, že podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorým bolo
zrušené vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého navrhovateľ plnil odporcovi, nie sú vyriešené

kľúčové právne otázky a skutkové okolnosti pre záver o povinnosti navrhovateľa plniť odporcovi to, čo
bolo prisúdené zrušenými rozhodnutiami. Nebolo tak dokázané, že by odporca mal aj podľa hmotného
právanároknaplnenieodnavrhovateľa,pretozrušenímrozhodnutiaodpadolprávnydôvodaposkytnuté
plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ).
Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal, preto súd uložil
odporcovi povinnosť vydať navrhovateľovi predmetné bezdôvodné obohatenie. O úrokoch z omeškania

rozhodol okresný súd podľa § 517 ods. 1 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.

O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len OSP), podľa ktorého mal navrhovateľ vo veci úspech, preto mu súd priznal náhradu trov potrebných
na účelné bránenie svojho práva voči odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy navrhovateľa, ktorý

nebol v konaní právne zastúpený, predstavujú zaplatený súdny poplatok.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý
uviedol, že závery súdu prvého stupňa nemožno aplikovať na prejednávanú právnu vec, nakoľko
sa nejedná o plnenie bez právneho dôvodu, ani o plnenie na základe dôvodu, ktorý mal zaniknúť.

Uviedol, že predmetom dokazovania v súvisiacom konaní na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
12Cb/2/2013 je určenie sumy odplaty za plnenie poskytnuté odporcom navrhovateľovi. O plnenie bez
právneho dôvodu ide vtedy, ak právny dôvod plnenia od počiatku neexistuje. V prejednávanej právnej
veci existuje nárok na zaplatenie odplaty za odber povrchovej vody. Táto skutočnosť je nesporná a
vyplýva z právnych predpisov platných a účinných v rozhodujúcom čase. Odporca je ako štátny podnik

správcom majetku štátu a zakladateľskou listinou mu bola zverená dodávateľská povinnosť povrchových
apodzemnýchvôdtýmsubjektom,ktorémajúpovoleniepríslušnéhovodohospodárskehoorgánu,medzi
ktorých patrí aj navrhovateľ. Na základe platných právnych predpisov má odporca nárok na zaplatenie
odplaty za odber povrchovej vody navrhovateľom. Odporca ďalej na podporu svojich argumentov v
súvisiacom konaní na Krajskom súde v Bratislave citoval právne predpisy upravujúce výšku odplaty za

odber povrchovej vody a uviedol, že nárok odporcu na zaplatenie odplaty za odber povrchovej vody
existuje v súlade s cit. ustanoveniami hmotného práva bez ohľadu na existenciu právoplatného súdneho
rozhodnutia. Nárok na plnenie nevzniká rozhodnutím súdu, ale priamo ex lege okamihom prijatia plnenia
navrhovateľa od odporcu, ktorý spravuje majetok štátu. Poukázal pritom na český doktrinálny výklad
z komentára k Občianskemu zákonníku, v ktorom je uvedené, že zrušením rozhodnutia, na základe

ktorého bolo plnené dochádza k bezdôvodnému obohateniu výlučne v prípade, že právny dôvod z tohto
plnenia nespočíval v hmotnom práve, teda podľa hmotného práva povinnosť neexistovala.

Odporca namietol, že medzi záverom súdu prvého stupňa a samotným nálezom Ústavného súdu SR,
na základe ktorého boli zrušené vykonateľné rozhodnutia, v dôsledku ktorých navrhovateľ odporcovi

plnil, absentuje akákoľvek logika medzi ich jednotlivými závermi. Odporca uviedol, že súd prvého
stupňa svoje tvrdenie, že nebolo dokázané, že by odporca mal podľa hmotného práva nárok na
plnenie od navrhovateľa žiadnym spôsobom neodôvodnil. Nevysporiadal sa s právnou argumentáciou
odporcu uvedenou vo viacerých písomných vyjadreniach vo veci samej a ani s citovanými právnymi
predpismi, ktoré stanovujú odplatu za odber povrchových vôd a správou majetku štátu. V zmysle

judikatúry Ústavného súdu SR súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý súdny proces je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.
j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu
vzhľadom na absenciu existencie odôvodnenia javí známky arbitrárnosti a jeho výsledkom je priamy

zásah do práv odporcu.

Odporca ďalej uviedol, že súd prvého stupňa ad absurdum konštatoval, že údajne absentuje nárok
podľa hmotného práva. Odôvodnenie hmotnoprávneho nároku odporcu nad rámec argumentácie, ktoráje obsahom súdneho spisu a najmä ktorá vyplýva z platných právnych predpisov je súčasťou súdneho
spisu, vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 12Cb/2/2013. V tomto konaní súd vzhľadom
na závery súdov vyššieho stupňa verifikuje výšku sumy odplaty za odber povrchových vôd. Výsledkom

súdneho sporu by mohla byť aj situácia, že odporca má voči navrhovateľovi nárok na zaplatenie vyššej
sumy ako sa domáhal. Súd prvého stupňa preto pochybil, keď sa neoboznámil s obsahom spisu
na Krajskom súde v Bratislave, vedenom pod sp. zn. 12Cb/2/2013, v ktorom je nariadené znalecké
dokazovanie za účelom potvrdenia dôvodnosti výšky odplaty, ktorú zaplatil navrhovateľ odporcovi.

V príčinnej súvislosti s napadnutým rozhodnutím boli porušené aj základné zásady občianskeho
súdneho konania, ako hospodárnosť konania. Výsledkom konania na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 12Cb/2/2013 bude záväzok navrhovateľa (tam odporcu) zaplatiť odporcovi (tam navrhovateľovi)
sumu, ktorá je identická so sumou žalovanou navrhovateľom v tomto konaní. V časti trov súdneho
konania v sporoch prebiehajúcich v Bratislave vo výške súdneho poplatku 53.110,27 Eur a trov
právneho zastúpenia v sume 230.810,60 Eur bude rozhodovať o nich Krajský súd v Bratislave v sp.

zn. 12Cb/2/2013, preto uvedeným postupom súd prvého stupňa priamo zasiahol do rozhodovacej
právomoci Krajského súdu v Bratislave, čo v ďalšom potvrdzuje nezákonnosť napadnutého rozsudku,
ktorý je v rozpore s ústavným právom na súdnu a inú právnu ochranu.

Odporca ďalej s poukazom na ust. § 157 ods. 2 OSP namietol, že súd prvého stupňa v rozhodnutí

neuviedol, z akých dôkazov a z akých ustanovení platných predpisov vychádzal a nevysporiadal sa ani
s argumentáciou odporcu. Na základe odôvodnenia rozsudku možno vyvodiť záver, že konajúci súd sa
pri svojom rozhodovaní uspokojil len osvojením si jedného z tvrdení navrhovateľa, ktoré nemá oporu v
platnom právnom poriadku. Vzhľadom na uvedené odporca navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici
napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že súd návrh zamieta.

K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ, ktorý uviedol, že odporca si zamieňa predmet sporu v
tejto právnej veci s predmetom sporu vedenom odporcom voči navrhovateľovi, ktorého výsledkom boli
rozhodnutia zrušené nálezom Ústavného súdu SR, na základe ktorého navrhovateľ odporcovi plnil a
ktorého zrušenie spôsobilo odpadnutie právneho dôvodu plnenia a vznik bezdôvodného obohatenia,

ktoré navrhovateľ v tomto konaní požaduje vydať. Pokiaľ odporca uvádza, že jeho nárok na zaplatenie
odplaty za odber povrchových vôd existuje v súlade s ustanoveniami hmotného práva, bez ohľadu na
existenciu právoplatného rozhodnutia, nie je takéto jeho tvrdenie správne. Zrušením druhostupňového
rozhodnutia nálezom Ústavného súdu SR odpadol právny dôvod plnenia navrhovateľa v prospech
odporcu a odporca je povinný vydať bezdôvodné obohatenie navrhovateľovi bez ohľadu na výsledok

pôvodného konania o žalobe odporcu. Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol, že o bezdôvodné
obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod odpadol pôjde tiež v prípade poskytnutia a prijatia
plnenia z právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené. Poukázal
pritom na judikatúru všeobecných súdov SR a ČR, osobitne na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 33 Odo/871/2005, v zmysle ktorého je rozhodnutie súdu inou skutočnosťou uvedenou v zákone (§

489 Obč. zákonníka), na základe ktorej dochádza ku vzniku záväzku. Tým, že rozsudok Mestského
súdu v Prahe stratil v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR účinnosť a záväznosť,
stalo sa týmto okamihom plnenie poskytnuté na jeho základe plnením, ktorého právny dôvod odpadol.
Tomu podľa § 451 ods. 1 Obč. zákonníka zodpovedá povinnosť takéto plnenie vydať tomu, na úkor koho
bolo získané. Navrhovateľ tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/1803/2005,

podľa ktorého nárok priznaný súdnym rozhodnutím je relatívne samostatným, od pôvodného nároku
odlišným právnym záväzkom a poukázal aj na rozhodnutie R11/1977, podľa ktorého premlčacia doba
na uplatnenie nároku na vydanie neoprávneného majetkového prospechu z plnenia, ktorého právny
dôvod odpadol, keď právoplatné rozhodnutie správneho orgánu o priznaní tohto plnenia bolo zrušené po
preskúmanírozhodnutiamimoodvolaciehokonania,začneplynúťažodprávoplatnostitohtorozhodnutia

o zrušení pôvodného preskúmaného rozhodnutia, a nie už odvtedy, keď sa správny orgán dozvedel, že
pôvodné rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom, iným právnym predpisom alebo všeobecne
záväzným nariadením. Poukázal tiež na doktrinálny výklad českej civilnej právnej teórie, kde podľa
komentára profesora Eliáša k Občianskemu zákonníku je uvedené, že prípadom, kedy odpadne právny
dôvod plnenia je aj zrušenie už právoplatného a vykonateľného rozsudku. Ak niekto na základe

rozsudku,ktorýbolneskôr,napr.nazáklademimoriadnehoopravnéhoprostriedkuzrušenýužplnil,môže
sa domáhať tohto plnenia späť z titulu bezdôvodného obohatenia. Dňom určujúcim pre počiatok behu
objektívnej premlčacej lehoty bude deň právoplatnosti zrušovacieho rozhodnutia, na základe ktorého
bolo plnené.Vzhľadom na citované rozhodnutia navrhovateľ uviedol, že z uvedených stanovísk právnej praxe a teórie
vyplýva, že ak bolo plnené na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, ide vždy o prípad plnenia,

ktoréhoprávnydôvododpadolavznikánároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia.Súdnerozhodnutie
je ďalšou právnou skutočnosťou spôsobujúcou vznik záväzkov zmysle ust. § 489 Obč. zákonníka. Na
uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že po zrušení rozhodnutia je vec vrátená súdu na nové
konanie. Nové rozhodnutie vo veci bude predstavovať nový právny dôvod plnenia, rozdielny od pôvodne
zrušeného rozhodnutia.

Navrhovateľ vo vzťahu k náhrade trov konania uhradených na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené upozornil, že existujú rozhodnutia, ktoré sa špecificky zaoberajú
nárokom na vrátenie trov konania, uhradených na základe zrušeného rozhodnutia. Osobitne poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/12/2006, v zmysle ktorého je podľa § 451 ods. 2
OZ bezdôvodným obohatením majetkový prospech, získaný okrem iného plnením z právneho dôvodu,

ktorý odpadol. O takýto prípad bezdôvodného obohatenia ide aj v prípade zaplatenej náhrady trov
konania podľa právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené. Nárok na náhradu
trov konania má základ v procesnom práve a pohľadávka na náhradu trov konania vzniká až na
základe právoplatného rozhodnutia súdu. Rozhodnutie súdu má v tomto smere konštitutívnu povahu.
Navrhovateľ tiež odkázal na rozhodnutie R14/1991, podľa ktorého zaplatená náhrada trov konania

podľa právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, nie je už súčasťou trov súdneho
rozhodnutia pokračujúceho po tomto zrušení rozhodnutia. Ak teda žalovaní v konkrétnej veci zaplatili
žalobcom náhradu trov konania podľa nezákonných a už zrušených rozhodnutí, ide o plnenie bez
právneho dôvodu a žalovaní môžu požadovať ich vrátenie ako neoprávnený majetkový prospech.

Navrhovateľ k tvrdeniu odporcu v odvolaní, že prvostupňový súd zasiahol do právomoci Krajského
súdu v Bratislave uviedol, že nie je zrejmé, akým spôsobom došlo k zásahu prvostupňového súdu
do rozhodovacej právomoci Krajského súdu v Bratislave, nakoľko v právnej veci vedenej na Krajskom
súde v Bratislave sp. zn. 12Cb/2/2013 bude Krajský súd v Bratislave v každom prípade povinný
žalobu odporcu zamietnuť, a nie priznať sumu v rovnakej výške, ktorá je mimochodom predmetom

znaleckého dokazovania. Tento záver navrhovateľ oprel o skutočnosť, že ak došlo k plneniu na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktoré bolo zrušené, súd je po vrátení veci na
opätovné prejednanie a rozhodnutie v právnej veci povinný zohľadniť skutočnosť, že už došlo k plneniu
uplatneného nároku, a na základe toho potom vydať nové rozhodnutie, ktorým žalobu odporcu zamietne.
To značí, že pre prípad, že by odporca teraz plnenie navrhovateľovi nevydal, aj keď Krajský súd v

Bratislave pri prerokovávaní veci dospeje po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie k záveru, že
nárok odporcu voči navrhovateľovi je opodstatnený, bol by povinný návrh zamietnuť vzhľadom na to,
že už došlo k zániku uplatneného nároku jeho splnením, a to plnením, ktoré navrhovateľ uskutočnil
dňa 5. februára 2010. Tento záver vyplýva z viacerých stanovísk súdnej praxe, osobitne poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/1803/2005 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

25Cdo/1514/2009. Upozornil, že ak Krajský súd v Bratislave v právnej veci pod sp. zn. 12Cb/2/2013
dospeje k záveru, že nárok odporcu voči navrhovateľovi na doplatok za odber povrchových vôd v
roku 2002 je právne neopodstatnený, žalobu odporcu zamietne. Pokiaľ dospeje k záveru, že nárok
odporcu voči navrhovateľovi na doplatok za odber povrchových vôd v roku 2002 je právne opodstatnený,
vzhľadom na to, že navrhovateľ už plnil odporcovi na základe druhostupňového rozhodnutia, tiež by

žalobu odporcu zamietol. Znamená to, že bez ohľadu na to, či Krajský súd v Bratislave v konaní pod
sp. zn. 12Cb/2/2013 dospeje k záveru, že nárok odporcu voči navrhovateľovi o úhradu doplatku za
odber povrchových vôd v roku 2002 je právne opodstatnený alebo nie, vždy bude povinný žalobu
odporcu zamietnuť. Ak odporca naopak vydá navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie, ktoré mu vzniklo v
dôsledku zrušenia druhostupňového rozhodnutia nálezom Ústavného súdu SR, t. j. vráti navrhovateľovi

plnenie, ktoré mu navrhovateľ poskytol na základe druhostupňového rozhodnutia, nastane stav, kedy
bude môcť Krajský súd v Bratislave v právnej veci pod sp. zn. 12Cb/2/2013 o nároku odporcu na
úhradu doplatku za odber povrchových vôd v roku 2002 rozhodnúť tak, že výrok jeho rozhodnutia bude
vyjadrovať, či odporca má voči navrhovateľovi nárok na úhradu doplatku za odber povrchových vôd v
roku 2002 alebo nie.

Ohľadom odňatia možnosti konať pred súdom, ktoré namietol odporca v odvolaní navrhovateľ uviedol,
že rozhodnutie o predmete konania bolo výlučne otázkou právneho posúdenia, či sa v prípade
zrušenia druhostupňového rozhodnutia jedná o prípad vzniku bezdôvodného obohatenia z dôvodu, žeprávny dôvod plnenia odpadol a zároveň vysporiadania sa s námietkou odporcu, že o bezdôvodné
obohatenie nejde z dôvodu, že nárok odporu voči navrhovateľovi spočíva v hmotnom práve. Predmetom
konania bolo len právne posúdenie skutkovo jasne vymedzeného rozsahu, preto nebolo potrebné

vykonávať rozsiahle dokazovanie, týkajúce sa skutkových okolností, čo malo vplyv aj na rozsah a obsah
odôvodnenia rozsudku. Navrhovateľ bol preto toho názoru, že nie sú dané odvolacie dôvody na zmenu
napadnutého rozhodnutia a navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovenia
§ 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania v senáte podľa ustanovenia § 214 ods.2 OSP. Rozsudok
bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1 OSP. V zmysle § 156 ods.
3 OSP bolo verejné vyhlásenie rozsudku oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

3Cb/211/04-281 zo dňa 26.11.2008 bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť odporcovi sumu vo výške
176.141.433,60 Sk s prísl. a náhradu trov konania. Po podaní odvolania zo strany navrhovateľa
bolo rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k.
3Obo/32/2009-344 zo dňa 16.12.2009. Prvostupňové rozhodnutie v spojení s druhostupňovým
rozhodnutím nadobudlo právoplatnosť dňa 01.02.2010 a vykonateľnosť dňa 05.02.2010. Dňa

05.02.2010 zaplatil navrhovateľ odporcovi na základe právoplatných rozhodnutí oboch súdov sumu
10.003.829,22 Eur, pozostávajúcu z istiny vo výške 5.846.824,46 Eur, úroku z omeškania od 30.01.2003
do 05.02.2010 vo výške 3.873.083,89 Eur, súdneho poplatku vo výške 53.110,27 Eur a trov právneho
zastúpenia vo výške 230.810,60 Eur.

Ústavný súd SR nálezom č. k. IV.ÚS 195/2012-66 zo dňa 16.08.2012 rozhodol, že rozsudok Najvyššieho
súdu SR č. k. 3Obo/32/2009 zo 16.09.2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Následne
Najvyšší súd SR zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cb/211/04-281 zo dňa
26.11.2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ktoré je v súčasnosti vedené pod sp. zn. 12Cb/2/2013.

Predmetom zrušených rozhodnutí bolo konanie o nároku odporcu na zaplatenie bezdôvodného
obohatenia žalovaného, ktorý sa počas roku 2002 podľa tvrdenia odporcu bez riadne uzavretej zmluvy
obohatil tým, že odoberal od žalobcu povrchovú vodu, potrebnú na výkon jeho podnikateľskej činnosti,
za ktorú zaplatil nižšiu sumu, ako mu žalobca vyúčtoval. Navrhovateľ platil odporcovi mesačne za
odber povrchovej vody v priebehu roka 2002 v plnej výške na základe faktúr vystavovaných odporcom.

Predmetom sporu bola úhrada faktúry č.91220080 z 15.01.2003 v sume 176.141.433,60 Sk, ktorou
odporca doúčtoval navrhovateľovi sumu za odber v r. 2002. Navrhovateľ právo na doúčtovanie ďalšej
sumy za odber v tomto konaní poprel.

ZnálezuÚstavnéhosúduč.k.IV.ÚS195/2012-66zodňa16.08.2012vyplýva,ževzhľadomnažalobcom

tvrdenú neexistenciu dohody o cene na rok 2002 zostala výška a právny dôvod doplatenia žalobcom
požadovanej sumy spornou. Predmetom sporu zostal spôsob vyúčtovania odberu povrchovej vody v
priebehu roku 2002 odporcom.

Navrhovateľ v konaní s poukazom na ustálenú judikatúru všeobecných súdov Českej a Slovenskej

republiky zotrval na stanovisku, že zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené, odpadá
právny dôvod plnenia a vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Odporca v konaní tvrdil, že doručenie zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu nie je okamihom,
ktorým dochádza k získaniu bezdôvodného obohatenia, preto nie je možné od neho počítať plynutie

premlčacej doby. Odvolával sa pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/124/2002 zo
dňa 01.11.2004 a na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo/17/2009, v zmysle ktorých k
získaniu bezdôvodného obohatenia na strane povinného subjektu došlo až vydaním nového, návrh
zamietajúceho rozhodnutia vo veci ochrany osobností a v jeho rámci aj o peňažnej satisfakcii. Odporca
vzhľadom na uvedené žiadal návrh zamietnuť ako nedôvodný a predčasný, nakoľko k bezdôvodnému

obohateniu môže dôjsť až po novom rozhodnutí vo veci samej. Zároveň požiadal o prerušenie konania
do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci samej.Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením č. k. 4Cb/49/2012-95 zo dňa 23.01.2013 rozhodol o prerušení
konania do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 3Obo/32/2009.
Rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

41Cob/55/2013-142 zo dňa 30.04.2013, ktoré bolo napadnuté dovolaním a Najvyšší súd SR obe
rozhodnutia nižších súdov uznesením č. k. 3Obdo/49/2013-2009 zo dňa 15.08.2013 zrušil a vrátil
Okresnému súdu Žiar nad Hronom na ďalšie konanie. Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením č.
k. 4Cb/49/2012-249 zo dňa 30.12.2013 konanie opäť prerušil do právoplatného skončenia konania vo
veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 12Cb/2/2013, avšak Krajský súd v Banskej

Bystrici uznesením č. k. 43Cob/101/2014 zo dňa 15.04.2014 rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že
návrh odporcu na prerušenie konania zamietol. Rozhodnutie krajského súdu bolo napadnuté dovolaním
odporcu a Najvyšší súd SR uznesením č. k. 3Obdo/46/2014-299 zo dňa 25.08.2014 dovolanie odporcu
zamietol.

Podľa ust. § 451 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa ust. § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa ust. § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať

od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z
omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Bezdôvodné obohatenie je civilnou právnou teóriou vymedzené na jednej strane ako záväzok, obsahom
ktorého je povinnosť subjektu, ktorý sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, takéto obohatenie vydať

a na druhej strane ako právo toho, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo na jeho vydanie.
Situácie, z ktorých môže vyplynúť bezdôvodné obohatenie sú vymedzené v ust. § 451 ods. 2 OZ ako
majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnenie z neplatného právneho úkonu,
plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol a ako majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Všetky štyri formy bezdôvodného obohatenia majú objektívny charakter, preto predpokladom uplatnenia

zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohacovaného. Súd
neskúma prípadné zavinenie na získaní bezdôvodného obohatenia, iba zisťuje, či objektívne došlo k
niektorej zo skutočností vymedzených v § 451 ods. 2 OZ a či ten, kto sa domáha nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia má aktívnu vecnú legitimáciu k uplatneniu tohto práva.

Pre posúdenie uplatneného práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia v prípade plnenia z právneho
dôvodu, ktorý odpadol je nutné vymedziť charakter záväzku toho účastníka, ktorý plnil na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia všeobecného súdu. V zmysle ust. § 489 OZ záväzky
vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia,
alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Rozhodnutie súdu, ktorým je účastník konania zaviazaný

poskytnúť inému účastníkovi konania plnenie je v zmysle § 489 OZ „inou skutočnosťou uvedenou v
zákone“, na základe ktorej dochádza k vzniku záväzku. Pokiaľ je takéto rozhodnutie na základe aplikácie
mimoriadnych opravných prostriedkov zrušené, právny dôvod na základe ktorého povinný účastník plnil
právoplatnosťou zrušujúceho rozhodnutia odpadá.

Nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia je nutné rozdeliť na nárok na vrátenie plnenia spolu s
príslušenstvom, ktoré bolo odporcovi priznané v zrušenom rozhodnutí všeobecného súdu a nárok na
vrátenie trov konania, pozostávajúci zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia, ktoré
boli odporcovi zrušeným rozsudkom všeobecného súdu priznané.

V prebiehajúcom konaní nebola sporná právna kvalifikácia skutočnosti, že plnenie z právneho
dôvodu, ktorý odpadol je skutkovou podstatou bezdôvodného obohatenia. Sporným zostal moment,
ku ktorému je možné považovať plnenie, poskytnuté na základe zrušeného rozhodnutia všeobecného
súdu za bezdôvodné obohatenie. V zmysle tvrdenia navrhovateľa nastáva bezdôvodné obohatenieprávoplatnosťou zrušujúceho rozhodnutia, v tomto prípade právoplatnosťou Nálezu Ústavného súdu
SR, ktorý zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na základe ktorého navrhovateľ poskytol odporcovi
plnenie. Odporca naopak v konaní tvrdil, že vznik bezdôvodného obohatenia nie je možné viazať na

právoplatnosť zrušujúceho rozhodnutia, ale až na právoplatnosť opakovane vydaného rozhodnutia vo
veci samej, vedenej na Krajskom súde v Bratislave, pretože povinnosť poskytnúť plnenie vyplývala
navrhovateľovi z hmotného práva. Nie je preto možné dospieť k záveru, že zrušením právoplatného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR dôvod plnenia odpadol.

Navrhovateľajodporcapoukázalinapodporusvojichtvrdenínaviacerérozhodnutiavšeobecnýchsúdov
Českej aj Slovenskej republiky a na rôzny doktrinálny výklad teórie bezdôvodného obohatenia. Odvolací
súd sa dôsledne oboznámil s argumentmi navrhovateľa aj odporcu a dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne.

Odporca v konaní zotrval na stanovisku, že navrhovateľ mu plnil na základe povinnosti, ktorá mu vznikla

podľa predpisov hmotného práva, upravujúcich odber povrchovej vody. Na podporu týchto tvrdení v
konaní uvádzal argumenty súvisiace s konaním prebiehajúcim na Krajskom súde v Bratislave. Konanie
o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré je predmetom sporu na Krajskom súde v Bratislave je však
samostatným konaním, ktorého výsledok je pre nárok navrhovateľa v prejednávanej veci irelevantný.
Okresný súd Žiar nad Hronom nebol povinný v priebehu tohto konania dokazovať množstvo odoberanej

vody, resp. preverovať spôsob fakturácie odoberanej vody. Bol povinný iba rozhodnúť o základnej
právnej otázke, či zrušením právoplatného rozhodnutia súdu vzniká tomu účastníkovi konania, ktorý na
základe takéhoto právoplatného rozhodnutia plnil právo na vydanie poskytnutého plnenia alebo mu toto
právo vznikne až v momente, kedy všeobecný súd (v tomto prípade Krajský súd v Bratislave) opätovne
vovecisamejrozhodne.HmotnoprávnenárokyodporcuvkonanínaKrajskomsúdevBratislaveOkresný

súd Žiar nad Hronom vyhodnocovať ani nemohol, preto argumenty odporcu v odvolaní, smerujúce
na podporu jeho tvrdenia, že bol oprávnený osobitnou faktúrou zo dňa 15.01.2003 dofakturovať
navrhovateľovi0,60Skzakaždýodobratýmeterkubickývodysúvprejednávanejveciprávneirelevantné
a nemajú na predmet sporu žiaden vplyv.

Pokiaľ odporca v konaní namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s právnymi predpismi, ktoré
stanovujú odplatu za odber povrchových vôd a so správou majetkov štátu, okresný súd túto otázku
ani nemohol riešiť, pretože v tejto veci rozhoduje Krajský súd v Bratislave, a to aj preto, že nie je
možné o tom istom nároku viesť dve konania. Rovnako Okresný súd Žiar nad Hronom nebol oprávnený
zaoberať sa tvrdením odporcu, že sa mal oboznámiť s obsahom spisu na Krajskom súde v Bratislave, v

ktorom je nariadené znalecké dokazovanie za účelom potvrdenia dôvodnosti výšky odplaty, ktorú zaplatil
navrhovateľ odporcovi.

Navrhovateľ v konaní správne poukázal na konštantnú judikatúru českých a slovenských súdov, ktoré
aplikujú doslovný výklad ust. § 451 ods. 2 OZ a vychádzajú z toho, že plnením z právneho dôvodu,

ktorý odpadol, teda plnením na základe rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené, dochádza
ku vzniku bezdôvodného obohatenia už samotným zrušením tohto rozhodnutia. Ako je uvedené v
publikovanom rozhodnutí R 11/1977 (sp. zn. 1CZ 53/75), premlčacia doba na uplatnenie nároku
na vydanie neoprávneného majetkového prospechu z plnenia, ktorého právny dôvod odpadol, keď
právoplatné rozhodnutie správneho orgánu o priznaní tohto plnenia bolo zrušené po preskúmaní

rozhodnutia mimo odvolacieho konania, začína plynúť až od právoplatnosti tohto rozhodnutia o zrušení
pôvodného preskúmaného rozhodnutia, a nie už odvtedy, keď sa správny orgán dozvedel, že pôvodné
rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom, iným právnym predpisom alebo všeobecne záväzným
nariadením. Ku vzniku bezdôvodného obohatenia tak dochádza právoplatnosťou rozhodnutia o zrušení
pôvodného preskúmavaného rozhodnutia, nie skôr, ani neskôr.

Odporca v konaní poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/124/2002 v ktorom
uviedol, že „o bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod odpadol pôjde tiež v
prípade poskytnutia a prijatia plnenia na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia,
ktoré bolo neskôr v rámci mimoriadneho opravného prostriedku zrušené. Vo všetkých týchto prípadoch

môže potom dôjsť k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia, ktoré je buď totožné alebo iné
než pôvodné rozhodnutie, ktoré bolo dôvodom pre plnenie a splnenie si hmotnoprávnej povinnosti. Tento
právny dôvod teda trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý ho deklaroval, takže v takom prípade
nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne nevydá svoje deklaratívnerozhodnutie o pôvodne uplatnenom nároku“. Citovaný judikát však bol vydaný v konaní o priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy, tzv. materiálnej satisfakcie v súvislosti s konaním o ochranu osobnosti,
kedy rozhodnutie o základe a výške materiálnej satisfakcie určuje súd konštitutívnym rozhodnutím. Z

uvedeného dôvodu v odôvodnení cit. rozhodnutia nie sú uvedené dôvody, pre ktoré by sa Najvyšší
súd SR odklonil od dovtedy štandardnej judikatúry všeobecných súdov. Keďže skutkové okolnosti, za
ktorých najvyšší súd rozhodoval boli iné, rovnako ako aj v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR,
ktoré odkazujú na cit. rozhodnutie 3Cdo/124/2002, a to vrátane rozhodnutia 5Mcdo/17/2009 zo dňa
23.11.2010, ktorými odporca v konaní argumentoval, odvolací súd ich vzhľadom na iný skutkový stav

neaplikoval.

Naopak, odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí R 11/1977 a argumentáciou
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/871/2005 zo dňa 15.12.2005, v ktorom Najvyšší súd (v súvislosti
s konaním o vysporiadanie BSM) uviedol, že tým, že rozsudok odvolacieho súdu stratil v dôsledku
zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR účinnosť a záväznosť, stalo sa týmto okamžikom

plnenie poskytnuté na jeho základe plnením, ktorého právny dôvod odpadol a tomu podľa § 451
ods. 1 Obč. zákonníka zodpovedá povinnosť takéto plnenie vydať tomu, na úkor koho bolo získané.
Odvolací súd sa oboznámil aj s aktuálnym rozhodnutím Veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR v konaní
31Cdo/3309/2011, závery ktorého neodporujú konštantnej judikatúre slovenských všeobecných súdov,
podľa ktorého ak na základe povinnosti uloženej právoplatným rozhodnutím súdu, ktoré nezodpovedá

skutočným hmotnoprávnym pomerom žalovaný plnil na neexistujúci dlh, potom žalobcovi vzniká
bezdôvodné obohatenie a to okamžikom, kedy bolo rozhodnutie, na ktorého základe bolo plnené,
právoplatnezrušené.Týmtookamžikomtiežzačínabehpremlčacejdobykuplatneniunárokunavydanie
bezdôvodného obohatenia.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III.ÚS 48/2012-25 zo
dňa 28.03.2012, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že...“ Aj keď judikatúra súdov iných štátov je pre
slovenské právne prostredie nepoužiteľná, ústavný súd poukázal na uvedené rozhodnutie českého
súdu preto, lebo sa s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho považuje za ústavne konformný
výklad ustanovenia... . Citovaný právny názor má relevanciu aj pre prerokúvanú sťažnosť...“. Pokiaľ sa

teda konajúci súd s názormi vyslovenými v rozhodnutiach súdov Českej republiky, na ktoré odkazuje,
stotožňuje, je ich aplikácia možná.

Odvolací súd sa priklonil k argumentácii uvedenej v citovaných rozhodnutiach aj z toho dôvodu,
že nemohol prihliadnuť na tvrdenie odporcu, že pokiaľ mu navrhovateľ poskytol plnenie na základe

právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, plnil nie preto, že bol zaviazaný právoplatným a
vykonateľným rozhodnutím súdu, ale preto, že mu táto povinnosť vyplývala z hmotného práva. V tomto
štádiu konania nie je preukázané, či navrhovateľovi nejaká povinnosť na základe hmotného práva
vznikla, alebo nie. Ako vyplynulo aj z Nálezu Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 195/2012-66, ale aj z
odôvodnenia zrušeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, samotný právny základ nároku odporcu voči

navrhovateľovi, teda otázka, či bol odporca oprávnený vystaviť dodatočnú faktúru zo dňa 15.01.2003, je
v konaní prebiehajúcom na Krajskom súde v Bratislave sporná. Navrhovateľ od začiatku právny základ
odporcovho nároku na zaplatenie žalovanej sumy popieral, preto je zrejmé, že odporcovi plnil výlučne
z dôvodu, že bol na plnenie zaviazaný právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktoré musel
rešpektovať, a nie preto, že by uznával svoju povinnosť zaplatiť na základe ustanovení hmotného práva.

Odporca v odvolaní uviedol, že je nesporné, že nárok uplatnený navrhovateľom v prejednávanej veci
neexistuje, pretože existencia nároku odporcu na zaplatenie odplaty za odber vody navrhovateľom
nebola medzi účastníkmi nikdy sporná. Ako už bolo vyššie uvedené, v dôsledku zrušenia právoplatného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR táto otázka doposiaľ rozhodnutá nebola. Nie je preto možné dospieť

k záveru, že existencia nároku na zaplatenie odplaty za odber vody medzi účastníkmi sporná nie je,
rovnako ako k záveru, že navrhovateľ odporcovi plnil na základe hmotného práva, a nie na základe
zrušeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Navrhovateľ poskytol odporcovi plnenie v deň, kedy
nastala vykonateľnosť zrušeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, z čoho vyplýva, že ho poskytol
odporcovi len z toho dôvodu, že bol na plnenie zaviazaný zrušeným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR.

Pritom poskytnutie plnenia na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia všeobecného súdu
nie je možné chápať ako uznanie nároku v zmysle hmotného práva.Odporca v odvolaní v súvislosti s rozhodnutím o trovách súdneho konania, vedenom na Krajskom
súde v Bratislave a Najvyššom súde SR uviedol, že o nich bude rozhodovať opäť Krajský súd v
Bratislave,pretookresnýsúdsvojimrozhodnutímpriamozasiaholdorozhodovacejprávomociKrajského

súdu v Bratislave. Navrhovateľ vo svojich vyjadreniach správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR R 14/1991 (sp. zn. 2CZ 71/87), v zmysle ktorého zaplatená náhrada trov konania podľa
právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, nie je už súčasťou trov súdneho
konania pokračujúceho po tomto zrušení rozhodnutia, preto vrátenie zaplatenej náhrady trov možno
uplatniť žalobou o vydanie neoprávneného majetkového prospechu. Zároveň správne poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/12/2006, podľa ktorého nárok na náhradu trov konania
má základ v procesnom práve, a preto pohľadávka na náhradu trov konania vzniká až na základe
právoplatného rozhodnutia súdu, a to aj preto, že rozhodnutie súdu má v tomto smere konštitutívnu
povahu. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ navrhovateľ plnil odporcovi na základe zrušeného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR 53.110,27 Eur za zaplatený súdny poplatok a 230.810,60 Eur na trovách právneho
zastúpenia, toto plnenie poskytoval výlučne na základe zrušeného rozhodnutia. Povinnosť nahradiť

trovy konania je konštituovaná až rozhodnutím súdu, keďže pred právoplatnosťou rozhodnutia súdu
takáto povinnosť účastníka neexistuje. Nie je preto možné tvrdiť, že trovy konania vrátane zaplateného
súdneho poplatku predstavujú plnenie poskytované na základe akéhokoľvek hmotného práva. Preto aj
pokiaľ existujú v civilnej právnej doktríne rôzne prístupy k momentu vzniku bezdôvodného obohatenia
v prípade zrušeného rozhodnutia súdu, na základe ktorého bolo plnené, ohľadom plnenia trov konania

priznaných zrušeným rozhodnutím súdu nie je sporné, že tieto sa právoplatnosťou rozhodnutia o zrušení
rozhodnutia súdu, na základe ktorého boli plnené, stávajú bezdôvodným obohatením.

Odporca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval v zmysle ust. § 157 ods. 2 OSP
a nesplnil svoju povinnosť riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. Odvolací súd zistil, že súd

prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí presne a úplne uviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal a z
akých dôvodov, uviedol základné námietky odporcu a keďže v danom konaní nebolo nutné vykonávať
dokazovanie vo veci samej, iba posúdiť spornú právnu otázku, zdôvodnil aj to, na základe ktorých
ustanovení právnych predpisov postupoval, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec
právne posúdil. Vysporiadal sa tiež so základnou námietkou odporcu, že k bezdôvodnému obohateniu

nedošlo, pretože navrhovateľovi povinnosť plniť vyplývala z hmotného práva a nie zo zrušeného
rozhodnutia súdu. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu spĺňa všetky podstatné náležitosti,
stanovené § 157 ods. 2 OSP. Odporca podal proti rozhodnutiu okresného súdu opravný prostriedok,
takže nie je možné konštatovať, že by mu postupom okresného súdu bola odňatá možnosť konať pred
súdom.

Nad rámec námietok uvedených odporcom v odvolaní odvolací súd uvádza, že pri rozhodovaní o tom,
ktorým momentom vzniká bezdôvodné obohatenie v prípade plnenia na základe zrušeného rozhodnutia
súdu prihliadol aj k argumentácii navrhovateľa, ktorý poukázal na skutočnosť, že v opakovanom konaní
prebiehajúcom na Krajskom súde v Bratislave bude súd pri rozhodovaní viazaný skutkovým stavom,

platným v čase vyhlásenia rozhodnutia. Ak by odporca do vydania opätovného rozhodnutia vo veci
samej ohľadom odberu povrchovej vody plnenie poskytnuté navrhovateľovi nevrátil, Krajský súd v
Bratislave by musel pri rozhodovaní vychádzať z aktuálneho stavu, a to že nárok odporcu uplatnený
v žalobe už bol uspokojený. Aj toto je jeden z dôvodov, pre ktorý sa odvolací súd priklonil k tej
teórii bezdôvodného obohatenia, podľa ktorej bezdôvodné obohatenie v prípade zrušenia rozhodnutia

všeobecného súdu vzniká už právoplatnosťou zrušujúceho rozhodnutia a od tohto momentu je subjekt,
ktorý poskytol plnenie na základe zrušeného rozhodnutia všeobecného súdu, oprávnený takéto plnenie
ako bezdôvodné obohatenie vymáhať späť. V opačnom prípade by musel pri opätovnom vydávaní
rozhodnutia súd vychádzať z toho, že nárok navrhovateľa už bol uspokojený plnením, a teda v čase
vyhlásenia rozsudku už neexistuje. Keďže konanie na všeobecných súdoch ovláda dispozičná zásada,

je v dispozičnej autonómii navrhovateľa vziať návrh na začatie konania kedykoľvek späť. Za takýchto
okolností by mohla nastať situácia, kedy by na základe mimoriadneho opravného prostriedku súd zrušil
rozhodnutie, na základe ktorého už bolo poskytnuté plnenie odporcovi a odporca by opakované konanie,
v ktorom má postavenie navrhovateľa skončil tým, že by vzal návrh na začatie konania späť. Ak by
odvolací súd akceptoval stanovisko odporcu, že bezdôvodné obohatenie nevzniká právoplatnosťou

zrušujúceho rozhodnutia všeobecného súdu, ale až právoplatnosťou opakovane vydaného rozhodnutia,
subjekt, ktorému bolo plnené na základe zrušeného rozhodnutia by vlastným úkonom mohol zmariť
vydanie opakovaného rozhodnutia vo veci samej a tým zabrániť tomu, aby ho bolo možné žalovať o
vydanie plnenia získaného na základe zrušeného rozhodnutia.Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku
vecne správne, a preto ho podľa § 219 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151
ods. 2 OSP. Navrhovateľ mal v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu. Keďže mu žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd mu žiadnu náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.