Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 28, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoE/81/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6706211981
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6706211981.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v exekučnej veci oprávneného
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej W. M., nar. XX.

XX. XXXX, bytom R. O. XXXX/XX, XXX XX K., vedenej súdnou exekútorkou JUDr. Janou Debnárovou,
Exekútorský úrad so sídlom T. Vansovej 2, 984 01 Lučenec, pôvodne pod sp. zn. EX 1014/2006, o
vymoženie 460,07 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Zvolen č. k. 11Er/5174/2006-75 zo dňa 11. 03. 2015, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen ako exekučný súd (ďalej aj „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“, event.
„exekučný súd“) uznesením zo dňa 11. 03. 2015 exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona
č. 233/1995 Z.z. súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) (prvý výrok), zamietol

návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora (druhý výrok) a a oprávnenému uložil povinnosť
nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie v sume 64,80 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia
podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku (tretí výrok).
Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej, a.s., sp. zn. SR
3677/06 zo dňa 16. 08. 2006. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere uzavretej

medzi oprávneným a povinnou dňa 31. 03. 2006. Exekučný súd tento zmluvný vzťah posúdil ako vzťah
spotrebiteľský.
Exekučný súd ďalej konštatoval, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne. Povinná
nemala možnosť ovplyvniť obsah všeobecných obchodných podmienok, ktorých súčasťou bola aj
rozhodcovská doložka. Predmetná rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa nedovolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu a znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym

súdom. Súd prvej inštancie vyhodnotil takéto dojednanie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Prvoinštančný
súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský
súd vyvodil svoju právomoc rozhodnúť, nebola platne dojednaná. Rozhodcovský rozsudok preto nikdy
nenadobudol formálnu vykonateľnosť, a nie je preto spôsobilým exekučným titulom. Súd na základe
uvedeného exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) exekučného poriadku zastavil.2. Proti uvedenému uzneseniu exekučného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu
v zákonnej lehote odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„O.s.p.”) a § 221 ods. 1 písm. e), d) O.s.p. Oprávený vytýkal exekučnému súdu, že mu odňal možnosť

konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť
kontradiktórne konanie. Pokiaľ by exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady
93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto
aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym
dvorom Európskej únie. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013

a v súvislosti s ním na to, že uplatnenie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom
„spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom,
ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

3. Podľa jeho názoru došlo činnosťou exekučného súdu ústavne neakceptovateľnému porušeniu jeho
práv, pretože nemal možnosť vyjadriť sa k neprijateľnej podmienke. Exekučný súd si nesplnil povinnosť

obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES, pretože výklad
a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť
okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vziať
na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečeniť sa, že výklad vnútroštátneho
súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti poukázal na argumentáciu

uvedenú v judikatúre súdov členských štátov Európskej únie. Z uvedených rozhodnutí je možné podľa
názoru oprávneného vyvodiť záver, že súdy týchto členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu
článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd.

4. Oprávnený ešte uviedol, že ak už exekučný súd vydal poverenie exekútorovi, nie je možné, aby v

následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na
takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Poukázal
ďalej na to, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti
- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené súdnym dvorom Európskej
únie, je to súčasť jeho koncepcie neprijateľných podmienok.

5. V odôvodnení odvolania ďalej oprávnený ešte uviedol, že ak všeobecný súd nehodlá akceptovať
v odvolaní uvedenú interpretáciu oprávnený navrhuje, aby konanie podľa §109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
prerušilaSúdnemudvoruEurópskejúnienazákladečl.267ZmluvyofungovaníEurópskejúniepredložil
nasledujúce prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval
jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne

neprijateľnú ?

6. Všeobecný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd

nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že

z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú,
a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné
právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej

veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na
súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 331/09
a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu
je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľajeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby

sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to
ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný
súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

7. Ďalej oprávnený uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, žiada, aby
všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

8. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia
len na návrh účastníka konania (§45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd
pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou

ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od
právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

9. Exekučný súd ďalej podľa názoru oprávneného porušil princíp legality, tak aj zásadu začatia konania
na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať

konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a
dvojinštančnosť súdneho konania. Poukazuje ďalej na to, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na
výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok
ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v
exekučnomkonanínemožnoospravedlniť jehoinýmpostavením(postavenímoprávneného-obchodnej

spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo
Ústavou Slovenskej republiky špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

10. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo
ustanovenie § 40 a 43 ZoRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

- interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd teda vydal rozhodnutie bez aplikácie
relevantnejprávnejnormy,bez vykonania ústavnesúladnej interpretácieaplikovanýchprávnychnoriem
a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.

11. Prvoinštančný súd porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté

v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok
zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho
prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j.
odňalo účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné
rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu

prvej inštancie na opätovné prejednanie.

12. Poukázal ďalej na to, že exekučný súd nenariadil vo veci pojednávanie s poukazom na § 58 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013.

13. Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak
by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými
dôvodmi stanovenými v ust. § 45 ZoRK, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôleokruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne
neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská

doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na
všeobecný.Nejdepritomofiktívnumožnosťvoľby,aleoreálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúceho
orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu
nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497
Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami
Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť
dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom

peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas
so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania,
dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou

zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je
neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko.
Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné
podmienky.Oprávnenýďalejpoukázalnaskutočnosť,žeanizozákona,anizinýchprepisovniejemožné

odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné
strany dohodnúť. Keďže oprávnený má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol s
povinným dojednať aj odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v bode 4 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru ďalej zaviazal uhradiť aj poplatok za každú zaslanú upomienku vo výške 1,99 Eur ako

paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

14.Vzhľadomnatietoodvolacienámietkyoprávnenýžiadalnapadnutéuznesenievcelomrozsahuzrušiť
a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

15. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

16. Rozhodnutie exekučného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu
súdu.

17. Odvolanie oprávneného bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 31. 03. 2015, teda ešte za účinnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01.07.2016 zrušený zákonom
č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový
procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1

uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti.“ Z citovaných ustanovení vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že odvolacie konanie
prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia
CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP v zmysle ktorého ostávajú právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP zachované.

18. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385
ods. 1 CSP uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1CSP ako vecne správne potvrdil.

19. Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a
c) O.s.p., ktoré v zmysle vyššie uvedeného korešponduje s ust. § 162 ods. 1 a), b) a c) CSP odvolací
súd uvádza:VzťahExekučnéhoporiadkuaCivilnéhosporovéhoporiadkujevzťahomšpeciálnehoprávnehopredpisu
k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať podľa
ustanovení Civilného sporového poriadku. Exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení Civilného

sporového poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie je
možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní).
Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné
v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Takýto právny
názor je obsiahnutý aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 218/2013-26 zo dňa

10. 07. 2013.

20. Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 162 ods. 1 a) a b) CSP rozhodnutie o predložení návrhu na
zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, nie sú strany, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k
názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je v predmetnej veci potrebné.

V predmetnom prípade nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s Ústavou Slovenskej
republiky prvoinštančný súd, keďže konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky neinicioval, a k
takémuto záveru nedospel ani odvolací súd. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania
mal právomoc skúmať relevantnosť exekučného titulu a teda aj výkladom § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, sa odvolací súd zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky).

21. K návrhu na prerušenie konania podľa § § 162 ods. 1 c) CSP odvolací súd uvádza, že úlohou
Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie (výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov

inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní
vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových
otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo
uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

22. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení
prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie
jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. Odvolací súd uvádza, že tak ako pri
navrhovanom prerušení konania podľa § 162 ods. 1 c) aj v tomto prípade „pánom“ rozhodnutia o
predložení prejudiciálnej otázky nie sú strany, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že

pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora
Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok,
Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto
súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 06. 10. 1982 vo veci
CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná

s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne
uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair).
Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne
relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu
dvoru EÚ.

23. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, doručenou exekučnému súdu dňa 05. 12. 2006, požiadal exekučný súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811

09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnej W. M., nar. XX. XX. XXXX, na podklade exekučného
titulu,ktorýmjerozhodcovskýrozsudokvydanýStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmzriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR sp. zn. SR 3677/06 zo dňa 16. 08. 2006 (č.l. 4 spisu). Z
exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nároku oprávneného, ktorý si uplatnil na
základe Zmluvy o úvere zo dňa 31. 03. 2006 uzavretej medzi oprávneným a povinnou (č.l. 73 spisu)

a žalovanej (povinnej) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 13 860,- (460,07 Eur)
s príslušenstvom. Text rozhodcovskej doložky sa nachádza v pripojených Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17 sa zmluvné strany „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v
rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť,výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným

rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ
ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy
o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa

táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie sú verifikované
podpisom povinnej (č.l. 74 spisu).

24. Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia,
pokiaľ prvoinštančný súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi
oprávneným a povinnou treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva
neobsahuje neprijateľné podmienky, považuje odvolací súd za vecne správne.

25. Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu
exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov,
za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej

(vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn.
3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.
Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom

v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so
zámeromzákonodarcuvyjadrenýmajvinýchustanoveniachExekučnéhoporiadkuanielenv§44ods.2.

26. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť
exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky,

ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1.
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

27. Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žaloboupodanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s

právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

28. Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa
§ 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok

súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným
predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho

exekútoranemácharaktersúdnehorozhodnutia.Neobstojípretoanitvrdenieoprávneného,žesúdmôže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

29. Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový

stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde je povinným spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje
za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať o
to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.

Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

30. V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
pričom súd prvej inštancie správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných
dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva
z § 53 ods. 1, prvá veta OZ.

31. Exekučný súd sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s
kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovská doložka
začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Rozhodcovská doložka ako neprijateľná

zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53 ods. 5 OZ), a
preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§ 41 ods. 2 EP). Rozhodcovská
doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) jednoznačne preferuje riešenie sporu
rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže zvoliť rozhodnutie sporu rozhodcovským
súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva obsahuje nie individuálne dohodnutú

alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom, ale výber
ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú (§ 53 ods. 5 OZ),
lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich
prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

32. Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej zmluve o
úvere, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, je zmluvná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne
a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na
základe zmluvy na strane spotrebiteľa, a preto ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa

nachádzamedzivýpočtomneprijateľnýchzmluvnýchpodmienokobsiahnutýchvpríloheksmernici,resp.
v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.33.Pokiaľbolaprávomocrozhodcovskéhosúduzaloženánaabsolútneneplatnomzmluvnomdojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilýmexekučnýmtitulom,nazákladektoréhobyoprávnenémuvočipovinnejvznikolnárok,ktorého

vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

34. Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože súd prvej
inštancie danými skutočnosťami rozhodnutie nedôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému
posudzovanému dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.

35. S ohľadom na uvedené preto odvolací súd uznesenie exekučného súdu ako vecne správne podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).