Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/63/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712216812
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1712216812.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti odporkyni Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4 C 273/2012, o dovolaní

navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 20. augusta 2013, sp. zn. 14 Co 174/2013,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Pezinok žalobný návrh, ktorým sa voči
odporkyni domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V návrhu medziiným uviedla, že predmetnú ujmu jej
spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Pezinok, preto jeho sudcovia nemôžu danú vec
prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd v Bratislave rozhodol o

prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).

Okresný súd Pezinok považoval návrh v uvedenej časti za námietku zaujatosti jeho sudcov a spis po
ich vyjadrení sa k argumentácii navrhovateľky predložil na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (§
16 ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd v Bratislave uznesením z 17. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 166/2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Pezinok JUDr. Peter Rajňák, JUDr. Michaela Štiglicová, JUDr. Mária Špániková, JUDr.
Ingrid Daxner, JUDr. Zuzana Gajerová, Mgr. Lucia Vícenová, JUDr. Viera Mihálová, JUDr.
Michaela Králová, JUDr. Ľubomíra Krchníková, JUDr. Peter Šamko, JUDr. David Lindtner, JUDr. Roman
Majerský a Mgr. Ján Stanček nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto
veci. Ďalej rozhodol, že sudca Okresného súdu Pezinok JUDr. Ján Skalický je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania v tejto veci.

Okresný súd Pezinok uznesením z 8. októbra 2012, č. k. 4 C 273/2012-7a vyzval navrhovateľku na
zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66,- eur za námietku zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka
súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).Uznesenie Okresného súdu Pezinok z 8. októbra 2012, č. k. 4 C 273/2012 - 7a napadla navrhovateľka
odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie
veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku

zaujatosti (čo navrhovateľka poprela), nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo
konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 20. augusta 2013, sp. zn. 14 Co 174/2013 odvolaním napadnuté

uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že z hľadiska obsahového
išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Pezinok; za
správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku
zaujatosti. Mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď uložil navrhovateľke zaplatiť za
vznesenú námietku zaujatosti súdny poplatok, a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním, v ktorom žiadala zrušiť
rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
lebo v danom prípade súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala navrhovateľka z toho,

že nepodala námietku zaujatosti (žiadna obsahová súčasť žaloby nebola týmto procesným úkonom a
ani nemala náležitosti námietky zaujatosti stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú
námietku zaujatosti“ nebolo možné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôže existovať
ani jej poplatková povinnosť. Namietala, že jej ako účastníkovi konania postupom súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorú procesnú vadu odôvodňovala prekvapivosťou

a nedostatočným odôvodnením rozhodnutia a absenciou náležitého odôvodnenia právneho názoru.
Ďalej namietla, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, že došlo k
tejto procesnej vade, dospela navrhovateľka na základe toho, že súdny poplatok jej vyrubila vylúčená
sudkyňa Okresného súdu Pezinok, nezákonným postupom ktorým jej bola spôsobená majetková a
nemajetková ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Navrhovateľka ďalej tvrdila, že vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa
vzťahujeajnanámietkuzaujatosti(vsúvislostistýmnavrhovateľkapoukázalanauznesenieNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011, sp. zn. 5 M Cdo 20/2010). Skutočnosť, že v danej veci
nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
21. novembra 2012, sp. zn. 3 Sžo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas navrhovateľka zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1

O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu
súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla navrhovateľka dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie
uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.
Dovolanie navrhovateľky preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania navrhovateľka by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len ak v konaní
došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale
treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a f/ O.s.p. netvrdila a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z
týchto ustanovení nevyplýva.

Navrhovateľka tvrdí, že v danom prípade súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).

V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie určuje moment, ktorým
vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva a povinnosti súdu a účastníkov

konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré podľa zákona môže začať len na návrh,
je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania; ak súd zistí, že sa pred ním vedie konanie bez
toho, aby bol podaný návrh na začatie konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v
ktoromkoľvek štádiu zastaví. Skutočnosť, že občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez
toho, aby bol podaný návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú

v § 237 písm. e/ O.s.p.

O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako procesný
úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 23. júna 2005, sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006, sp. zn. 3 Cdo 186/2006).

V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh na
začatie konania označuje ako žaloba. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka podala žalobný návrh
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. na Okresnom súde Pezinok 27. septembra 2012. Neopodstatnená je preto jej námietka, že v tejto

veci, ktorá mohla začať len na návrh, nebol podaný návrh na začatie konania (žaloba).

Navrhovateľka na odôvodnenie prípustnosti jej dovolania uviedla, že: a/ bolo rozhodované o námietke
zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením vyrubil súdny poplatok za
námietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť, c/ odvolací súd prvostupňové uznesenie o

vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti potvrdil.
Dovolateľka uviedla, že sa nestotožňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka zaujatosti je návrhom
na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah odôvodnenia dovolaním napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje záver, že by odvolací súd zastával tento názor
(t. j. že konanie o námietke zaujatosti je samostatným konaním). Odvolací súd sa

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v zmysle ktorého sa vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4
ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti
podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011).Navrhovateľka napriek tomu, že na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou konania o
námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodila z ustanovenia § 237 písm.

e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, že túto „alternatívu“ (t. j. že námietka zaujatosti je akýmsi návrhom na
začatie „samostatného“ konania) si predsa len osvojuje.

Dovolací súd pripomína, že v danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce navrhovateľke povinnosť zaplatiť

súdny poplatok. To považuje dovolací súd za okolnosť, ktorá má zásadný význam. Pokiaľ je s
návrhom na začatie konania (žalobou), výlučne ktorý má na mysli ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p.,
spojený vznik dvojstranného procesno-právneho vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom (žalobcom
a žalovaným), podaním námietky zaujatosti takýto procesno-právny vzťah (medzi navrhovateľom a
odporcom) nevzniká. O to viac nemožno o založení vzťahu takejto povahy hovoriť v prípade osobitného
finančno-právneho (poplatkového) vzťahu medzi poplatníkom a štátom, v ktorom úlohou súdu nie je

prerokovať určitú vec navrhovateľa a odporcu (žalobcu a žalovaného), ale posúdiť,
či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik povinnosti poplatníka zaplatiť
súdny poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto finančno-právnom (poplatkovom) vzťahu
je pojmovo vylúčené.

V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.), súd spravidla
rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka
zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty, trovách
konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom
(súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto

otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný
jediný návrh na začatie konania - žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej
účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok,
rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak takéto
občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie

(žaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.

Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237 ods. 1 písm. e/ O.s.p., lebo sa ním
bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol podaný žiadny návrh na začatie konania, hoci

bol podľa zákona potrebný, s tým, že v žalobou riadne začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok,
ktorý (podľa navrhovateľkou zastávaného názoru) nemal byť vyrubený.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ aj súd prvého stupňa prípadne
uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci navrhovateľka túto námietku nevzniesla

(pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd prvostupňové uznesenie potvrdil,
nemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p.

Navrhovateľka ďalej namieta tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu. V rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na

rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo
nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je
rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie
súdu prvého stupňa (uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009, sp. zn. 3 Cdo 102/2008),
resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené

na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“
právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2011, sp.
zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu
prvého stupňa nevyznieva prekvapujúco, ani nečakane, súdy oboch stupňov založili svoje

rozhodnutianarovnakýchskutkovýchaprávnychzáveroch.Navrhovateľkamuselavzhľadomnapriebeh
a výsledky prvostupňového konania predvídať, že odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať
a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal.Dovolací súd tiež dospel k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky týkajúca
sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo toto
rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením

§ 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 2 O.s.p.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, ktoré jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balan c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť postupu súdu prvého stupňa vo veci

vyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti a uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami navrhovateľky
uvedenýmivodvolaní.Odôvodneniedovolanímnapadnutéhouzneseniadalotakodpoveďnarelevantné
otázky rozhodujúce pre posúdenie správnosti vyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti v
konaní o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd

sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel
ich účel ani význam, preto jeho rozhodnutie nemožno považovať za neodôvodnené. Za
porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či požiadaviek navrhovateľky.

Navrhovateľka ďalej namietala, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a
Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer

k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14
ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho
stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom navylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo
v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o
tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebránila v danom prípade
dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/
O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).

Aj keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so
skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti,
nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z
významnejústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1Ústavy
Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej
veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne

brániarozhodnúťvsúladesozákonom,objektívne,nezaujatoaspravodlivo.Samotný subjektívny názor
účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy má sudca svoj
konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom
konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah, so zreteľom
na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania. V
danom prípade navrhovateľka - z hľadiska obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) - namieta, že JUDr.

Mária Špániková, sudkyňa Okresného súdu Pezinok, ktorá rozhodla o povinnosti navrhovateľky zaplatiť
súdny poplatok vo výške 66,- eur, bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo je
sudkyňou Okresného súdu Pezinok, nesprávny úradný postup ktorého v inej veci zakladá podľa názoru
navrhovateľky zodpovednosť odporkyne v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie
sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v
ktorejodporcom(žalovaným)jesúd,naktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(viďnapríkladuznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento
názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je

bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka navrhovateľky o existencii

procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka v dovolaní neopodstatnene namietla existenciu vád konania v
zmysle § 237 písm. e/ a g/ O.s.p., čo pri už vyššie uvedenom konštatovaní o neprípustnosti jej
dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 237 písm. a/ až d/ a f/ O.s.p. znamená, že tento

jej mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne prípustný,
nepristúpil dovolací súd k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu; ani prípadná nesprávnosť právneho
posúdenia nezakladá totiž prípustnosť dovolania (viď R 54/2012). Z toho istého dôvodu dovolací súd
neskúmal ani správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti s ktorými navrhovateľka

poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011, sp. zn. 5 M Cdo
20/2010 a z 21. novembra 2012, sp. zn. 3 Sžo 58/2012, resp. Ústavného súdu Slovenskej republiky z
30. marca 2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011.

Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľka odmietol podľa

§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 v spojení s
ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keď odporkyni (ktorej vzniklo právo na náhradu trov
konania) v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.