Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 1, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoZm/68/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113208222
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3113208222.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o. so sídlom, K červenému dvoru
3269/25a, Praha 3, Česká republika, IČO 264 29 705, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., Grősslingova 4, Bratislava proti žalovanému: Y. R., trvalé bydlisko T. XXX/XX,
W., t.č. na neznámom mieste, zastúpený v konaní opatrovníkom J.. J. D., vyšším súdnym úradníkom
OkresnéhosúduTrenčín,ozaplateniezmenkovejsumy708,-eurspríslušenstvomazmenkovejodmeny

2,36 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 36CbZm/190/2013-40 zo dňa
9. decembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i atomuto súdu na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 36CbZm/190/2013-40 zo dňa 9. decembra 2013 žalobu, ktorou

si žalobca uplatnil na príslušnom tlačive podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len
"nariadenia") zaplatenie zmenkovej sumy 708,- eur, úroku 0,25% denne od 17.05.2009 do zaplatenia,
6% úroku ročne od 22.09.2009 zaplatenia, zmenkovej odmeny 2,36 eur a náhradu trov konania,
zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
Keďže sa nepodarilo súdu prvého stupňa ani šetrením zistiť známy pobyt žalovaného, teda adresu

miesta, kde sa tento zdržiava a preberá zásielky, ustanovil súd podľa § 29 ods. 2 O.s.p. pre toto konanie
žalovanému opatrovníka.
Uviedol, že súdu prvého stupňa bol doručený návrh žalobcu na uplatnenie pohľadávky na príslušnom
tlačive podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje
európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Pri určení právomoci, vecnej a miestnej
príslušnosti postupoval súd prvého stupňa podľa článku 3, článku 19 a článku 25 bod 1 písm. a)

Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a
výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Brusel I) v spojení s § 84 O.s.p. Pri
určovaní rozhodného práva postupoval súd prvého stupňa podľa § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len ZMPSP) a danú vec posudzoval podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky, nakoľko jeho použitie zodpovedá rozumnému usporiadaniu
daného vzťahu. Podľa názoru súdu prvého stupňa na záväzky vyplývajúce zo zmeniek nie je možné

použiť Nariadenie Rím I (článok 1 bod 2 písm. d/).

S poukazom na článok 5 Nariadenia č. 861/2007, keď žalobca ani žalovaný netrvali na nariadení
ústneho pojednávania, súd prvého stupňa pojednávanie v právnej veci nenariadil a rozhodol na základe
listinných dôkazov obsiahnutých v súdnom spise. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa
preukázané, že dňa 30.01.2009 žalovaný uzatvoril so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO 35 807

598, Pribinova 25, Bratislava formulárovú predtlačenú zmluvu o úvere č. 3980002, na základe ktorej
bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 350,- eur (ktoré v deň podpisu zmluvy aj prevzal), ktorýsa žalovaný zaviazal vrátiť zvýšený o poplatok 346,- eur (podľa bodu 13 všeobecných podmienok
predstavuje tretina poplatku dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou), spolu sa zaviazal vrátiť

696,- eur v 12 mesačných splátkach po 58,- eur počnúc dňom 12.02.2009. V bode 17 všeobecných
podmienok je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, ktorú žalovaný ako vystaviteľ zmenky vystavil v
prospech veriteľa POHOTOVOSŤ s.r.o. (remitent) na zabezpečenie peňažného záväzku vyplývajúceho
zúverovejzmluvy,vktorejnebolavyplnenázmenkovásumaadátumzačiatkuúročeniazmenkovejsumy.
Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa stane

celý dlh splatný okamžite a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že
ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh v zmysle bodu 4 všeobecných podmienok. Práva vyplývajúce
z predmetnej zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. prevedené rubopisom na žalobcu.

Právnu vec súd prvého stupňa posúdil podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského
hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákona

č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len ZZŠ) a Obchodného zákonníka s poukazom
na článok 2 písm. a/, článok 3 ods. 1, 2, článok 5, článok 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, bod 31
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, článok 8 Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2005/29/ES. Súd prvého stupňa ustálil, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou so znakmi
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Obč. zák. a v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský

úver podľa zákona č. 129/2010 Z.z., za účinnosti ktorého bola zmluva o úvere uzavretá. V konaní mal
súd prvého stupňa pochybnosť o skutočnom účele poskytnutého úveru, keď účel bol vyznačený na
výkon podnikania. Keďže účel vyznačený v zmluve nebol preukázaný a ide o všeobecný údaj, súd
prvého stupňa vychádzal z toho, že úver bol poskytnutý na súkromné účely (uznesenie Krajského
súdu v Trnave zo dňa 23.02.2010, sp.zn. 10CoE/5/2010-46, sp.zn. 4CoE/206/2012, Nález Ústavného

súdu Českej republiky zo dňa 10.01.2012, sp.zn. I.ÚS 1930/11). Súd prvého stupňa bol v danom
prípade tiež toho názoru, že sa nejedná pojmovo o zmluvu o úvere podľa § 497 Obch. zák., ale
že sa jedná o zmluvu o pôžičke, keď zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že finančné prostriedky boli
žalovanému fakticky odovzdané a ním prevzaté pri podpise zmluvy. Skutočnosť uzavretia zmluvy
podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka nie je prekážkou aplikácie príslušných ustanovení

Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Po preskúmaní zmluvy vrátane jej všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dospel súd prvého stupňa k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je
neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,
najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka a pod.) a
zároveň je zmluva koncipovaná výlučne len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň

minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Zmluva, jej obsah a účel sa priečia dobrým mravom a sú v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Z toho dôvodu nemohlo žalobcovi, resp. spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o. ako veriteľovi z uzatvorenej úverovej zmluvy, vzniknúť ani právo na vyplnenie
blankozmenky podľa čl. 13 všeobecných podmienok, z čoho logicky vyplýva, že ak aj zmenka vyplnená
bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné na jej základe sa

úspešne domáhať akýchkoľvek práv (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.05.2008 sp.zn. 4
Obo 161/2007). Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo
vzniknúť ani z dôvodu, že dohoda o vyplnení blankozmenky (čl. 14 všeobecných podmienok - jej obsah
a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou podmienkou
podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Obč. zák. (0,25% úrok denne) a podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Obč. zák. (zmenkou

preniesol žalobca povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa, článok I. § 17 ZZŠ). Rozhodnutie
by navodilo stav, že žalovaný by na svoj úver poskytnutý vo výške 1 000 eur bol povinný uhradiť nielen 1
872 eur, ale naviac pri úroku 0,25 % denne zo zmenkovej sumy by sa jeho dlh každým rokom neúmerne
zvyšoval o 91,25 % zo zmenkovej sumy. Vydanie takéhoto absolútne nespravodlivého rozhodnutia nie
je v právnom štáte prípustné (Nález Ústavného súdu ČR z 13.03.2013, sp.zn. IV. ÚS 1241/12, Nález

Ústavného súdu ČR I US 199/11). Súd prvého stupňa konštatoval rozpor zmenkového úroku 0,25 %
denne (91,25% ročne) s článkom I. § 48 ZZŠ. Poukázal na to, že pokiaľ mal oprávnený zo zmenky
na mysli úrokovú doložku podľa článku I. § 5 ZZŠ, muselo by to byť zo zmenky jednoznačne zrejmé.
Pokiaľ by súd akceptoval uvedenie zmenkového úroku 0,25% denne ako úrokovej doložky podľa článku
I. § 5, musel by konštatovať neurčitosť toho údaja, keďže zo zmenky nevyplýva, z akej sumy sa má

tento úrok počítať ani dokedy (v žalobe žiada žalobca do zaplatenia). Výkladom článku I. § 48 ZZŠ súd
prvého stupňa dospel k záveru, že úroky uvedené na zmenke je možné žiadať iba do splatnosti zmenky
a od splatnosti pri nezaplatení zmenky, kedy pôvodný zmenkový záväzok je nahradený záväzkom
postihovým, je možné žiadať zmenkové úroky podľa článku I. § 48 ZZŠ (rozsudok Vrchního soudu vOlomouci sp.zn. 4Cmo 214/2002). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania súd prvého stupňa náhradu trov
konania nepriznal z dôvodu, že žalovaný tieto trovy neuplatnil a nevyčíslil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol rozsudok
v celom rozsahu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205

ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Tvrdil, že v prejednávanej veci
došlo zo strany súdu prvého stupňa jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu článku 4, 5 a 7 Nariadenia,
ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné a priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. S poukazom
na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou
zásadou. Súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi konania a vykonáva len tie dôkazy,

ktoré účastníci navrhli. Z odôvodnenia súdu prvého stupňa vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanie
úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími dôkazmi, ktoré účastníci nenavrhli. Ustanovenie § 120
ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy ako navrhli účastníci konania,
avšak tento postup je možný len výnimočne ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre
rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť.

Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol
a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky ako predpokladu vydania rozsudku v konaní. Zmenka je
listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi
je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Súd musí
k otázke vykonania iných ako účastníkmi navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup

musí náležite odôvodniť. V danom konaní súd prvého stupňa svoj postup nezdôvodnil. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhu žalovaného, a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo
charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal, pohľadávky nerozporoval
a svojím konaním ju fakticky uznal. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov
v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní žalovaného. Konanie súdu prvého

stupňa predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Žalovaný mohol na základe článku 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak
neurobil, musia byť akékoľvek námietky odmietnuté z dôvodu koncentračnej zásady konštruovanej
Nariadením. Napadnutý rozsudok je podľa názoru žalobcu extrémne prekvapivým rozhodnutím, čo

predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť vyplýva jednak zo skutočnosti, že
žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd prvého stupňa nárok zamietol no napriek
tomu súd prvého stupňa nárok zamietol, a jednak z rozporu rozhodnutia s konštantnou judikatúrou
Najvyššieho súdi Slovenskej republiky, na ktorú žalobca poukázal v odvolaní. Žalobcovi ako účastníkovi
konania sa postupom súdu prvého stupňa odňala možnosť konať pred súdom aj tým, že súd porušil

zásadným spôsobom zásadu kontradiktórnosti, keď sa žalobca nemohol vyjadriť ku skutočnostiam,
dôkazom a právnym argumentom, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie, s cieľom
ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch
platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Zb.
a žalovaná voči forme a obsahu zmenky ani nenamietala. Neexistovala tak žiadna okolnosť, ktorá by

odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Žalobca je majiteľom
zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide
o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné
ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Okresný súd sa
aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal

a ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo
všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú
z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým
menej tak môže robiť sám súd. Súd prvého stupňa síce nevyhodnotil zmenku ako neplatný právny
úkon, ale za neplatnú považoval dohodu o vyplňovacom práve k blankozmenke. Uvedený záver súdu

prvého stupňa vychádzal len z kauzálnych námietok, ktoré v konaní nikto nevzniesol ani ich nikto
z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný
vzťah medzi remitentom a žalovaným je po indosovaní irelevantný. Žalobcovi nie je známy obsah
údajného zmluvného záväzku (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 1839/2000z 22.8.2002, uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 5 Cmo 14/97). Žalobca poukázal na to, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie pred ním je postihnuté vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods.1 O.s.p., porušil

ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy,
na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť vôbec v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia vykonané bez návrhu. Vnútroštátny súd musí pri vykonávaní práva dodržiavať požiadavky
na účinnú súdnu ochranu práv garantovanú aj v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. K
týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu a ktorá zaväzuje

súd na jej dodržanie predovšetkým vtedy, keď rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex offo
(rozsudok z 02.12.2009, Komisia/Úrsko a i., C 89/08 P, Zb. s. U 11245, bod 50, 54, rozsudok Súdneho
dvora EÚ u 21.02.2013, sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai). Žalobca
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu
a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221

ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl.

Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).

Odvolací súd v konaní zistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7 ods.
1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, keď súd prvého stupňa postup v

konaní, ktorý vyplýva najmä z Nariadenia, ale aj z Občianskeho súdneho poriadku nedodržal a v súlade s
§ 120 O.s.p. nepostupoval ani pri dokazovaní. Súd prvého stupňa nepoučil účastníkov konania v zmysle
ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. Tým, že neposkytol odvolateľovi poučenie o dôkaznej povinnosti, a to
v nadväznosti na ním deklarovaný iný právny názor na žalobcom uplatnený nárok napriek tomu, že to
bolo s prihliadnutím na stav a charakter konania potrebné. V dôsledku absencie poučenia nedošlo zo

strany žalobcu k uplatneniu procesných práv, čo má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože
žalobca nemohol splniť svoju povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k inému právnemu
posúdeniu veci, keď okresný súd nárok žalobcu uplatnený zo zmenky posúdil ako vzťah spotrebiteľský
bez toho, aby boli na takýto postup súdu splnené zákonné podmienky. Rozhodnutie súdu prvého stupňa
je nesprávne aj z toho dôvodu, že vec nesprávne právne posúdil, pretože nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci.

Podľa čl. 5 ods.1 Nariadenia je európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu v zásade písomné
a súd vec prejedná ústne len vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhne niektorá zo strán.

Podľa čl. 19 Nariadenia pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak, sa európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie.

Podľa § 115a ods. 2 O.s.p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky

dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a) najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôrsúd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok
uvedených v § 205a.

Príprava pojednávania predchádza úkonu vytýčenia pojednávania resp. vytýčenia termínu verejného
vyhlásenia rozhodnutia. Podmienkou na uskutočnenie tohto úkonu je podľa § 114 ods. 2 O.s.p.
doručenie žaloby spolu s prílohami žalovanému na vyjadrenie a poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení dokazovania alebo pred rozhodnutím bez

nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že v súdom určenej lehote môžu predložiť alebo navrhnúť
dôkazné prostriedky, že v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti sa na neskôr predložené alebo označené
dôkazy a skutočnosti nebude prihliadať a že neskôr predložené alebo označené dôkazy a skutočnosti
môžu byť odvolacím dôvodom len v rozsahu a za podmienok uvedených v § 205a O.s.p.. Splnenie
tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť
toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom je

významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti,
hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa musí splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom
na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a
skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú
obranu proti nej. Ak súd prvého stupňa dôjde k záveru, že doterajšie výsledky dokazovania vytvorili taký

skutkový základ súdneho rozhodnutia, ktorý vyžaduje zmenu právneho posúdenia skutkového stavu, o
ktorej však účastníci nevedia alebo ani nemôžu vedieť z objektívnych príčin je povinný o tom účastníkov
poučiť, poskytnúť primeranú lehotu na vyjadrenie sa, čo v danej veci súd prvého stupňa aj urobil, ale
musí zároveň účastníka poučiť v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., čo v danej veci absentuje.
V spise sa za č.l.18 nachádza doručenka od právneho zástupcu žalobcu, ktorá by mala preukazovať

poučenie, avšak na doručenke sa nachádza označenie spisu (36CbZm/18/2013), ktoré nezodpovedá
označeniu predmetného spisu (36CbZm/190/2013).

Preskúmaním zákonnosti konania predchádzajúcemu verejnému vyhláseniu rozsudku odvolací súd
zistil, že súd prvého stupňa odňal účastníkom konania procesné právo podľa § 123 O.s.p. vyjadriť sa

ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. V danej veci ide o listiny, ktoré súd prvého stupňa pripojil do
konania bez návrhu účastníkov konania. Procesné právo účastníkov konania vyjadriť sa k návrhom
na dôkazy, teda k tým, ktoré navrhol niektorí z účastníkov, má svoje vyjadrenie v článku 5 ods. 2 - 5
Nariadenia. Z obsahu spisového materiálu tak vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie nad
návrh účastníkov konania a do súdneho spisu založil zmluvu o úvere zo dňa 19.04.2010 a všeobecné

podmienky poskytnutia úveru bez toho, aby žalobcovi a žalovanému umožnil zúčastniť sa vykonania
týchto dôkazov a vyjadriť sa k týmto dôkazom podľa § 123 O.s.p. Súdom vykonané dokazovanie nebolo
vykonané na tvrdenia žalobcu, ktorý jasne, úplne a zrozumiteľne v tlačive A uplatnil práva zo zmenky
a ktorý uviedol, že nie je jej pôvodným majiteľom, ale je indosatárom, ale ani na tvrdenia žalovaného,
ktorý voči forme a obsahu zmenky nevzniesol žiadne námietky a ani žiadne návrhy na vykonanie ďalších

dôkazov, ktoré by boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.. Rozhodnúť rozsudkom bez nariadenia
pojednávania je možné len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi konania, z ktorých
ustáli skutkový stav. Je vylúčené, aby rozhodnutie bolo založené na dôkaze, ktorý účastníci nepredložili.
Z obsahu spisu odvolací súd nemal preukázané splnenie poučovacej povinnosti. Účastníci konania tak
nemali možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý si zabezpečil sám súd a navrhnúť ďalšie dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada odvolací súd z úradnej
povinnosti aj vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z úradnej moci odvolací súd

podrobil preskúmaniu žalobcom tvrdené vady konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
súdu na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa opätovne vec prejedná, účastníkov riadne poučí v zmysle

ustanovení O.s.p..

Podľa ustanovenia § 224 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.