Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 27, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/28/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113208246
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113208246.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, práv.
zast. advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti
žalovanému: M. N., bytom H. M. XXX, o zaplatenie zmenkovej sumy 1.339,83 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č. k. 36CbZm/153/2013-75 zo dňa 24. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 %

denne zo zmenkovej sumy, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a konanie v
tejto časti z a s t a v u j e.

Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy 1.339,83
Eur s príslušenstvom, zmenkovej odmeny 4,47 Eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Rozsudkom č.k. 36 CbZm 153/2013-34 zo dňa 16.09.2013 súd prvého stupňa rozhodol tak, že
žalobu zamietol poukazom na to, že právo na vyplnenie blankozmenky nevzniklo v dôsledku
absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy, poukazom na neplatnosť dohody o vyplnení blankozmenky,
nemožnosť pôvodného veriteľa takúto zmenku vôbec prijať podľa § 4 ods. 6 z.č. 258/2001 Z.z.,
poukázal na rozpor zmenkového úroku 91,25% ročne so zákonom a rozhodol o náhrade trov
konania. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal vykonanie iných než
účastníkmi navrhnutých dôkazov súdom, prekvapivosť rozhodnutia, porušenie poučovacej povinnosti,

nerešpektovanie abstraktného charakteru zmenky súdom a porušenie zásady kontradiktórnosti. O
odvolaní žalobcu rozhodol odvolací súd Uznesením č. k. 16CoZm/15/2013-45 zo dňa 31.03.2014
tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, a to z
dôvodu chybného procesného postupu súdu prvého stupňa. Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym
názorom odvolacieho súdu v danej veci (§ 226 O.s.p.) súd prvého stupňa prípisom zo dňa 05.08.2014
oznámil obom účastníkom konania, ako sa súdu predbežne javí právne posúdenie veci, oboznámil
účastníkov s tým, že si ex offo vyhotovil kópiu zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX z 05.11.2009 spolu so

všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré boli následne založené do predmetného súdneho
spisu, tieto im doručil a poskytol im lehotu na vyjadrenie sa k predbežnému právnemu posúdeniu a
k pripojeným listinám. Zároveň ich osobitne poučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a ako prílohu doručil i
poučenie. Dňa 26.08.2014 bola súdu doručená Odpoveď žalobcu, v ktorej uviedol, že uvedený postupsúdu je mimo režimu Nariadenia č. 861/2007, účastníci dokazovanie úverovou zmluvou nenavrhli,
poukazujúc na § 120 O.s.p., podľa ktorého súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a
vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Takisto poukazoval na to, že predmetom konania je

výlučne zmenka, ktorá je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy, a teda nie je
možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Zároveň poukázal na
Rozsudok NS ČR zo dňa 22.08.2002 sp.zn. 25 Cdo 1839/2000, v ktorom je konštatovaná samostatnosť
a oddelenosť zmenkového záväzku od prípadného záväzku, ktorý bol pôvodom jeho vzniku, jeho
neakcesorickosť ako aj nezávislosť zabezpečovacej zmenky na existencii zabezpečenej pohľadávky

ako aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013,
vydané v skutkovo a právne zhodnej veci navrhovateľa, v ktorom boli potvrdené závery žalobcu. Súd
prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že mu bol doručený návrh žalobcu na
uplatnenie pohľadávky na príslušnom tlačive podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Pri určení
právomoci, vecnej

a miestnej príslušnosti postupoval podľa článku 3, článku 19 a článku 25 bod 1 písm. a) Nariadenia č.
861/2007 a podľa článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych
rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Brusel I)
v spojení s § 84 O.s.p. Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvého stupňa podľa
§ 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len

ZMPSP) a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, nakoľko jeho použitie
zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa
preukázané, že dňa 05.11.2009 žalovaný uzatvoril so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO 35 807
598, Pribinova 25, Bratislava formulárovú predtlačenú zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe
ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 600 Eur (ktoré v deň podpisu zmluvy aj prevzal), ktorý

sa žalovaný zaviazal vrátiť zvýšený
opoplatok500Eur(podľabodu12všeobecnýchpodmienokpredstavujetretinapoplatkudohodnutýúrok
a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou), spolu sa zaviazal vrátiť 1.100 Eur v 10 mesačných splátkach po 110 Eur
počnúcdňom15.12.2009.Vbode14všeobecnýchpodmienokjeobsiahnutádohoda ovyplnenízmenky,

ktorú žalovaný ako vystaviteľ zmenky vystavil v prospech veriteľa POHOTOVOSŤ s.r.o. (remitent) na
zabezpečeniepeňažnéhozáväzkuvyplývajúcehozúverovejzmluvy,vktorejnebolavyplnenázmenková
suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu
vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh

v zmysle bodu 4 všeobecných podmienok. Práva vyplývajúce z predmetnej zmenky boli spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s.r.o. prevedené rubopisom na žalobcu. Právnu vec posúdil súd prvého stupňa podľa
ním citovaných príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len
ZZŠ) a Obchodného zákonníka s poukazom na článok 2 písm. a/, článok 3 ods. 1, 2, článok 5, článok 6

ods. 1 Smernice 93/13/EHS, čl. 9, 14 bod 1. Smernice Rady 87/102/EHD, bod 31 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES, článok 8 Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2005/29/ES. Súd prvého stupňa ustálil, že zmluva o úvere je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou , napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Obč. zák.
a v danom prípade sa jedná tiež o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z.z., za účinnosti

ktorého bola zmluva o úvere uzavretá. V konaní mal súd prvého stupňa pochybnosť o skutočnom účele
poskytnutého úveru z dôvodu, že v dnešnej dobe nie je výnimkou, aby sa ako účel vyznačil účel na
zamestnanie , podnikanie alebo povolanie, teda aby sa vyznačoval ako účel úveru, ktorý nie je pravdivý
(čo je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11.05.2005 o nekalých praktikách voči spotrebiteľovi
na vnútornom trhu), aby tak bola vylúčená aplikácia zákona o spotrebiteľských úveroch na ten-ktorý

prípad. Vzhľadom k tomu, že ide len o všeobecný údaj, ktorý neposkytuje odpoveď na to, aký súvis má
uzavretie zmluvy s podnikateľskou činnosťou tejto osoby, žalobca má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ - veriteľ (uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa
23.02.2010, sp.zn. 10CoE/5/2010-46, rozhodnutie Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 28.06.2013, sp.zn. 4CoE/206/2012, Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa

10.01.2012, sp.zn. I.ÚS 1930/11). Súd prvého stupňa bol v danom prípade tiež toho názoru, že sa
nejedná pojmovo o zmluvu o úvere podľa § 497 Obch. zák., ale že sa jedná o zmluvu o pôžičke, keď
zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že finančné prostriedky boli žalovanému fakticky odovzdané a ním
prevzaté pri podpise zmluvy. Skutočnosť uzavretia zmluvy podľa príslušných ustanovení Obchodnéhozákonníka nie je prekážkou aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. Po preskúmaní zmluvy vrátane jej všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd
prvého stupňa

k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä v ustanoveniach
o zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka a pod.) a zároveň je zmluva
koncipovanávýlučnelennaprospechveriteľabeztoho,abysamoholdlžníkaspoňminimálnezákonnými
prostriedkami brániť. Zmluva, jej obsah a účel sa priečia dobrým mravom a sú v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo žalobcovi,
resp. spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. ako veriteľovi z uzatvorenej úverovej zmluvy, vzniknúť ani právo
na vyplnenie blankozmenky podľa čl. 14 všeobecných podmienok, z čoho logicky vyplýva, že ak aj
zmenkavyplnenábola(napriektomu,žeprávonajejvyplnenieremitentovinevzniklo),niejemožnénajej
základe sa úspešne domáhať akýchkoľvek práv (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.05.2008
sp.zn. 4 Obo 161/2007). Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že právo na vyplnenie blankozmenky

nemohlo vzniknúť ani z dôvodu, že dohoda o vyplnení blankozmenky (čl. 14 všeobecných podmienok
- jej obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou
podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Obč. zák. (0,25% úrok denne) a podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Obč.
zák. (zmenkou preniesol žalobca povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa, článok I. § 17 ZZŠ).
Rozhodnutie by navodilo stav, že žalovaný by na svoj úver poskytnutý vo výške 300 Eur bol povinný

uhradiť nielen zmenkovú sumu, ale naviac by sa uvedená suma každým rokom neprimerane zvyšovala o
91,25 % zo zmenkovej sumy. Vydanie takéhoto absolútne nespravodlivého rozhodnutia nie je v právnom
štáte prípustné (Nález Ústavného súdu ČR z 13.03.2013, sp.zn. IV. ÚS 1241/12, Nález Ústavného súdu
ČR I US 199/11). Súd prvého stupňa konštatoval rozpor zmenkového úroku 0,25 % denne (91,25 %
ročne) s článkom I. § 48 ZZŠ. Poukázal na to, že pokiaľ mal oprávnený zo zmenky na mysli úrokovú

doložku podľa článku I. § 5 ZZŠ, muselo by to byť zo zmenky jednoznačne zrejmé. Pokiaľ by súd
akceptoval uvedenie zmenkového úroku 0,25 % denne ako úrokovej doložky podľa článku I. § 5, musel
by konštatovať neurčitosť toho údaja, keďže zo zmenky nevyplýva, z akej sumy sa má tento úrok počítať
ani dokedy (v žalobe žiada žalobca do zaplatenia). Výkladom článku I. § 48 ZZŠ súd prvého stupňa
dospel k záveru, že úroky uvedené na zmenke je možné žiadať iba do splatnosti zmenky a od splatnosti

prinezaplatenízmenky,kedypôvodnýzmenkovýzáväzokjenahradenýzáväzkompostihovým,jemožné
žiadať zmenkové úroky podľa článku I. § 48 ZZŠ (rozsudok Vrchního soudu v Olomouci sp.zn. 4Cmo
214/2002). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p..
Žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal z
dôvodu, že žalovaný tieto trovy neuplatnil a žiadne nevyčíslil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní uviedol, že v
prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie,
a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je
priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaný nedoručil súdu žiadnu odpoveď v súlade
s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto Nariadenia.

Napadnuté rozhodnutie je preto prekvapivým rozhodnutí, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred
súdom. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou
o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaný dokazovanie v tomto
rozsahu nenavrhli. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednávacou
zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré

účastnícinavrhli.Žalobcapredložilsúduakodôkazosvojichnárokochplatnúzmenku,ktoráspĺňavšetky
formálne
a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb. Žalovaný voči forme
a obsahu zmenky nenamietal. Podľa názoru žalobcu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by
odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd

prvého stupňa mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len
z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania
(koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov
sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaný mohol na základečl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek
iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením.
Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal

námietky voči zmenke za žalovaného. Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti
súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd
z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter
žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedovolával, pohľadávku žalobcu nerozporoval,
svojim konaním ju prakticky uznal. Súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v

tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu
je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces
garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.Súd prvého stupňa považoval za nesporné to, že žalovaný a spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzavreli zmluvu o úvere, že zmenka je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaný
uzavrel zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údaje však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Tieto

údaje súd prvého stupňa vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti nemožno
považovať za nesporné, k týmto skutočnostiam sa účastníci nevyjadrili. Žalobca poukázal na to, že súd
pri odôvodnení vychádzal len zo zaužívanej praxe súdu v iných právne a skutkovo obdobných veciach,
čím došlo k porušeniu základného práva na spravodlivý súdny proces a k odňatiu možnosti konať pred
súdom.

Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom
akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným
záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než
tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu, predovšetkým §

17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať
tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom
zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak môže robiť sám súd.
Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo

možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia č. 861/2007
vykonané bez návrhu. Prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j. neplatný právny
úkon. Tento záver súdu však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní nevzniesol.
Podľa názoru žalobcu nikto v konaní netvrdil, že žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver, teda
nie úver v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou, a nikto túto skutočnosť v konaní ani nepreukázal.

S poukazom na zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch žalobca uviedol, že tento zákon
pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka, pri ktorej
bola limitovaná len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka
mohla byť používaná aj v prostredí spotrebiteľských úverov. Prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek
doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve.

Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a neprijateľnou zmluvnou podmienkou v prípade
spotrebiteľa, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. V odvolaní žalobca
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000,
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013 a uznesenie
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.06.2014, sp.zn. 4CoZm/3/2014. Navrhol, aby odvolací súd

rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo
na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania vzal žalobca žalobu čiastočne späť a to v rozsahu zmenkového úroku
vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne a žiadal priznať
len 0,06 % denný zmenkový úrok z jednotlivých súm za v žalobe uvedené obdobia.

Odvolací súd doručil uvedené čiastočné späťvzatie návrhu žalovanému s výzvou aby sa v lehote 5 dní

vyjadril, či s týmto čiastočným späťvzatím súhlasí. Žalovaný na výzvu súdu nereagoval.

Podľa § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súdspäťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

V zmysle ust. § 208 O.s.p. súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí.
Pretože žalovaný nevyslovil nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, odvolací súd na základe
procesného úkonu žalobcu, ktorým vzal žalobu čiastočne späť, konštatoval, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p., že boli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia
§208O.s.p.apretopripustilčiastočnéspäťvzatiežalobytak,akojeuvedenévovýrokutohtorozhodnutia

a rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

Odvolací súd prejednal vec vo zvyšku podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p., dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je
potrebné vo zvyšnej časti potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol
a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné

uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa
podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.)

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221
ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola

účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu O.s.p. priznáva. Na vady konania,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada odvolací súd z úradnej povinnosti aj
vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že súd prvého stupňa vykonal nikým

nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä, neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1
O.s.p. vznášal za žalovaného námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti
konania a rovnosti účastníkov ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie a vzhľadom k tomu, že

žalovaný nedoručil súdu žalobnú odpoveď, bol povinný vydať rozsudok o pohľadávke bez nariadenia
pojednávania. Naviac žalovaný nárok nepoprel, a preto mal súd prvého stupňa vo veci rozhodnúť
vyhovujúcim rozhodnutím.

Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 (ďalej len Nariadenie), ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej istiny,
zmenkového úroku, úroku zo zmenkovej sumy a zmenkovej odmeny. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia
má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba
vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom

19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom.Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto

cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátneprocesnéprávo,čovyplývazčlánku19Nariadenia. Vzmyslebodu9preambulyNariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa

vykonávajú dôkazy.

Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať strany
sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach,
pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí

v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas
súdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie ako je elektronická pošta alebo
telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené

v zmysle vnútroštátneho práva.

Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela jednak v tom, že žalovaný nedoručil súdu
žalobnú odpoveď, preto bol súd prvého stupňa povinný vydať rozsudok o pohľadávke bez nariadenia
pojednávania, ako aj, že žalovaný nárok nepoprel, a preto mal súd prvého stupňa vo veci rozhodnúť

vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť
dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá v zásade možnosť
oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho
súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre

rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby
dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods. 3 Nariadenia).
Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je
zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústnej pojednávanie, ak
to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd

za správny postup súdu prvého stupňa, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle
ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
Aj keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania
v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť
a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia), dostali do postavenia, aby len

automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia.
Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000
Z.z. v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí

súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže za
žiadnych okolností viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých
excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva
a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi
a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť

nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale
za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce
z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť

ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za
spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o
dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje
uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvého stupňa aj v procese podľa Nariadeniaoprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu (aj za situácie, že žalovaný by v žalobnej odpovedi
nárok prípadne akceptoval, v danej veci žalovaný pohľadávku akceptoval čiastočne) a bol oprávnený
aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré

zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2,
3 Nariadenia vyzval súd prvého stupňa žalovaného tlačivom C na odpoveď a spolu s tlačivom C

mu zaslal žalobu a poučenie účastníka konania. Doručované písomnosti žalovaný prevzal a uviedol,
že žalovanú pohľadávku akceptuje čiastočne, nežiada vo veci nariadenie ústneho pojednávania ani
náhradutrovkonania.Z úradnejčinnostisúdprvéhostupňapripojildospisuzmluvuoúvereavšeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ktoré zaslal účastníkom konania na vyjadrenie s tým, že súd vykoná
dôkaz ich oboznámením. Podľa § 100 ods. 1 posledná veta O.s.p. vykonal súd prvého stupňa predbežné
právne posúdenie veci. Zároveň súd prvého stupňa zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému

poučenieúčastníkakonania.Právnyzástupcažalobcuažalovanýtietolistinyriadneprevzali. Pripojením
týchto listín bez návrhu účastníkov konania, vykonal súd prvého stupňa skutkové zistenia, ktoré posúdil
ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania a podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia v spojení s § 156 ods. 1 O.s.p. vo veci verejne vyhlásil
rozsudok.

V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods. 2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkovoichprocesnýchprávach.PretožesamotnéNariadenieneriešiprocesný postuppriverejnom
vyhlásení rozhodnutia, je potrebné postupovať v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré jednoznačne
v § 115a a § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá povinnosť súdu prvého stupňa pred rozhodnutím bez

nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v § 205a. Súd prvého stupňa dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva
z Nariadenia a v spojení s ním z príslušných ustanovení O.s.p., pričom postupoval v súlade

s § 120 O.s.p., a účastníkov konania poučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o dôkaznej povinnosti. Túto
povinnosť má súd bez ohľadu na to, či je účastník konania právne zastúpený.
V nadväznosti na oznámenie súdu adresované účastníkom konania, že vykoná z vlastnej iniciatívy aj
iné, než účastníkmi predložené dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné. Splnenie tejto poučovacej
povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v

riadnom,prípadneajvmimoriadnomopravnomkonaní,pretožejehoobsahomjevýznamnéobmedzenie
predkladať alebo označovať
v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa musí
splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom na to, že spravidla ide
o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli

priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej. Žalobca bol
v konaní riadne poučený, bolo mu doručené predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 100 ods.
1 O.s.p., bol oboznámený s vykonaním dôkazov a tieto listiny mal vo sfére svojej dispozície pred
rozhodnutímvovecisamej.Nemôžepretotvrdiť,ženapadnutérozhodnutiejeprekvapivýmrozhodnutím.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvého stupňa pripojil do spisu bez návrhu účastníkov
konania podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. a ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie
skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa §
123 O.s.p.. Toto zákonné ustanovenie dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli

účastníci konania za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie, aká nastala v danom spore.
Ide vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je
možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa mal so žalobcom predloženej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky
bola spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., na rad, ktorej vystavil dňa 05.11.2009 žalovaný zmenku, na líci

ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu
prvého stupňa podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená
žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, príp. i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvého stupňa svedčí aj to, že bol v súlade s následným
stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie

konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo
povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má
nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o
vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom práve
aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne.
Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k
zákonom.

Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II

(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať

vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej
za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom

rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva).

Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých

zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľavoformesúdnejkontroly,čizmluvnédojednania,vrátane akcesorických,neobsahujúnekalé
podmienkyvneprospechspotrebiteľa.Vzmysle článku6smernice93/13/EHSsúdajbeznávrhu skúma
nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ

nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej
smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto

preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé).Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu

v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o

spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišností spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo

viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13 EHS (C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
(C-618/10 Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu ak ich súd nemôže skúmať alimine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné
procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 z.č. 191/1950 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,

ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá
rozsudok „ nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľskázmluvaačitátozmluvaneobsahujeneprijateľnézmluvnépodmienky.Pripojenímzmluvyo

úvereavšeobecnýchpodmienokposkytnutia úverusúdprvéhostupňaneporušilkoncentračnúzásadua
tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvého stupňa oboznámil
a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho
konania ani rovnosť účastníkov.

Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na

to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval,
že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú
povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché.

Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami,
vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...). Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred
nečestnými klauzulami pri štandartných produktoch obdobne, ako vyžadujú vnútroštátne pravidlá
verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod

50,51).

Ako už odvolací súd konštatoval, proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho
dvora a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality
a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných

podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Spotrebiteľ nebýva natoľko právne zdatný, aby dokázal
rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej zmluvy a nárokmi zo zmenky samej. Preto, bez ohľadu na jeho
postoj v konaní, je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského
charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda napr. aj na prípadné uznanie
dlhu.

Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľkotisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých
dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Obč.zák.) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať
oproti postaveniu, ktoré garantuje Obč. zák.

(§ 54 ods. 1 ). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s hmotných právom, keď riešil
kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné
podmienky. Ako základnú a významnú neprijateľnú zmluvnú podmienku posúdil súd prvého stupňa

dohodu o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa § 53 ods. 4
písm. k/ Občianskeho zákonníka, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť domáhať sa zaplatenia
neprimeranej vysokej sumy, 0,25 % úroku denne, ako sankcie spojenej s neplnením záväzku. Súd
prvého stupňa správne vyhodnotil aj neprijateľnosť zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. l/
Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky preniesol veriteľ povinnosť dôkazného bremena na

spotrebiteľa (čl. 1 § 10 a § 17 zákona č. 191/1950 Zb.).

Odvolací súd považuje za potrebné v danej veci dodať, že zmluva o úvere je nielen zmluvou
spotrebiteľskou, ale aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z., na vystavenie
ktorej a na prijatie ktorej treba aplikovať § 4 ods. 6 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia mohol

veriteľ zmenku vystavenú dlžníkom, ktorý mal v záväzkovom vzťahu postavenie spotrebiteľa, prijať
len ak išlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške
aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny
poskytnutého úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s týmto ustanovením, veriteľnesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku
platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky (znenie od 01.01.2008 do
31.12.2010).

Odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa, je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky,
remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť (pre absolútnu neplatnosť samotnej zmluvy ako aj
neplatnosťdohodyovyplňovacompráve), anizmenkuvystavenúžalovanýmprijať.Žalobcovizozmenky
nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa

nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom,
pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi
podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvého stupňa za aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p.,

vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo zvyšku ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224
ods.1 O.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona

č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.